Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/293/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., 824 96 Bratislava, Mliekárenská 10, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., 811 04 Bratislava, Kubániho 16, proti povinnému: A. K., nar. XX. B. XXXX, bytom XXX XX J. - A., B. XXXX/XX, o 4.935,25 eur s príslušenstvom a iné, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Patriciusa Baďuru, 851 01 Bratislava, Viedenská cesta č. 5, P.O.BOX 226, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 18. októbra 2011 č. k. -42, EX 390/10 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Patriciusom Baďurom pod sp. zn. EX 390/10. Rozhodnutie o zastavení exekúcie právne odôvodnil aplikovaním ustanovení , §, ods. 2, E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), , , , o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „ZoRK“), , o spotrebiteľských úveroch, , , ostatnému zhora uvádzanému o spotrebiteľských úveroch, , až 4, , O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení), ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže ) ako aj článku 2 písm. a/, článku 3 ods. 1, ods. 3, článku 6 a prílohou bod 1 písm. q/ smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vecne mal predovšetkým za to, že tu rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávnenej bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru a neskoršej oprávnenej) riešiť všetky spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal, možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy nemal a rozhodcovský súd sa na jednej strane veľmi starostlivo venoval právam a rizikám na strane veriteľky úveru (oprávnenej), celkom bez povšimnutia však ponechal potrebu aplikácie i noriem tzv. spotrebiteľského práva.

Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia (a zjavne i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať). V praktickej zhode s obsahom svojich skorších odvolaní v druhovo totožných veciach skončených súdmi v prvom stupni s rovnakým výsledkom aj tu súdu prvého stupňa vytkla nesprávnosť právneho posúdenia veci, majúc predovšetkým za to, že ani z rozhodnutí ESD použitých na podporu zvoleného postupu nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Ani výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej doložke potom nie sú podľa nej právne opodstatnenými, ak výber jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ; pričom za nekalú i s prihliadnutím k uznesením spomínanej judikatúre ESD aj úprave v ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. možno považovať len doložku nútiacu spotrebiteľa spory riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní a o taký prípad tu pre možnosť výberu rovnako nešlo. Napokon ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno usúdiť na neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku, pričom na podporu tohto názoru môže slúžiť aj rozsudok Okresného súdu Žilina z jeho veci sp. zn. (ktorým došlo k zamietnutiu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podanej iným spotrebiteľom proti veriteľke totožnej s odvolateľkou a to pri nevyslovení názoru o neplatnosti rozhodcovskej doložky).

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie aj naň nadväzujúceho vyhradenia rozhodnutia o trovách exekučného konania samostatnému uzneseniu) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie len v časti zastavenia exekúcie treba považovať za správne. Súd prvého stupňa totiž u základnej v uznesení analyzovanej otázky, teda u prijateľnosti rozhodcovskej doložky našiel i správnu odpoveď, s jeho dôvodmi by sa šlo (zo strany odvolacieho súdu) stotožniť a iba z dôvodu potreby vyporiadania sa aj tzv. odvolacími námietkami a na doplnenie sa žiada doplniť nasledovné :

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia totiž kľúčový význam malo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na dostatočnej argumentačnej úrovni a objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky (v danom prípade podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov úverovej zmluvy, tento spor i rozhodnúť spôsobom vydania rozhodcovského rozsudku, ktorý má slúžiť ako exekučný titul). Práve táto otázka bola z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, pričom platila jednoduchá rovnica (v podobe ktorej „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci len formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že rozhodcovská doložka nachádzajúca sa v bode 18 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere (tvoriacich súčasť tzv. úverovej zmluvy) je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva na vôli dodávateľa. Oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila nesúhlas namietajúc, že takto príslušné zmluvné dojednanie formulované nebolo, nakoľko výber spôsobu riešenia sporu (z dvoch alternatív predstavovaných 1. rozhodcovským súdom a 2. všeobecným súdom) zverilo žalujúcej zmluvnej strane a tou podľa okolností prípadu mohla byť i dnešná povinná (dlžníčka).

Hoci práve tu sa súd prvého stupňa dopustil istého zjednodušenia (a to praktickým vložením znamienka rovnosti medzi pojem dodávateľ a žalujúca strana, čo následne bolo logicky spochybnené uplatnením tvrdenia, podľa ktorého žalujúcou stranou tu môže byť i spotrebiteľ), toto nemalo vplyv na správnosť tej úvahy, podľa ktorej rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Predovšetkým treba súhlasiť s právnym názorom i závermi súdu prvého stupňa v tom smere, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr v odseku 4 rovnakého paragrafu, je len demonštratívny, teda že ním zákonodarca vymedzil iba príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu, navyše postupom času i dopĺňaného (ako na to poukázal taktiež už súd prvého stupňa), možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu vniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a aj zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia zmluvných dojednaní predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušnej Smernice a i bodu 18 zmluvy oprávnenej a povinného z prejednávanej veci) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešných povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Úprava tvoriaca obsah dnešného písmena r/ sa stala súčasťou ustanovenia O. z. až s účinnosťou od 1. januára 2008 (v uvedenej súvislosti por. i čl. II bod 3 a čl. VII ) a dopad takejto úpravy i na právny vzťah účastníkov konania v prejednávanej veci (založený zmluvou zo dňa 7. septembra 2006 číslo 8000054867) by bol možným nanajvýš vo vzťahu k nárokom vzniknutým po nadobudnutí účinnosti príslušnej novelizácie O. z. (tu por. i prechodné ustanovenie O. z. zanesené doň čl. II bodom 14 tu diskutovanej novely).

Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem ZoSÚ bol už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (), ktorý v rámci svojho ustanovenia (s nadobudnutím účinnosti už odo dňa 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky vniesol pojem tzv. typovej (a zároveň bez akejkoľvek pochybnosti vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Toto znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu typovú (a spotrebiteľskú), pričom napokon i tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere odstránila novelizácia , nahradzujúca skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť zo stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca typových i spotrebiteľských zmlúv aj také zmluvy, akou bola tá z prejednávanej veci).

Takto samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom, že by patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom.

Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej (v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy vystupujúcej ešte pod niekdajším obchodným menom PROFIREAL SLOVAKIA spol. s r.o.) povinným (spotrebiteľom) sa jednalo aj v posudzovanej veci, nakoľko pri použití tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo predtlačených údajov (u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy mal záujem na nej niečo zmeniť) a to vrátane označenia veriteľa síce nemožno vylúčiť možnosť prezentovanú odvolaním (teda vyvolanie sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný spor prejednať), už samotný obsah dojednaní v tomto smere kľúčových však je praktickým svedectvom ich naformulovania výlučne v záujme zmluvného partnera spotrebiteľa (v uvedenej súv. por. najmä body 18.1. a 18.2.1 zmluvy v ich vzájomnej súvislosti, ktoré síce základné právo výberu spôsobu riešenia sporu priznávajú žalobcovi, druhé z takýchto ustanovení však svojim obsahom je praktickým popretím toho prvého a riešenie sporu zveruje jednému z troch vopred určených rozhodcov a to s právom prípadný výpadok všetkých takýchto osôb „sanovať“ určením náhradného rozhodcu iba veriteľom).

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však bolo, že tu nebola platne založená právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). V tomto prípade pôsobila do istej miery aj úsmevne časť argumentácie z odvolania snažiaca sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko tu odvolaciemu súdu uniká význam takéhoto snaženia sa v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v tej časti, ktorá bola z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu rozhodujúcou.

Napokon pre úplnosť vhodné sa javí i tu poukázať na to, čo podobne ako väčšinu toho už vyššie uvedeného tunajší súd pojal v minulosti do odôvodnenia iného svojho rozhodnutia v obdobnej veci tej istej oprávnenej (tu por. tiež uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. -36, inak vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. ) a síce, že súhlasiť nešlo ani s tým názorom, podľa ktorého by tu dôkazom prijateľnosti rozhodcovskej doložky mal byť neúspech iného spotrebiteľa, usilujúceho sa voči oprávnenej z prejednávanej veci o zrušenie rozhodcovského rozsudku v konaní pred Okresným súdom Žilina. Okrem toho, že tuzemský právny poriadok nepozná viazanosť súdu vyššieho stupňa právnym názorom vysloveným súdom nižšieho stupňa navyše vo veci s čiastočne odlišným okruhom účastníkov (ktorá rôznosť nepochybne môže mať svoj význam), vo vzťahu k argumentácii uplatnenej odvolaním nešlo nepovšimnúť si, že v oprávnenou pripojenom rozsudku Okresného súdu Žilina o otázke prijateľnosti dojednania diskutovaného v prejednávanej veci nebolo zmienky a k preskúmaniu takéhoto rozhodnutia odvolacím súdom (Krajským súdom v Žiline) len v časti trov konania platilo, že inak to ani nemohlo byť, ak odvolanie tam podala len vo veci úspešná žalovaná (oprávnená z prejednávanej veci, ktorej odvolanie i do veci by muselo byť odmietnuté pre nedostatok subjektívneho oprávnenia na jeho podanie) a žalobca sa so zamietnutím žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov tunajšiemu súdu neznámych zrejme uspokojil.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania exekúcie na jeho základe.

Obstáť totiž nemohla ani námietka oprávnenej zo záveru jej odvolania naznačujúca, žeby po prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda po udelení poverenia už nemalo byť možným následné skúmanie, či v tomto smere nedošlo k pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia na vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie), oprávnenej však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa ktorého exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a ZoRK (vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd v obdobných prípadoch (či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo až následne, o ktorý druhý prípad sa jednalo aj v posudzovanej veci) neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (teda rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa všeobecný súd s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k tomuto došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie v príslušnej časti podľa a potvrdil.

O trovách odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, pretože nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie už v rámci uznesenia o jej zastavení mal vo veci rovnaký účinok ako vyhradenie rozhodnutia o trovách konania až samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, kedy zo zákona nastupuje povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania, skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu ( a , resp. i , druhé a tretie z nich per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta o súdoch a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.