Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-102-2012.pdf
PDF · 125.44 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/102/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Magdalény Krajčovičovej a JUDr. Ľubice Spálovej v právnej veci navrhovateľky: U. I., nar. XX. R. XXXX, bytom M., F. X, zast. advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, Trnava, Hlavná 23, proti odporcovi: RNDr. S. I., nar. XX. E. XXXX, bytom ako navrhovateľka, zast. advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Trnava, Hlavná 13, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaniach navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3. novembra 2011 č. k. 17C/143/2010 - 128 v znení opravného uznesenia k nemu (integrovaného do písomného vyhotovenia rozsudku) a proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 31. januára 2012 č. k. 17C/143/2010 - 139 v znení uznesenia rovnakého súdu z 13. februára 2012 č. k. 17C/143/2010 - 145 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia k nemu vo veci samej a v časti trov konania p o t v r d z u j e .
V časti poplatkovej povinnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovateľka aj odporca sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za konanie v sume 2.747,50 eur a to do 3 dní.
V časti označenej za doplnenie rozsudku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovateľka je povinná zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za odvolanie v sume 66 eur a to do 3 dní.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania, zaniknuté rozvodom ich manželstva (ďalej len „BSM“) tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľky prikázal byt v M., bližšie označený vo výroku s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu (tiež bližšie identifikovaných vo výroku), všetko v hodnote 64.000 eur, 11 hnuteľných vecí vymenovaných v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tamtiež uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu v zostatkovej hodnote 1.900 eur - pozn. odvolacieho súdu), finančné prostriedky na existujúcom bežnom účte v S. (S. I. F.), a. s. v sume 2.729,58 eur, ďalšie finančné prostriedky vybraté navrhovateľkou z už zrušeného účtu (po zániku BSM) v rovnakej banke v sume 3.352,64 eur a vklad spoločníka do spoločnosti OK PLAST, s.r.o. v sume 1.328 eur; odporcovi potom do jeho výlučného vlastníctva prikázal druhú nehnuteľnosť - v tomto prípade pozemok v Trnave (i tento
identifikovaný vo výroku) v hodnote 30.000 eur, 5 hnuteľných vecí (v súhrnnej zostatkovej hodnote 1.920 eur), peňažné prostriedky na účte v S., a.s. v sume 370,33 eur a taktiež vklad spoločníka do vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti (v sume rovnakej ako u navrhovateľky). Určil, že ďalším čiastkovým výrokom rozsudku vymedzené daňové nedoplatky odporcu uhradí tento účastník; navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi na vyrovnanie sumu 27.696,50 eur a obom účastníkom ďalšiu povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť na svoj bližšie neoznačený účet (okresného súdu) súdny poplatok v sume 3.196,50 eur, v tomto prípade do 3 dní (u tzv. výplatovej povinnosti bez uvedenia lehoty). Vyslovil tiež, že o náhrade trov konania štátu rozhodne osobitným uznesením, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a napokon do písomného vyhotovenia rozsudku pojal tiež samostatný výrok, podľa ktorého „opravuje a dopĺňa výrok rozsudku“ tam uvedeným spôsobom (kde inak opravou tu bola oprava nesprávnej sumy reprezentujúcej tzv. výplatovú povinnosť - z 27.696,50 na 27.611,33 eur, doplnením potom ustanovenie lehoty 60 dní na splnenie tzv. výplatovej povinnosti navrhovateľkou). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazom na § 153 ods. 1 (?, tu podľa všetkého správne „120 ods. 3“ - pozn. odvolacieho súdu) O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom nad rámec praktickej zhody účastníkov o rozsahu BSM i zostatkových hodnotách jednotlivých doň patriacich vecí názorom o potrebe započítania do tzv. masy BSM okrem pozemku (nadobudnutého odporcom ako podnikateľom) tiež pasív z podnikania (daňového nedoplatku 15.330,77 eur) a nadobudnutím tak navrhovateľkou majetku v hodnote 73.310,22 eur a odporcom v hodnote 33.618,33 eur, čo predstavovalo rozdiel v prospech navrhovateľky v sume 39.691,89 eur. Navrhovateľku preto stíhala povinnosť zaplatiť odporcovi polovicu sumy rozdielu (19.845,95 eur) zvýšenú o polovicu daňového nedoplatku odporcu (7.765,38 eur zo sumy, ktorú bude musieť zaplatiť tento účastník). Pri výpočte súhrnnej hodnoty vecí nadobúdaných odporcom došlo k chybe (nezapočítaním sumy finančných prostriedkov) a preto tu bolo potrebným vykonanie opravy (podľa § 164 O. s. p.), dôvodil tiež okresný sud, ktorý mal súčasne i zato, že bolo namieste tiež doplnenie rozsudku v ňom absentujúcou lehotou na splnenie tzv. výplatovej povinnosti (tu podľa § 166 ods. 1 a 2 O. s. p.). Rozhodnutie o poplatkovej povinnosti bolo potom odôvodnené právne iba paušálnym odkazom na § 2 ods. 1 písm. c/ zákona (SNR) č. 71/1992 Zb. (o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „poplatkový zákon“) a vecne rovnako len paušálnym odkazom na hodnotu vyporiadavaného majetku; vyhradenie rozhodnutia o trovách konania štátu osobitnému uzneseniu len vecne nedostatkom rozhodnutia o nároku S. a. s. na náhradu tejto osobe vzniknutých nákladov (v súvislosti s podaním informácie o zostatkoch na účtoch) a napokon rozhodnutie o trovách konania účastníkov právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne výsledkom konania, pri ktorom každý z účastníkov získal (vyporiadaním) hodnoty vo výške polovice (v pomere k celku).
Napadnutým uznesením potom došlo k uloženiu navrhovateľke povinnosti zaplatiť bližšie neozrejmeným spôsobom súdny poplatok za odvolanie v sume 3.196,50 eur do 10 dní od doručenia uznesenia, v tomto prípade výlučne s paušálnym odkazom na položku č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (tvoriaceho prílohu poplatkového zákona), pričom toto uznesenie následne (ešte pred napadnutím i takéhoto rozhodnutia odvolaním) súd prvého stupňa zmenil (uznesením označeným za opravné) tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť v prospech bližšie neoznačeného účtu súdu prvého stupňa súdny poplatok za odvolanie v sume 229,50 eur a takéto (zmeňujúce, resp. opravné) uznesenie odôvodnil právne ust. § 6 ods. 2, § 7 ods. 8 a 10 a § 12 ods. 3 poplatkového zákona a položkou 6b sadzobníka k nemu, vecne potom nižšou (než pôvodne uvažovanou) cenou predmetu odvolacieho konania, nakoľko navrhovateľka odvolaním sledovala iba zbavenie jej záťaže polovicou sumy daňového nedoplatku odporcu (takže tu základom poplatku nie je hodnota tzv. masy BSM, ale len suma 7.665,39 eur).
Proti obom rozhodnutiam zhora (myslené proti rozsudku i uzneseniu o poplatkovej povinnosti) podala včas odvolania len navrhovateľka.
Rozsudok navrhla zmeniť vypustením jeho 3. čiastkového výroku (toho pojednávajúceho o daňových nedoplatkoch) a uložením jej povinnosti na výplatu odporcu len sumou 19.945,95 eur, namietajúc najmä nesprávnym právnym posúdením veci v časti zahrnutia do tzv. masy BSM aj pasív odporcu z podnikania. Logika argumentácie, podľa ktorej do BSM majú patriť aktíva i pasíva z podnikania, je len zdanlivou, keď ona (odvolateľka) v priebehu konania poukazovala na neprezieravosť a rizikovosť podnikania
odporcu, na čo bol tento ňou i synmi účastníkov upozorňovaný a až po vzniku dlhov, o ktoré tu ide, bola situácia riešená založením obchodnej spoločnosti. Pre povinnosti na poli daňovom tu ide o výlučný dlh odporcu, ktorý ona nezapríčinila a ani ho nemala možnosť ovplyvniť, pričom aj súvis nadobudnutia aktíva (pozemku) a pasíva (daňového nedoplatku odporcu) je daný len zabezpečením pohľadávky daňového úradu záložným právom (k pozemku). Sporné pasíva preto vôbec nemali byť (i s odvolaním sa na závery jednoho z rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR) predmetom vyporiadania a ani prikázané jednému z účastníkov na zaplatenie.
Uznesenie navrhla taktiež zmeniť uložením jej len poplatkovej povinnosti v sume 66 eur, v tomto prípade taktiež vytýkajúc súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci s praktickým prevzatím argumentácie tunajšieho odvolacieho súdu v obdobnej veci (sp. zn. 10Co/72/2008, 10Co/103/2008 a 10Co/208/2008).
Odporca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, súhlasiac síce s názorom, že jeho dlhy z podnikania nie sú dlhmi spoločnými, naopak však nesúhlasiac s ďalším názorom, podľa ktorého by takéto dlhy nemali byť súčasťou vyporiadania BSM. Odporuje totiž záujmu na spravodlivom usporiadaní vecí, aby sa pri podnikaní jedného z manželov ten druhý podieľal len na výnosoch a nie aj na prípadnej strate, obchodná spoločnosť účastníkov (založená po vzniku dlhov, o ktoré tu ide) vlastní i ďalší majetok a ak by mala byť pravdivou argumentácia o neuváženom počínaní si ním (odporcom) pri podnikaní, navrhovateľka mala už dávno k dispozícii právny prostriedok svojej ochrany (návrh na zrušenie BSM, ktorý ale nepodala). Ani rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR nebolo (podľa odporcu) odvolaním použité príhodne, keď odporcovi nečiní problém stotožniť sa s názorom, že čiastkový výrok o úhrade jeho daňových nedoplatkov nemá v rozsudku čo hľadať, navrhovateľka však opomenula zmieniť, že český najvyšší súd sa v ním posudzovanej veci nevyjadril aj tak, žeby sa na dlh len jedného z bývalých bezpodielových spoluvlastníkov nemalo prihliadať.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ a d/ O. s. p. obe veci (odvolaní proti rozsudku aj uzneseniu) v celom rozsahu (keďže vo vzťahu k veci samej je v rozhodovacej praxi súdov prevažujúcim názor o potrebe zaradenia aj konania o vyporiadanie BSM do skupiny vecí, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi; všetky ďalšie výroky rozsudku nad rámec tých vo veci samej mali povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo veci a uznesenie sa samostatným odvolaním spochybňovalo ako celok) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, popri tom však nie i o prípad potreby dopĺňania alebo opakovania dokazovania, o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania či o prípad, v ktorom by si pojednávanie odvolacieho súdu vyžadoval dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba až na nesprávnosť 1. čiastkového výroku o poplatkovej povinnosti účastníkov a 2. rozhodnutia dopĺňajúceho vyhlásený rozsudok považovať za vecne správny (nakoľko v tomto prípade treba principiálne súhlasiť s právnym i skutkovým uchopením problému zo strany súdu prvého stupňa), kým naopak v prípade napadnutého uznesenia je namieste dať za pravdu odvolateľke (tu predovšetkým pre nedostatok dôvodov, pre ktoré by mal tunajší sud ustupovať od stanoviska zaujatého ním k príslušnej otázke v minulosti).
Závery súdu prvého stupňa, týkajúce sa vyporiadania a obsiahnuté (čo do zadefinovania tzv. masy BSM, spôsobu rozdelenia jednotlivých vecí - existujúcich tu nielen v čase zániku BSM, ale aj v čase jeho vyporiadavania - medzi oboch účastníkov aj čo do tzv. širšieho vyporiadania - tohto prihliadajúceho najmä na existenciu, resp. i neexistenciu niektorých ďalších majetkových práv a hodnôt, resp. záväzkov) v napadnutom rozsudku (v jeho odôvodnení) totiž treba považovať za súladné so zákonom i skutkovými zisteniami plynúcimi z riadne vykonaného dokazovania a odvolaciemu súdu ostáva len konštatovať správnosť dôvodov použitých na podporu takýchto záverov a s týmito sa v rozhodujúcej časti stotožniť (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Uvedené platilo bez ohľadu na možnosť diskusie o konkrétnom zvolenom spôsobe vyporiadania, nakoľko v konaní o vyporiadanie BSM súdy nie sú viazané vymedzením tzv. masy BSM účastníkmi konania ani konkrétnymi návrhmi účastníkov na spôsob vyporiadania, zásada vyporiadania prikázaním účastníkom najmä vecí a ostatných predmetov vyporiadania v približne rovnakej hodnote (aby tu tak povinnosť na vyrovnanie nebola buď vôbec, alebo táto bola čo najmenšou) nie je zásadou, od ktorej by sa nešlo odchýliť (pričom v prejednávanej veci medzi
účastníkmi v tomto nebolo sporu, rovnako ako nebola spornou elementárna spravodlivosť prikázania navrhovateľke aj odporcovi po jednej z najhodnotnejších vecí /nehnuteľností/ a do tretice ani solventnosť navrhovateľky - ako účastníčky majúcej do výlučného vlastníctva prevziať majetok vo vyššej hodnote a z tohto dôvodu sa postarať o poskytnutie odporcovi vyrovnania v peniazoch). K prakticky jedinej vecnej výhrade voči rozhodnutiu vo veci samej, týkajúcej sa opodstatnenosti zahrnutia do vyporiadania, resp. i do výroku rozsudku aj dlhov odporcu z podnikania, predstavovaných jeho daňovými nedoplatkami, potom odvolací súd považuje za potrebné (i pre nutnosť špecifickej argumentácie, viažúcej sa k predostretému problému) doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :
Podľa § 143 O. z. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
Podľa § 147 ods. 1 O. z. potom pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a podľa § 148a ods. 1 rovnakého zákona na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého manžela; na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním však už súhlas druhého manžela nepotrebuje.
Prvé z práve odcitovaných ustanovení základného predpisu tuzemského občianskeho práva upravuje rozsah tzv. masy BSM a to sčasti vymedzením pozitívnym (čo do BSM patrí), sčasti potom i vymedzením negatívnym (tu taxatívnym vypočítaním výnimiek z pravidla, podľa ktorého všetky spôsobilé predmety vlastníctva nadobudnuté niektorým z manželov za trvania manželstva sú súčasťou tzv. masy BSM). Druhé z takýchto ustanovení potom obsahuje úpravu postihnuteľnosti majetku patriaceho do BSM aj v prípade záujmu na exekučnom vymožení pohľadávky veriteľa len jedného z manželov (o aký veriteľsko- dlžnícky vzťah nezávislý na druhom manželovi má ísť zjavne aj v prípade vzťahu príslušného daňového úradu na jednej a odporcu na druhej strane). Napokon podstatou úpravy, nachádzajúcej sa v treťom ustanovení zhora, je nutnosť poskytnutia súhlasu nepodnikajúceho manžela tomu podnikajúcemu (resp. vzájomného poskytnutia súhlasov, ak sú podnikateľmi obaja a s podnikaním začínajú v rovnakom čase) len na tzv. prvotné použitie majetku v BSM a to s výslovným zdôraznením v zákone, že takýto súhlas (de facto bianco šek) má za následok tiež nepotrebnosť toho, aby si podnikajúci manžel s trvajúcim BSM musel nechávať odsúhlasovať (druhým manželom) aj ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním.
Doslovné riadenie sa textom ustanovenia § 143 O. z. by mohlo zvádzať k výkladu, že dlhy z podnikania súčasť BSM netvoria, podľa názoru odvolacieho súdu však zmyslu úpravy majúcej sa použiť aj v prejednávanej veci (za účelom korektného zodpovedania otázky urobenej predmetom odvolacieho konania vo veci samej) zodpovedá presne opačný výklad (teda ten, že aj tu diskutované záporné majetkové hodnoty musia byť súčasťou tzv. masy BSM, nech aj mnohé z nich nemusí byť dôvod vypočítavať tiež vo výroku rozsudku, rozhodne však všetky takéto hodnoty je nutné zohľadniť v rámci tzv. širšieho vyporiadania).
Výkladu zhora možno čeliť prakticky troma námietkami, sformulovateľnými tak, že 1. dlhy nemôžu byť predmetom vlastníctva, 2. dlhy rovnako nemožno nadobudnúť (jedným či druhým manželom, prípadne oboma) a 3. ide tu o súvis s výkonom povolania len jedného z manželov; žiadnu z nich však pri dostatočne dôkladnej analýze problému nemožno akceptovať.
U prípadného tvrdenia, že dlhy nemôžu byť predmetom vlastníctva totiž nemožno pominúť, že dlh (ako záporná majetková hodnota, reprezentujúca záväzok dlžníka poskytnúť veriteľovi peňažné plnenie) predstavuje významový protiklad pohľadávky (teda práva požadovať plnenie, ak je niekto v pozícii veriteľa). Z podstaty veci tak musí byť vylúčenou možnosť, žeby súčasťou tzv. masy BSM mohli (mali) byť majetkové práva a nemohli (nemali) tam patriť tiež záväzky (na čo evidentne mieril aj odporca - ten
popieraním možnosti, žeby sa nepodnikajúci manžel mal podieľať len na výnosoch a nie aj na strate z podnikania).
Rovnako treba odmietnuť i prípadnú námietku, že dlh nie je spôsobilým predmetom nadobudnutia, nakoľko tu opäť treba uprednostniť logický a systematický výklad pred tým doslovným jazykovým. I keď zaiste nie je dôvod polemizovať s tvrdením, že zadlžením sa dlžník nič nezískava (ale naopak stráca, nech aj nie vždy okamžite, ale často len potenciálne), pojem nadobudnutie tu nemožno interpretovať takto úzko (opäť preto, že protikladom nadobudnutia dlhu, teda pasíva je nadobudnutie aktíva, proti nadobudnutiu ktorého zásadne nikto nebrojí).
Do tretice potom nemožno uspieť ani s výhradou (opäť hoc aj len potenciálnou), žeby dlhy len jedného z manželov pri podnikaní mali spadať do definičného vymedzenia tej výnimky z tzv. masy BSM, ktorú zákon pomenoval ako „veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia výkonu povolania len jedného z manželov“. V tomto prípade je jednak namieste uplatnenie mechanickejšieho výkladu (založeného na úvahe, že dlhy podľa svojej povahy nemôžu dlžníkovi slúžiť k ničomu, čiže ani výkonu jeho povolania), okrem toho si tu však treba pomôcť i systematickým výkladom všetkých vyššie citovaných ustanovení O. z. v ich súhrne. Takýmto postupom samozrejme treba dospieť i k tomu, že ak nepodnikajúci manžel dá súhlas tomu podnikajúcemu na použitie majetku v BSM, činí tak tiež s vedomím rizika prípadnej straty (vzniku dlhov) a možných požiadaviek prípadných veriteľov aj na ich uspokojenie z majetku patriaceho do BSM, pričom eliminovaniu takýchto rizík alebo aspoň ich zníženiu slúžia právne prostriedky odchylné od bránenia sa až pri vyporiadaní BSM (v prípade účastníkov konania z prejednávanej veci inak prostriedky zrejme nevyužité - vyjmúc založenie nimi, resp. aj ich deťmi v roku 2000 spoločnosti s ručením obmedzeným).
Pri riadení sa všetkým uvedeným zhora tak navrhovateľke nešlo prisvedčiť v tom, žeby daňové nedoplatky vzniknuté pri živnostenskom podnikaní odporcu nemali byť súčasťou tzv. masy BSM ani širšieho vyporiadania spoluvlastníctva.
Súvisiaci problém zanesenia príslušných pasív do výroku rozsudku je podľa názoru odvolacieho súdu trochu zložitejší, pričom je tu žiadúce predoslať už na tomto mieste, že pri záujme na absolútnej konzistencii argumentácie kladná odpoveď na príslušnú otázku (rozumej, že aj pasíva majú vo výroku rozsudku svoje miesto) musí byť sprevádzaná tiež odpoveďou na následnú otázku, akým spôsobom pasíva vo výroku súdneho rozhodnutia vyjadriť.
Veci či majetkové práva a hodnoty, ktoré v čase vyporiadavania BSM už neexistujú, sa zásadne vo výroku rozhodnutia o vyporiadaní neuvádzajú (práve pre ich neexistenciu), to však neznamená, že nie sú súčasťou tzv. širšieho vyporiadania. U pasív ale o takýto prípad (neexistencie) nejde, keďže tu príslušné (nech aj záporné) majetkové hodnoty (podobne ako aj aktíva reprezentované najčastejšie zostatkami na spoločných účtoch niekdajších bezpodielových spoluvlastníkov v bankách) jestvujú. Ak potom všeobecne akceptovaným dôvodom prikazovania (výrokom rozsudku) aktív tomu-ktorému účastníkovi zaniknutého, do uzavretia dohody, rozhodnutia súdu alebo nástupu nevyvrátiteľnej právnej domnienky vyporiadania zo zákona ale nevyporiadaného spoluvlastníckeho vzťahu je zabezpečenie možnosti výlučnej dispozície dotyčného s takýmito aktívami i ustálenie, že tieto náležia práve jemu (a nie druhému bývalému spoluvlastníkovi); podľa názoru odvolacieho súdu niet žiadneho logického dôvodu, prečo by toto nemalo platiť aj v prípade pasív (v tomto prípade preto, aby sa odstránili predovšetkým spory účastníkov vyporiadavaného spoluvlastníckeho vzťahu, kto z nich sa má v budúcnosti postarať o nápravu stavu zápornej bilancie, ohrozujúceho majetok v BSM, aby bola poskytnutá i odpoveď na to, ako bude takéto prevzatie záväzkov jedným z účastníkov vzťahu tomuto vynahradené a aby bol tiež vytvorený nástroj, ktorý pre prípad neplnenia si povinnosti tým, komu záväzok pripadne a volania k zodpovednosti /zo strany tretích osôb/ druhého účastníka takémuto druhému účastníkovi umožní obranu, resp. i postih).
Práve uvedené, hroziaca možnosť dotknutia majetku patriaceho do BSM aj pre pohľadávku len voči jednému z manželov (ktorá možnosť tu je až do vyporiadnia, teda spravidla do rozhodnutia, čo ktorému z bývalých spoluvlastníkov pripadne do výlučného vlastníctva) a tiež riziko možného vystavania obrany
toho, kto by mal takto pasívum uspokojiť, na nezáväznosti iných častí rozsudku než jeho výroku (v tejto súv. por. aj § 159 ods. 2 O. s. p.) sú potom dôvodmi vedúcimi tunajší odvolací súd k záveru, že uvedenie vo výroku rozsudku o vyporiadaní BSM tiež hodnôt reálne znižujúcich hodnotu masy BSM (pasív), ako aj niekdajšieho spoluvlastníka majúceho sa o ich odstránenie postarať (v ktorom postavení inak môžu byť podľa okolností prípadu i obaja bývalí spoluvlastníci) nemožno vylúčiť, ale ho naopak treba pripustiť. Takýto výklad je namieste i preto, že už z výroku rozsudku by malo byť zrejmé vyporiadanie sa (súdom) so všetkými otázkami spornými (môžbyť i len potenciálne) medzi účastníkmi aj medzi nimi a tretími osobami, aby tak už z tejto časti rozhodnutia šlo ustáliť, že sa predmetom vyporiadania stal celý komplex práv a povinností (pri ktorom nadobudnutým záväzkom zodpovedá i nadobudnutie práv).
Pri hľadaní odpovede na druhú z vyššie položených otázok (na tú, ako pasíva vo výroku rozsudku vymedziť) potom odvolací súd dospel k záveru, že principiálne je postačujúcou identifikácia pasív spôsobom vylučujúcim ich zámenu s inými do úvahy prichádzajúcimi pasívami. Vyplynie potom spravidla z okolností prípadu v konkrétnej veci, či takúto rozlíšiteľnosť zabezpečí uvedenie sumy pasíva a osoby veriteľa, alebo iný rovnako nezameniteľný spôsob (za aký odvolací súd považoval aj pojatie súdom prvého stupňa do výroku napadnutého rozsudku čísel a dátumov vydania platobných výmerov, ukladajúcich odporcovi z prejednávanej veci povinnosti na úhradu príslušných daňových nedoplatkov).
Vedený opísanými úvahami preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia k nemu (vydaného dôvodne) vo veci samej a tiež v časti trov konania (účastníkov i štátu) potvrdil (u rozhodnutia vo veci samej a v časti trov konania účastníkov podľa § 219 ods. 2 O. s. p., v časti trov konania štátu potom podľa odseku 1 rovnakého paragrafu i zákona). V prípade trov konania účastníkov totiž výsledok konania nenasvedčoval potrebe priznania náhrady trov konania len jednej strane sporu a opretie rozhodnutia o ust. § 142 ods. 2 O. s. p. tak bolo prijateľným (pričom odporca sa príslušného procesného práva vzdal nepodaním odvolania a navrhovateľka takúto otázku predmetom svojho odvolania neurobila) a hoci pri vyhradení rozhodnutia o trovách konania štátu osobitnému uzneseniu absentovalo právne posúdenie veci, v tejto časti sa šlo stotožniť s názorom, že nevyporiadanie sa (v čase rozhodovania rozsudkom) s otázkou práva banky na príslušnú náhradu by činilo rozhodnutie o trovách konania štátu predčasným.
Správnym však nebolo žiadne z rozhodnutí o poplatkovej povinnosti (rozumej príslušný čiastkový výrok rozsudku ani samostatné uznesenie o poplatku za odvolanie vrátane ďalšieho uznesenia, sledujúce zmenu skoršieho uznesenia) a to isté platilo vo vzťahu k čiastkovému výroku rozsudku (rozumej jeho písomného vyhotovenia) označenému za jeho doplnenie (tu rozumej doplnenie rozsudku vyhláseného na pojednávaní).
V prípade poplatku za konanie to bolo nielen pre nezrejmosť výpočtu, za pomoci ktorého súd prvého stupňa dospel k ním uvedenej sume 3.196,50 eur (keďže súhrnu vyporiadavaných hodnôt, prikazovaných obom účastníkom, teda sume 106.928,55 eur /73.310,22 + 33.618,33/ by zodpovedala suma poplatku 3.207,50 eur /tu por. i zásady vyrubovania podľa § 7 ods. 11 poplatkového zákona/ a najpravdepodobnejšou sa tu tak javí možnosť, že súd prvého stupňa pri oprave rozhodnutia o tzv. výplatovej povinnosti pozabudol aj na potrebu opravy i sumy poplatku - keď 3.196,50 eur predstavuje po zaokrúhlení na pol eura nadol práve 3% zo súčtu sumy 73.310,22 eur /ako súhrnu hodnôt prikazovaných navrhovateľke/ a 33.248 eur /ako súhrnu hodnôt prikazovaných odporcovi, v tomto prípade však ešte pred opravou chyby/), ale i pre nesprávne určenie platobného miesta (ktorým nemôže byť účet súdu, navyše ani neoznačený, ale nanajvýš samotný súd, pretože voľba spôsobu splnenia uloženej povinnosti je na osobe z rozhodnutia povinnej a tou v diskutovanej súvislosti štát ani súd nie je. Tým najzásadnejším dôvodom nesprávnosti ale bolo, že súd prvého stupňa nie celkom korektne interpretoval ustanovenie poplatkového zákona hovoriace o základe poplatku.
Podľa § 7 ods. 7 poplatkového zákona v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je základom poplatku cena všetkých vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ostatných hodnôt, ktoré sa pritom vyporiadavajú.
Pri vyporiadavaní (v rámci BSM) aj pasív, reprezentujúcich záväzky jedného alebo i oboch manželov voči tretím osobám, nejde o položku, ktorá celkovú hodnotu vecí a vyporiadavaných hodnôt zvyšuje, ale ju naopak znižuje. To platí bez ohľadu na to, že pre účely výpočtu sumy určenej na vyrovnanie (výplatu jedného bývalého spoluvlastníka druhým) sa musí uvažovať aj s takouto položkou. Pre účely určenia súdneho poplatku treba preto hodnotu pasív od hodnoty vyporiadavaných vecí a aktív odpočítať (ak nie pre nič iné, tak už len preto, že je doslova nemorálne žiadať poplatok aj za niečo, čo účastníkov v konečnom dôsledku zaťaží a nie im niečo prinesie - akým prínosom rozhodne nie je zvýšenie sumy určenej na výplatu odporcu navrhovateľkou, čo aj s vidinou zbavenia jej záväzku potenciálne postihujúceho majetok v BSM a samozrejme ním nie je ani právo odporcu na obdržanie polovice sumy, majúcej byť zaplatenej týmto tretej osobe, ktoré len minimalizuje jeho stratu).
Uplatnením úvahy zhora bolo preto treba v prejednávanej veci dospieť k záveru o základe poplatku len v sume 91.597 eur (73.310,22 + 33.618,33 - 15.330,77 po zaokrúhlení výsledku na celé eurá nadol) a o poplatku len v sume 2.747,50 eur, čo bol dôvod zmeny napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti poplatkovej povinnosti podľa § 220 O. s. p. spôsobom vyplývajúcim z druhej vety výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu).
V časti označenej za doplnenie rozsudku bolo potom potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť (v tomto prípade bez potreby aj možnosti náhrady zrušovanej časti rozhodnutia akýmkoľvek iným). Tu okresný súd pochybil, keď si neuvedomil, že neuvedenie lehoty plnenia má za následok nástup zákonnej trojdňovej lehoty plnenia (§ 160 ods. 1 O. s. p.) a jeho pokus o revíziu rozhodnutia (spôsobom podávajúcim sa z písomného vyhotovenia rozsudku) bol i neprípustným zásahom do vyhláseného rozsudku, ktorým je súd viazaný (pričom tu z ničoho nešlo vyvodiť ani to, žeby tu malo ísť len o chybu v písaní či počítaní alebo inú zrejmú nesprávnosť, odstrániteľnú opravou). Ak potom navrhovateľka výhodu odkladu splnenia tzv. výplatovej povinnosti získala už podaním odvolania, potrebou prejednania veci v odvolacom konaní a tým spôsobenou neskoršou právoplatnosťou rozsudku, odvolací súd nepovažoval za potrebné poskytovanie ďalšej výhody.
V prípade napadnutého uznesenia odvolací súd môže len zopakovať podstatnú časť toho, čo už uviedol v minulosti (v rozhodnutí spomínanom aj v odvolaní navrhovateľky).
Podľa § 2 ods. 1 poplatkového zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu (písm. a/), resp. obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu (písm. c/ ustanovenia).
Podľa § 6 ods. 2 vety prvej a druhej poplatkového zákona ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.
Napokon podľa položky 6 sadzobníka súdnych poplatkov poplatok z návrhu na vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je 66 eur (písm. a/) a za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z predmetu konania, ak sa konanie skončilo rozsudkom je 3% a ak sa konanie skončilo súdnym zmierom 1%, najmenej však 66 eur a najviac 16.596,50 eur (písm. b/).
Z tu odcitovaných ustanovení celkom jednoznačne vyplýva, že konanie o vyporiadanie BSM je z hľadiska poplatkového špecifickým druhom konania, v ktorom sa konanie spoplatňuje výberom až 2 poplatkov a to pri začatí konania vyrubením poplatku z návrhu (ustanoveného pevnou sumou) a pri skončení konania vyrubením ďalšieho poplatku za samotné vyporiadanie (ustanoveného percentnou sadzbou zo základu poplatku a tiež dolnou a hornou hranicou poplatku, oboma vymedzenými pevnými sumami, pričom výška percentnej sadzby poplatku je závislá na spôsobe skončenia konania, teda na povahe rozhodnutia konanie končiaceho). Osoba poplatníka prvého z poplatkov je vždy len jedna a je ňou
navrhovateľ príslušného konania, v prípade druhého z poplatkov naopak poplatníkmi sú zásadne obaja bývalí manželia a možnosť uloženia povinnosti na zaplatenie celého poplatku len jednému z nich je výnimkou z pravidla vyžadujúcou si vždy náležité odôvodnenie. Základným pravidlom pri určení sadzby poplatku (ktorou sa podľa § 6 ods. 1 poplatkového zákona rozumie ako percentná sadzba tak i pevná suma poplatku uvedená v sadzobníku) je totožnosť sadzieb v prvostupňovom i v odvolacom konaní a z logického i systematického výkladu do úvahy prichádzajúcich ustanovení vyplýva, že toto pravidlo sa musí uplatniť aj v prípade záujmu na spoplatňovaní odvolacieho konania o vyporiadanie BSM a dopadať môže len na pevnú sumu poplatku z návrhu. Jednak totiž odvolanie je z hľadiska úpravy procesného práva návrhom na začatie odvolacieho konania (a preto nie je dôvod, aby navrhovateľa takéhoto konania mala zaťažovať tzv. konečná poplatková povinnosť za vyporiadanie - ktoré sa práve odvolaním spochybňuje), okrem toho však z obsahu ustanovenia § 7 ods. 7 poplatkového zákona vyplýva, že tam uvedený spôsob určenia výšky poplatku sa týka výlučne poplatku za vyporiadanie (pri poplatku z návrhu na vyporiadanie pre jeho určenie pevnou sumou totiž o žiadnom základe poplatku nemožno hovoriť). Odsek 9 rovnakého ustanovenia zákona je podľa jeho obsahu v konaní o vyporiadanie BSM nepoužiteľným, keďže práve pre toto konanie obsahuje zákon špeciálnu úpravu na inom mieste (práve v ust. § 7 ods. 7 zákona). Navyše záujem na uplatnení úpravy v ust. § 7 ods. 9 poplatkového zákona tiež na odvolacie konania o vyporiadanie BSM by v množstve prípadov mohol viesť aj k záveru o neexistencii žiadnej poplatkovej povinnosti (vychádzajúc z výkladu pojmu „cena nároku uplatňovaného v odvolaní“ by napríklad nebolo vôbec možné spoplatniť tie odvolania, ktorých účelom by bolo len docielenie presunu konkrétnych majetkových hodnôt medzi účastníkmi oproti spôsobu zvolenému súdom prvého stupňa, avšak bez zmeny pomeru celkových hodnôt nadobudnutých jednotlivými účastníkmi).
Pri riadení sa týmito úvahami preto stále treba trvať na tom, že navrhovateľku ako odvolateľku (navrhovateľa odvolacieho konania) v konaní o vyporiadanie BSM nemožno zaťažiť poplatkovou povinnosťou za vyporiadanie (už raz uloženou napadnutým rozsudkom obom účastníkom), ale namieste bolo (je) len uloženie poplatkovej povinnosti podľa § 2 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2 a položky 6 písm. a/ zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, teda len pevnou sumou 66 eur.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie o poplatkovej povinnosti podľa § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v štvrtej vete výroku tohto svojho rozsudku.
Napokon o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. nepriznaním náhrady odporcovi. Rozhodujúcim tu totiž bol výsledok konania vo veci samej, kde navrhovateľka neuspela a úspešný bol naopak odporca s návrhom na potvrdenie rozsudku; odporca však nepodal návrh na priznanie mu náhrady (nutná procesná podmienka podľa § 151 ods. 8 O. s. p.) a tým sa príslušného procesného práva vzdal.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.