Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-227-2013.pdf
PDF · 76.84 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/227/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: Poľnohospodárske družstvo Koválov, 906 03 Koválov, zast. advokátom: Mgr. Milan Sadloň, 905 01 Senica, V. Paulínyho - Tótha 30, proti povinnému: E. T., nar. X. J. XXXX, XXX XX P. XXX, o 280,49 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: Mgr. Stanislav Polák, 949 01 Nitra, Moyzesova 5, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 28. mája 2012, č. k. 11Er/386/2009-19, EX 1382/2009 takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie p o t v r d z u j e .
Súdu prvého stupňa nariaďuje doplniť úvodnú časť jeho uznesenia označením súdneho exekútora.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vo výroku v bode 1/ zastavil exekučné konanie (pričom terminoilogicky správne mal zastaviť exekúciu - pozn. odvolacieho súdu) a vo výroku v bode 2/ uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi (konkretizovanému v tomto výroku uvedením jeho titulu, mena a priezviska, no už bez jeho uvedenia aj v záhlaví rozhodnutia, ďalej len „exekútor“
- pozn. odvolacieho súdu) náhradu trov exekúcie v sume 46 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil právne ustanovením § 57 ods. 1 písm. h/ E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z., čiže Exekučného poriadku), v zmysle ktorého súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, no už bez bližšieho odôvodnenia. Rozhodnutie o trovách exekúcie potom odôvodnil odcitovaním ustanovenia § 203 ods. 2 E. p., v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z toho dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša trovy exekúcie oprávnený, ako i poukazom na ust. § 196 E. p. a § 14 ods. 1, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (tzv. exekútorská tarifa). Keďže exekútorom bolo preukázateľne vykonaných 7 úkonov exekučnej činnosti, bola mu priznaná minimálna odmena vo výške 33,19 eur, DPH 19 % z tejto sumy predstavujúca 6,31 eur a náhrada hotových výdavkov za poštovné a telekomunikačné poplatky vo výške 6,50 eur, čo celkovo predstavuje 46 eur.
Proti tomuto uzneseniu len v časti trov exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený s návrhom na zrušenie uznesenia v tejto časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (keď tu aj odvolateľ terminologicky nerozlišoval pojmy exekučné konanie a exekúcia - pozn. odvolacieho súdu). Dôvodil predovšetkým tým, že uloženie mu povinnosti platiť náhradu trov exekúcie súdneho exekútora v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného je postupom nespravodlivým, odporujúcim systematike § 203 ods. 2 E. p., duchu zákona a najmä Ústave SR a Listine základných práv a slobôd. Zo systematického výkladu § 203 E. p. je totiž zrejmé, že tento špecifikuje dva prípady
- výnimky zo všeobecného pravidla, kedy trovy exekúcie znáša povinný. Prvým je ods. 1 uvedeného ustanovenia stanovujúci fakultatívnosť znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie jeho zavinením a druhým je ods. 2 stanovujúci povinnosť úhrady trov exekúcie oprávneným v prípade nemajetnosti povinného, pričom obligatórne sankcionovanie oprávneného znášaním trov exekúcie v prípade využitia ním len svojho dispozičného práva na výkon súdneho rozhodnutia oproti iba možnosti tieto trovy znášať v prípade jeho zavinenia vedie k nespravodlivému rozhodovaniu a dvojitému postihovaniu oprávneného, čím dochádza k porušovaniu Ústavou SR garantovaného práva na súdnu ochranu. Využitie tohto ustanovenia podľa odvolateľa spadá na prípady, keď oprávnený má vedomosť o tom, že povinný je nemajetný, a napriek tomu podá návrh na vykonanie exekúcie, resp. túto umelo predlžuje a zvyšuje tým jej trovy. V odvolaní zároveň poukázal na judikatúru Ústavného súdu ČR vzťahujúcu sa k tejto problematike s dodatkom, že úprava v Českej republike je obdobného charakteru. K jednotlivým položkám priznaným súdnemu exekútorovi súdom prvého stupňa sa však už nevyjadril.
Povinný ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali a k odvolaniu oprávneného sa nevyjadrili.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p. - Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), teda len vo výslovne napadnutej časti trov exekúcie, a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Podľa § 196 E. p. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 E. p. náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 2 E. p. ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 E. p. ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 E. p. ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Podľa § 203 ods. 3 E. p. ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
Pri nenapadnutí odvolaním i výroku o zastavení exekúcie sa odvolací súd už nemal dôvod (a ani nemohol) zaoberať opodstatnenosťou zastavenia exekúcie z dôvodu predpokladaného § 57 ods. 1 písm. h/ E. p. Špecifikácia dôvodu zastavenia exekúcie ale neplní svoju úlohu len vo vzťahu k zastaveniu exekúcie, ale má vplyv aj na následné rozhodovanie o trovách takto zastavovanej exekúcie za účelom konkretizovania subjektu, ktorý trovy exekúcie bude znášať. Ak potom nie je z pohľadu súdu a ani odvolateľa sporné, že vo všeobecnosti trovy exekúcie znáša povinný (§ 197 ods. 1 E. p.), výnimku z takéhoto pravidla musí E. p. vyslovene stanoviť (§ 203 E. p.).
Súhlasiť pritom treba s tým názorom súdu prvého stupňa, hoci pre jeho stručnosť (predstavovanú len odcitovaním príslušného ustanovenia E. p.) takto presne nesformulovaným, podľa ktorého trovy exekúcie znáša oprávnený v každom prípade zastavenia exekúcie z dôvodu takej nemajetnosti povinného, ktorá neumožnuje ani uspokojenie trov exekúcie (§ 203 ods. 2 E. p.). Ako na to poukazuje aj odvolateľ v odvolaní (hoci v iných súvislostiach a s iným zámerom), zákon tu hovorí dokonca o povinnosti tak učiniť a zaviazať oprávneného k úhrade trov exekúcie. Ak by posúdenie tejto otázky ponechal len na úvahu súdu, ustanovenie ods. 2 by sformuloval obdobným spôsobom ako v ods. 1 predmetného ustanovenia (zaoberajúcom sa zavinením oprávneného na zastavení exekúcie) a akékoľvek spochybňovanie s poukazom na systematický alebo iný výklad zákona tu preto obstáť nemôže.
Na doplnenie uvádzame ešte to, že pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda nie o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie a i pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť (por. zákonnú formuláciu „môže“) rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť zásadne nemožno stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. Naopak ustanovenie § 203 ods. 2 exekučného poriadku síce zakotvuje bezvýnimočné pravidlo znášania trov exekúcie oprávneným, toto pravidlo však výslovne dopadá len na ten dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (teda dôvod zastavenia exekúcie upravený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.).
Pre rozhodovanie odvolacieho súdu uvedeným spôsobom bolo preto rozhodujúce len to, že k právoplatnému zastaveniu exekúcie došlo práve podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E. p., čo v konečnom dôsledku malo zásadný vplyv na posúdenie otázky znášania trov exekúcie oprávneným.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do uplynutia lehoty na odvolanie, keď oprávnený v odvolaní nenamietal žiadnu z priznaných položiek trov exekúcie a to ani čo do dôvodnosti, ani čo do výšky, uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, ako vecne správne, s použitím ust. § 219 v spojení s § 212 ods. 1 O. s. p., potvrdil.
Súdu prvého stupňa však podľa § 251 ods. 4, § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil vykonanie opravy (doplnenia) úvodnej časti jeho uznesenia (ktorého súčasťou bolo v prejednávanej veci práve i rozhodnutie o trovách exekúcie). Riadne splnenie si povinnosti uviesť do uznesenia v exekučnej veci aj účastníkov konania (tu por. aj § 169 ods. 1 O. s. p.) si vyžadovalo zaniesť do úvodnej časti takéhoto rozhodnutia aj povereného súdneho exekútora (len tak totiž mohol dávať zmysel aj výrok vyslovujúci či už nedostatok jeho práva na náhradu či prípadný opak takého záveru) a to sa v písomnom vyhotovení tentoraz napádaného uznesenia súdu prvého stupňa nestalo.
Pre výsledok odvolacieho konania vyplývajúci z tohto uznesenia odvolacieho súdu potom v odvolacom konaní procesný úspech zaznamenal povinný a bol to tak on, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd mu však žiadnu náhradu nepriznal, lebo mu v takomto konaní žiadne trovy nevznikli a pre prípad opaku nepodal návrh na priznanie náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.