Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-478-2012.pdf
PDF · 111.51 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/478/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: V. U. (predtým X.), nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXX, F., zastúpená JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, advokátom, Mostová 6, Šaľa, proti žalovanému: L. V., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX, F., zastúpený JUDr. Agátou Džačovskou, advokátkou, Hviezdoslavova 315, Senica, o ochranu osobnosti, o odvolaní účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 23. augusta 2012, č. k. 10C/32/2010-314, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e .
Žiadny z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému uložil do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobkyni písomné ospravedlnenie znenia: „ Ospravedlňujem sa Vám za krivé obvinenia a lživé tvrdenia, ktoré som o Vás rozširoval, pričom tieto sa týkali údajného poskytovania zoznamov klientov Prvej stavebnej sporiteľne, a. s. (ďalej len „PSS, a. s.“) neoprávneným osobám, ktorého konania ste sa však nikdy nedopustili, a ktoré tvrdenia vyústili do Vášho trestného stíhania, ktoré bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 3T/12/2006 zo dňa 9.6.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 5.11.2009.“ Súd žalovanému uložil do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku doručiť PSS, a. s., na adresu jej sídla Bajkalská 30, Bratislava a UNION poisťovni, a. s. na adresu jej sídla Bajkalská 29/A, Bratislava, písomné ospravedlnenie znenia: „Ospravedlňujem sa V. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom I. XXX, F., za krivé obvinenia a lživé tvrdenia, ktoré som o nej rozširoval, pričom tieto sa týkali údajného poskytovania zoznamov klientov PSS, a. s. neoprávneným osobám, ktorého konania sa však nikdy nedopustila, a ktoré tvrdenia vyústili do jej trestného stíhania, ktoré bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 3T/12/2006 zo dňa 9.6.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.11.2009.“ Vo zvyšku súd žalobu žalobkyne zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 11, § 13, § 100 ods. 1,2 a 3 a § 101 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania a výsluchu svedkov navrhnutých účastníkmi vypočutých v tomto konaní, mal súd preukázané, že tvrdenia uvádzané žalobkyňou v samotnej žalobe, doplnené v priebehu konania jej výsluchmi, sú opodstatnené. Z výsluchu klientov žalobkyne mal súd preukázané, že trestné konanie vyvolalo reči o jej neserióznosti, ktoré logicky ovplyvnili mienku klientov v tom smere, že nemali záujem so žalobkyňou uzatvoriť poistnú zmluvu. Z výsluchu kolegov spoločnosti UNION mal súd preukázané, že žalobkyňa v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania
bola poškodená už len tým, že jej ako oblastnej manažérke neboli zasielané plnohodnotné databázy klientov. Svedkyňa Y. X. vo svojej výpovedi potvrdila, že s jej vtedajším nadriadeným Ing. Z. dlhodobo hovorili o možnosti odvolania žalobkyne z funkcie oblastnej manažérky, čo už samo o sebe je podľa jej názoru poškodením dobrého mena žalobkyne. Nakoniec z tejto funkcie odvolaná aj bola, pričom táto uviedla, že z iného dôvodu, ako pre trestné stíhanie to byť nemohlo, keďže žalobkyňa patrila medzi najlepších pracovníkov. Ďalej to, že konanie žalovaného vyvolalo skutočne zásah, ktorý nielenže bol spôsobilý narušiť a ohroziť osobnostné práva žalobkyne chránené § 11, najmä jej dôstojnosť, česť a dobré meno ale aj fakticky tieto následky spôsobil, podporuje svedecká výpoveď jej priameho nadriadeného Ing. L. F.. Tento uviedol, že sa rozhodol pre odvolanie žalobkyne z pozície oblastnej manažérky len z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania, nakoľko nadobudol pocit, že ak by takúto osobu nechal na takejto pozícii, boli by ohrozené obchodné výsledky skupiny, za ktorú zodpovedal. Prirodzene, že v dôsledku tohto preradenia na nižšiu pozíciu klesli aj príjmy žalobkyne. Súd mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že žaloba žalobkyne bola podaná dôvodne. Súd mal z trestného spisu 3T/12/2006 preukázané, že žalovaný svojím oznámením, že žalobkyňa mu odovzdala zoznam klientov spoločnosti PSS inicioval, že PSS podala na žalobkyňu trestné oznámenie pre trestný čin ohrozenia obchodného tajomstva, bankového tajomstva a daňového tajomstva podľa § 122 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov a následne dňa 11.3.2004 sa proti nej začalo viesť trestné stíhanie. Hore uvedeným rozsudkom OS Senica v trestnom konaní z hore uvedených dôvodov bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená. Pozoruhodnou je skutočnosť, že už v tomto konaní v odôvodnení rozhodnutia súd charakterizoval vzťah účastníkov ako „zlý až nenávistný“. Konanie žalovaného majúceho za cieľ poškodiť žalobkyňu sa skladá z mnohých čiastkových skutkov, o čom svedčia výpovede vypočutých svedkov, avšak aj citovaná lekárska správa MUDr. L. X. zo dňa 7.8.2003 a v neposlednom rade aj svedecká výpoveď svedkyne L., potvrdzujúca incident medzi účastníkmi, ktorý sa odohral v obci F.. V tomto kontexte aj podanie žalovaného zo dňa 23.1.2004 adresované PSS, a. s., je potrebné hodnotiť ako jeden z mnohých skutkov, ktorými žalovaný sledoval poškodzovanie žalobkyne. Nie je však s určitosťou možné tvrdiť, že by týmto podaním sledoval priamo jej trestné stíhanie, avšak v tejto súvislosti je možné tvrdiť, že týmto konaním vôbec nemienil plniť oznamovaciu povinnosť uloženú mu trestným zákonom (§ 167, § 168). Tento záver vyplýva aj z formulácie tohto listu, v ktorom upozorňuje, že v prípade nekonania PSS, a. s. poskytne informácie aj médiám, čím bude táto spoločnosť poškodená. Predmetné konanie žalovaného teda nemožno označiť inak, než účelové s cieľom skompromitovať osobu žalobkyne v čo najväčšom rozsahu. Ďalej ako vyplýva z dokazovania vykonaného výsluchmi nadriadených a podriadených ako klientov žalobkyne, títo mali vedomosť o uvedenom trestnom stíhaní. Vďaka rečiam, ktorých zdrojom bolo toto trestné stíhanie, žalobkyňa sa stala témou číslo jedna nielen medzi kolegami v práci, ale aj v spoločnosti, minimálne na seba pútala neželanú pozornosť. Ako vyplýva zo svedeckých výpovedí väčšiny klientov žalobkyne, tak ich vzťah voči žalobkyni sa výrazne narušil po tom, ako nadobudli vedomosť o jej trestnom stíhaní eventuálne o tom, že mala zneužívať údaje o klientoch z predošlej práce. Súd mal z výsluchu jej nadriadeného Ing. L. F. preukázané, že žalobkyňa bola v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania preložená na nižšiu a menej platenú pozíciu v rámci spoločnosti UNION z manažéra skupiny na rodinného poistného poradcu. K uvedenému preradeniu podľa jej vyjadrenia došlo preto, že tento nepokladal za vhodné z hľadiska ochrany dobrého mena spoločnosti UNION a skupiny, za ktorú zodpovedal, aby osoba trestne stíhaná bola vo funkcii manažéra skupiny. Subjektívne zhodnotil, že ak by on bol klientom, neuzatvoril by zmluvu s človekom, o ktorom vie, že je stíhaný. Z uvedeného je zrejmé, že tento sa pri jej preradení na nižšiu pozíciu vôbec nezaoberal prezumpciou neviny, a teda odhliadnuc od výsledku trestného konania vedený len vlastnou úvahou a presvedčením, žalobkyňu bez právneho dôvodu preradil na nižšiu pozíciu. Žalobkyňa, ktorá svoje pracovné povinnosti si vždy plnila svedomito, v spoločnosti v dôsledku konania žalovaného morálne poklesla, prišla o dôveru kolegov, klientov, ba aj kamarátov a známych a o jej osobe sa začali šíriť pochybnosti, de facto bola narušená jej česť, dôstojnosť a dobré meno. Prirodzene jej dovtedajšie výsledky a celkové snaženie sa ako aj dovtedajšia kariéra bola a je poznačená tvrdeniami žalovaného. A fakt, že bola oslobodená spod obžaloby, ju „nálepky“ podvodníčky automaticky nezbavil. Prirodzene, že celá táto situácia na žalobkyňu pôsobila veľmi stresujúco a frustrujúco, čo sa, ako vyplýva z priložených lekárskych správ, v značnej miere negatívne prejavilo na jej zdravotnom stave. Z uvedeného mal súd bez pochýb preukázané, že žalovaného neoprávnený zásah bol nielen objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobkyne chránené v zmysle ust. § 11 Občianskeho zákonníka, ale aj vyvolal najmä v pracovnom prostredí žalobkyne reakciu svedčiacu o znížení jej dôstojnosti a vážnosti v značnej miere. A teda žalobkyňa sa oprávnene domáhala morálneho zadosťučinenia formou ospravedlnenia v zmysle ust. § 13 ods. 1, ako aj práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Nakoľko však právny zástupca žalovaného vzniesol námietku premlčania uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd sa zaoberal otázkou premlčateľnosti eventuálne nepremlčateľnosti tohto prostriedku ochrany práva na ochranu osobnosti podľa § 11 OZ v spojení s ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ. Je nepochybné, že právo na ochranu osobnosti nepodlieha režimu premlčania. Osobitne je však potrebné riešiť otázku prostriedkov jeho ochrany, ktoré sú upravené v § 13 ods. 1 a 2 OZ, na ktoré ako vyplýva zo zákona, je vždy potrebné prihliadať samostatne, nakoľko, ak by to tak nebolo, bolo by vylúčené kumulovanie týchto prostriedkov. A teda kým prostriedky zabezpečenia ochrany osobnosti upravené v ust. § 13 ods. 1 OZ nepodliehajú režimu premlčania, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ je právo, ktoré má výrazný majetkový charakter, a teda podlieha režimu premlčania. Nakoľko ide o právo, ktoré sa svojou satisfakčnou funkciou podobná na reparačnú funkciu majetkového práva, teda práva na náhradu škody a teda sa premlčuje ako každé iné majetkové právo v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvý krát. Uvedené závery súdu podporuje aj rozhodovacia činnosť NS SR, ktorý napríklad v rozhodnutí 1 Cdo 100/2009 zo dňa 30.11.2009 deklaruje: „Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.“ V ďalšom podľa názoru súdu je potrebné upozorniť v tejto súvislosti i na uznesenie NS SR zo 17.2.2001 sp. zn. 5 Cdo 265/2009, podľa ktorého: „Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.“ V danej veci treba za deň začatia plynutia považovať najneskoršie deň, kedy sa začalo trestné stíhanie proti žalobkyni, t. j. deň 25.3.2005. Trojročná premlčacia lehota teda uplynula dňa 6.3.2008, a teda nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený návrhom podaným na tunajšom súde dňa 10.3.2010, je premlčaný. Na tomto mieste súd poznamenáva, že po tom, ako s náležitou starostlivosťou zistil, že žalovaný zasiahol svojím konaním do osobnostných práv žalobkyne, už nepokračoval v dokazovaní za účelom preukázania opodstatnenosti eventuálne neopodstatnenosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej žalobkyňou, a to z dôvodu premlčania tohto nároku, kladúc dôraz na hospodárnosť a účelnosť konania a rozhodol vo veci samej tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že doterajšia súdna prax ako aj teoretický front, a to ako na území Českej republiky, tak aj na území Slovenskej republiky, nemal jednotný názor na premlčateľnosť práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a teda v premlčateľnosti tohto nároku boli jednak publikované rôzne názory právnych teoretikov, a jednak vychádzali i rozdielne rozhodnutia v posudzovaní tohto nároku z pohľadu jeho premlčateľnosti (napr. rozpor medzi rozhodnutím NS ČR sp. zn. 30 Cdo 1522/2007 zo dňa 28.6.2007 a rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1 Co 63/2003 zo dňa 17.2.2004). rozhodovacia činnosť NS SR v poslednom období sa však priklonila k názoru, že toto právo, ako osobité právo jednotlivca, má majetkovú povahu, a teda podlieha premlčaniu. Pri posudzovaní danej veci súd vychádzal z tých skutočností, že zásah do osobnostných práv žalobkyne zo strany žalovaného bol vykonaný viacerými jeho konaniami, pričom dôsledky takéhoto konania v celku v negatívnom slova zmysle pretrvávajú dodnes. V ďalšom súd vychádzal z toho, že všetky majetkové práva sa premlčujú, pričom výnimku tvoria vlastnícke práva a osobitná úprava nepremlčateľnosti práv podľa § 13 ods. 2 OZ nie je upravená. Podľa § 100 ods. 1, ak sa dlžník premlčania dovolaná nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Na základe princípu istoty právnych vzťahov je nepremlčateľnosť umožnená len u tých práv, ktoré sú v zákone výslovne upravené. Právnu náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je vyjadrené finančnými prostriedkami je jednorazové, je to právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na akékoľvek iné právo, z ktorého dôvodu ho nemožno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov. Ust. § 100 ods. 2 a 3 OZ je obsiahnutý taxatívny výpočet nepremlčateľnosti majetkových práv, pričom tento výpočet peňažnú satisfakciu neuvádza. Pri práve na peňažnú satisfakciu platí trojročná premlčacia lehota, ktorá plynie odo dňa vzniku tohto práva. Napokon pri zodpovednosti za porušenie práv fyzickej osoby, ktoré predstavuje zásah do ochrany osobnosti, nie je objektívna zodpovednosť viazaná na zavinenie. Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je vo výrokovej časti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol súd v súlade s § 142 ods. 2 O.s.p. s určením, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. K takémuto záveru ohľadom trov konania viedli súd nasledujúce úvahy: Žalobkyňa sa vo svojom návrhu domáhala ochrany práva na ochranu osobnosti formou ospravedlnenia v zmysle § 13 ods. 1 OZ a formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Nakoľko mal súd v danej veci bez pochýb preukázané, že žalovaný svojím konaním nielenže vyvolal nebezpečenstvo narušenia alebo ohrozenia osobnostných práv žalobkyne podľa § 11 OZ, ale tieto aj fakticky narušil, a to v značnej miere, priznal súd žalobkyni požadované
morálne zadosťučinenie formou ospravedlnení v zmysle § 13 ods. 1 OZ. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, hoci boli splnené všetky zákonom predpokladané podmienky na jej priznanie, súd sa ďalej nezaoberal zisťovaním jej výšky a žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu opodstatnene podanej námietky premlčania tohto nároku zo strany právneho zástupcu žalovaného. Nakoľko sa čiastočný úspech v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. skúma so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t. j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej, súd vychádzajúc z vedeného s poukazom na fakt, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala ochrany osobnostných práv v zmysle § 11 OZ, a to jednak formou morálneho, ako aj finančného zadosťučinenia, pričom v časti požadujúcej morálne zadosťučinenie bola úspešná a v časti finančného zadosťučinenia bola neúspešná, súd pri určení pomeru úspechu a neúspechu rozhodol tak, že žalobkyňa a žalovaný boli úspešní každý v 50% uplatneného nároku. Vzhľadom na predmet konania, vyššie uvedené zistenia a závery súdu podporené právnymi predpismi, ako aj súdnou praxou, javí sa tunajšiemu súdu ako spravodlivé rozhodnutie, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V rozsudku súdu prvého stupňa v časti vyhovenia žalobe a v časti trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a v časti trov konania priznať žalovanému trovy právneho zastúpenia v zmysle ich vyčíslenia. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že jeho prioritou a snahou bolo, aby sa nedostal do podozrenia, že zneužíva databázu klientov inej osoby, pričom Ing. C. V. potvrdila, že ešte pred oznámením daných skutočností žalovaným mala PSS, a. s. vedomosť o tom, že žalobkyňa zneužíva databázu PSS, a. s., a preto vyzvala žalobkyňu, aby ďalej nevybavovala a neoslovovala klientov PSS, a. s.. Keď PSS, a. s. oznámil, že žalobkyňa v zneužívaní databázy ich klientov pokračuje, navštívili ho jej pracovníci, pričom on im ukázal zoznam klientov, ktorý obdržal od žalobkyne. Až na základe vlastného preverovania podala PSS, a. s. trestné oznámenie na žalobkyňu, pričom on mal záujem chrániť seba a postup PSS, a. s. nedokázal ovplyvniť. Poukázal na to, že svedectvá U. V., P. E. a Ing. M. V. jednoznačne hovoria o využívaní iných databáz, ktoré žalobkyňa sama označila za databázu PSS, a. s., a preto sa obrátil žalovaný na stavebnú sporiteľňu, pretože nevedel, či je daná databáza pravdivá. Uviedol, že vedomosť o trestnom stíhaní žalobkyne malo len niekoľko ľudí, ako aj konaním žalobkyne sa o jej trestnom stíhaní dozvedelo cca 100 ľudí, nakoľko žalobkyňa sa rozprávala o jej trestnom stíhaní na podujatiach spoločnosti UNION, žalobkinina dcéra oznámila skutočnosť o trestnom stíhaní žalobkyne podriadeným žalobkyne, podriadení žalobkyne z dôvodu snahy dosiahnutia zisku oznamovali potencionálnym klientom trestné stíhanie žalobkyne, čo potvrdili svedkovia žalobkyne, napr. svedok B.. Podľa jeho názoru žalobkyňa by mala skôr žalovať svojich podriadených za nekalú hospodársku súťaž, než žalovaného, pretože títo podriadení cielene a úmyselne poškodzovali meno žalobkyne. Nesúhlasil s vyjadrením ospravedlnenia, pretože ho núti vyjadriť názor, s ktorým nesúhlasí, pretože on krivo neobvinil a nerozširoval lživé tvrdenia, pretože dané skutočnosti sú pravdivé a skutočnosť oznámil len stavebnej sporiteľni, a keďže danú skutočnosť o užívaní databázy klientov stavebnej sporiteľne potvrdili i ďalšie osoby, je zrejmé, že sa nejedná o lživé tvrdenia. Súhlasil so zamietnutím finančného odškodnenia pre žalobkyňu, ale mal za to, že aj keď by nárok nebol premlčaný, nemala by mať žalobkyňa nárok na odškodnenie, pretože z vyjadrenia žalobkyne je zrejmé, že jej išlo o spôsob ľahkého nadobudnutia finančných prostriedkov od žalovaného a nie o nemajetkovú ujmu. Čo sa týka trov konania, tak žalobkyňa predvolaním množstva, ktorí o predmete pojednávania nemali vedomosť, zapríčinila množstvo úkonov, ktoré boli k danému konaniu zbytočné. Žalobkyňa žiadala titulom nemajetkovej ujmy sumu 60.000 eur, pričom on takmer bezprostredne podal námietku premlčania, avšak žalobkyňa ďalej trvala na nemajetkovej ujme, čím sa zbytočne zvyšovala cena úkonu.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a priznať jej náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania, alternatívne navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na ust. § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého súd, aj keď účastník mal v konaní čiastočný úspech, prisúdi náhradu trov konania tomuto účastníkovi, ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Podľa jej názoru mala úspech vo veci hlavnej, t. j. konštatovaní oprávneného zásahu do jej osobnostných práv a prijatí prostriedku nápravy v podobe ospravedlnenia, na základe čoho jej nemôže byť nepriznaná náhrada trov konania, nakoľko už podaním samotnej žaloby sa jej mohla ochrana
proti neoprávnenému zásahu poskytnúť. Poukázala na tú skutočnosť, že prvostupňový súd mal bez pochýb za preukázané, že žalovaného neoprávnený zásah bol nielen objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobkyne chránené v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj vyvolal najmä v pracovnom prostredí žalobkyne reakciu svedčiacu o znížení jej dôstojnosti a vážnosti v značnej miere. Súd mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že žaloba žalobkyne bola podaná dôvodne, žalobkyňa sa oprávnene domáhala morálneho zadosťučinenia formou ospravedlnenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania žiadala vziať ohľad na širšie súvislosti. Podľa jej názoru bolo potrebné zohľadniť nielen samotnú skutočnosť, že do dnešného dňa nie je ustálená otázka premlčania práva na finančné zadosťučinenie v peniazoch, čo jej nemôže byť pripisované na ťarchu a v konečnom dôsledku mať za následok nepriznanie náhrady trov konania, ale aj z časového (a právneho) hľadiska významné skutočnosti, a to podanie žalovaného - list adresovaný PSS, a. s. dňa 23.1.2004, podanie trestného oznámenia zo dňa 11.2.2004, začatie trestného stíhania zo dňa 25.4.2005 a právoplatnosť oslobodzujúceho trestného rozsudku dňa 5.11.2009. Uviedla, že pokiaľ by premlčacia doba začínala od doručenia listu žalovaného stavebnej sporiteľni, ona by sa o následkoch dozvedieť ani nemusela, pričom samotné prejavy ako následky zásahu do jej práv, by mohli vyjsť na povrch až oveľa neskôr, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, že ako protiprávne je nutné považovať i zásah spôsobilý privodiť nemajetkovú ujmu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie účastníkov nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutých častiach vecne správny.
Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 10C/32/2010 je ochrana osobnosti žalobkyne proti neoprávneným zásahom zo strany žalovaného. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému uložil do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobkyni písomné ospravedlnenie znenia: „ Ospravedlňujem sa Vám za krivé obvinenia a lživé tvrdenia, ktoré som o Vás rozširoval, pričom tieto sa týkali údajného poskytovania zoznamov klientov Prvej stavebnej sporiteľne, a. s. neoprávneným osobám, ktorého konania ste sa však nikdy nedopustili, a ktoré tvrdenia vyústili do Vášho trestného stíhania, ktoré bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 3T/12/2006 zo dňa 9.6.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 5.11.2009.“ Súd žalovanému uložil do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku doručiť Prvej stavebnej sporiteľni, a. s., na adresu jej sídla Bajkalská 30, Bratislava a UNION poisťovni, a. s. na adresu jej sídla Bajkalská 29/A, Bratislava, písomné ospravedlnenie znenia: „Ospravedlňujem sa V. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom I. XXX, F., za krivé obvinenia a lživé tvrdenia, ktoré som o nej rozširoval, pričom tieto sa týkali údajného poskytovania zoznamov klientov Prvej stavebnej sporiteľne, a. s. neoprávneným osobám, ktorého konania sa však nikdy nedopustila, a ktoré tvrdenia vyústili do jej trestného stíhania, ktoré bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 3T/12/2006 zo dňa 9.6.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.11.2009.“ Vo zvyšku súd žalobu žalobkyne zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa v časti vyhovenia žalobe a v časti trov konania.
Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný vtedy, keď prvostupňový súd neúplne a nesprávne zistí skutkový stav, nevyčerpá všetky možnosti na vykonanie dokazovania a dokazovanie vedie nesprávne, či neúplne. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p.,
pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a veci i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami účastníkov a vzhľadom na to, že títo ani v odvolacom konaní neuviedli žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Prvostupňový súd správne rozhodol i o trovách konania, keď vychádzal z toho, že žalobkyňa bola v konaní v časti priznania primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka úspešná, neúspešná však bola v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Nie je správnym záver žalobkyne, že v danom prípade jej mala byť priznaná náhrada trov konania s prihliadnutím na to, že výška plnenia závisela od úvahy súdu v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., keď citované ustanovenie by bolo možné aplikovať len v prípade, že by žalobkyni bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch aspoň v minimálnej výške, ktorý záver možno vyvodiť i z rozhodnutia Krajského súdu v Ostrave, sp. zn. 23C/102/1996 zo dňa 2.7.1997, ktoré rozhodnutie žalobkyňa citovala vo svojom odvolaní, v ktorom sa hovorí o neúspechu len ohľadne časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a teda súd môže priznať plnú náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. v prípade, že žalobkyňa by bola úspešná spolu v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na to, že žiaden z účastníkov nebol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, žiadnemu z nich náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.