Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_19Co-103-2012.pdf
PDF · 96 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/103/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa V., so sídlom v R., D. X, IČO XX XXX XXX, zastúpeného C.. G. V., so sídlom v R., H. XX proti odporkyni C.Y., bytom F., I. XXXX/XX, o zaplatenie 1.558,94 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. decembra 2011, č.k. 19C/13/2011-104, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 213,75 Eur s úrokom z omeškania vo výške 10 % od 01.01.2008 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Určil, že zmluvná podmienka, týkajúca sa pokuty 8 % za každý mesiac omeškania so splácaním úveru, zmluvná pokuta týkajúca sa úroku z omeškania vo výške 0,08 % za každý deň, poplatky za odklad úveru sú neprijateľnými podmienkami. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že navrhovateľ poskytol odporkyni na základe jej žiadosti úver vo výške 14.569,- Sk (483,60 Eur). Z tejto sumy odporkyňa podľa dohodnutých podmienok nevrátila sumu 213,75 Eur, ktorá bola okrem iného predmetom konania. Konštatoval, že medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporkyňou ako dlžníčkou vznikol dvojstranný záväzkovo-právny vzťah, podľa ktorého navrhovateľovi vznikla povinnosť poskytnúť odporkyni úver a odporkyni povinnosť vrátiť ho podľa dohodnutých podmienok uvedených v úverovej zmluve. Právny vzťah účastníkov posúdil v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. Uviedol, že navrhovateľ ako dodávateľ zmluvné podmienky úveru s odporkyňou ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával, nemajú teda charakter individuálne dojednaných podmienok, avšak nezistil, že by išlo o neprimerané, a teda neprijateľné podmienky, pokiaľ ide o poskytnutie a vrátenie úveru ako istiny. Preto zaviazal odporkyňu k povinnosti zaplatiť nesplatený dlh vo výške 213,75 Eur. Nestotožnil sa so závermi navrhovateľa, že túto čiastku bolo možné započítať na dohodnuté úroky a zmluvnú pokutu. Poukázal na to, že podľa Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru V. (navrhovateľ) použije splátku na úhradu dohodnutých úrokov, poplatkov podľa zmluvy o úvere, prípadne podľa sadzobníka poplatkov platného v deň čerpania úveru a splátku príslušnej časti úverovej istiny. Konštatoval, že uvedené ustanovenie zmluvy dáva dodávateľovi úveru možnosť použiť splátku aj na iný účel ako na splnenie istiny, a to bez ohľadu na vôľu odporkyne, ktorá nemá nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku ovplyvniť, čo sa stalo aj v predmetnej veci. Odporkyňa pritom mohla žiť v presvedčení, že dlh riadne splatila. Mal za to, že uvedené ustanovenie zmluvy má za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa, ktoré podčiarkuje skutočnosť, že vzťah sa v otázke plnenia stáva pre spotrebiteľa netransparentným a konanie
dodávateľa v niektorých prípadoch až nepredvídateľným. Spotrebiteľ má pritom oprávnený záujem na prednostnom splnení predpísaných splátok a vždy prioritne istiny. Tento, vždy prítomný záujem slabšej zmluvnej strany, vyjadril zákonodarca s účinnosťou od 01.01.2008 aj v § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že ak zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke, akou je rozhodovanie o účele platby, a teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva, ale v konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto časti hrubo nevyvážená. Ustanovenie zmluvy, vedúce k opísanému stavu, je v neprospech spotrebiteľa, a pokiaľ nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku a rozpor s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd prvého stupňa za to, že pokiaľ žalovaná plnila svoj peňažný záväzok čiastočnými úhradami, mal navrhovateľ jej jednotlivé čiastočné úhrady započítavať na istinu, t. j. na jednotlivé dohodnuté splátky, nakoľko odporkyňa pri ich plnení neurčila inak a nemal ňou celkovo uhradenú sumu použiť na úhradu dohodnutých úrokov, zmluvných pokút, poplatkov a časti úverovej istiny. Vzhľadom na to mal súd prvého stupňa za to, že odporkyňa uhradila dlh vo výške 269,85 Eur a ostala navrhovateľovi dlžná 213,75 Eur, ku ktorej sume ju súd zaviazal týmto rozsudkom. Súd prvého stupňa zastával názor, že zmluva, uzavretá navrhovateľom a odporkyňou v danej veci, má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pretože jej obsah odporkyňa nemohla podstatným spôsobom ovplyvniť, keďže tento bol už vopred pripravený, predtlačený. Dodávateľom v tomto prípade bol navrhovateľ, ktorý pri uzatváraní zmluvy vykonával svoju podnikateľskú činnosť. Spotrebiteľom je odporkyňa, ktorá pri uzatváraní zmluvy nevykonávala žiadnu obchodnú alebo inú obdobnú činnosť. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, bolo potrebné v predmetnej veci aplikovať ust. § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, avšak súd prvého stupňa vyvodil, že zmluvná pokuta 8 % nie per annum, ale už po 30 dňoch, a to popri úrokoch z omeškania 0,08 % denne (29,2 % p. a.) je neprijateľná, a preto absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Už po 30 dňoch umožňuje takáto zmluvná pokuta spolu s úrokmi z omeškania 29,2 % p. a. uplatniť sankciu 125,2 % p. a. (96 + 29,2). Oproti zákonným úrokom z omeškania je to viac ako 1000 %. Mal za to, že dohodu o zmluvnej pokute v uvedenej výške bolo preto potrebné považovať za neplatný právny úkon, pretože dohodnutá výška pokuty sa prieči dobrým mravom. Zároveň išlo z hľadiska spotrebiteľského práva o neprijateľnú podmienku (v zmysle vtedy platného zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.). Neplatnú zmluvnú pokutu nie je možné moderovať (okrem toho moderácia v čase rozhodnom nebola zákonom prípustná). Ohľadne výšky úrokov z omeškania citoval ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorých ustanovení vyplýva, že výška úroku z omeškania je určená vykonávacím predpisom. Toto ustanovenie má kogentný charakter, a preto nie je možné v občianskoprávnych vzťahoch určiť inú výšku, ako je stanovená Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého je výška úrokov z omeškania dvojnásobkom diskontnej sadzby stanovenej NBS ku dňu vzniku omeškania. V čase vzniku omeškania odporkyne v konkrétnom prípade bola výška úrokov z omeškania 5 %. Preto súd navrhovateľovi priznal právo na úroky vo výške 10 %, teda dvojnásobku diskontnej sadzby, nakoľko zákon neumožňuje v tomto prípade priznať poplatok z omeškania, vo zvyšku návrh zamietol a vyslovil zároveň, že ide o neprijateľnú podmienku. Úrok súd mohol navrhovateľovi priznať iba od času, ktorý návrhom uplatňoval. V zmysle § 153 ods. 4 O.s.p. súd vo výroku rozsudku vymedzil, ktoré dohodnuté, alebo jednostranne určené podmienky vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou považuje za neprijateľné. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s prihliadnutím k tomu, že každý z účastníkov bol v konaní úspešný iba čiastočne.
Proti rozsudku vo výroku, ktorým bol návrh v zostávajúcej časti zamietnutý, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.). Poukázal na to, že dňa 28.11.2005 uzavrel ako veriteľ s odporkyňou ako dlžníčkou zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 497 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.) zmluvou o úvere sa veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zdôraznil, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že odporkyňa bola povinná uhradiť aj úroky, a preto mal za logické, že navrhovateľ použil každú vykonanú úhradu zo strany odporkyne jednak na splatenie časti istiny a súčasne aj na splatenie časti úroku. Presný rozpis jednotlivých častí, na ktoré bola každá úhrada použitá, je zrejmý z plánu amortizácie, z ktorého je zrejmé, že splátky boli z väčšej použité na splatenie
istiny a dlh odporkyne sa znižoval. Uviedol, že v prípade klasického spotrebiteľského úveru navrhovateľ poskytol odporkyni úver vo výške 483,60 Eur a odporkyňa sa zaviazala splatiť úver formou 36-tich pravidelných mesačných splátok vo výške 18,46 Eur, t. j. celkom 664,56 Eur. Odporkyňa uhradila celkom 269,85 Eur, tým však nedošlo len k úhrade istiny, ale aj celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Vzhľadom k tomu, že odporkyňa neplnila splátky riadne a včas, na základe čoho navrhovateľ v súlade s VÚP a sadzobníkom poplatkov účtoval odporkyni zmluvnú pokutu za omeškanie 11 x 1,46 Eur a poplatok za vstup do vymáhania 2 x 9,96 Eur, spolu vo výške 35,98 Eur. Vzhľadom k ustanoveniam úverovej zmluvy bol navrhovateľ oprávnený účtovať čiastkové úhrady odporkyne najprv na úhradu splatných úrokov, poplatkov podľa zmluvy o úvere, prípadne podľa sadzobníka poplatkov platného v deň čerpania úveru a prípadný zvyšok splátky použiť na úhradu istiny. Mal za to, že v danom prípade nejde o svojvoľné správanie navrhovateľa tým, že by sám určoval použitie uhradenej splátky, a to z dôvodu, že v zmluve a VÚP, konkrétne v bode III. - IV.-1. sa zmluvné strany výslovne dohodli na jej použití, pričom odporkyňa bola s týmto oboznámená a uzrozumená. Zastával názor, že vyúčtované zmluvné pokuty a poplatky neboli neprimerane vysoké a boli účtované v súlade so zmluvou a sadzobníkom poplatkov, navrhovateľ ich nemohol nijako predvídať a ich účtovanie záviselo výlučne od správania odporkyne.
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, týkajúcej sa zamietnutia návrhu, je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len skutočnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovateľ v danej veci súdu prvého stupňa vytýka, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. - nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaného dokazovania je daný vtedy, ak súd nesprávne vyhodnotí dokazovanie, t. j. poruší niektoré z ust. § 132 až § 135 O.s.p.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - nesprávne právne posúdenie veci je daný vtedy, ak dôjde k pochybeniu súdu v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušný právny predpis, alebo ak aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo zistených skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V prejednávanej veci odvolací súd nezistil danosť uvedených odvolacích dôvodov. Plne sa stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením a na zdôraznenie správnosti uvádza.
Súd prvého stupňa pri právnom posúdení veci vychádzal zo správnej právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy o úvere zo dňa 28.11.2005, t. j. zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Zákon č. 258/2001 Z. z. predstavuje špeciálnu právnu úpravu úverových zmlúv.
Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platný v čase uzavretia zmluvy v danom prípade) v § 2 písm. a) definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Pre posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje (zmluvy o pôžičke, zmluva o úvere, nepomenovaná zmluva, napr. o finančnom leasingu), ale dôležité je, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výrazne
ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátane služieb na finančnom trhu (§ 53 Občianskeho zákonníka).
Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, a teda ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú nerovnováhu možno vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia, alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Neplatnosť takejto podmienky nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy.
Podľa bodu V-3 Všeobecných podmienok navrhovateľa pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy, ak klient poruší svoju povinnosť splácať poskytnutý úver riadne a včas, je navrhovateľ oprávnený požadovať od odporcu - klienta, aby zaplatil zmluvnú pokutu vo výške 8 % z každej splátky, s úhradou ktorej sa dostal do omeškania viac než 30 dní. V preskúmavanej veci odvolací súd zastáva názor, že takéto dojednanie o zmluvnej pokute má povahu neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, keďže v tomto prípade išlo medzi účastníkmi konania jednoznačne o uzavretie dnes spotrebiteľskej zmluvy, ktorá mala podobu formulárovej zmluvy s vopred určenými podrobnými podmienkami a nemožnosťou ich akejkoľvek zmeny zo strany spotrebiteľa, s nemožnosťou ovplyvniť znenie zmluvy, ak chcel s navrhovateľom vstúpiť do zmluvného vzťahu. Ak je splnenie niektorej povinnosti zabezpečené v zmluve viacerými právnymi inštitútmi, tak ako tomu je aj v danej veci, je nevyhnutné v takej zmluve, ktorej obsah jedna strana nemá možnosť ovplyvniť, posúdiť primeranosť použitia viacnásobného zabezpečenia povinnosti. Súd je k tomu vo veciach spotrebiteľských zmlúv povolaný z úradnej povinnosti. Odvolací súd zastáva názor, že zmluvná pokuta 8 % nie per annum, ale už po 30-tich dňoch je neprijateľná, a preto absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa nepopiera význam zmluvnej pokuty a uznáva jej osobitosti s porovnaním s úrokmi z omeškania. V prípade vyhovenia návrhu na začatie konania, ktoré sa týka zaplatenia zmluvnej pokuty, sa však musí jednať o zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci poslednej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách so zreteľom na povahu, obsah a všetky osobitosti právneho úkonu, pretože podmienky, za akých navrhovateľ dohoduje zmluvnú pokutu v štandardných formulárových zmluvách, aj podľa názoru odvolacieho súdu poškodzujú spotrebiteľa. Súd musí brať pri vyhodnocovaní neprijateľnej zmluvnej podmienky do úvahy aj ostatné zmluvné podmienky a okolnosti, za ktorých je zmluva uzavretá. Zmluvná pokuta nielen, že spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech slabšej zmluvnej strany, ale aj má tendenciu negatívne ovplyvniť dôveru spotrebiteľov voči štandardizovaným produktom na trhu.
Pokiaľ sa týka zamietnutia návrhu v časti poskytnutého úveru z úverovej karty, odvolací súd uvádza, že zmluvu o revolvingovom úvere je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu o úvere, pre platnosť ktorej sa podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení vtedy platnom vyžadovala písomná forma. Pretože z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že navrhovateľ nedisponuje písomným dôkazom o doručení prijatia návrhu na uzavrie zmluvy odporkyni, ktorý bol nevyhnutný s poukazom na ust. § 44 Občianskeho zákonníka na vznik platného právneho úkonu, k platnému uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. nedošlo pre nedodržanie obligatórnej písomnej formy. Ak navrhovateľ nepreukázal doručenie úverovej karty a doručenie zásielky obsahujúcej PIN kód pre použitie úverovej platobnej karty odporkyni a taktiež nepredložil dôkazy nesporne preukazujúce, že časť úveru splatila práve odporkyňa, neuniesol dôkazné bremeno o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane odporkyne. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na povinnosť sporových strán nielen označiť, ale aj predložiť dôkazy na všetky nimi uvádzané tvrdenia. Pokiaľ výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu nesporne prijať záver o tvrdenej skutočnosti, ide o stav neunesenia dôkazného bremena jednej zo sporových strán. Treba zdôrazniť, že súd vychádza z tzv. skutkového stavu veci, teda zo skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, pričom nie je vylúčené, že skutočný stav veci môže byť iný.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil, preto jeho rozsudok potvrdil ako vecne správny s tým, že v podrobnostiach na jeho odôvodnenie odkazuje.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania úspešnej odporkyni nepriznal, pretože jej preukázateľne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .