Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5C-129-2013.pdf
PDF · 110.57 KB
Case nature
Area
Subarea
5C/129/2013
Uznesenie
Okresný súd v Martine samosudkyňou JUDr. Norou Zátopkovou v právnej veci navrhovateľky: O.. S. I., F.. XX. XX. XXXX, T. E., U. Č.. XXXX/XX proti odporcovi: POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou so sídlom Slnečná 765/3, Malinovo, adresa pre doručovanie ako odporca, konaní o povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb 152/2005 takto
rozhodol:
Návrh na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 18 Cb 152/2005 sa zamieta.
Návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu v Martine sp. zn. 18Cb 152/2005 zo dňa 28. 9. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob 46/2007-104 zo dňa 11. 10. 2007 sa zamieta.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 67,88 € na účet právneho zástupcu odporcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
odôvodnenie:
Návrhom podaným dňa 29. 5. 2013 navrhovateľka žiadala povoliť obnovu konania vedeného na Okresnom súde v Martine sp. zn. 18Cb 152/2005 a súčasne nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia rozsudku vydaného v predmetnej veci. V návrhu uviedla, že žiada povoliť obnovu podľa § 228 ods. 1 písm. a) a písm. e) O.s.p.
Podľa navrhovateľky v súlade s § 228 ods. 1 O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, návrhom na obnovu konania môže účastník napadnúť i právoplatné uznesenie, ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy podľa odseku 1 vzťahovať i na predpoklady, za ktorých sa zmier schvaľoval; to platí obdobne aj pre právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie, zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz.
Podľa § 233 O.s.p. ak je pravdepodobné, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie, môže súd nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci.
Ako navrhovateľka tohto mimoriadneho opravného prostriedku sa dozvedela nové skutočnosti a o nových rozhodnutiach, ktoré tu boli v čase napadnutého rozhodnutia a ona o nich nemala vedomosť a v ktorých súdy judikovali, že niektoré zmluvné podmienky v úverových zmluvách sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Toto nesprávne posúdenie sa najviac prejavilo v rozhodovaní súdu v priznaní úrokov z omeškania vo výške 0,13 % za každý deň omeškania od 8. 12. 2003 do 10. 3. 2006, čo je v rozpore so zákonom - § 517 ods. 2 Občianskeho zákona. Najmenej v uvedenej rozsahu je rozsudok nezákonný a preto je zjavné, že jej môže obnova privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V zmluve absentuje údaj o RPMN, čo je v rozpore s uznesením Súdneho dvora C-76/10.
Z hľadiska včasnosti poukázala na komentár J. Mazáka, komentár k Občianskemu súdnemu poriadku:
" Problémom bude aj to, ako posudzovať subjektívnu lehotu v takých prípadoch, lebo návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď sa mohol uplatniť. Ak vezmeme do úvahy, že rozsudky Súdneho dvora alebo Súdu prvého stupňa pred 1. májom 2004 z prevažnej časti nie sú preložené do slovenského jazyka, potom táto subjektívna lehota je tiež viac-menej otvorená, lebo použitie rozsudku v inom než slovenskom jazyku znemožňuje uplatnenie takého dôvodu obnovy konania. V tejto spojitosti je nejasné ako preukazovať, kedy sa navrhovateľ dozvedel o rozsudku, ktorý by mal byť dôvodom obnovy konania, lebo od navrhovateľa nemožno spravodlivo očakávať, aby sledoval celú judikatúru Súdneho dvora a ďalších dvoch komunitárnych súdov. Vychádzajúc z uvedeného právneho záveru máme za to, že súd - pokiaľ vôbec nevykonal nijaké dokazovanie - mal vychádzať z tvrdenia navrhovateľa a dospieť k záveru, že subjektívna lehota bola dodržaná."
Vzhľadom na to, že spotrebiteľské právo príslušný okresný súd v konaní vôbec neuplatnil, je nanajvýš odôvodnené, aby toto právo uplatnil súd rozhodujúci o jej návrhu na obnovu konania. Bola presvedčená, že už len tieto okolnosti, o ktorých sa dozvedela len teraz, sú samé o sebe dostatočným dôvodom na povolenie obnovy konania a odklad vykonateľnosti rozsudku č.k. 18Cb 152/2005-62.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Navrhovateľka tvrdila, že koncom mája 2013 sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa o existencii rozhodnutí slovenských súdov a o rozhodnutiach Súdneho dvora, ktoré sú zverejnené na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR, t.j.:
- rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. 17C 134/2008-31 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co 46/2009
- rozsudkom Okresného súdu v Galante sp. zn. 23C 154/2008
- uznesením Súdneho dvora C - 76/10 Pohotovsť - P.
- rozsudkom Súdu z 27. júna 2000 Spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA
- - rozsudkom Súdu z 21. novembra 2002 - prípad C-473/00 Cofidis SA.
Podľa § 2 písm. a) Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov sa spotrebiteľským úverom rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
V zmysle § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci a podľa § 3 ods. 2 citovaného právneho predpisu je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Zmluvu o úvere navrhovateľka uzatvárala ako fyzická osoba, peňažné prostriedky si požičala na osobnú spotrebu od právnickej osoby, ktorá poskytovala spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.
Osobitne chcela poukázať na rozhodnutia súdov (dostupné na stránke Ministerstva spravodlivosti SR- stránka wwwold.justice.sk:
http.//www.justice.gov.sk/wfn.aspx?pg=h4c&htm=h4/rssrsportr.htm.
Ako v poradí ďalšiu novú skutočnosť dala súdu do pozornosti, že Okresný súd Martin vôbec neaplikoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, čo iba potvrdzuje, že spotrebiteľa na účely zmluvného vzťahu fakticky posúdil ako podnikateľa uzatvárajúcich zmluvu podľa Obchodného zákonníka a nie ako priemerný subjekt spotrebiteľského práva. Túto a aj všetky ostatné podmienky veriteľ dosiahol vďaka evidentnej výraznej nerovnosti zmluvných strán.
Podľa jej názoru viaceré zmluvné podmienky spôsobili a založili nerovnováhu v právach a povinnostiach v prospech veriteľa, hraničiacu až s vazalským vzťahom voči veriteľovi. Osobitne cítila potrebu súdu zdôrazniť, že v neprospech jej spotrebiteľa došlo
- k dojednaniu neprimeraných sankcií - úroku z omeškania vo výške 0,13 % za každý deň omeškania,
- absentuje v zmluve údaj o RPMN.
Žiadala súd, aby si sám urobil úsudok o zmluvných podmienkach, ktoré dojednáva odporca so spotrebiteľmi a taktiež, aby posúdil ich primeranosť.
Uviedla, že vyššie podmienky zmluvy spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach nemôžu obstáť už len so zreteľom na ustanovenia Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola platná už v čase rozhodovania Okresného súdu Martin.
Český Ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 1930/11 zo dňa 10. 1. 2012 o porušení práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávnej interpretácie spotrebiteľskej zmluvy rozhodol, že:
"K zásahu do základního práva stěžovatelky došlo kardinálně nesprávnou inverpretací ustanovení zaměřených na ochranu spotřebitele (§ 52 a násl. Obč. zákonníku a to i ve vztazích podřízených režimu obch. zákonníku - srov. § 262 ods. 4 Obch. zákonníku), resp. posouzením, zda tato ustanovení lze aplikovať v posuzované věci."
V neposlednom rade uviedla, že povolenie obnovy konania je odôvodnené aj preto, že rozhodnutie okresného súdu je v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora, čo iba potvrdzuje, že vnútroštátny súd hrubo porušil komunitárne právo zamerané na ochranu spotrebiteľa.
V tejto časti považovala za potrebné poukázať predovšetkým na rozsudkom Európskeho súdneho dvora zo dňa 27. júna 2000 vo veci C-240/98 Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero, ako aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 21. novembra 2002 vo veci C-473/00 Cofidis SA a Jean-Louis Fredout.
Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero
- z tohto rozsudku vyplýva obligatórnosť zásahu súdu proti nekalej podmienke. Uvádza sa v ňom, že je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalé podmienky a preto v štátoch, kde nie je povinný advokát, musí súd zneplatniť nekalú podmienku. To sa však v danom prípade nestalo a preto verila, že v rámci obnovy konania sa judikatúra zohľadní. V tomto prípade Európsky súdny dvor rozhodol, že: "Ochrana poskytnutá spotrebiteľom Smernicou Rady 93/13/EEC z 5. apríla 1993 o neprimeraných, nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách má za následok, že národný súd môže svojim vlastným návrhom určiť, či je zmluvná podmienka nečestná, počas svojho predbežného zhodnotenia pokiaľ ide o fakt, či sa môže k nároku prikročiť pred národnými súdmi. Národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená Smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné v svetle presného znenia a účelu Smernice. Požiadavka o výklad v zhode so Smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky."
Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Cofidis SA a Jena-Louis Fedout - v tomto prípade Európsky súdny dvor rozhodol, že: "Súd je povinný neaplikovať vnútroštátne procesné pravidlo týkajúce sa možnosti namietať neprimeranosť zmluvnej podmienky; možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podieky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov."
Pre prípad, že by súd nepovolil obnovu konania dala do pozornosti rozhodnutie ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko (čl.1) zo dňa 6. decembra 2007, v ktorom tento rozhodol, že vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho súdu predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv, konkrétne čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj právo podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1. V tomto zmysle by sa potom súd musel vysporiadať aj s jej uvádzanými rozhodnutiami vnútroštátnych súdov, ktoré potvrdili a aj potvrdzujú, že spotrebiteľom, ktorou je aj navrhovateľka, musí súd priznať náležitú ochranu.
Do pozornosti dala a priložila v prílohe najnovšie rozhodnutie SD EÚ v spotrebiteľských veciach. Súčasne navrhla v zmysle § 233 O.s.p. odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Poukázala na to, že zmluva o úvere neobsahovala RPMN, úhrada úveru (istiny a poplatku) a vymáhanie úrokov z omeškania prebiehajúcou exekúciou, sa všetko udialo v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok.
V priebehu konania navrhovateľka zotrvala na návrhu a vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že o dôvodoch obnovy konania sa dozvedela cez internet a následne cez spoločnosť Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktorá sa zaoberá problémami spotrebiteľov, malo to byť v máji 2013. Kedy sa skutočne dozvedela o dôvodoch obnovy konania preukázať nevedela. Tiež uviedla, že v konaní vo
veci 18Cb 152/2005 bola nečinná, pretože nevenovala veci náležitú pozornosť. Priznala, že v tom smere spravila chybu. Aj keď istinu zaplatila, zostal jej úrok, ktorý podľa nej bol privysoký a v tomto videla zásadný problém pre posúdenie prvostupňového a druhostupňového rozsudku vo veci 18Cb 152/2005.
Ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení uvedených v návrhoch navrhovateľka neprodukovala.
Odporcovi bol zaslaný návrh na začatie konania, ktorý sa k nemu písomne vyjadril a žiadal, aby súd nepovolil obnovu konania predovšetkým preto, že navrhovateľka nepreukázala dodržanie subjektívnej lehoty a zachovanie lehoty na obnovu konania je povinný preukázať účastník, ktorý obnovu konania navrhuje. Odporca bol toho názoru, že návrh na obnovu konania nespĺňa náležitosti ustanovených v § 228 ods. 3 O.s.p., čo vo svojom vyjadrení špecifikoval.
Po vytýčení termínu pojednávania dňa 10. 10. 2013, na ktoré bol odporca riadne predvolaný, bolo podaním zo dňa 8. 10. 2013 súdu emailovou korešpondenciou oznámené, že odporca bude zastúpený advokátkou JUDr. Barborou Korenecovou (plnomocenstvo zo dňa 7. 10. 2013). Právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala odročiť pojednávanie konané dňa 10. 10. 2013 z dôvodu, že prevzala zastúpenie a nemala dostatočný čas na prípravu.
Súd vytýčil následne pojednávanie dňa 14. 11. 2013, na ktoré sa opakovane ospravedlnila právna zástupkyňa odporcu s odôvodnením, že v uvedený deň má pojednávanie na Okresnom súde Bratislava IV a odporca jej nedal súhlas, aby za seba ustanovila iného zástupcu s tým, že odporca na jej prítomnosti na pojednávaní trvá. K ospravedlneniu pripojila predvolanie na deň 14. 11. 2013 konané pred Okresným súdom Bratislava IV, kde právna zástupkyňa odporcu zastupovala spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že nie je dôvod odročovať pojednávanie pre opakované ospravedlnenie sa právnej zástupkyne navrhovateľa. Samotná kolízia vo veci nemôže byť opakovane prekážkou neúčasti advokáta na pojednávaní. Zohľadnená bola aj tá skutočnosť, že odporca ako účastník konania sám sa vo veci rozsiahle vyjadril k predmetu sporu.
V rámci vykonaného dokazovania sa súd oboznámil s podstatným obsahom spisu Okresného súdu v Martine sp. zn. 18Cb 152/2005, s rozhodnutiami Europského súdneho dvora spojené s prípadmi C 240/98 - C 244/98 a C-47473/00 Z 21. 11. 2002. V konaní navrhovateľka neprodukovala dôkaz, kedy sa o týchto rozhodnutiach Súdneho dvora dozvedela. Zo spisu Okresného súdu v Martine sp. zn. 18Cb 152/2005 súd zistil, že návrhom podaným na Okresnom súde v Martine sa navrhovateľ, t.j. spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. domáhal zaplatenia sumy 25 060,-Sk s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania zo sumy 46 540,-Sk od 8. 12. 2003 do 12. 12. 2003 vo výške 465,-Sk, zo sumy 42 960,-Sk od 13. 12. 2003 do 9. 1. 2004 vo výške 3 007,-Sk, zo sumy 39 380,-Sk od 10. 1. 2004 do 2. 2. 2004 vo výške 2 363,-Sk, zo sumy 35 800,-Sk od 3. 2. 2004 do 22. 6. 2004 vo výške 12 620,- Sk, zo sumy 32 220,-Sk od 23. 6. 2004 do 2. 10. 2004 vo výške 8 215,-Sk, zo sumy 28 640,-Sk od 23. 10. 2004 do 29. 10. 2004 vo výške 501,-Sk, zo sumy 25 060,-Sk od 10. 10. 2004 do zaplatenia, poplatku za zasielanie upomienok vo výške 90,-Sk, nákladov na spísanie notárskej zápisnice v sume 4 534,-Sk a trov exekučného konania vo výške 3 653,-Sk. Podaním zo dňa 25. 9. 2006 spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. návrh v časti 15 060,-Sk, teda v sume, v ktorej odporkyňa po podaní návrhu nárok navrhovateľovi zaplatila. Navrhovateľka v predmetnom konaní sa vo veci písomne nevyjadrila. Vypovedala na pojednávaní konanom dňa 28. 9. 2006, kedy potvrdila, že uzavrela so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. Zmluvu o úvere č. 5180730, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver 30 000,- Sk. Poukázala ešte na skutočnosti týkajúce sa problémov získať dokumentáciu, nakoľko jej v roku 2004 zhorela prenajatá budova a od tej doby sa dostala do finančnej tiesne, ktorá jej pretrvávala. Rozsudok zo dňa 28. 9. 2006 si navrhovateľka neprevzala, ostal jej uložený na adrese trvalého bydliska. Následne opravné uznesenie zo dňa 20. 12. 2006, kedy boli opravené chyby v písaní, jej boli doručené do vlastných rúk a podaný bol ňou opravný prostriedok, na základe ktorého odvolací súd svojím rozhodnutím č.k. 13Cob 46/2007-104 zo dňa 11. 10. 2007 rozsudok okresného súdu zo dňa 20. 12. 2006 potvrdil. Rozhodnutie odvolacieho súdu navrhovateľke bolo zaslané do vlastných rúk, avšak ostalo uložené na adrese jej trvalého bydliska.
Z odôvodnení rozsudkov prvostupňového aj odvolacieho súdu je zrejmé, že právny vzťah medzi účastníkmi bol posudzovaný v zmysle Obchodného zákonníka, teda podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom Okresný súd Martin pri rozhodovaní o požadovaných úrokoch z omeškania použil ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Z odôvodnenia je zrejmé, že ani jeden zo súdov neposudzovali právny vzťah medzi účastníkmi z pohľadu spotrebiteľského práva, to znamená, či už z pohľadu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa vtedy v platnom znení, alebo z pohľadu ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, prípadne v zmysle ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z pohľadu ustanovenia § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1993 Zb. išlo o spotrebiteľskú zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka, pretože charakteristickým znakom zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania bolo, že šlo o formulárovú zmluvu, teda že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a vzhľadom na formulárový charakter zmluvy bolo zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť.
Navrhovateľka návrh na obnovu konania vo veci 18Cb 152/2008 podala dňa 29. 5. 2013.
Pokiaľ šlo o podmienky obnovy konania, súd ich skúmal v zmysle ustanovení § 228 a nasl. O.s.p.
Podľa § 228 ods. 1 O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.
Podľa § 230 ods. 1 O.s.p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.
Podľa § 230 ods. 2 O.s.p. po 3 rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z dôvodu uvedených v
a) § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený,
b) z dôvodu uvedeného v § 228 ods. 1 písm. e).
Z uvedeného vyplýva, že podmienkou obnovy konania je, že bol návrh na obnovu konania podaný včas, predovšetkým v 3-mesačnej subjektívnej lehote, od kedy sa navrhovateľka dozvedela o pôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohla uplatniť.
Navrhovateľka zjavne podala návrh na obnovu konania po uplynutí 3-ročnej objektívnej lehoty od právoplatnosti napadnutého rozsudku (rozsudok právoplatný 28. 12. 2006). Je zjavné z návrhu na obnovu konania, že navrhovateľke nesvedčal dôvod uvádzaný v § 230 ods. 2 písm. a) O.s.p., teda že dôvodom obnovy konania by bolo zrušenie trestného rozsudku, na podklade ktorého bolo v občianskom súdnom konaní priznané právo. Navrhovateľke mohol svedčať len dôvod podľa ustanovenia § 230 ods. 2 písm. b), teda že rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev a v takom prípade však musela preukázať, že návrh podala včas, teda do 3 mesiacov, ako sa o dôvode obnovy konania dozvedela. Dôkaz, že u navrhovateľky je zachovaná subjektívna 3-mesačná lehota vyžadovaná ustanovením § 230 ods. 1 O.s.p., však navrhovateľka neprodukovala. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, na ktoré navrhovateľka v návrhu na obnovu konania poukazovala, boli už v čase rozhodovania prvostupňového súdu zverejňované v zbierke rozhodnutí Súdneho dvora
a Všeobecného súdu, boli dostupné na internetovej stránke Súdneho dvora http:"kúria.európa.eu minimálne v jazyku konania, v jazyku porád a dostupné na stránke EUR-Lex(http:"EUR-lex-európa-eu).
Podľa § 234 ods. 1 O.s.p. návrh na obnovu konania uznesením súd buď zamietne, alebo obnovu konania povolí.
Podľa § 234 ods. 2 O.s.p. ak súd zamietne návrh na obnovu konania, pretože nie je prípustný alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariadiť pojednávanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka nepreukázala podanie návrhu na obnovu konania včas, teda v lehote 3 mesiacov od času, kedy sa o dôvode obnovy konania, alebo od času, keď tento dôvod mohla uplatniť (v tomto prípade išlo o dôvod podľa ustanovenia § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.) súd návrh na obnovu konania zamietol. Vzhľadom na zamietnutie návrhu na obnovu konania súd zamietol aj návrh na nariadenie odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 233 O.s.p. ak je pravdepodobné, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie, môže súd nariadiť vykonateľnosť rozhodnutia o veci, ale návrhu vyhovené nebolo.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal v konaní úspech, súd priznal náhradu trov konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia právnej zástupkyne, ktorej súd priznal jeden úkon právnej služby a to za prevzatie veci. Jeden úkon právnej služby bol priznaný v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., výška úkonu právnej služby bola v sume 60,07 € a režijný paušál 7,81 €. Právna zástupkyňa odporcu vo veci sa nezúčastnila pojednávania a vyjadrenie k návrhu bolo predložené odporcom. Celkove trovy konania v sume 67,88 €.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do l5 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
Podľa ustanovenia § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.