Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Co-85-2013.pdf
PDF · 85.92 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/85/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02, Bratislava, proti žalovaným 1. T. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX a 2. M. I., nar. XX.XX.XXXX, Q. XX, za účasti vedľajšieho účastníka Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, zast. JUDr. Jozefom Kempom, advokátom so sídlom Nám. Josipa Andriča 1, Chorvátsky Grob, o zaplatenie sumy 5.272,55 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 11C 121/2012-88 zo dňa 4. 2. 2013 takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa žalovanej v 1. rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade.
II. Náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade n e p r i z n á v a.
III. Vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Prvostupňový súd okrem iného svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania, a to z dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku nepochybne vyplýva, že záväzok žalovaná v 1. rade uznala dňa 26.06.2010. Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok splatnosť celého úveru bola vyhlásená dňa 14.8.2008. Pri závere o tom, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah a aj na právne úkony nadväzujúce na uzavretie zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia upravujúce spotrebiteľské vzťahy je zrejmé, že k uznaniu dlhu žalovanými došlo v čase, keď ešte dlh premlčaný nebol, keď premlčacia doba začala plynúť dňa 15.08.2008, t. j. dňom nasledujúcim po splatnosti úveru, a pri všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, táto doba uplynula dňa 15.08.2011 a dohoda o uznaní dlhu bola zo strany žalovaného podpísaná dňa 26.06.2011. Uznanie záväzku žalovanou v 1. rade bolo vykonané na predtlači žalobcu, pričom listina bola označená ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktoré označenie môže u bežného občana
- spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za určitých okolností, keď je zo strany veriteľa, resp. jeho právneho nástupca či už písomne alebo ústne, telefonicky či iným spôsobom, upozorňovaný, keď nie až zastrašovaný, možným súdnym konaním a následnou exekúciou, priviesť k rozhodnutie uzavrieť takúto dohodu o splátkovom kalendári v snahe zabrániť jeho postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej
strane. V ďalšom si však možno často ani neuvedomuje, aké ďalšie prehlásenia podpísal, prípadne k akým ďalším povinnostiam alebo sankciám sa zaviazal, navyše keď samotná dohoda je vypísaná vo všetkých bodoch zástupcom druhej strany. Taktiež súd prvého stupňa poukázal na to, že samotné uznanie záväzku sa v predmetnej dohode nachádza v bode 2., no prehlásenie o vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch sa nachádza v bode 3. označenom ako forma splatenia záväzku a to až v poslednej vete. Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj na výpoveď žalovanej v 1. rade o tom, že predmetnú dohodu iba podpísala, bez umožnenia si prečítať jej celý text a nemala vedomosť o tom, že uznáva pohľadávku a neboli jej známe ani následky takéhoto jej kroku, súd dospel k záveru, že prehlásenie žalovanej o uznaní dlhu a jeho následkoch tak ako bolo vykonané v dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 26.06.2010 nezakladá právny následok uznania dlhu tak ako to vyžaduje citované ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka. Keďže v danej veci začala plynúť premlčacia doba 15.08.2008, ktorá uplynula dňa 15.08.2011, no žalobca podal žalobu na tunajšom súde až dňa 2.7.2012, teda až po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka, pričom žalovaní v 1. a 2. rade v konaní vzniesli námietku premlčania a súd tento jeho úkon, tak ako je uvedené vyššie, považoval za účinné dovolanie sa premlčania, na základe tejto skutočnosti súd nemohol žalobcovi toto premlčané právo priznať, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to v časti, v ktorej súd žalobný návrh voči žalovanej v 1. rade zamietol z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že žalovaná v 1. rade podpísala dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, prostredníctvom ktorej žalovaná v 1. rade uznala svoj záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o úvere uzavretej so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany žalovanej v 1. rade ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym dôsledkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula, sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba, a to priamo zo zákona. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že záväzok, ktorý žalovaná v 1. rade uznala v čase podpisu dohody, nebol premlčaný. Nakoľko aj podľa odôvodnenia rozsudku bola uplatnená pohľadávka splatná dňa 14. 8. 2008, teda premlčacia doba uplynula 15. 8. 2011, pričom k uznaniu dlhu došlo dňa 26. 6. 2010, teda v čase, keď dlh žalovanej v 1. rade ešte premlčaný nebol. V danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu žalovanou v 1. rade, kedy nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta a zároveň nastupujú účinky ust. § 558 OZ. Odvolateľ ďalej poukázal, že dohodou došlo k zmene obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanému je umožnené splácať záväzok v splátkach. Dochádza teda k zmene v spôsobe plnenia záväzku. V nadväznosti na uvedené žalobca zdôraznil, že dohoda o zmene v obsahu záväzku je zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom, pričom žalobca ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Z uvedeného potom vyplýva, že ustanovenie dohody o tom, že žalovaná uznáva svoj záväzok, nemohlo byť žalovanej vnútené ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Do konania na základe oznámenia o vstupe zo dňa 30. 4. 2013 vstúpilo Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom Skalica, ul. Petrovská č. 10, zastúpené advokátom JUDr. Jozefom Kempom, so sídlom Chorvátsky Grob, Nám. Josipa Andriča 1.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p., v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa žalovanej v 1. rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade a zistil, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom odvolací súd konštatuje správnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktoré v ostatnom odkazuje.
Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné.
Odvolací súd už judikoval, že konanie, akým sa žalobca dopracováva k doplnkom k zmluve, je nekalou obchodnou praktikou (č. k. 11Co 37/2012, 20Co 86/2012).
Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, no je nečestné, ak sa súčasne zneužije kontraktačná situácia s cieľom predĺžiť premlčanie až na 10 rokov.
V tomto smere je dôležité poukázať na novú dôležitú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy, resp. konanie v rozpore s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie v ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Takéto praktiky sú zakázané (§ 7 citovaného zákona) a žalobca nemôže počítať so súdnou ochranou nečestného konania.
Podľa bodu 27 nálezu Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/11, cit.: „Ústavní soud připomíná, že již několikrát zásadu "poctivosti" v oblasti ochrany spotřebitele aplikoval, a to ve formě tzv. principu důvěry. Konkrétně v nálezu ze dne 6. 11. 2007, sp. zn. II. ÚS 3/06 (N 185/47 SbNU 429) Ústavní soud uvedl: "Ten, kdo vyvolal určité jednání, se nesmí ex post dovolávat vad jednotlivých úkonů, které sám způsobil. Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při veškerém sociálním styku s nimi je základním předpokladem pro fungování komplexní společnosti (Luhmann, N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1). Důvěru je třeba pokládat za elementární kategorii sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející eticky odůvodněné představy a očekávání jednotlivých členů společnosti a z druhé strany je výrazem principu právní jistoty, který představuje jednu z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápaného právního státu, jehož ústavně normativní výraz je obsažen v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená konkretizace principu právního státu je oním principem, který působí na straně stěžovatele a proti principu autonomie vůle, kterého se dovolávají obecné soudy. Je pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou konkordanci mezi oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachováno maximum z obou, a tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu ze dne 15. 6. 2009, sp. zn. I. ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)].“
Ak uznanie premlčaného dlhu do 31.12.1991 nebolo viazané na vedomosť dlžníka o premlčaní, z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nijako nevyplývalo, aby nebolo možné uznať už premlčaný dlh (R 51/1968).
V dôsledku zmeny právnej úpravy uznania premlčaného dlhu po 01.01.1992, právne následky viažuce sa na možnosť počítania 10-ročnej premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo do dôvodu a výšky (§ 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta Občianskeho zákonníka). Ak dlžník o premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky.
Vo vzťahu k uznaniu dlhu tak takéto uznanie dlhu, ktoré bolo podpísané žalovanou v 1. rade za okolností vyplývajúcich z jej výpovede, že žalobca ich vyhľadal cez brata manžela, ktorému zavolali, aby prišli, pred pohostinstvom vybral papier a povedal, že je tam taký dlh a že je to treba uhradiť, potom sadol do auta
a odišiel. Za stavu, že žalovaná v 1. rade nemá právnické ani ekonomické vzdelanie, tak potom uznanie dlhu pre vadnosť právneho úkonu nemožno považovať za platné (§ 39 OZ) a námietku premlčania za dôvodnú.
Za takejto situácie odvolacie námietky odvolateľa sú neopodstatnené a odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 2 O.s.p. tak, že vedľajšiemu účastníkovi sa trovy odvolacieho konania nepriznávajú, keďže si ich v zákonom stanovenej lehote neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.