Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10Co-129-2012.pdf
PDF · 91.86 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/129/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Československá obchodná banka, a.s., Bratislava, Michalská 18, zast. advokátom: Mgr. Miroslav Rybánsky, Bratislava, Grösslingova 10, proti žalovaným: 1/ N. K., nar. XX. W. XXXX, bytom I. E., G. XXX a 2/ S. K., nar. XX. I. XXXX, bytom tamtiež, o 1.404,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 18. mája 2012 č. k. 11C/109/2011-46 (správne „-47") takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. obom žalovaným (nesprávne označovaným za odporcov, k správnemu označovaniu účastníkov tzv. sporového konania a podania začínajúceho takéto konanie por. § 79 ods. 1 a § 90 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. s. p.“ - pozn. odvolacieho súdu) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni (i tejto nesprávne označovanej za navrhovateľa) 523,72 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 10. augusta 2011 do zaplatenia v splátkach po 110 eur mesačne, splatných vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku pod stratou výhody splátok až do úplného zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (?); II. vo zvyšku (čo do rozdielu na tzv. istine medzi sumami 1.323,91 eur a 523,72 eur, teda sumy 800,19 eur, úroku 13,90% ročne zo sumy 523,72 eur od 10. augusta 2011 do zaplatenia a 9%-ných úrokov z omeškania z čiastkových súm 345,79 eur a 53,11 eur od 10. augusta 2011 do zaplatenia) žalobu zamietol; III. len žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni ďalších 80,20 eur s úrokom 25% ročne od 1. júla 2011 do zaplatenia a to do 3 dní a IV. obom žalovaným uložil tiež povinnosť zaplatiť priamo žalobkyni (?) spoločne a nerozdielne náhradu trov konania 44 eur a k rukám advokáta žalobkyne „trovy“ (správne „náhradu trov“) právneho zastúpenia 70 eur, i tu všetko do 3 dní (od právoplatnosti rozsudku). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 708 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 52 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 2 písm. a/ a b/, § 4 ods. 2 písm. i/ a ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“, časťou odôvodnenia napádaného rozsudku inak označovaného za zákon č. 258/2011 Z. z., hoci pod takýmto číslom bol v Zbierke zákonov SR uverejnený zjavne sa na prejednávanú vec nevzťahujúci zákon o trvalom ukladaní oxidu uhličitého do geologického prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov - opäť pozn. odvolacieho súdu) a tiež len paušálnym odkazom na § 566 ods. 2 O. z. Vecne v časti zamietajúcej žalobu uzavrel, že tu šlo o spor zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere (z 10. marca 2004, ďalej len „Zmluva“), kde Zmluva neobsahovala zákonom predpísanú náležitosť v podobe uvedenia výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (tu rozumej v akom rozsahu sa na celkovej výške splátky 3.412,91 niekdajších Sk mali takéto čiastkové zložky úverovej pohľadávky podieľať) a hoci tieto šlo vyvodiť (vypočítať) z obsahu Zmluvy a obchodných podmienok, ZoSÚ takúto náležitosť výslovne vyžaduje a to pod sankciou bezúročnosti a nespoplatnenia spotrebiteľského úveru. Ak navyše tu bolo treba konštatovať aj rozpor čl. V Zmluvy s ustanovením O. z. o poradí započítavania platieb, žalobe nad rámec tzv. istiny a úroku z omeškania z nej nešlo vyhovieť, dôvodil potom okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a vecne tým, že úspech tu mala žalobkyňa (?) v rozsahu 37% a takýmto percentom jej (?) preto bolo treba priznať náhradu ako súdneho poplatku za žalobu, tak i trov právneho zastúpenia, v oboch prípadoch podľa výpočtu v odôvodnení.
Proti takémuto rozsudku a to iba voči zamietnutiu žaloby podala včas odvolanie len žalobkyňa s návrhom na zmenu rozsudku tak, aby žalobe bolo vyhovené aj v tej časti, v ktorej tak odmietol urobiť súd prvého stupňa. Namietala predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, keď podľa nej jednak nebol dôvod v tejto veci aplikovať ustanovenia ZoSÚ v znení platnom a účinnom od 1. januára 2008 (pretože Zmluva bola uzavretá už 10. marca 2004, aj k vyhláseniu splatnosti úveru došlo ešte 10. februára 2007 a z prechodného ustanovenia § 8aa ods. 2 ZoSÚ, začleneného doň zákonom č. 568/2007 Z. z. vyplýva nepoužiteľnosť novelizovaného znenia zákona ako na vznik právnych vzťahov vzniknutých pred 1. januárom 2008, tak ani na nároky vzniknuté pred takýmto dňom), okrem toho však podľa odvolateľky ani príslušnou novelizáciou ZoSÚ prinesené ustanovenie nemožno vykladať tak, žeby vylučovalo možnosť určenia výšky mesačnej splátky súčtom výšky istiny a riadneho úroku.
Žiaden zo žalovaných odvolací návrh nepodal.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda len 1. v napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k tzv. zvyškovému zamietnutiu žaloby a 2. v časti trov konania, v ktorej malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na hoc aj len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo / aj/ o vec samu, popri tom však najmä so zreteľom k dôvodne uplatnenej námietke nesprávneho /nie celkom úplného/ právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa však nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou).
Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa čl. I § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ (v znení platnom a účinnom v čase uzavretia Zmluvy, teda ešte pred zmenou zákona č. 258/2001 Z. z. ktoroukoľvek z jeho celkom ôsmich novelizácií, prijatých predtým, než bol takýto zákon celkom nahradený novším zákonom č. 129/2010 Z. z.) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí (odkaz poznámkou č. 6 v ZoSÚ na § 43 O. z.) obsahuje sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť; podľa písmena i/ potom výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c/ (čiže celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, definovaných ako všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru a to s tamtiež výslovne vypočítanými výnimkami), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
Podľa čl. I § 4 ods. 3 ZoSÚ (v už spomenutom znení, teda pred dotknutím ZoSÚ zákonom č. 264/2006 Z. z. a všetkými po ňom nasledujúcimi novelizáciami) Zmluva ďalej obsahuje a/ oprávnenia spotrebiteľa na zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6, b/ sankcie za porušenie zmluvy, c/ podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek a d/ spôsob zániku záväzku zo zmluvy; podľa odseku 4 rovnakého paragrafu pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať (písm. a/) alebo dodaný tovar alebo poskytnutá služba (písm. b/) a napokon podľa odseku 5 tu citovaného zákonného ustanovenia od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Až zákon č. 568/2007 Z. z. priniesol (a to s účinnosťou od 1. januára 2008) zmenu práve odcitovaných ustanovení ZoSÚ spôsobom reprodukovaným súdom prvého stupňa (v tejto súv. por. čl. V body 6 - 8 a čl. VII spomínaného zákona), pričom súčasťou takejto paralelnej novelizácie viacerých zákonov (popri ZoSÚ aj 1. zákona o dobrovoľných dražbách, 2. O. z., 3. Exekučného poriadku, 4. zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy /tzv. kompetenčného zákona/ a 5. katastrálneho zákona) bolo tiež doplnenie ZoSÚ o odvolaním citovaný § 8aa, výslovne nadpísaný spôsobom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2008“ s odsekom 2, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona (čiže ustanoveniami ZoSÚ v znení zákona č. 568/2007 Z. z.) sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov (tu por. i čl. V bod 15 zákona č. 568/2007 Z. z.).
Jedným zo záverov konštantnej rozhodovacej praxe tunajšieho odvolacieho súdu, na ktorom ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť, je to, že postihnutie konania v prvom stupni či výsledku takéhoto konania (rozhodnutia) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. je tu ako vtedy, ak súd prvého stupňa nezistil dostatočne skutkový stav preto, že sa pri právnom posudzovaní veci (predloženej mu na rozhodnutie) obrazne vôbec netrafil (do ustanovenia zákona, dopadajúceho na prejednávanú vec), ale i vtedy, ak inak správne zvolené ustanovenie nesprávne vyložil (interpretoval), v oboch prípadoch za súčasného splnenia podmienky, že dôsledkom takejto interpretácie bola nesprávnosť či omyl v skutkových zisteniach, mylný záver o úplnosti alebo dostatočnosti podkladov pre takéto zistenia, resp. tiež týkajúci sa toho, čo z tvrdení sporiacich sa účastníkov možno a čo naopak nemožno považovať za preukázané. Stále tu totiž nie je žiaden presvedčivý dôvod, pre ktorý by bolo namieste stotožnenie sa s tou časťou názorov právnej teórie i súdnej praxe, ktoré 1. preferujú (inak za cenu nekorektného narábania s pravidlami používania štátneho jazyka) nemäkčenú podobu slova „správne“ z ustanovenia, o ktoré tu ide, 2. usilujú sa takto o výklad v prospech dostatočnosti nájdenia (súdmi prvého stupňa) rozhodného práva (tu rozumej bez ohľadu na to, či toto bude aj akceptovateľným spôsobom použité) a 3. prakticky sa zasadzujú za povinnosť odvolacích súdov dokončiť konania (čiže prvostupňové rozhodnutia nerušiť, ale ich potvrdzovať alebo nanajvýš meniť) v prevažnej väčšine prípadov, teda aj vtedy, ak na podporu spôsobu rozhodnutia zvoleného v prvom stupni bola použitá pochybná či celkom scestná interpretácia právnych predpisov vzťahujúcich sa na súdenú vec.
O prípad zaťaženia konania a predovšetkým napádaného rozsudku práve zmienenou vadou šlo potom aj v prejednávanej veci. S prihliadnutím k vyššie priblíženému rozboru možných variácií na podobu vady pritom nešlo (len) o nenáležitý výklad inak správne zvoleného tzv. hmotného práva, ale aj o spomenuté netrafenie sa súdom prvého stupňa do rozhodného práva vôbec (tu vo veci samej preto, že okresný súd nenarábal so zákonom dotknutým po uzavretí Zmluvy zmenou dôsledne, teda aj v smere korektného pohybu po tzv. časovej osi; v časti trov konania potom pre celkom neudržateľné obhajovanie práva žalobkyne na náhradu trov konania, založené na jej menšinovom úspechu).
Nemožno totiž inak, než súhlasiť so žalobkyňou v tom, že nedostatok zákonnej úpravy náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozhodnom čase (uzavretia Zmluvy) tak, ako sa to uvádzalo v odôvodnení napádaného rozsudku v prejednávanej veci, najmä ale neexistencia tiež (v rovnakom čase) zákonnej úpravy nástupu účinku bezúročnosti a nespoplatnenia úveru ako následku neuvedenia v Zmluve niektorých takýchto náležitostí, museli viesť k posudzovaniu náležitostí Zmluvy, ale aj následkov prípadnej absencie niektorej zo zákonom predpísaných náležitostí podľa úpravy platnej a účinnej v čase uzavretia Zmluvy. Opak (rozumej vztiahnutie aj na právny úkon urobený v čase účinnosti skoršej právnej úpravy požiadaviek vyžadovaných úpravou neskoršou či následkov predpokladaných takouto neskoršou úpravou) by bol totiž neprípustnou spätnou účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, čiže tzv. pravou retroaktivitou, ktorá je ale z pohľadu dostatočnej právnej istoty účastníkov dotknutého vzťahu a ich schopnosti orientovať sa v ich právach a povinnostiach (definujúcich obsah právneho vzťahu) neakceptovateľná.
Ak teda ZoSÚ v čase uzavretia Zmluvy náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere reprezentovanú výškou, počtom a termínmi splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (v zmysle čl. I § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ po jeho zmene zákonom č. 568/2007 Z. z.) síce obsahoval, avšak vyjadrenú čiastočne inak (tu por. výraz „suma“ namiesto neskôr použitého „výška“) a tiež v inom než okresným súdom použitom ustanovení zákona (v jeho čl. I § 4 ods. 2 písm. a/), naopak však v takomto čase neobsahoval následok absencie takejto náležitosti zmluvy, spočívajúci v považovaní úveru za bezúročný a bez poplatkov (čl. I § 4 ods. 3 písm. b/ veta druhá ZoSÚ v rovnakom znení), záver súdu prvého stupňa o neexistencii práva žalobkyne na nič iné než tzv. istinu s úrokom z omeškania počítaným z nej výlučne z takéhoto dôvodu (pre neuvedenie v Zmluve tu diskutovanej náležitosti) nemohol obstáť (resp. by sa tak mohlo stať len u úrokov a poplatkov v Zmluve neuvedených, v takom prípade však podľa čl. I § 4 ods. 5 ZoSÚ v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007 vrátane).
Takto bolo na problém treba nazerať napriek tomu, že odvolací súd rozhodne nezdieľa ten názor odvolateľky, podľa ktorého by zákonnú požiadavku na uvedenie príslušnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere šlo splniť aj „určením výšky mesačnej splátky súčtom výšky istiny a riadneho úroku“ (citované z odvolania, tu por. súčasť spisu dnes sa nachádzajúcu na č. l. 49 /p. v./ spisu a správne majúcu niesť č. l. 53 /p. v./).
Tunajší odvolací súd sa totiž aj týmto problémom zaoberal už v minulosti, i keď v exekučnej veci (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/2010-44, vydané vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Er/344/2010) a výsledkom jeho analýzy bol záver sformulovaný tak, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto - z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. (pred jeho novelizáciou zákonom č. 568/2007 Z. z., čo ale rovnako je použiteľným aj na písmeno i/ ustanovenia počnúc 1. januárom 2008), ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma“ (dnes „výška“), „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).
Za opísaného stavu vecí ale založenie rozsudku v napadnutej časti na nesprávnom právnom posúdení veci zapríčinilo ako neúplnosť skutkových zistení (potrebných pre rozhodnutie o príslušných čiastkových požiadavkách žalobkyne jedným alebo druhým do úvahy prichádzajúcim spôsobom), tak i praktickú nepreskúmateľnosť rozhodnutia v takejto časti - spôsobenú tým, že po vyvrátení jediného dôvodu použitého súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia tu už nebol žiaden iný, schopný presvedčiť o tom, že tzv. zvyškové zamietnutie žaloby by mohlo byť predsa len vecne správnym rozhodnutím.
Odvolaciemu súdu preto ani neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a podporne aj f/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.) a to s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim na relevantné otázky patričné odpovede (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.