Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/163/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: I. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. W., I. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou Hudzík-Novýsedlák Partners, v.o.s., so sídlom Poprad, Mnoheľova 830/15 proti žalovanej: F. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. J., J. XXX, zastúpená JUDr. Jánom Garajom, advokátom v Prešove, Hlavná 137, o zaplatenie 9 000 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad z 18. 01. 2013, č. k. -56, takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 261,75 Eur na účet Advokátska kancelária Hudzík-Novýsedlák Partners, v.o.s., Mnoheľova 830/15, Poprad do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Okresný súd Poprad (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 9 000 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01. 07. 2009 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania 2 534,56 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 9 000 Eur s príslušenstvom. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že dňa 13. 03. 2009 uzavrela so žalovanou ústnu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej finančné prostriedky 10 000 Eur prevodom na účet žalovanej s tým, že pôžička bola splatná do 30. 06. 2009. Do podania žaloby na súde žalovaná vrátila žalobkyni sumu 1 000 Eur a napriek doručenej písomnej výzve, žalovaná sumu 9 000 Eur žalobkyni nevrátila. Obrana žalovanej v konaní spočívala v tom, že žalobkyňou uvádzané tvrdenia sú nepravdivé. Žalovaná tvrdila, že poskytla v roku 2007 žalobkyni pôžičku 10 000 Eur, pričom uvedená pôžička bola dňa 13. 03. 2009 prevodom na účet žalovanej žalobkyňou vrátená.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov Ing. V. J., Mgr. Q. V., X. S., Q. H., ako aj listinnými dôkazmi založenými v spise a z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníčky konania dňa 13. 03. 2009 uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke na sumu 10 000 Eur, ktoré finančné prostriedky žalobkyňa poskytla žalovanej a dohodli sa aj na splatnosti do 30. 06. 2009. Pôžička bola poskytnutá bezúročne a napriek dohodnutej lehote splatnosti žalovaná požičanú sumu nevrátila. Naopak tvrdeniam žalovanej, že poskytla pôžičku žalobkyni vo výške 10 000 Eur ešte v roku 2007, ktorú jej žalobkyňa dňa 13. 03. 2009 vrátila, súd neuveril.

Účastníčky konania potvrdili spoločné stretnutie, na ktorom riešili otázky splatenia pôžičky s tým, že žalobkyňa v konaní predložila aj zvukový záznam z tohto stretnutia, vrátane následne obstaraného prepisu rozhovoru. Z výsluchu svedka Mgr. Q. V. súd zistil, že tento vedel o poskytnutej pôžičke nielen od žalobkyne, ale aj od samotnej žalovanej a jej manžela. Svedok potvrdil, že spolu s Ing. V. J. a so žalobkyňou sa dostavili do herne U., kde sa žalobkyňa stretla aj so žalovanou. Pred príchodom žalovanej na stretnutie si svedok spolu s Ing. J. sadli k vedľajšiemu stolu a svedok potvrdil ako pri rozhovore medzi účastníčkami konania žalovaná predložila na stôl finančné prostriedky, pričom z rozhovoru účastníčiek konania vyplynulo, že sa jedná o vrátenie sumy 1 000 Eur, ktorú žalovaná mienila vrátiť žalobkyni titulom poskytnutej pôžičky. Po oznámení žalobkyne, že nesúhlasí so splátkou 1 000 Eur a že vrátenie pôžičky mieni rieši so svojim právnym zástupcom, žalovaná hotovosť vzala zo stola a vyjadrila sa, že pokiaľ žalobkyňa chce „vec riešiť s právnikom“, žalovaná všetko pred súdom poprie a bude naťahovať súdny proces na 10 rokov. Svedok tiež potvrdil, že účastníčky konania sa rozprávali o finančných problémoch žalovanej a o jej snahe predať motorové vozidlo a z výťažku zaplatiť dlh z pôžičky žalobkyni. Svedok ďalej tvrdil, že počas rozhovoru účastníčiek konania, žalovaná nespochybnila existenciu pôžičky ani jej výšku, avšak nesúhlasila, aby vrátenie pôžičky bolo prejednávané na súde. Z výsluchu svedka Ing. V. J. súd zistil, že tento bol spolu so svedkom Mgr. Q. V. prítomní pri stretnutí účastníčiek konania v herni U., pričom videl a počul, ako žalovaná hovorí žalobkyni: „vraciam ti tisícku, viac nemám“. Z výsluchu svedka X. S., otca žalobkyne, súd zistil, že tento mal vedomosť o požičaní 10 000 Eur a keďže žalovaná v termíne splatnosti pôžičku žalobkyni nevrátila, sám svedok vyzýval žalobkyňu, aby záležitosť urýchlene riešila. Najprv žalovaná na vyrovnanie dlhu ponúkla žalobkyni prevod pozemku v V., neskôr jej zase ponúkla svoje motorové vozidlo, ktoré žalobkyňa mala predať a z predaja uspokojiť dlh z pôžičky. V konaní vypočutý svedok Q. H., manžel žalovanej, potvrdil obranu žalobkyne s tým, že tvrdil, že žalovaná poskytla žalobkyni pôžičku ešte v roku 2007 v sume 10 000 Eur a poskytnutú pôžičku žalobkyňa vrátila žalovanej prevodom na účet žalovanej 13. 03. 2009. Svedok poprel vedomosť o vzniku a existencii pôžičky, ktorá je predmetom tohto konania.

Na takto zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval ust. §, 489, 494, 495, 657, 658 ods. 1, , a uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi účastníčkami konania došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a žalovaná napriek dohodnutej splatnosti pôžičku žalobkyne v sume 9 000 Eur nevrátila. Pri hodnotení vykonaných dôkazov súd prisvedčil tvrdeniam žalobkyni, ktoré potvrdili aj vypočutí svedkovia Ing. V. J., Mgr. Q. V. a X. S.. Naopak, súd neuveril tvrdeniam žalovanej a v konaní vypočutého svedka Q. H., manžela žalovanej, tiež s ohľadom na predložený zvukový záznam zo spoločného stretnutia účastníčiek konania. Nakoľko nebol v konaní produkovaný dôkaz, ktorý by preukazoval nepravdivosť tvrdení žalobkyne, súd návrhu žalobkyne v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú na úhradu požičanej sumy 9 000 Eur, vrátane príslušného úroku z omeškania.

O trovách konania súd rozhodol podľa . V konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku 540 Eur a z trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Uviedla, že v konaní predložený dôkaz - nahrávka na CD nosiči a prepis tejto nahrávky, ktorá má obsahovať rozhovor medzi účastníčkami konania bola vyhotovená žalobkyňou nezákonným spôsobom. Poukázala na ust. , podľa ktorého písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť, alebo použiť len s jej privolením. V zmysle predmetného ustanovenia by žalovaná musela dať súhlas na použitie zvukového záznamu. Takýto súhlas žalovaná nikdy nedala. Pokiaľ by súd takto predložený dôkaz pripustil, došlo by tým k zásahu do základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a dôkaz ako taký je potrebné považovať za neprípustný (). V tomto prípade na takýto dôkaz predložený žalobkyňou bez súhlasu žalovanej súd nemôže prihliadať, takýmto postupom by súd porušil právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu žalovanej. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru (). Pokiaľ ide o výpoveď svedka Ing. V. J., uvedený svedok sa nijakým spôsobom nevyjadril k predmetnej pôžičke a k vráteniu peňazí. Nepočul obsah rozhovoru účastníčiek konania

a počas rozhovoru bol k nim otočený chrbtom. Svedok Mgr. Q. V. potvrdil, že počul celý rozhovor medzi účastníčkami konania, avšak je zarážajúce, že svedok J., ktorý sedel pri rovnakom stole ako svedok V., nepočul nič o predmetnej pôžičke a svedok V. počul celý rozhovor účastníčiek konania jasne. Pokiaľ svedkovia aj vypovedali o sume 1 000 Eur, ktorú chcela žalovaná žalobkyni vrátiť, súd sa vôbec nezaoberal možnosťou, že žalovaná požičala žalobkyni 10 000 Eur ešte v roku 2007, pričom výpis z účtu manžela žalovanej bol súdu predložený. Z tohto výpisu je zrejmé, že v novembri 2007 boli vybrané z účtu pána H. finančné prostriedky, čo potvrdzujú tvrdenia žalovanej, že bola to práve ona, ktorá požičala finančné prostriedky žalobkyni ešte v roku 2007 a následne v roku 2009 došlo zo strany žalobkyni k splateniu tejto pôžičky vo výške 10 000 Eur. V konaní vypočutý svedok X. S. tvrdil, že žalovaná poskytla žalobkyni auto, ktoré mala žalobkyňa predať a peniaze z toho predaja si mala ponechať ako splátku z pôžičky. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že v protokole o prevzatí motorového vozidla zo dňa 26. 07. 2010 sa uvádza, že žalobkyňa mala predmetné motorové vozidlo zapožičané, v protokole je uvedený účel - zapožičanie a nie ako tvrdí svedok, že predmetné vozidlo mala žalobkyňa predať. Žalobkyňa nepredložila žiaden relevantný dôkaz, ktorým by potvrdila svoje tvrdenie o možnosti predať automobil a zároveň nepredložila žiaden relevantný dôkaz o zapožičaní finančných prostriedkov 10 000 Eur žalovanej. Výpovede svedkov sú irelevantné a účelové s cieľom poškodiť žalovanú. Zároveň svedkovia nikdy neboli prítomní pri uzatváraní zmluvy o pôžičke a všetko čo uviedli sa dozvedeli sprostredkovane od žalobkyne. Preto ich výpovede nemôžu slúžiť ako podklad pre spravodlivé a právne významné rozhodnutie súdu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Žalobkyňa k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že medzi výpoveďami svedkov Mgr. V. a Ing. J. nie sú žiadne rozpory. Svedok Mgr. V. bol do veci zainteresovaný podstatne viac, pretože o pôžičke 10 000 Eur vedel nielen od žalobkyne, ale priamo aj od žalovanej a jej manžela. Svedok Mgr. V. si celý rozhovor účastníčiek konania vypočul so záujmom aj kvôli tomu, že v rámci tohto rozhovoru zaznelo viackrát nelichotivým spôsobom jeho meno. Svedok jednoznačne potvrdil, že žalovaná sa na stretnutí priznala k dlhu 9 000 Eur, mienila aj tieto peniaze žalobkyni vrátiť, avšak mala k dispozícii len 1 000 Eur. Svedok tiež potvrdil, že žalovaná odmietla vec riešiť cez právnika, a keď žalobkyňa odmietla prijať čiastočné vrátenie pôžičky 1 000 Eur, začala sa jej vyhrážať, že na súde všetko poprie a konanie bude naťahovať na 10 rokov. Obrana žalovanej v konaní a jej manžela vypočutého ako svedka je zjavne nepravdivá a vnútorne rozporná. Pri výpovedi dňa 10. 12. 2010 manžel žalovanej uviedol, že žalobkyni požičali 10 000 Eur, túto skutočnosť uvádza žalovaná aj v odvolaní, avšak na pojednávaní dňa 29. 10. 2012 uviedla, že sa jednalo o pôžičku 300 000 Sk. Tento zjavný rozpor nevie žalovaná nijakým spôsobom vysvetliť. Aj pri podaní odporu proti platobnému rozkazu sa žalovaná zaplietla, pretože najprv síce uviedla, že „prevod 10 000 Eur bol urobený za účelom vrátenia pôžičky zo strany žalobkyne“, avšak v rozpore s týmto tvrdením zároveň uviedla, že „nevie, akým spôsobom stanovila žalobkyňa splatnosť pôžičky, ktorú žalovanej poskytla“ Taktiež uviedla, „že žalobkyni tri roky nechýbali peniaze, ale zrazu pred uplynutím trojročnej premlčacej doby jej peniaze chýbajú“. V písomnom vyjadrení zo dňa 17. 01. 2013 žalovaná uvádza, že predložený prepis nahrávky je vykonštruovaná vec, ide o konšpiráciu voči jej osobe, zorganizovaný finančný podvod, výpovede svedkov považuje za ohováranie a krivé výpovede. V uvedenom vyjadrení už žalovaná neuvádza nič o údajnej pôžičke, ktorú mala v roku 2007 žalobkyni poskytnúť. Vyjadrenie samotnej žalovanej v priebehu súdneho konania sú nekonzistentné a na základe ich analýz možno dospieť k záveru, že sú vymyslené. K tvrdeniu žalovanej o neprijateľnosti dôkazu vo forme predloženého zvukového záznamu a jeho textového prepisu žalobkyňa uviedla, že žalovaná v rámci prvostupňového konania nič nenamietala proti vykonaniu tohto dôkazu, uvádzala len, že táto nahrávka je výmysel, ale k samotnej nahrávke sa nevyjadrila. Nakoľko bol tento dôkaz prvostupňovým súdom vykonaný, žalobkyňa má za to, že odvolací súd z procesného hľadiska nemôže s požiadavkou žalovanej uvedenou v odvolaní nič urobiť a na tento dôkaz musí prihliadať. Zdôraznila, že nemala inú možnosť ako zaobstarať vyjadrenie žalovanej prostredníctvom nahrávky ktorá potvrdila existenciu pôžičky, lebo žalovaná na tomto stretnutí výslovne uviedla, „že na súde všetko poprie a proces bude naťahovať na 10 rokov“. Žalovaná v konaní pred prvostupňovým súdom nenamietala autenticitu predloženého rozhovoru, spochybňovala len vykonanie tohto dôkazu na súde. V tejto súvislosti zdôraznila, že v ust. uvádza, že za dôkazy môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, pričom následne demonštratívne vypočítava rôzne dôkazné prostriedky. V Slovenskej republike neexistuje v občianskom súdnom konaní judikát najvyššieho súdu SR alebo nález Ústavného súdu SR, ktorý by hovoril o tom, že nahrávka realizovaná

bez súhlasu dotknutej osoby nemôže byť súdu predložená ako dôkaz. Naopak, v trestnom konaní takéto rozhodnutia existujú a implicitne povoľuje len použitie legálne získaného dôkazu. Naproti tomu je v tomto prípade podstatne benevolentnejší, keď spôsob získania dôkazu nijakým reštriktívnym ustanovením neobmedzuje. Ak aj bola nahrávka zrealizovaná bez súhlasu žalovanej, v takom prípade koliduje právo žalovanej na ochranu súkromia s právom žalobkyne na súdnu ochranu a na vymoženie svojho zákonného nároku. Stretnutie účastníčiek v bare Admirál nebolo nijakým priateľským posedením, ale jeho účelom bolo vyrovnanie pohľadávky žalobkyne. V rámci rozhovoru účastníčky konania neriešili otázky intímnej povahy, ako napr. zdravotný stav, problémy v rodine, ale jedine dlh žalovanej voči žalobkyni. Preto právo na súdnu ochranu v takomto prípade prevažuje nad právom na ochranu súkromia a uvedená nahrávka by nevznikla, pokiaľ by žalovaná dobrovoľne svoj dlh splnila. Aj za použitia výkladového pravidla dobrých mravov žalobkyňa poukázala na to, že použitie nahrávky je oprávnené vzhľadom k absolútne vymysleným tvrdeniam žalovanej a z toho vyplývajúceho zavádzania súdu (napr. aj porušenie povinnosti svedka pána H. vypovedať pravdu).

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, , a ). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (, ). Pri tomto preskúmavaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (, ). Podaným odvolaním nebol nijako dotknutý výrok o náhrade trov konania. Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku vo veci samej dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je neopodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. . V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď ) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná ( ). Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie súd pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania.

Žalovaná v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. V zmysle súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom prvostupňového súdu, z ktorého vyplýva, že dňa 13. 03. 2009 žalobkyňa poskytla žalovanej pôžičku 10 000 Eur prevodom na účet žalovanej. Pôžička bola dohodnutá bezúročne s termínom splatnosti do 30. 06. 2009. Z poskytnutej pôžičky žalovaná vrátila žalobkyni len časť pôžičky, t. j. 1 000 Eur, zvyšok pôžičky doposiaľ nevrátila. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku podrobne uviedol, na základe akých dôkazov vykonaných v konaní mal preukázaný vznik a existenciu pôžičky, tiež mal za preukázané, že žalovaná z poskytnutej pôžičky 10 000 Eur vrátila žalobkyni len sumu 1 000 Eur a nevrátila zvyšnú časť 9 000 Eur. Prvostupňový súd správne prihliadal ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré boli pre posúdenie danej veci rozhodné. Predovšetkým správne vychádzal zo svedeckých výpovedí svedkov Mgr. Q. V., Ing. V. J. a X. S., ktoré

sú presvedčivé, medzi výpoveďami týchto svedkov nie sú žiadne rozpory. Naopak výpoveď svedka Q. H. vyznieva nedôveryhodne, tiež jeho tvrdenia o údajnej pôžičke v roku 2007 sú nepresvedčivé, a preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak jeho tvrdeniam a tvrdeniam žalovanej neuveril.

Pri hodnotení dôkazov nemožno prvostupňovému súdu vytýkať žiadne pochybenie, a preto nemožno v odvolacom konaní polemizovať s jeho závermi, ktoré žalovaná namieta. Najmä nemožno oponovať názoru súdu prvého stupňa o presvedčivosti svedeckých výpovedí Mgr. Q. V., Ing. V. J. a X. S.. Svedok Mgr. Q. V. potvrdil, že o existencii pôžičky vedel nielen od žalobkyne, ale aj od žalovanej a od jej manžela. Svedok vypočul rozhovor medzi účastníčkami konania v bare U., obsah ktorého bol zvukovým záznamom nahratý na mobilnom telefóne, vrátane následného obstarania prepisu hovoru, ktoré zabezpečila žalobkyňa. Svedok jednoznačne potvrdil, že žalovaná na uvedenom stretnutí priznala, že pôžičku chce žalobkyni vrátiť, nemá dostatok finančných prostriedkov, a preto jej vracia len sumu 1 000 Eur. Svedok zároveň potvrdil, že potom čo žalobkyňa oznámila žalovanej, že vrátenie pôžičky bude riešiť prostredníctvom právnika na súde, žalovaná sa žalobkyni začala vyhrážať, že na súde všetko poprie a spor bude naťahovať na dobu 10 rokov. Svedok Ing. V. J. potvrdil, že počul, ako žalovaná tvrdila žalobkyni pri stretnutí v bare U., že jej vracia len sumu 1 000 Eur, lebo viac peňazí nemá. Z kontextu rozhovoru mal aj svedok J. dojem, že so sumou 1 000 Eur, ktorú chcela žalovaná žalobkyni vrátiť žalobkyňa spokojná nebola, čomu svedčí, že pri poskytnutej pôžičke sa jednalo o vyššiu sumu peňazí. Svedok X. S., otec žalobkyne, v konaní jednoznačne potvrdil, že žalobkyňa nadobudla 10. 03. 2009 hypotekárny úver na rodinný dom vo výške 50 000 Eur, teda mala k dispozícii finančné prostriedky. Keďže účastníčky konania sa dobre poznali, boli od detstva kamarátky, preto keď žalovaná požiadala žalobkyňu v marci 2009, aby jej požičala sumu 10 000 Eur, žalobkyňa neváhala a poskytla žalovanej peniaze, lebo nemala dôvod pochybovať, že jej žalovaná požičané peniaze vráti do júna 2009. Keď potom žalobkyňa vyzvala žalovanú, aby jej poskytnú pôžičku vrátila, žalovaná jej na vyrovnanie dlhu najprv „ponúkla pozemok, ktorý mala vo vlastníctve v V.“, neskôr jej zase ponúkla „auto, ktoré mala žalobkyňa predať“, aby za získané finančné prostriedky žalovaná žalobkyni takýmto spôsobom kompenzovala dlh z poskytnutej pôžičky. Pretože auto nedosahovalo hodnotu poskytnutej pôžičky, k predaju motorového vozidla ani nedošlo, tiež ponúkaný pozemok v V. mal oveľa nižšiu hodnotu ako dlh z poskytnutej pôžičky.

Odvolateľka v odvolaní namieta, že závery prvostupňového súdu ohľadne právnej povahy žalobkyňou uplatneného nároku a rovnako i v posúdení otázky vzniku a existencie dohody o poskytnutí pôžičky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení. Nesprávnosť právneho posúdenia veci môže spočívať v tom, že prvostupňový súd použil nesprávny právny predpis, alebo že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil. V prejednávanej

veci o tento prípad rozhodne nejde. Súd prvého stupňa použil správny právny predpis a tento aj správne vyložil.

Z ust. vyplýva, že zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia možno dôvodiť, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. To všetko v predmetnom konaní pred súdom prvého stupňa žalobkyňa preukázala.

K odvolacej námietke žalovanej, že súd sa vôbec nezaoberal možnosťou poskytnutia pôžičky žalovanou žalobkyni vo výške 10 000 Eur v roku 2007, pričom z predloženého výpisu z účtu manžela žalovanej má vyplývať, že v novembri roku 2007 boli vybraté z účtu pána H. finančné prostriedky, čo potvrdzuje tvrdenia žalovanej, že požičala žalobkyni ešte v roku 2007 10 000 Eur a následne v roku 2009 došlo zo strany žalobkyne k splateniu tejto pôžičky, odvolací súd poznamenáva, že žalovaná v konaní

nijako nepreukázala, aby výbery z účtu jej manžela v roku 2007 mali nejaký súvis so žalobkyňou. Žalovaná síce v konaní predložila súdu výpis z účtu svojho manžela, ktorý v roku 2007 vyberal väčšie množstvo finančných prostriedkov a žalovaná tvrdila, že výbery z roku 2007 sú dôkazom o poskytnutí pôžičky žalobkyni, v tejto súvislosti žalovaná nepredložila žiaden relevantný dôkaz, napr. príjmový doklad svedčiaci o tom, že tieto výbery nejako súviseli so žalobkyňou. Tvrdenie žalovanej, ako aj jej manžela Q. H., ktorý vypovedal ako svedok aj odvolací súd hodnotí ako nepravdivé a vykonštruované.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vychádza pri rozdelení dôkazného bremena medzi účastníkov konania zo zásady kontradiktórnosti spojenej so zásadou formálnej pravdy. Znamená to, že konajúci súd zásadne nevyhľadáva iniciatívne ex offo dôkazy slúžiace na podporu alebo na vyvrátenie tvrdení, ktoréhokoľvek účastníka konania, ale očakáva tvrdenia, následne návrhy dôkazov na ich podporu práve od sporových strán. Uvedená konštrukcia plynie z predmetu občianskeho súdneho konania, ktorým je nachádzanie práve v spore medzi konkrétnymi subjektami práva. Vychádza sa zo záujmu týchto subjektov na úspechu v konaní, čo má viesť k dôslednej obhajobe ich subjektívnych práv vyvíjaním ich vlastnej procesnej aktivity a nie oficióznym postupom konajúceho súdu, ktorý splní svoju úlohu tým, že existujúci spor rozhodne v prospech účastníka konania, ktorý uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu ku všetkým svojim relevantným tvrdeniam a v neprospech účastníka, ktorý dôkazné bremeno neuniesol. Žalobkyňa v konaní uniesla dôkazné bremeno, preukázala vznik a existenciu ústnej zmluvy o pôžičke, preukázala i skutočne odovzdanie peňazí žalovanej prevodom na účet. Naopak žalovaná žiaden konkrétny dôkaz (okrem výpisu z účtu svojho manžela z roku 2007) na preukázanie tvrdenia, že finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa previedla na účet manžela žalovanej 13. 03. 2009 treba vnímať ako vrátenie poskytnutej pôžičky ešte z roku 2007, nenavrhovala. Ani odvolací súd preto potrebu vykonania dôležitého dôkazu pre objasnenie tohto skutkového stavu nezistil, naviac tvrdenia žalovanej v kontexte so zisteným skutkovým stavom vyznieva nedôveryhodne.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že dôkazy, ktoré v konaní predložila žalobkyňa, ich vyhodnotenie prvostupňovým súdom sú v súlade s obsahom spisu aj so zásadami formálnej logiky. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, na základe akých dôkazov vykonaných v konaní mal za preukázané, že na základe ústne uzavretej zmluvy o pôžičke žalobkyňa dňa 13. 03. 2009 poskytla žalovanej pôžičku vo výške 10 000 Eur prevodom na účet manžela žalovanej, teda mal preukázané i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľkou (žalobkyňou) dlžníčke (žalovanej). Pôžička bola dohodnutá bezúročne s termínom splatnosti do 30. 06. 2009 a z poskytnutej pôžičky žalovaná vrátila len sumu 1 000 Eur, zvyšok pôžičky doposiaľ nevrátila. V konaní bol predložený nespochybniteľný dôkaz, a to prevod 10 000 Eur dňa 13. 03. 2009 z účtu žalobkyňou na účet manžela žalovanej. Žalovaná nepredložila v konaní žiaden relevantný dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Výpoveď manžela žalovanej je účelová z dôvodu jeho záujmu na výsledku konania.

K odvolacej námietke žalovanej o neprijateľnosti dôkazu vo forme predloženého zvukového záznamu a jeho textového predpisu, odvolací súd poznamenáva, že išlo len o jeden z dôkazov, ktorý v konaní pred prvostupňovým súdom predložila žalobkyňa a ktorý má potvrdiť iné dôkazy v predmetnom konaní vykonané, a to výpis z účtu žalobkyne, svedecké výpovede Ing. V. J., Mgr. Q. V. a X. S.. Žalovaná v konaní nenamieta autenticitu predloženého rozhovoru, spochybňuje len vykonanie tohto dôkazu na súde, pretože žalovaná nedala na nahrávanie zvukového záznamu súhlas. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ani odvolací súd nahrávku a prepis tejto nahrávky nevyhodnocoval ako dôkaz, lebo na použitie zvukového záznamu žalovaná nadala súhlas. Ustanovenie , obsahuje iba príkladný výpočet najbežnejšie používaných dôkazných prostriedkov. Dôkaz možno vykonať akýmkoľvek dôkazným prostriedkom, za predpokladu, že ním možno zistiť skutkový stav veci. Rozlišuje sa pritom, či ide o dôkaz priamy alebo nepriamy. Za najbežnejšie dôkazné prostriedky sa používajú: svedecká výpoveď, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listinný dôkaz, ohliadka a výsluch účastníkov konania. Uvedený výpočet dôkazných prostriedkov je výpočtom len príkladným. Znamená to, že ako dôkazný prostriedok je možné využiť každý dôkazný prostriedok získaný zákonným spôsobom. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná nedala súhlas na nahrávanie zvukového záznamu, odvolací súd na tento vykonaný dôkaz neprihliadal. Prihliadol ale ku všetkým ďalším dôkazom (výpis z účtu žalobkyne, svedecké výpovede Ing. V. J., Mgr. Q. V., X. S.), ktoré boli pre posúdenie danej veci rozhodné tak ako je uvedené vyššie.

Za takéhoto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa , potvrdil. V podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s tak, že neúspešná žalovaná je povinná nahradiť úspešnej žalobkyni trovy odvolacieho konania. Trovy žalobkyne v odvolacom konaní predstavujú trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu) v hodnote 253,94 Eur a 7,81 Eur režijný paušál, čo spolu predstavuje sumu 261,75 Eur a uvedenú sumu odvolací súd ako náhradu Advokátskej kancelárii Hudzík-Novýsedlák Partners, v.o.s., priznal a žalovaná je povinná ju zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.