Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Co/174/2012

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: T. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., A. č. XX, O., zast. Martin Puchalla, PHD., advokát so sídlom v Košiciach, Južná trieda č. 2/A, proti žalovanému Mesto Prešov, Hlavná č. 73, Prešov, IČO: 00327646, zast. JUDr. Alojz Naništa, advokát so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -71 zo dňa 21.02.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trov konania 10 489,82 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Alojza Naništu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou, sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v upravenej žalobe.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §; 129 ods. 1; 130 ods. 1; 133; 134 ods. 1, 3, 4; 872 ods. 6 , , ; ; ods. 4 o majetku obcí, , pričom konštatoval, že že z výsledkov vykonaného dokazovania má za jednoznačne preukázané, že dňa 15.07.1977 bola medzi M. Z., Z. Z. a Q. Z. ako predávajúcimi a Okresným národným výborom v Prešove ako právnym predchodcom žalovaného uzatvorená kúpna zmluva, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke č. 208 katastrálneho územia A., a to parcely č. 1277 a č. 1240 o celkovej výmere 9.979 m2. V tejto kúpnej zmluve bolo uvedené, že predávajúce sú dedičky po zomrelom Q. Z. na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa 27.04.1977.

M. Z., Z. Z. a Q. Z. boli skutočne na základe rozhodnutia o dedičstve vydaného Štátnym notárstvom v Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa 27.04.1977, ako potomkom v priamom rade (dcéry) po poručiteľovi Q. Z., zomrelom XX.XX.XXXX, prikázané do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke č. 208 katastrálneho územia A., avšak len parcely č. 655, 656, 657/1 a 657/2. Parcely, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, boli prikázané do vlastníckeho práva žalobcu, a to na základe rovnakého právneho titulu (ako synovi zomrelého Q. Z.) a to rozhodnutím o dedičstve vydaným dňa 27.10.1977, teda po podpise kúpnej zmluvy. Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam bolo na základe rozhodnutia o dedičstve vydaného Štátnym notárstvom v Prešove priznané žalobcovi ako dedičovi po zomrelom poručiteľovi Q. Z.. Z tohto dôvodu je zrejmé, že M. Z., Z. Z. a Q. Z. previedli vlastnícke právo k predmetu kúpy, ktoré im nepatrilo. Preto na základe tejto okolnosti súd nevyhnutne dospel k záveru, že vyššie spomenutá kúpna zmluva zo dňa 15.7.1977 je neplatná.

Na druhej strane z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa posudzoval dôvodnosť podanej žaloby vzhľadom na dôvody uvádzané v obrane žalovaného, a to že došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacich predmet kúpnej zmluvy.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe účinného od 01.05.1991 od - Okresného národného výboru v Prešove, ktorý s nimi nakladal na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 15.07.1977.

, o majetku obcí dňom svojej účinnosti od 01.05.1991 previedol do vlastníctva obcí určitý majetok štátu. Stalo sa tak „ex lége" obce sa stali vlastníkmi majetku, hoci netušili akého, a obdobne štát stratil majetok, hoci mu nebolo známe aký. Pritom je potrebné zdôrazniť, že sa tak stalo, hoci štát naďalej zostal zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník. Zákonom bola uložená povinnosť do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona podať návrh na zápis do evidencie nehnuteľností.

Jednoročná lehota bola jednoznačne poriadková. Prechod v katastri nehnuteľnosti ( o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam), sa zaznamenal len tak, že právo vzniknuté „ex lege" sa zapísalo záznamom na základe listiny vystavenej štátnym orgánom teda delimitačným protokolom /, práva uvedené v , ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu, príklepom licitátora na verejnej dražbe, vydržaním, prírastkom a spracovaním, sa zapisujú záznamom (ďalej len "záznam") údajov na základe listín vyhotovených štátnymi orgánmi a iných listín, ktoré podľa osobitných predpisov potvrdzujú alebo osvedčujú právne vzťahy, do katastra. Listiny vyhotovené štátnymi orgánmi a iné listiny podľa odseku 1 zasielajú ich vyhotovitelia príslušnému orgánu republiky na vykonanie záznamu do katastra v lehote do 30 dní odo dňa ich právoplatnosti alebo do 30 dní odo dňa ich vyhotovenia./.

Prvostupňový súd v súvislosti s držbou konštatoval, že rozhodujúcou podmienkou pre posúdenie okolností a podmienok vydržania je určenie oprávnenosti držby. Oprávneným držiteľom je ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí ( ). Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Z uvedeného je zrejmé, že dobromyseľnosť držby je daná presvedčením držiteľa, že mu vec, resp. predmet držby, patrí ako vlastníkovi, a preto s vecou nakladá ako so svojou. Existencia dobrej viery je tak zároveň nevyhnutne spätá s titulom (v danom prípade zo zákona), na základe ktorého sa držiteľ chopil svojej držby a prechádza aj na právneho nástupcu tohto oprávneného držiteľa.

Ustálená judikatúra uzavrela, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal za zistené, že Okresný národný výbor zastúpený Stavoinvestou, inžinierskou organizáciou Košice mal v čase uzavretia kúpnej zmluvy a nadobudnutia držby k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania za to, že predávajúce - M. Z., Z. Z. a Q. Z. sú na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove č.k. D 330/77 zo dňa 27.04.1977 vlastníčkami predmetných nehnuteľností. Preto Mesto Prešov ako nasledujúci/druhý nadobúdateľ predmetných nehnuteľností zo zákona od 01.05.1991 nakladal s týmito nehnuteľnosťami s vedomím a v dobrej viere, že nehnuteľnosti mu ako vlastníkovi patria.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že držba žalovaného bola až do 24.06.2002, kedy žalobca voči žalovanému uplatnil svoje vlastnícke právo, oprávnená.

Ďalej prvostupňový súd konštatoval, že zo záverov dovolacieho súdu vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti sa od 1. januára 1992 môže stať aj právnická osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej

držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992. Do vydržacej doby si môže započítať i dobu oprávnenej držby vykonávanej pred 1. januárom 1992.

Po oprávnenosti držby právnickou osobou s možnosťou započítať i dobu oprávnenej držby pred 01.01.1992 následuje posúdenie druhej zákonnej požiadavky na vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - nepretržitosť oprávnenej držby po dobu desiatich rokov.

Žalovaný podľa presvedčenia prvostupňového súdu splnil aj druhú základnú podmienku vydržania, pretože jeho oprávnená držba nehnuteľností trvala nepretržite po dobu dlhšiu ako 10 rokov. Žalovaný splnením všetkých zákonných podmienok v zmysle ustanovenia nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaných v pozemno-knižnej vložke č. 208 katastrálneho územia A., a to k parcelám č. 1277 a č. 1240 o celkovej výmere 9.979 m2 z titulu vydržania, aj po nadobudnutí majetku na základe pri počítaní vydržiacej lehoty dňom jeho účinnosti a to od 01.05.1991.

Na základe ustanovenia do vlastníctva obcí prešli nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti právo hospodárenia Stavoinveste a bývalým okresným národným výborom za účelom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby. V danej právnej veci boli nehnuteľnosti kupované štátnou organizáciou pre účely výstavby sídliska A., I. obytný súbor K.. Nešlo o zloženú právnu skutočnosť ako znela právna úprava ku dňu 01.05.1991 pri nadobúdaní nehnuteľností do osobného vlastníctva a aj v súčasnosti pri zmluvnom prevode nehnuteľností, a v každom prípade je nutné konštatovať, že ide o špeciálne ustanovenie vo vzťahu k všeobecnej úprave.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že k platnému nadobudnutiu predmetných nehnuteľností žalovaným došlo na základe zákona a okrem tohto nebolo treba ďalšie právne skutočnosti. Lehota uvedená v o povinnosti podať návrh v lehote 12 mesiacov na zápis do evidencie nehnuteľností je lehotou poriadkovou a jej nedodržanie nemalo za následok posunutie začatia plynutia doby na vydržanie ako to vyplýva z námietok žalobcu, ktorý poukazuje, že vydržacia doba začala plynúť dňom vydania žiadosti Mesta Prešov na zápis do evidencie nehnuteľností.

K námietkam žalobcu vo vzťahu k držbe, ktorá predpokladá držobnú vôľu a faktické ovládanie čo žalovaný prezentoval až požiadaním o zápis, tu súd prvého stupňa vychádzal z ustálenej judikatúry, že fyzické ovládanie je len jedným z možných spôsobov nakladania s vecou, a to preto, že niektoré veci ako nehnuteľnosti jednoducho fyzicky nemožno držať. Fakticky ovláda vec ten, kto podľa všeobecných názorov a skúsenosti vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou. Čo v tomto prípade sa tak stalo účinnosťou t.j. od 01.05.1991 (už nasledujúcim dňom bol pasívne legitimovaný žalovaný, vo vzťahu k nemu si mohol žalobca uplatňovať svoje vlastnícke právo v prípade hypoteticky podanej žaloby) preto desaťročná vydržacia doba uplynula najneskôr dňom 01.05.2001. Žalobca pritom požiadal o vydanie nehnuteľností dňa 24.07.2002, teda v čase, kedy táto lehota už uplynula.

V prípade pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá - platí vyvrátiteľná právna domnienka - že držba je oprávnená. V takomto prípade ten, kto popiera napr. dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel súd k záveru, že žaloba proti žalovanému nie je dôvodná, preto je v celom rozsahu zamietol tak ako je uvedené vo výrovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne podľa ust. , pričom konštatoval, že žalovaný bol v konaní úspešný, a preto mu priznal náhradu trov konania. V časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, žalobca zobral svoj návrh späť, preto súd čo do tohto nároku priznal náhradu trov konania podľa prvá veta , podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Vychádzajúc z vyhlášky č. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku účinnej od 01.03.2002 do 01.09.2004 určil súd prvého stupňa jednotkovú východiskovú hodnotu pozemku za m2, podľa tabuľky pre Mesto Prešov sumou 800,-Sk.

Podľa vyhl. č. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku účinnej od 01.09.2004 bola určená jednotková východisková hodnota pozemku za m2, podľa tabuľky pre mesto Prešov sumou 26,56 eur.

Pri vyčíslení trov konania za právneho zastúpenie žalovaného právny zástupca vychádzal z ceny pri určení hodnoty sporu vyčíslenej žalobcom v žalobnom návrhu v sume 550,-Sk/lm2 (18,26 Eur) za nehnuteľnosť, čo je nižšia cena, aká by bola, ak by súd vychádzal z hodnoty určenej vyhláškou o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.

Poukazujúc na ust. vyhl. č. súd prvého stupňa v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania ďalej konštatoval, že žalobca pôvodnou žalobou žiadal určiť neplatnosť kúpnej zmluvy a určiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, t.j. že je výlučným vlastníkom parciel o celkovej výmere 14.028 m2. Tieto nehnuteľnosti mali byť prevedené kúpnou zmluvou, pričom žalobca žiadal od žalovaného zaplatiť náhradu za odpredané pozemky v sume po 550,-Sk za lm2. Tarifná hodnota veci je tak stanovená na sumu 256.151 eur (14.028 m2 x 18,26 eur).

Podľa vyhl. č. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 182.216,54 eur je 937,81 eur. Vzhľadom na uplatnený nárok, t.j. neplatnosť kúpnej zmluvy a určenie vlastníctva je potrebné aplikovať ustanovenie vyhl. č. 655/2004 v znení účinnom do 31.12.2008, pričom 1/13 výpočtového základu na rok 2008 bola v sume 48, eur (1.465,- Sk). Jeden úkon právnej služby tak predstavuje sumu 962,13 eur + 1/2 48,63 eur).

Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené podľa ods.l, ods.l, písm. a/,c/,d/, ,, , ods.l Vyhlášky č. 163/2002, za úkony vykonané od 1.1.2005 podľa ods.l, ,,,,, ods.l, ods.2 Vyhlášky č. zákonov, a to za právne úkony: prevzatie a príprava zastúpenia 15.4.2008 - 962,13 eur + režijný paušál 6,31 eur účasť na pojednávaní dňa 20.5.2008 - 962.13 eur + režijný paušál 6,31 eur písomné vyjadrenie vo veci samej dňa 9.6.2008

- 962,13 eur + režijný paušál 6,31 eur účasť na pojednávaní dňa 9.9.2008 - 962,13 eur + režijný paušál 6,31 eur účasť na pojednávaní dňa 23.1.2009 -937,81 eur (pretože bolo konanie zastavené v časti nároku o určenie o neplatnosť kúpnej zmluvy) + režijný paušál 6,95 eur písomné podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu 14.4.2009, 937,81 eur + režijný paušál 6,95 eur písomné podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie k dovolaniu 18.1.2011, 937,81 eur + režijný paušál 7,41 eur účasť na pojednávaní dňa 6.12.2011 - 937,81 eur + režijný paušál 7,41 eur písomné podanie na súd vo veci samej - súhlas so späťvzatím žaloby, 937,81 eur + režijný paušál 7,63 eur účasť na pojednávaní dňa 21.2.2012 - 937,81 eur + režijný paušál 7,63 eur

Od 01.03.2009 je právny zástupca žalovaného platcom DPH a z toho dôvodu si uplatnil v súlade s vyhl. č. v platnom znení náhradu 20 % DPH v sume 945,23 eur za úkony právnej služby, ktoré boli vykonané po 1.3.2009, t.j. zo sumy 4689,05 eur z odmeny za právna služby + 37,03 eur z režijného paušálu = 4.726,08 eur t.j. 20 % 945,22 eur.

Spolu trovy konania predstavujú sumu 10.489,82 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa sa opätovne neriadil nielen záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ale aj dovolacieho súdu, a to aj napriek tomu, že zistený skutkový stav odchýlenie sa od záväzného právneho názoru odvolacieho a dovolacieho súdu nijako neodôvodňoval. Napadnutý rozsudok je nezrozumiteľný, keď prvostupňový súd odôvodnil zamietnutie žaloby nadobudnutím vlastníckeho práva žalovaným k sporným nehnuteľnostiam nielen zo zákona, ale i vydržaním. Z obsahu napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, akým konkrétnym právnym titulom podľa názoru súdu prvého stupňa žalovaný nadobudol svoje vlastnícke právo. Opätovne nesprávne právne posúdil nadobudnutie nehnuteľnosti na základe zákona a tiež nesprávne právne posúdil i splnenie podmienok pre vydržanie.

Rozsudkom zo dňa 23.01.2009 prvostupňový súd žalobu zamietol. Prvým, v odôvodnení špecifikovaným dôvodom zamietavého rozhodnutia bolo skutkové zistenie prvostupňového súdu, že sporné nehnuteľnosti nadobudol žalovaný vydržaním od 01.04.1991, teda od účinnosti o majetku obcí, pričom do vydržacej doby žalovaného započítal aj držbu jeho právneho predchodcu - Okresného národného výboru v Prešove, zastúpeného Stavoinvestou, ktorú posúdil v zmysle ust. ak oprávnenú.

Na základe odvolania žalobcu, ktorý namietal, že držba právneho predchodcu žalovaného nemohla byť oprávnená, odvolací súd rozsudkom č. k. z 24.06.2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, v zmysle ktorého žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

Odvolací súd však už v tomto potvrdzujúcom rozsudku uviedol, že držba právnym predchodcom žalovaného nemohla byť nijako posúdená ako držba oprávnená a zároveň sa odvolací súd odchýlil od skutkových záverov prvostupňového súdu a za začiatok premlčacej doby považoval deň 15.04.1992, ktorý deň bol označený v delimitačnom protokole, ku ktorému sa uskutočnila delimitácia sporných nehnuteľností. Dobromyseľnosť držby bola podľa názoru odvolacieho súdu prerušená až dňa 24.07.2002, teda po uplynutí 10-ročnej premlčacej doby.

Na základe žalobcom podaného dovolania dovolací súd vyššie uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd uznesením č. k. zo dňa 06.09.2011 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom uložil prvostupňovému súdu doplniť vykonané dokazovanie a vyhodnotiť vstup do držby nielen podľa , ale aj podľa .

Žalobca v ďalšom konaní riadiac sa záväznými názormi odvolacieho a dovolacieho súdu preukázal, že držba žalovaného nemohla vzniknúť skôr ako 24.10.1994.

Prvostupňový súd vo veci opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom a žalobu zamietol, pričom svoje rozhodnutie nezrozumiteľne odôvodnil tým, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe

Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 24.03.2005 a odvolací súd rozsudkom zo dňa 28.06.2007 sa zhodne vysporiadali s prejudiciálnou otázkou platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.07.1977, uzavretej medzi M. Z., Z. Z. a Q. Z.. Oba súdy zhodne posúdili túto zmluvu ako absolútne neplatnú. Rovnako tak opätovne učinil v napadnutom rozsudku aj prvostupňový súd. Napriek tomu následne rozhodol, že Mesto Prešov nadobudlo sporné nehnuteľnosti s poukazom na ustanovenie tohto zákona. Tento zákon expressis verbis uvádza, že do vlastníctva obcí prechádzajú len tie veci, ktoré sú ku dňu účinnosti vo vlastníctve štátu.

Na neplatný právny úkon sa neprihliada, teda nevyvoláva v právnych vzťahoch žiadne právne účinky.

Keďže prvostupňový súd nesporne posúdil kúpnu zmluvu zo dňa 15.07.1977 ako absolútne neplatnú, je zrejmé, že Československý štát v zastúpení Okresného národného výboru v Prešove sa vlastníkom sporných nehnuteľností nikdy nestal. Rovnako sa ním zo nemohlo stať ani Mesto Prešov, lebo na neho prechádzali len tie veci, ktoré boli v deň účinnosti zákona o obecnom zriadení vo vlastníctve štátu.

Preto je prvý záver prvostupňového súdu nesprávny a v hrubom rozpore so zákonom.

Vo vzťahu k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, žalobca v odvolaní uviedol, že odôvodnenie rozsudku je jednak v zjavnom rozpore so zákonom a zároveň nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Vychádzajúc zo záväzného názoru odvolacieho súdu, nie je možné do držby žalovaného započítať držbu jeho právneho predchodcu (ONV v Prešove), nakoľko jeho držba nebola oprávnená. Tak ako konštatoval odvolací súd, z tohto dôvodu bolo potrebné v konaní zodpovedať otázku titulu vstupu žalovaného do držby. Oprávnená držba žalovaného však

preukázateľne a nesporne nenastala dňom 01.05.1991, teda účinnosťou , ale až dňom 24.10.1994. Prvostupňový súd opakovane a v rozpore so záväznými názormi odvolacieho a dovolacieho súdu považuje za počiatok plynutia oprávnenej držby žalovaného deň 01.05.1991 s tým, že od tohto dňa majetok štátu vrátane nehnuteľností žalovaného prešiel do vlastníctva žalovaného bez ohľadu na to, či o tomto majetku vedel.

Vo vzťahu k ustanoveniu aplikáciou argumentum per eleminationem možno dospieť k záveru o tom, že do majetku obcí neprechádzajú žiadne iné veci okrem vecí zákonom presne ustanovených a gramatickým výkladom možno dospieť k záveru, že predmetom prechodu nie je žiadne iné právo, teda ani právo držby.

Vo veci je nesporné a nespochybnil to ani prvostupňový súd, že predmetné nehnuteľnosti neboli vo vlastníctve štátu, pretože kúpna zmluva zo dňa 15.07.1977 je absolútne neplatná, a teda ani ONV v Prešove k nim nemal právo hospodárenia. Je preto vylúčené, aby sa sporné nehnuteľnosti stali dňom 01.05.1991 vlastníctvom žalovaného. Rovnako je nemožné tvrdenie, že v tento deň vznikla oprávnená držba žalovaného. Zo zákona je totiž vylúčená držba takej veci, o existencii ktorej držiteľ nemá vedomosť. Absencia subjektívnej zložky vedomia k predmetu držby držbu vylučuje. Žalovaný dňa 01.05.1991 nevedel a preukázateľne ani nemohol vedieť, že mu predmetné nehnuteľnosti patria, nakoľko tieto mu v tom čase neboli od jeho právneho predchodcu, teda ONV Prešov protokolárne odovzdané. Stalo sa tak až v priebehu roka 1994 a tento skutkový záver možno odvodiť z výpovede svedkov Ing. M. J. a Ing. Z. A., ktorí delimitačný protokol podpisovali. Následne žalovaný dňa 24.10.1994 požiadal katastrálny úrad v Prešove, Správu katastra Prešov o zápis jeho vlastníckeho práva okrem iného aj k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností.

Oprávnená držba žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam nemohla preukázateľne vzniknúť skôr ako dňa 24.10.1994 z dôvodu, že k vzniku držby je potrebná aj druhá práva skutočnosť, ktorou je faktické ovládanie veci - corpus possesionis. Tak sa nesporne stalo až dňa 24.10.1994, kedy sa žalovaný prvýkrát symbolicky chopil držby požiadaním o zápis svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Správnosť záveru prvostupňového súdu, že právne panstvo nad vecou začal žalovaný vykonávať už dňom 01.05.1991, je absolútne vylúčená. Ten, u koho absentuje vôľa vec držať v dôsledku nevedomosti o jej existencii, nemôže nad ňou ani vykonávať faktickú moc. Žalovaný sa o existencii časti sporných nehnuteľností mohol dozvedieť najskôr v roku 1994, kedy mu boli protokolárne odovzdané.

Podľa žalobcu súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil aj otázku dôkazného bremena. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia spochybnil tvrdenie žalobcu o tom, že až dňom 24.10.1994 sa žalovaný chopil svojej držby s poukazom na judikatúru, v zmysle ktorej je fyzické ovládanie len jedným z možných spôsobov nakladania s vecou. S poukazom na ust. s ohľadom na tvrdenie žalobcu o vzniku držby sporných nehnuteľností žalovaným až od 24.10.1994 uviedol, že v prípade pochybností platí vyvrátiteľná právna domnienka o tom, že držba je oprávnená. Dôkazné bremeno mal mať preto žalobca.

Žalobca ďalej namietal, že nespochybňuje samotný fakt (charakter) oprávnenosti držby žalovaného, ale moment jej vzniku. Ustanovenie nie je na daný prípad aplikovateľné. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia toho, že dňa 01.05.1991 nakladal s predmetnými nehnuteľnosťami ako s vlastnými, má žalovaný. Tento však dôkazy na preukázanie tohto tvrdenia neoznačil, preto dôkazné bremeno neuniesol.

Zároveň je vylúčené, aby vlastník nadobudol k veci vo svojom vlastníctve ešte raz vlastnícke právo vydržaním, presnejšie akýmkoľvek iným spôsobom.

Žalobca ďalej vytýkal prvostupňovému súdu, že sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý v odôvodnení uznesenia zo dňa 06.09.2011 pod sp. zn. uviedol, že oprávnenosť držby právneho predchodcu Mesta Prešov, zast. Stavoinvestou preukázaná nebola a ďalej konštatovanie odvolacieho súdu, že dovolací súd zrejme posúdil vstup do držby podľa ust. zákona dňom prevzatia nehnuteľnosti žalovaným, s poukazom na delimitačný protokol, podľa ktorého sa delimitácia uskutočnila v súlade so k 15.04.1992.

V predmetnom uznesení zároveň odvolací súd uložil prvostupňovému súdu v ďalšom konaní okrem iného aj vyhodnotiť vstup do držby sporných nehnuteľností žalovaným nielen podľa , ale aj podľa ust. .

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu a opätovne ho nerešpektoval. Namiesto toho, aby sa zaoberal momentom vstupu žalovaného do držby po účinnosti , posúdil v rozpore s vykonaným dokazovaním i právnymi názormi odvolacieho a dovolacieho súdu ako oprávnenú držbu už ČSSR - ONV v Prešove, zast. Stavoinvestou. Dokonca ani len samotný žalovaný netvrdil oprávnenosť držby predchádzajúcim držiteľom a ani ju nezapočítal do doby 10 rokov, ako podmienky pre nadobudnutie nehnuteľnosti vydržaním. Nie je zrejmé, prečo súd I. stupňa, ktorý posúdil už držbu právneho predchodcu žalovaného ako oprávnenú, počíta ako deň vzniku oprávnenej držby odo dňa 01.05.1991, teda deň účinnosti , a to aj napriek tomu, že do oprávnenej držby žalovaného by mal v takom prípade započítať oprávnenú držbu jeho právneho predchodcu.

Prvostupňový súd v rozpore so záväzným názorom odvolacieho súdu nezisťoval moment vstupu žalovaného do držby po účinnosti Dokazovanie síce doplnil len formálne, ale vzhľadom k tomu, že sa opätovne riadil tým istým nesprávnym právnym názorom ako v predchádzajúcom zrušenom rozsudku zo dňa 23.01.2008, jeho nové skutkové zistenia nevyhodnotil a nezaoberal sa nimi.

Pokiaľ ide o samotný delimitačný protokol, žalobca namietal, že odvolací súd za začiatok premlčacej doby považoval deň 15.04.1992. Tento deň bol v delimitačnom protokole označený ako deň, ku ktorému sa uskutočnila delimitácia nehnuteľností, ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha.

Takýto skutkový záver je v rozpore s dokazovaním, vykonaným súdom I. stupňa. Vypočutý svedok Ing. M. J. uviedol, že delimitačný protokol bol podpísaný najskôr v roku 1994. Rovnako i druhý svedok Ing. Z. A. uviedol, že majetok bol delimitovaný na Mesto Prešov, toto požiadalo o zápis svojich vlastníckych práv vždy obratom, maximálne v priebehu niekoľkých týždňov. Vylúčil možnosť, že by to mohlo trvať niekoľko rokov.

Delimitačný protokol nie je datovaný a je na ňom len uvedené, že sa nehnuteľný majetok odovzdáva ku dňu 15.04.01992. nepochybne je v ňom však uvedené, že predmetom odovzdania je ten majetok, ktorý bol zapísaný na LV č. X v katastrálnom území O.. Žiadny iný majetok predmetom odovzdania podľa tohto protokolu nebol.

Zo sporných nehnuteľností, ktorých vydania sa žalobca domáha však na LV č. X bol zapísaný len pozemok parc. č. 14566. Ostatné nehnuteľnosti boli zapísané na inom liste vlastníctva, a teda nesporne neboli predmetom odovzdania Mestu Prešov. To súčasne vylučuje aj možnosť počítať ako deň vzniku oprávnenej držby týchto nehnuteľností žalovaného deň 15.04.1992, s výnimkou parcely č. 14566.

Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že dňa 15.04.1992 nemohla vzniknúť oprávnená držba žalovaného k tým nehnuteľnostiam, ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území A., a to pozemku parc. č. 14573/22 vo výmere 1010 m2, pozemku parc. č. 14573/23 vo výmere 19 m2, pozemku parc. č. 14567/3 vo výmere 394 m2, pozemku parc. č. 14566/3 vo výmere 1426 m2, pozemku parc. č. 14666/3 vo výmere 828 m2, pozemku parc. č. 14668/3 vo výmere 484 m2, pozemku parc. č. 14682/3 vo výmere 261 m2, pozemku parc. č. 14681/3 vo výmere 214 m2, pozemku parc. č. 14688/3 vo výmere 90 m2, pozemku parc. č. 14693/2 vo výmere 1364 m2, pozemku parc. č. 14693/3 vo výmere 581 m2, pozemku parc. č. 14694/3 vo výmere 315 m2, pozemku parc. č. 14703/3 vo výmere 238 m2, pozemku parc. č. 14704/3 vo výmere 281 m2, pozemku parc. č. 14705/3 vo výmere 380 m2, pozemku parc. č. 14669/6 vo výmere 98 m2, pozemku parc. č. 14669/8 vo výmere 290 m2, pozemku parc. č. 16336/7 vo výmere 843 m2, ktoré sú vymedzené geometrickým plánom na obnovu hraníc p. č. 1227, 1227/1, 1227/2, 1240 vyhotoveným dňa 10.10.2008 Z. K., geodetom, ktorý bol dňa 13.10.2008 autorizačne overený Ing. O. T., autorizovaným geodetom a následne i katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Prešov dňa 30.10.2008 pod č. 1725/08.

Geometrický plán na obnovu hraníc p. č. 1227, 1227/1, 1227/2, 1240 vyhotovený dňa 10.10.2008 Z. K.,, geodetom, ktorý bol dňa 13.10.2008 autorizačne overený Ing. O. T. autorizovaným geodetom a následne Katastrálnym úradom v Prešove, Správa katastra Prešov dňa 30.10.2008 pod č. 1725/08 je prílohou k tomuto rozsudku a je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Odvolanie žalobcu smerovalo aj proti výroku o trovách konania, vo vzťahu ku ktorému namietal, že prvostupňový súd vychádzal pri určení výšky trov konania z hodnoty nehnuteľnosti určenej podľa vyhlášky č. a určil hodnotu nehnuteľností vlastným úsudkom napriek tomu, že k jej určeniu sa podľa ust. tejto vyhlášky vyžadujú odborné znalosti.

Podľa žalobcu prvostupňový súd pochybil aj v tom, že žalovanému priznal i náhradu takých trov konania, ktoré nemožno posúdiť ako účelné na uplatňovanie práva žalovaného. Týmto úkonom je napr. podanie zo dňa 10.06.2008, v ktorom žalovaný len uviedol to, čo na predchádzajúcom pojednávaní dňa 20.05.2008.

Žalobca vo vzťahu k trovám konania namietal aj okolnosť, že poskytovanie právnych služieb Mestu Prešov v danom konaní nie je potrebné pre účelné uplatňovanie jeho práva. Mesto Prešov v rámci svojich rozpočtových prostriedkov financuje a má k dispozícii viac osôb (minimálne 5) s vysokoškolským právnickým vzdelaním, zaradeným na oddelení mestského majetku. Aj námietka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola pôvodne uplatnená samotným žalovaným prostredníctvom jeho majetkového odboru podaním zo dňa 15.07.2004 a právny zástupca žalovaného len prevzal argumentáciu žalovaného.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia a zistil, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť.

Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok je vnútorne rozporný, lebo závery v ňom vyslovené sú si navzájom odporujúce.

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa mal za zistené, že právny predchodca žalovaného Okresný národný výbor v Prešove zastúpený Stavoinvestou, inžinierskou organizáciou Košice, mal v čase uzavretia kúpnej zmluvy a nadobudnutia držby k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania za to, že predávajúce M. Z., Z. Z. a Q. Z. sú na základe dedičského rozhodnutia D 330/77 zo dňa 27.04.1977 vlastníčkami predmetných nehnuteľnosti. Preto Mesto Prešov ako nasledujúci nadobúdateľ týchto nehnuteľností zo zákona od 01.05.1991 nakladal s týmito nehnuteľnosťami s vedomím a v dobrej viere, že nehnuteľnosti mu ako vlastníkovi patria.

K uvedenému tvrdeniu prvostupňového súdu odvolací súd konštatuje, že je v rozpore s doposiaľ vykonaným dokazovaním a aj v rozpore so skutočnosťami, vyplývajúcimi z doterajšieho konania.

Aj z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 06.09.2011 vyplýva záver, že v konaní nebola preukázaná oprávnenosť držby právneho predchodcu žalovaného Okresného národného výboru v Prešove, lebo tento mal a mohol vedieť, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy z 15.07.1977 nemohol platne nadobudnúť, lebo tieto neboli vlastníctvom predávajúcich M., Z. a Q. Z..

Skutočnosť, že v dôsledku tejto okolnosti je potrebné zmluvu, uzavretú medzi Okresným národným výborom a M., Z. a Q. Z. považovať za neplatnú, vyplýva aj z rozsudku prvostupňového súdu č. k. -253 zo dňa 23.01.2009 (str. 6, ods. 5 citovaného rozsudku), ktorý neplatnosť predmetnej zmluvy konštatoval a správnosť tohto záveru potvrdil aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo 06.09.2011.

K uvedenému odvolací súd uvádza, že záver o neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy nebol spochybnený ani samotným žalovaným.

Ochrana vlastníckeho práva vlastníka je zabezpečená aj jednou zo základných zásad súkromného práva, a to zásadou, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Uplatnenie tejto zásady znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého derivatívne odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, vlastnícke právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

Vo vzťahu k prejednávanej veci však odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na doterajší priebeh konania, na obsah spisu, vyjadrenia účastníkov konania a predovšetkým vzhľadom na procesnú obranu žalovaného, vyjadrenú aj na pojednávaní dňa 06.12.2011 (č. l. 7 druhého zväzku spisu), spornou zostala možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva predmetných nehnuteľností žalovaným vydržaním, čím sa za vyriešenú považuje otázka nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k sporným nehnuteľnostiam na základe zákona, keďže vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa ako počiatok dňa vydržacej lehoty stanovil deň 01.05.1991, ktorý je dňom účinnosti , kedy sa mal žalovaný stať v zmysle ustanovenia tohto zákona vlastníkom predmetných nehnuteľností.

V súvislosti s takýmto záverom prvostupňového súdu odvolací súd konštatuje, že aj bez prípadných úvah o tom, či v dôsledku neplatného prevodu sporných nehnuteľnosti z M. Z., Z. Z. a Q. Z. na právneho predchodcu žalovaného bol prechod nehnuteľností do vlastníctva žalovaného platný, alebo neplatný, je evidentné, že súd prvého stupňa spája otázku okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva (čo by aj putatívneho) s okamihom začiatku vydržacej doby.

Súd prvého stupňa ďalej konštatuje, že dňom svojej účinnosti od 01.05.1991 previedol do vlastníctva obcí určitý majetok štátu, pričom sa tak stalo ex lege a obce sa tak stali vlastníkmi majetku, hoci netušili akého a obdobne štát stratil majetok, hoci mu nebolo známe, aký.

Zároveň však prvostupňový súd, opierajúc sa o ustanovenie okrem iného konštatuje, že dobromyseľnosť držby je daná presvedčením držiteľa, že mu vec, resp. predmet držby patrí ako vlastníkovi, a preto s vecou nakladá ako so svojou. Existencia dobrej viery je tak zároveň nevyhnutne spätá s titulom (v danom prípade zo zákona), na základe ktorého sa držiteľ uchopil svojej držby a prechádza aj na právneho nástupcu tohto oprávneného držiteľa.

Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená ( ).

Oprávnená držba je výlučne takým faktickým stavom, pri ktorom sú súčasne splnené dva pojmové znaky, a to: a) dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, pričom dobromyseľnosť musí vychádzať z presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec patrí, a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť; b) ak držiteľ vykonáva držbu v rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonáva oprávnenia patriace do obsahu vlastníckeho práva, t.j. držiteľ nakladá s vecou ako so svojou. Súčasne však musí existovať úkon, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania.

Pri absencii ktoréhokoľvek z vyššie uvedených znakov nemožno preto hovoriť o oprávnenej držbe.

Vo vzťahu posudzovanej veci odvolací súd konštatuje vzájomne si odporujúce závery prvostupňového súdu, že obce, v danom prípade Mesto Prešov netušili, akého majetku sa stali vlastníkmi, na druhej strane však nadobudnutie vlastníckeho práva spája s vnútorným presvedčením nadobúdateľa tohto práva, že sa stal vlastníkom veci.

V tomto smere je preto dôvodnou odvolacia námietka žalobcu, že zo zákona je vylúčená držba takej veci, o existencii ktorej držiteľ nemá vedomosť a absencia subjektívnej zložky vedomia k predmetu držby držbu vylučuje.

Tak, ako vyplýva z vyššie uvedeného vo vzťahu k ustanoveniu , žalovaný nemohol byť ku dňu, ktorý súd prvého stupňa určil ako počiatok držby „presvedčený“ o tom, že mu sporné nehnuteľnosti patria, keďže o tom, že sa stal vlastníkom týchto nehnuteľností práve v tento deň (deň účinnosti 01.05.1991) nevedel, pričom opak o uvedenom v konaní preukázaný a ani žalovaným tvrdený nebol. Zároveň však nebol splnený ani druhý pojmový znak oprávnenej držby, a to existencia úkonu, ktorým by bola držiteľovi vec fakticky odovzdaná do užívania. Práve v súvislosti s tým poukázal odvolací súd na delimitačný protokol, na základe ktorého malo dôjsť k odovzdaniu nehnuteľností žalovanému.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporuplné a jednotlivé závery prvostupňového súdu postrádajú vzájomnú logickú nadväznosť.

Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku opätovne zaoberá otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným k dotknutým nehnuteľnostiam, aj keď v tomto štádiu konania už táto otázka nemôže byť riešená z dôvodov uvedených vyššie a bez zjavného súvisu spája navzájom nespájateľné skutočnosti, čím robí rozsudok nezrozumiteľným.

Odvolanie žalobcu smerovalo aj proti výroku o trovách konania, pričom namietal jednak spôsob stanovenia ceny predmetu konania, jednak výšku žalovanému priznaných trov a tiež účelnosť trov.

K odvolaniu žalobcu proti tomuto výroku odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vzťahu k trovám konania nezodpovedá skutkovému stavu, a to z dôvodu, že súd prvého stupňa síce v súlade so svojim rozhodnutím rozhodol o trovách konania podľa zásady úspechu, vyjadrenej v ustanovení , ďalej však nesprávne postupoval, keď v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorej žalobca zobral žalobu späť, aplikoval ustanovenie veta prvá . Zo spisu totiž nepochybne vyplýva, že žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zobral žalobca späť pre správanie sa prv žalovaných v 1. až 3. rade, ktoré v priebehu konania uznali, že predali nehnuteľnosti, ktorých neboli vlastníčkami.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia , zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní opätovne náležite vyriešiť otázku, či v danom prípade boli na strane žalovaného splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam titulom vydržania. Uvedené musí súd prvého stupňa opätovne skúmať bez toho, aby vo svojom rozhodnutí sa nadbytočne zaoberal otázkami, ktoré pre ďalšie konanie nemajú význam, prípadne boli už v doterajšom štádiu konania bezpochyby vyriešené. Je potrebné skúmať predpoklady vydržania, a to nepochybne jeho počiatok a tiež splnenie všetkých jeho pojmových znakov. Zároveň sa prvostupňový súd vysporiada aj s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, a to v súvislosti so všetkými dôkazmi, ktoré boli vykonané, vrátane svedeckých výpovedí. Zároveň opätovne rozhodne o trovách konania s tým, že sa bude zaoberať odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k určeniu hodnoty predmetu sporu, k priznaniu trov právneho zastúpenia za odvolateľom namietané úkony a tiež sa bude zaoberať odvolacou námietkou žalobcu, týkajúcou sa účelnosti vynaložených trov z hľadiska poskytovania právnych služieb žalovanému, ktorý zamestnáva pracovníkov s právnickým vzdelaním a tiež preskúma oprávnenosť nároku na náhradu trov právneho zastúpenia za úkony, vykonané samotným žalovaným.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.