Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_2CoE-55-2013.pdf
PDF · 92.85 KB
Case nature
Subarea
2CoE/55/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Údernícka č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpenému splnomocneným zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: Y. G., nar. XX.XX.XXXX, D. P. XXX, I. Y., o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 414,16 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 3Er/3/2009-19 zo dňa 24.01.2013, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom sa právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekučného konania nepriznal. Vo svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočnosti, že právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na neplatnom právnom úkone, keď nebola dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, čím došlo k rozporu exekučného titulu zo zákonom a ten preto doposiaľ nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Keďže súdny exekútor si trovy exekúcie neuplatnil, okresný súd mu ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ďalej oprávnený poukázal na to, že zo zákonnej úpravy § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa tohto ustanovenia, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Práve absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Pri výklade významu ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní treba mať podľa oprávneného na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania
nie je príslušný na meritórny hmotno-právny prieskum exekučného titulu, a preto skúmal len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné.
Ďalej oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov, alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, a taktiež aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C-40/08). Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí by porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok). Z toho vyplýva, že ak by sa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno podľa oprávneného vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zároveň dal oprávnený do pozornosti, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008 (§ 879 Občianskeho zákonníka). To znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01. 01. 2008, sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (lex specialis), práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zákone tak Obchodným zákonníkom a podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka Občianskym zákonníkom. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov v platných v čase uzavretia zmluvy. Podľa názoru oprávneného, namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. S poukazom na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne v občiansko-právnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Z týchto dôvodov navrhol oprávnený uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) sudca odvolaniu proti uzneseniu nevyhovel, a preto vec predložil na rozhodnutie krajskému súdu ako súdu odvolaciemu.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 O. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na doplnenie odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, teda či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takého rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona v spojení s § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Takýto názor možno vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro, z ktorého je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám nepodal.
Odvolací súd mal za to, že práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom. Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo dňa 4. 10. 2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd). Ani skutočnosť, že zmluvné strany založili svoj právny vzťah podľa Obchodného zákonníka nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Vzhľadom na vyššie uvedené považoval odvolací súd postup prvostupňového súdu, pri ktorom preskúmaval obsah exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, za správny a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil.
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka (v nadväznosti na smernicu č. 93/13/ EHS). Záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Gyöfri bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným.
Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (v tomto prípade ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že rozhodcovská zmluva nebolo v danej veci uzavretá vo forme osobitnej zmluvy, ale vo forme rozhodcovskej doložky.
Pokiaľ má rozhodcovská zmluva formu rozhodcovskej doložky, musí byť uzatvorená v písomnej forme. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami.
V tomto prípade bola rozhodcovská doložka zakomponovaná do Všeobecných obchodných podmienok, pričom v samotnej zmluve je iba vyhlásenie dlžníka - spotrebiteľa, že sa so Všeobecnými obchodnými podmienkami oboznámil, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Všeobecné obchodné podmienky neboli zmluvnými stranami podpísané. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade nebola splnená písomná forma rozhodcovskej doložky, nakoľko doložka nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami a teda nie je zrejmý nepochybný prejav vôle, že obaja účastníci zmluvy - teda aj spotrebiteľ - sú s takto zakomponovanou doložkou oboznámení a súhlasia s ňou. Zároveň odvolací súd na podporu uvedenej argumentácie poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011 sp. zn. 2 Cdo/245/2010, v ktorom konštatoval, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu. Nie je obvyklé prílohou k hlavnej zmluve uzatvárať rozhodcovskú doložku, obsah ktorej je obsiahnutý len v prílohe vo Všeobecných obchodných podmienkach, bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve. Charakter iných všeobecných obchodných podmienok je záväzný za určitých striktných podmienok. Podmienky ich záväznosti sú prísnejšie stanovené, ako pri všeobecných obchodných podmienkach. Zmluvné strany musia s týmito obchodnými podmienkami vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim zmluvu známe alebo, aby boli priložené k návrhu zmluvy.
Pokiaľ je aj v odvolaní uvedené, že na vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008 nie je možné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, je potrebné uviesť, že už prvý zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Z.z.) dával tomuto ochranu v prípade uzatvorenia štandardnej formulárovej alebo typovej zmluvy, ktorú oprávnení dojednávajú vo viacerých prípadoch. Takúto povahu majú nepochybne všeobecné obchodné podmienky tvoriace súčasť zmluvy. Navyše, prvostupňový súd správne poukazoval aj na účinky Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dodávateľom dojednaná rozhodcovská položka je však neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatnou. Aj pre túto skutočnosť predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej
veci konať s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Základnými normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia vyššie označenej zmluvy o úvere najmä Občiansky zákonník, konkrétne ust. §§ 52 až 60, ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené novelou Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č. 150/2004, účinnou od 1.4.2004 a zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 23a ods. 1 zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu uzavretia zmluvy definovalo spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ak aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; s tým, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné a rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal úspech v odvolacom konaní a ostatní účastníci si trovy neuplatnili, resp. im žiadne nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.