Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cb/52/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky sudkyňou JUDr. Annou Miklovou v právnej veci žalobcu: UniCredit Leasing Slovakia, a.s., Plynárenská 7/A, 814 16 Bratislava, IČO: 35730978 zast. spoločnosťou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., Prievozská 4/ B Bratislava proti žalovanému: BENKOSPED, s.r.o., nám. sv. Imricha 21, 943 01 Štúrovo, IČO: 36685046 zast. spoločnosťou JUDr. Emou Zacharovou, advokát, s.r.o., Forgáchova bašta 7, 940 01 Nové Zámky o zaplatenie 35.994,14 eura s prísl. v časti o zaplatenie 15.656,75 eura s prísl., takto

rozhodol:

Súd žalobu v časti o zaplatenie 15.656,75 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 6.133,13 eura od 28.12.2010 a zo sumy 9.392,06 eura od 10.03.2011 v obidvoch prípadoch do zaplatenia z a m i e t a .

O trovách konania súd r o z h o d n e po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou doručenou súdu 27.12.2011 domáhal voči žalovanému zaplatenia 35.994,14 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 14.992,91 eura od 28.12.2010 do zaplatenia a zo sumy 21.001,23 eura od 10.3.2011 do zaplatenia, ako aj vyčíslených úrokov z omeškania 323,70 eura. Uviedol, že dňa 12.6.2008 uzatvoril so žalovaným Leasingovú zmluvu č. XXXXXXXX (ďalej LZ č.1) a Leasingovú zmluvu č. XXXXXXXX (ďalej LZ č. 2), ktorých predmetom boli návesy Krone. Súčasťou obidvoch zmlúv boli Všeobecné zmluvné podmienky pre technológie, dopravné zariadenia a motorové vozidlá nad 3,5 t (ďalej VZP), Dohody o platbách nájomného a v obidvoch prípadoch sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi mesačné splátky v počte 48 splatných k 5. dňu v mesiaci počnúc dňom 5.7.2008. V obidvoch prípadoch žalovaný nedodržal platobnú disciplínu a žalobca v súlade s čl. 9 bod 2.1 VZP predčasne ukončil obidve LZ a v obidvoch prípadoch vyúčtoval svoje nároky voči žalovanému, ktoré vyplývali z neuhradených splátok, zmluvných pokút a zo straty z predaja predmetu leasingu. V prípade LZ č. 1 celkový nedoplatok podľa finančného vyúčtovania zo dňa 31.7.2010 predstavoval sumu 15.242,91 eura. Z uvedenej sumy žalovaný uhradil 250,- eur, čím sa dlh znížil na 14.992,91 eura. V prípade LZ č. 2 celkový nedoplatok podľa finančného vyúčtovania zo dňa 30.11.2010 predstavoval sumu 21.051,23 eura. Z uvedenej sumy žalovaný uhradil 50,- eur, čím sa dlh znížil na 21.001,23 eura.

Následne žalobca špecifikoval uplatnené nároky podľa jednotlivých LZ. Pokiaľ ide o LZ č. 1 uviedol, že žalovaná suma pozostáva z neuhradených leasingových splátok (ďalej LS) do predčasného ukončenia LZ, a to čiastočne spl. č. 7 a splátok č. 8-12 spolu vo výške 2.961,32 eura, neuhradenej zmluvnej pokuty 115,32 eura za omeškanie s úhradou LS, z nesplatenej istiny vo výške 26.266,27 eura zníženej o sumu 14.000,- eur (suma považovaná za vstupnú cenu v súvislosti s uzavretím novej LZ). Pokiaľ ide o LZ č. 2 uviedol, že žalovaná suma pozostáva z neuhradených LS do predčasného ukončenia LZ, a to čiastočne spl. č. 7 a splátok č. 8-13 spolu vo výške 3.171,54 eura, neuhradenej zmluvnej pokuty 116,01 eura za

omeškanie s úhradou LS, z nesplatenej istiny vo výške 26.033,68 eura zníženej o sumu 8.270,- eur (suma získaná z predaja predmetu LZ č. 2).

Žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol. Potvrdil, že vyúčtovanie obidvoch LZ mu bolo doručené, namietal však, že nie je zrejmé, ako sa žalobca dopracoval k žalovanej sume. Uviedol, že podľa jeho názoru kúpna cena uvedená v obidvoch LZ je vo výške 28.950,- eur vrátane DPH, a preto konečné vyčíslenie nesplatenej obstarávacej ceny nemôže byť správne. Ku dňu ukončenia obidvoch LZ a nezaplateniu splátok ku dňu ukončenia LZ nemal žalovaný žiadne námietky. Namietal však následný prenájom, resp. predaj predmetov LZ. Poprel, že by úhradami po odstúpení od LZ mienil uznať aj zvyšok dlhu, keďže tento dlh v podstate nepoznal, pretože vo vyúčtovaní neboli správne údaje. Namietal aj výšku vyúčtovanej zmluvnej pokuty, keďže namietal výšku splátok podľa splátkového kalendára v súvislosti s námietkou zvýšenej kúpnej ceny o DPH. V konečnom dôsledku žalovaný namietal platnosť obidvoch LZ vzhľadom na nedostatočne označený predmet leasingu v LZ č. 1 a 2 a spochybnil následné nakladanie s obidvomi návesmi, resp. výťažok z predaja, ktorý považoval za neprimerane nízky.

Žalobca neakceptoval žiadnu zo žalovaných námietok a trval na žalobe v celom rozsahu.

Súd vykonal dokazovanie na pojednávaniach v dňoch 20.03.2012, 03.05.2012, 25.09.2012 oznámením obsahu pripojených listín, a to: výpisu z OR žalobcu, LZ č. 1, LZ č. 2, VZP žalobcu, vyúčtovaní obidvoch LZ, faktúr žalobcu na zmluvné pokuty, listov žalobcu na úhradu nedoplatkov, listov žalobcu - odstúpení od zmlúv, doručeniek, dohody o splátkach, následne uzavretej LZ, preberacích protokolov, následnej kúpnej zmluvy a preberacieho protokolu, výpisu z účtu žalobcu a osvedčenia o evidencii obidvoch návesov. Dokazovanie bolo vyhlásené za skončené dňa 25.09.2012, kedy už účastníci nemali žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Súd na základe zisteného skutkového stavu a stavu právneho (§§ 489, 544 Obč. zák., §§ 269 ods. 2, 273 ods. 1, 302, 349 ods. 1, 351 ods. 1, 351 ods. 2, 373, 379, 369 ods. 1 Obch. zák.) rozhodol rozsudkom vyhláseným dňa 16.10.2012. Rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 20.661,09 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 8.859,78 eura od 28.12.2010 a zo sumy 11.609,14 eura od 10.3.2011 v obidvoch prípadoch do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu v zostávajúcej časti zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Pokiaľ ide o LZ č. 1 považoval žalobu za dôvodnú v časti o zaplatenie 8.859,78 eura (nezaplatené splátky ku dňu odstúpenia od zmluvy vo výške 2.861,32 eura, zmluvná pokuta 115,32 eura a náhrada škody 6.133,13 eura - po započítaní zaplatených 250,-- eur) a úrokov z omeškania 192,14 eura - spolu 9.051,92 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 8.859,78 eura od 28.12.2010.

Pokiaľ ide o LZ č. 2 považoval súd žalobu za dôvodnú v časti o zaplatenie 11.609,14 eura (nezaplatené splátky vo výške 2.661,29 eura, zmluvná pokuta 116,01 eura a náhrada škody 8.881,84 eura po započítaní zaplatených 50,-- eur) s úrokmi z omeškania 9% ročne od 10.03.2011 do zaplatenia.

Súd neakceptoval obranu žalovaného spočívajúcu v námietkach týkajúcich sa neplatnosti obidvoch LZ pre neurčitosť predmetov leasingu, nesprávneho vyčíslenia nesplatenej obstarávacej ceny - pripočítanie DPH a s tým súvisiacich aj ostatných nárokov (LS a zmluvnej pokuty).

V prípade obidvoch LZ súd zamietol žalobu v časti náhrady škody - v prípade LZ č. 1 v časti 6.133,13 eura (50% zo sumy 12.266,27 eura) a v prípade LZ č. 2 v časti 8.881,84 eura (50% zo sumy 17.763,68 eura) a v prípade LZ č. 1 aj v časti nepriznaných vyčíslených úrokov 131,50 eura (ako alikvotnej časti súvisiacej so zamietnutím časti istiny) a v prípade LZ č. 2 v časti uplatnenej LS č. 13 vo výške 510,22 eura. Súd neakceptoval názor žalobcu, že čiastočným plnením žalovaného prešlo v konaní dôkazné bremeno na žalovaného, a to vzhľadom na to, že z vyúčtovania, resp. zo samotného odstúpenia od zmluvy vzniklo žalovanému viacero záväzkov odlišných čo do dôvodu a výšky. Pokiaľ ide o náhradu škody, resp. zamietnutie žaloby v časti uplatnených nárokov titulom náhrady škody súd dospel k záveru, že v danom prípade nemôže byť zodpovedný žalovaný za škodu v celom rozsahu rozdielu medzi nesplatenou časťou

kúpnej ceny a leasingovou cenou. Obidve LZ uzavreli žalobca a žalovaný ako podnikateľské subjekty a s každou podnikateľskou činnosťou je spojené aj podnikateľské riziko. V danom prípade je potrebné brať do úvahy, že predmety LZ žalobca kúpil do svojho vlastníctva na základe požiadaviek a výberu žalovaného a pre jeho potrebu, a teda nemôže znášať v celom rozsahu riziko s tým spojené. Na druhej strane však treba poukázať na to, že žalovaný po odstúpení od LZ a vrátení vozidiel nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť to, ako a kedy naloží žalobca s predmetmi LZ, resp. komu a kedy a za akú cenu ich predá alebo prenájme. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že na vzniknutej ujme je spravodlivé požadovať, aby sa podieľali obidve zmluvné strany. Súd teda zo strany žalobcu vyčíslenú stratu z predaja rozdelil rovnakým dielom pre obidvoch účastníkov.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. -111 zo dňa 16.10.2012 podali včas odvolanie obidvaja účastníci.

Žalovaný napadol rozsudok v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené a zotrvával na svojej argumentácii - neplatnosti obidvoch LZ pre neurčitosť ich predmetov. Žiadal, aby odvolací súd v tejto časti rozsudok v nim napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne.

Žalobca napadol rozsudok v rozsahu výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a to z dôvodov podľa , , . Vyjadril presvedčenie, že v danom prípade súd prvého stupňa pri určení pomeru, v ktorom škodu rozdelil medzi účastníkov, aplikoval (aj keď sa to v odôvodnení napadnutého rozsudku nenachádza) a tento postup považuje za nezákonný. Má za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky, aby súd rozhodol podľa uvedeného ustanovenia, keďže výška nároku bola riadne a spoľahlivo určená ako rozdiel medzi nesplatenou istinou a dosiahnutou repredajnou cenou predmetov leasingu. Súd nijako nešpecifikoval, podľa čoho ustálil pomer, v ktorom rozdelil vzniknutú škodu medzi účastníkov a má za to, že súdne rozhodnutie je v tejto časti potrebné považovať za neodôvodnené, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Úsudok súdu, že mohol pri repredaji dosiahnuť vyššiu cenu považuje za predčasný a súd si ani nemôže sám urobiť úsudok o skutočnosti, o ktorej nemá dostatočné odborné vedomosti, resp. s ňou nemá skúsenosti. Sám súd považoval vzniknutú škodu za dôsledok porušenia zmluvných povinností žalovaného a nie je zrejmé, ako súd postupoval pri limitácii tohto nároku žalobcu, keď tu súdu nepatrí moderačné právo a je viazaný zákonnou úpravou. Z odôvodnenia rozsudku tiež nie je zrejmé, ako súd aplikoval ustanovenie Obch. zák., keďže riadne neodôvodnil, prečo považuje časť nároku za nepredvídateľnú škodu a v akej časti považoval škodu za nepredvídateľnú. Žiadny právny predpis nezakotvuje zásadu proporcionálnej zodpovednosti za škodu s výnimkou Obch. zák.. Žalobca však žiadnym svojim konaním nezapríčinil predmetný stav veci. Naopak, jedine žalovaný porušil dohodnuté zmluvné podmienky a je povinný niesť následky svojho konania. Neprijateľná je aj argumentácia súdu, že žalovaný nemal možnosť ovplyvniť, ako žalobca následne naloží s predmetmi leasingu, keďže on ako vlastník ich predával vo vlastnom záujme, čo za najvyššiu predajnú cenu a výšku predajnej ceny predmetov leasingu preukázal predložením novej LZ, resp. kúpnej zmluvy. Žalovaný v rámci vykonania dokazovania nielenže nenavrhol, ale ani nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by aspoň čiastočne poukazoval na rozdielnu výšku predajnej ceny predmetov leasingu v prospech žalovaného. Ak sa súd nestotožnil s navrhnutými a vykonanými dôkazmi v rámci konania mohol v súlade s sám rozšíriť dokazovanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci samej. Súd si nemohol urobiť o cene a jej primeranosti sám úsudok, keďže na to nemá potrebné odborné vedomosti a nemohol teda ani nijako konštatovať spoluzavinenie vzniku škody zo strany žalobcu pri ďalšom predaji predmetov leasingu. Zamietnutie žaloby v časti vyčíslených úrokov z omeškania 131,56 eura má svoj podklad v rozhodnutí súdu o pomernom rozdelení škody, a preto považuje žalobca svoje odvolanie za dôvodné aj v tejto časti. Žalobca žiadal, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok v nim napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu trval na neurčitosti predmetov plnenia žalobcu a poukázal na to, že z ničoho nie je zrejmé, že žalobca následne odpredal to vozidlo, ktoré bolo predmetom leasingu a tiež na to, že pokiaľ by boli LZ platné a súd by žalobe vyhovel, bol by to žalobca, u ktorého by vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobca dostal zaplatené za vozidlá sumu, s ktorou súhlasil, a teda disponoval touto sumou skôr, ako by ju v prípade pokračovania leasingu dostal od žalovaného v splátkach a mohol túto sumu využiť na obdobný podnikateľský zámer a z tejto sumy mohol mať opäť

príjem. Podľa názoru žalovaného určite nie je v súlade so zásadami obchodného práva, aby podnikateľ spracoval svoje podmienky tak, že nenesie žiadne podnikateľského riziko, má právo odpredať vozidlá za akúkoľvek nízku cenu a preniesť tak plnenie na leasingového nájomcu. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že žalovaný si sám vybral predmety leasingu, predbežne sám dohodol podmienky ich dodávky, sám mu predložil špecifikáciu predmetu leasingu pred uzatvorením kúpnej zmluvy a vzhľadom na uvedené možno logickým výkladom vylúčiť, že by bol predmet leasingu žalovanému neznámy, resp. by o ňom nemal dostatočne určitú vedomosť. Žalovaný nikdy nenamietal, že by mu bol dodaný nesprávny predmet leasingu, čiastočne plnil a ani sa nikdy nedomáhal určenia neplatnosti právneho úkonu. Neoddeliteľnou prílohou k LZ bol aj preberací protokol, ktorej bol zo strany žalovaného riadne podpísaný a predmet leasingu bol v ňom identifikovaný uvedením VIN čísla. Nie je preto pochybnosť o určitosti predmetu leasingu ani jednej z uzatvorených LZ. Rozsudok v časti napadnutej žalovaným považuje preto za vecne a právne správny.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací rozsudkom č. k. -148 zo dňa 09.05.2013 rozhodol o odvolaní žalovaného tak, že rozsudok v časti napadnutej žalovaným (t.j. v časti, v ktorej bola žalovanému uvedená povinnosť plniť) potvrdil a rozsudok v časti napadnutej žalobcom (t.j. v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá) zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 09.05.2013 nadobudol právoplatnosť dňa 19.07.2013 a na základe neho v ten istý deň aj rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16.10.2012 v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť plniť t.j. zaplatiť žalobcovi 20.661,09 eura s príslušenstvom.

Pokiaľ ide zrušenú časť rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej bola časť žaloby zamietnutá, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v zhode s názorom žalobcu nepovažuje časť napadnutého rozsudku za náležite odôvodnenú v zmysle v časti právneho posúdenia veci tak, aby toto rozhodnutie nevyznievalo arbitrárne. Poukázal na to, že súd prvého stupňa v odôvodnení neuviedol, akými právnymi úvahami sa riadil, keď žalobou vyčíslenú stratu z následného predaja predmetov leasingu uskutočneného žalobcom po odstúpení od obidvoch LZ rozdelil rovným dielom medzi žalobcu a žalovaného, ani to, ktorý právny predpis a ako na takýto postup aplikoval. Nie je zrejmé, či dôvodom postupu súdu prvého stupňa bola vôbec aplikácia ustanovenia Obch. zák. a či teda uvedenú časť škody vzniknutej žalobcovi považoval súd práve za škodu nepredvídateľnú. Uvedenému nenasvedčuje úvahová časť odôvodnenia súdu a pre takéto posúdenie chýbajú i príslušné skutkové zistenia dovoľujúce prijať takýto záver. Podľa čiastočných úvah súdu v odôvodnení je skôr možné usudzovať, že súd prvého stupňa zodpovednosť za škodu vzniknutú stratou z repredaja predmetu leasingu videl rovným dielom na strane oboch účastníkov, nevedno však aké skutkové zistenia a aké ich právne vyhodnotenie ho k tomuto záveru viedli. Pokiaľ ide o použitie odvolací súd poznamenal, že súd prvého stupňa jeho použitie na daný prípad výslovne neuvádza a v dôvodoch svojho rozhodnutia ani neuvádza žiadne také úvahy, ktoré by nasvedčovali, že skúmal podmienky dovoľujúce použiť (nemožnosť zistenia výšky nárokov prípadne ich zistiteľnosť len z nepomernými ťažkosťami). V konečnom dôsledku odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k jeho zamietajúcemu výroku považuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktoré k prijatiu rozhodnutia viedli. Uvedenou vadou rozhodnutia došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, ako je to zrejmé z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ale aj Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného dôvodu v žalobcom napadnutej časti podľa , rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa v tejto časti na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa odvolací súd nenariadil vykonať žiadne ďalšie dokazovanie.

V ďalšom konaní zostali predmetom konania nároky žalobcu z LZ č. 1 vo výške 6.264,69 eura (titulom náhrady škody 6.133,13 eura a úroky z omeškania vo výške 131,56 eura) a z LZ č. 2 vo výške 9.392,06 eura (titulom náhrady škody 8.881,84 eura a 510,22 eura titulom LS č. 13), spolu 15.656,75 eura s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 6.133,13 eura od 28.12.2010 a zo sumy 9.392,06 eura od 10.03.2011 v obidvoch prípadoch do zaplatenia.

Súd nariadil pojednávanie na deň 15.10.2013. Žalobca trval na tom, že titulom náhrady škody si uplatňuje stratu z predaja ako rozdiel medzi nesplatenou istinou a výškou predajnej ceny návesov. Ako vlastník mohol návesy predať za primeranú cenu, za ktorú ich aj predal a ak žalovaný považuje túto cenu za neprimeranú, musí to preukázať. Žalobca priznal, že k mechanizmu cenotvorby po odobratí návesov a k zníženiu predajných cien pre dlhodobý nezáujem o ich kúpu nenavrhol vykonať žiadne dôkazy a listiny, z ktorých mal súd vychádzať a ktoré mali preukazovať, že predajné ceny predmetov leasingu zodpovedali podmienkam trhu v danom mieste a čase ako to sám uviedol v odvolaní, takéto listiny súdu nepredložil a nie sú obsahom súdneho spisu. K zamietnutiu nároku na zaplatenie LS č. 13 k LZ č. 2 žalobca ani v odvolaní ani následne nič nenamietal. Žalovaný namietal tvrdenie žalobcu, podľa ktorého si môže v rámci svojej cenotvorby určiť predajnú cenu predmetu leasingu a od toho odvíjať svoje nároky z titulu náhrady škody. Poukázal na to, že žalobca mal možnosť po odobratí predmetov leasingu dať si vykonať znalecké posudky na všeobecnú hodnotu návesov, bez tohto však návesy svojvoľne odpredal a t. č. nie je možné zistiť aká bola táto hodnota v čase vrátenia návesov žalobcovi. Žiadal, aby súd žalobu zamietol.

Súd opätovne vo veci rozhodoval a pokiaľ ide o skutkový stav vychádzal zo skutkového stavu zisteného prv a uvedeného v poradí prvom rozsudku v tejto veci a v celom rozsahu naň odkazuje.

Podľa záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

Podľa § 273 ods. 1 Obch. zák. časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

Podľa od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.

Podľa odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane, po tejto dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany.

Podľa odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva, alebo voľby tohto zákona podľa , riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.

Podľa strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti, pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa . Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

Podľa § 373 Obch. zák., kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa § 379 prvá veta Obch. zák., ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. v platnom znení, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák., ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatok z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa nariadenia vlády SR č. v znení od 1.1.2009 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Zo zisteného skutkového a právneho stavu vyvodil súd tento právny záver:

Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 12.6.2008 LZ č. 1 ako zmluvu nepomenovanú podľa § 269 od. 2 Obch. zák.. V prejednávanom spore súd považoval zmluvu za platne uzavretú, keďže jej súčasťou boli VZP žalobcu, s ktorými sa žalovaný oboznámil, čo potvrdil v samotnej zmluve. Predmetom LZ bol náves A. F., č. karosérie N., ktorého prevzatie žalovaný potvrdil v preberacom protokole zo dňa 16.6.2008. V prejednávanom spore súd považoval za zistené a medzi účastníkmi za nesporné, že žalobca ako LP svoj záväzok z uzavretej zmluvy splnil a žalovanému dohodnutý predmet LZ umožnil užívať. Žalovaný však ako LN svoje záväzky zo zmluvy - platiť dohodnuté LS - prestal plniť počnúc splátkou č. 7 spl. 5.1.2009, ktorú uhradil iba čiastočne a žiadnu ďalšiu splátku neuhradil. Žalobca v súlade s dohodnutými podmienkami (čl. 9 bod 1 VZP žalobcu) od zmluvy odstúpil, odstúpenie od zmluvy nadobudlo účinnosť 3.7.2009, kedy bolo odstúpenie od zmluvy doručené žalovanému. Odstúpením od zmluvy zmluva zanikla, zanikli všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy (, Obch. zák.) a účastníkom podľa zákona vznikla povinnosť vrátiť si pred odstúpením od zmluvy prijaté plnenie (nejedná sa o obligatórne ustanovenie ). Žalovaný vrátil žalobcovi predmet LZ už dňa 17.6.2009. Žalovanému nárok na vrátenie dovtedy zaplatených splátok však nevznikol, keďže pre prípad odstúpenia od zmluvy bolo dohodnuté, že mu takýto nárok po odstúpení od zmluvy nevznikne (čl. 9 bod 5 VZP). Žalobca následne vrátený náves na základe LZ č. XXXXXXX zo dňa 2.7.2010 opätovne prenajal inému subjektu, pričom pri uzatvorení zmluvy vychádzal z kúpnej ceny 14.000,- eur, ktorú kúpnu cenu zúčtoval v prospech nesplatenej istiny vo vzťahu k žalovanému vo výške 26.266,27 eura a rozdiel 12.266,67 eura zúčtoval na ťarchu žalovaného.

Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 12.6.2008 LZ č. 2 ako zmluvu nepomenovanú podľa § 269 od. 2 Obch. zák.. V prejednávanom spore súd považoval zmluvu za platne uzavretú, keďže jej súčasťou boli VZP žalobcu, s ktorými sa žalovaný oboznámil, čo potvrdil v samotnej zmluve. Predmetom LZ bol náves A. F., č. karosérie N., ktorého prevzatie žalovaný potvrdil v preberacom protokole zo dňa 16.6.2008. V prejednávanom spore súd považoval za zistené a medzi účastníkmi za nesporné, že žalobca ako LP svoj záväzok z uzavretej zmluvy splnil a žalovanému dohodnutý predmet LZ umožnil užívať. Žalovaný však ako LN svoje záväzky zo zmluvy - platiť dohodnuté LS - prestal plniť počnúc splátkou č. 7 spl. 05.01.2009, ktorú uhradil iba čiastočne a žiadnu ďalšiu splátku neuhradil. Žalobca v súlade s dohodnutými podmienkami od zmluvy odstúpil, odstúpenie od zmluvy nadobudlo účinnosť 4.8.2009, kedy bolo odstúpenie od zmluvy doručené žalovanému. Odstúpením od zmluvy zmluva zanikla, zanikli všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy (, Obch. zák.) a účastníkom podľa zákona vznikla povinnosť vrátiť si pred odstúpením od zmluvy prijaté plnenie (nejedná sa o obligatórne ustanovenie ). Žalovaný vrátil žalobcovi predmet LZ dňa 19.6.2009. Žalovanému nárok na vrátenie dovtedy zaplatených splátok však nevznikol, keďže pre prípad odstúpenia od zmluvy bolo dohodnuté, že mu takýto nárok po odstúpení od zmluvy nevznikne (čl. 9 bod 5 VZP). Naopak žalovaný

užíval predmet LZ až do 19.6.2009, dokedy bola splatná už aj LS č. 12, a preto bol povinný za dobu užívania návesu doplatiť dohodnuté splátky ako náhradu za užívanie, a to spolu vo výške 2.661,29 eura (5 x 510,22 eura + 110,19 eura). Dôvod na zaplatenie spl. č. 13 spl. 5.7.2009 vo výške 510,22 eura súd v konaní nezistil. Žalobca následne vrátený náves na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.9.2010 predal inému subjektu za kúpnu cenu 8.270,- eur, ktorú kúpnu cenu zúčtoval v prospech nesplatenej istiny vo vzťahu k žalovanému vo výške 26.033,68 eura a rozdiel 17.763,68 eura zúčtoval na ťarchu žalovaného.

Tento nárok žalobcu súd posúdil ako nárok na náhradu škody podľa § 373 Obch. zák. - majetkovej ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla porušením povinnosti zo strany žalovaného z LZ č. 1. Súd však dospel k záveru, že v danom prípade nemôže byť zodpovedný žalovaný za škodu v celom rozsahu rozdielu medzi nesplatenou časťou kúpnej ceny ku dňu 16.6.2008 a leasingovou cenou dňa 2.7.2010. LZ č. 1 uzavreli žalobca a žalovaný ako podnikateľské subjekty a s každou podnikateľskou činnosťou je spojené aj podnikateľské riziko. V danom prípade je potrebné brať do úvahy, že predmet LZ žalobca kúpil do svojho vlastníctva na základe požiadaviek a výberu žalovaného a pre jeho potrebu, a teda nemôže znášať v celom rozsahu riziko s tým spojené. Na druhej strane však treba poukázať na to, že žalovaný po odstúpení od zmluvy a vrátení vozidla nemal možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť to, ako a kedy naloží žalobca s predmetom LZ, resp. komu a kedy a za akú cenu ho predá alebo prenájme. V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalovaný vrátil náves 17.6.2009 a žalobca ho prenajal až 2.7.2010. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že na vzniknutej ujme je spravodlivé požadovať, aby sa podieľali obidve zmluvné strany. Súd teda zo strany žalobcu vyčíslenú stratu z predaja rozdelil rovnakým dielom pre obidvoch účastníkov (12.266,27:2=6.133,135). Na základe uvedeného dospel potom súd k záveru, že žalobcovi z LZ č. 1 vznikol po zániku tejto zmluvy nárok vo výške 9.109,78 eura pozostávajúci z nezaplatených splátok do odstúpenia od zmluvy vo výške 2.861,32 eura, zo zmluvnej pokuty vo výške 115,32 eura a titulom náhrady škody vo výške 6.133,14 eura. Z uvedenej sumy uhradil žalovaný 250,- eur a neuhradených zostalo 8.859,78 eura. Podľa finančného vysporiadania zo dňa 31.7.2010 žalobca požadoval úhradu svojich nárokov do 5 dní od doručenia finančného vysporiadania. Finančné vysporiadanie bolo žalovanému doručené 24.9.2010. Už v čase doručenia finančného vysporiadania zo strany žalovaného boli zaplatené dve splátky po 50,- eur (26.8. a 21.9.2010), dlh bol teda vo výške 9.109,78 eura, s úhradou ktorej sumy bol najneskôr od 2.10.2010 žalovaný v omeškaní. Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. mu vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania. Berúc do úvahy ďalšie úhrady zo strany žalovaného, a to 3 x 50,- eur v dňoch 29.10., 4.11. a 27.12.2010 do dňa 27.12.2010 (do ktorého dňa žalobca nárok na úroky z omeškania vyčíslil) vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške 192,14 eura (62,20 eura za 28 dní omeškania od 2.10. do 29.10.2010, zo sumy 9.009,78 eura + 57,44 eura za 26 dní omeškania od 30.12. do 24.11.2010, zo sumy 8.959,78 eura + 72,50 eura za 33 dní omeškania od 25.11. do 27.12.2010 zo sumy 8.909,78 eura). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že na základe uzavretej LZ č. 1 vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok spolu vo výške 9.051,92 eura (8.859,78 eura + 192,14 eura), žaloba v tomto rozsahu bola podaná dôvodne, a to spolu s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 8.859,78 eura od 28.12.2010 do zaplatenia.

Obidva nároky žalobcu zúčtované na ťarchu žalovaného (z LZ č. 1 vo výške 12.266,67 eura a z LZ č. 2 vo výške 17.763,68 eura a v rozsahu 50% právoplatne priznané rozsudkom súdu zo dňa 16.10.2012) žalobca vo finančných vyúčtovaniach zo dňa 31.07.2010 a 30.11.2010 označil ako straty z predaja predmetov leasingu a v konaní ich voči žalovanému v konečnom dôsledku uplatnil titulom náhrady škody podľa Obch. zák.. Zodpovednosť za škodu podľa tohto ustanovenia je objektívna zodpovednosť, zavinenie sa nevyžaduje. Predpoklady pre vznik zodpovednosti sú porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu alebo inej právnej povinnosti stanovenej v , vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.

V prejednávanom spore súd považoval jednoznačne za preukázané, že v prípade obidvoch LZ žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo záväzkových vzťahov (neplatil riadne a včas LS) a v dôsledku toho, žalobca od LZ odstúpil. Odstúpenie od LZ sa nedotklo nárokov na náhradu škody vzniknutej porušením povinností z LZ (§ 351 ods. 1 Obch. zák.). Žalovanému vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi skutočnú škodu spôsobenú porušením povinností zo záväzkových vzťahov - teda z obidvoch LZ v prípade preukázania, že sú splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu. V prejednávanom spore niesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej škody žalobca. Skutočnou

škodou sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu oproti majetkovému stavu pred škodnou udalosťou. Súd nepovažoval za zistené, že by sa účastníci dohodli na tom, že za skutočnú škodu sa bude považovať strata z predaja, resp. v konaní nebolo sporné, že žalovanému ani z jednej LZ nevyplýva záväzok zaplatiť žalobcovi po odstúpení od zmluvy stratu z predaja, resp. rozdiel medzi nesplatenou časťou kúpnej ceny a výťažkom z predaja. Rovnako v prejednávanom spore niesol žalobca dôkazné bremeno na preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom skutočnej škody a porušením povinností, ktorým porušením skutočná škoda vznikla (v danom prípade neplatením LS). Súd nezistil právnu skutočnosť, na základe ktorej by toto dôkazné bremeno prešlo na žalovaného. Súd neakceptoval názor žalobcu, že čiastočným plnením (6 x 50,-- eur) uznal žalovaný aj zvyšok dlhu, keďže po odstúpení od LZ vznikli žalovanému viaceré záväzky odlišné čo do dôvodu a výšky, a preto bez jednoznačného určenia účelu platby (k čomu v danom prípade nedošlo) nie je možné konštatovať, že žalovaný uznáva všetky záväzky čo do dôvodu a výšky odlišné.

Žalobca svoje dôkazné bremeno na preukázanie vzniku a výšky skutočnej škody a ani príčinnej súvislosti medzi vznikom skutočnej škody a porušením povinností z LZ zo strany žalovaného v konaní nepreukázal t.j. nepreukázal, že neplatím LS zo strany žalovaného mu vznikla majetková ujma. Žalovaný to, kedy, komu a za akú cenu žalobca po odstúpení od LZ návesy predá a ako s nimi naloží nemohol ovplyvniť. Naopak žalobca mohol s nimi nakladať ako vlastník a nemal ani povinnosť žalovaného o tom upovedomiť. V uvedenej súvislosti je potrebné poznamenať aj to, že žalovaný svoju povinnosť vrátiť návesy žalobcovi po odstúpení od LZ riadne splnil, dokonca ich vrátil už pred účinnosťou odstúpenia od LZ. Náves z LZ č. 1 vrátil dňa 17.06.2009 a žalobca mu následne prenajal až dňa 02.07.2010. Náves z LZ č. 2 žalovaný vrátil žalobcovi dňa 19.06.2009 a žalobca ho predal až dňa 28.09.2010.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V danom prípade žalobca nesúci dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia súvisiaceho so vznikom skutočnej škody a jej výšky (teda nielen jej výšky) a príčinnej súvislosti medzi vznikom skutočnej škody a neplatením LS zo strany žalovaného, toto dôkazné bremeno neuniesol a v tomto smere ani nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Listiny preukazujúce kedy, komu a za akú cenu po odstúpení od LZ návesy predal, resp. prenajal, nie sú žiadnym dôkazom o vzniku skutočnej škody ani dôkazom o príčinnej súvislosti medzi neplatením LS zo strany žalovaného a vznikom skutočnej škody. Aj v prípade, že by sa účastníci dohodli, že za skutočnú škodu budú považovať stratu z predaja, žalobca by bol povinný preukázať, že návesy speňažil za primeranú cenu a nie žalovaný to, že ich žalobca za primeranú cenu nespeňažil. Súd nebol povinný podľa vykonať dokazovanie na vznik skutočnej škody bez návrhu niektorého z účastníkov, keďže v danom prípade žiadnu výnimočnosť z procesného hľadiska nezistil.

Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalobca v časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 15.014,97 eura (6.133,13 eura + 8.881,84 eura) spolu s úrokmi z omeškania 9% ročne, ako aj v časti vyčíslených úrokov z omeškania v sume 131,56 eura (ktorá suma je alikvotnou časťou úrokov z omeškania súvisiacou so zamietnutím časti žaloby 6.133,13 eura a súvisí s LZ č. 1) nebola podaná dôvodne. Zamietnutie žaloby sa týka aj nároku na zaplatenie 510,22 eura titulom LS č. 13 v súvislosti s LZ č. 2. Tento nárok súd nepovažoval za oprávnený, keďže žalovaný užíval predmet leasingu z LZ č. 2 do 19.06.2009 a LS č. 13 bola splatná až 05.07.2009, do ktorého dňa mal žalobca nájomné zaplatené splátkou č. 12.

Na základe uvedeného rozhodol súd tak, že žalobu v časti tak, ako je to vo výroku uvedené zamietol. Pre úplnosť súd považuje za potrebné poznamenať, že v poradí prvým rozsudkom v tejto veci zo dňa 16.10.2012 priznal žalobcovi titulom náhrady škody 6.133,13 eura (50% zo sumy 12.266,27 eura) a 8.881,84 eura (50% zo sumy 17.763,68 eura), keďže považoval za spravodlivé, aby sa na strate z predaja, ktorú žalobca pociťoval ako ujmu, podieľali obidvaja účastníci berúc do úvahy podnikateľské riziko a skutočnosť, že žalobca kúpil obidva návesy na základe požiadaviek a výberu žalovaného a pre jeho potrebu a k odstúpeniu od LZ došlo v súvislosti s neplatením LS zo strany žalovaného.

O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( Obč. súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd I. stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( ), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.