Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-317-2012.pdf
PDF · 110.58 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/317/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: O. O., U..G..C.., I. D.. Č.. XX, X., IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátom: Mgr. Andrej Šabík, Staromestská ul. č. 6/D, Bratislava, proti odporcovi: T.. T. Y., nar. X. X. XXXX, bytom V. Ú. Č.. XX, X., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Arendacký, Čapkova ul. č. 2, Bratislava, o zaplatenie istiny 1. 096, 25 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. júna 2012, č. k. 21C/32/2010 - 155, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 580, 49 eur p o t v r d z u j e a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 580, 49 eur, konanie o návrhu v časti o zaplatenie istiny v sume 219,79 eur a o zaplatenie poplatku z omeškania zastavil a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 568, § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 8b ods. 1, § 8b ods. 2 písm. e) zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia regulovaného mesačného nájomného vo výške 15, 07 eur za obdobie troch mesiacov roku 2007, za celý rok 2008, 2009 a 2010, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že odporca svoj záväzok zaplatiť nájomné do súdnej úschovy nesplnil, z dôvodu ktorého považoval nárok navrhovateľa na nájomné vo výške 580, 49 eur za opodstatnený. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 568 Občianskeho zákonníka, ktoré taxatívne stanovuje dôvody, oprávňujúce dlžníka zložiť predmet plnenia do úradnej úschovy a to v prípadoch, že veriteľ je neprítomný, veriteľ je v omeškaní, dlžník má dôvodné pochybnosti, kto je veriteľom alebo dlžník veriteľa nepozná s tým, že v danom prípade odporca tvrdil, že má dôvodne pochybnosti, kto je veriteľom, keďže podľa jeho názoru kúpne zmluvy, na základe ktorých navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti sú neplatné a otázka vlastníckeho práva nehnuteľnosti je sporná. Poukázal na skutočnosť, že súd pri prijímaní finančných prostriedkov do úschovy nepreskúmava opodstatnenosť úschovy, peniaze prijíma na základe tvrdení osoby, ktorá o úschovu žiada a vo všeobecnosti prijatie plnenia do úradnej úschovy má podobné právne následky ako splnenie dlhu a ak dodatočne vyjde najavo, že dôvody pre úschovu neboli dané, platí, že k splneniu dlhu nedošlo. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by mal dôvodné pochybnosti o tom, kto je veriteľom, nakoľko išlo len o jeho subjektívny názor (že kúpne zmluvy sú neplatné a navrhovateľ nie je vlastníkom domu), čo nestačí na to, aby zložil peniaze do úschovy a následne aby súd považoval záväzok za splnený s tým, že samotný odporca vo svojej výpovedi uviedol, že nikto iný, napr. N.. X., resp. T.Á. Č. X. - U. T., ho na platenie nájmu v roku 2006 a nasledujúcich, keď došlo k zmene vlastníctva nehnuteľnosti nevyzývali, nakoľko nájomné a úhrady za služby od neho žiadal len navrhovateľ a preto nemal mať odôvodnené pochybnosti o tom, komu má nájomné platiť. Zamietnutie návrhu v časti nároku na zaplatenia úhrad za poskytnuté služby za roky 2008 a 2010 odôvodnil súd prvého stupňa vecne tým, že medzi účastníkmi nebola spornou otázka, že odporca predmetný byt neužíva, ako ani skutočnosť, že niekoľko ďalších bytov v dome je vo vlastníctve navrhovateľa a navrhovateľ za užívanie týchto bytov neplatí, pretože "nebude platiť sám sebe" s tým, že služby v bytoch prepočítava podľa osobomesiacov, t.j. celkové náklady na konkrétnu položku vydelí počtom osôb bývajúcich v celom dome a následne výsledok vynásobí počtom osôb, ktoré v konkrétnom byte bývajú a vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ má vedomosť o tom, že odporca v byte nebýva, služby prepočítava podľa osobomesiacov a za byty, ktoré sám navrhovateľ vlastní neúčtuje žiadne úhrady za služby, nárok navrhovateľa na zaplatenie úhrad za služby odporcom je neopodstatnený a odporca, keďže osobne žiadne služby neodoberá, nie je povinný ani za ne platiť. K námietkam odporcu, že navrhovateľ nie je vlastníkom domu, v ktorom sa nachádza byt, ktorého je nájomcom (byt č. XX, N.. W., B.S. U. na X. L.., na V. B. Č.. XX P. X.), na základe nájomnej zmluvy uzavretej dňa 30. 7. 1998, súd prvého stupňa uviedol, že daný bytový dom bol v minulosti v spoluvlastníctve V.V. T. X. v podiele 3 a N.. T. X. v podiele 1 s tým, že v roku 2006 mesto X. predalo svoj spoluvlastnícky podiel N.. T. X. a N.. T. X. po získaní nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, ju obratom predala navrhovateľovi, pričom dané skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné, spornou otázkou bolo, či sa mal súd v konaní prejudiciálne zaoberať skutočnosťou, či kúpne zmluvy, na základe, ktorých nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti N.. T. X. a následne navrhovateľ, sú platné a dospel k záveru, že odporca nemá naliehavý právny záujem na určení platnosti, resp. neplatnosti kúpnych zmlúv, pretože aj v prípade, ak by súd dospel k záveru, že sú neplatné (ako tvrdí navrhovateľ, správne pravdepodobne odporca), navrhovateľovo (správne odporcove) právne postavenie sa nezmení, vždy ostane len v postavení nájomcu a nezbavuje ho to povinnosti platiť nájomné. Poukázal na skutočnosť, že posudzovanie vlastníctva nehnuteľnosti v tomto prípade nijako nesúvisí s povinnosťou odporcu platiť nájomné, pretože odporca je ho povinný platiť ktorémukoľvek vlastníkovi nehnuteľnosti s tým, že v prospech navrhovateľa svedčí vlastnícke právo zapísané v príslušnom katastri a odporcu od doby, od kedy je navrhovateľ zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti a žiadna iná osoba, okrem navrhovateľa, odporcu nevyzývala na platenie nájomného a služieb. K právnej argumentácii odporcu poukazujúceho na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo/189/1998 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 67/2000, súd prvého stupňa uviedol, že v uvedených konaniach dospeli súdy k záveru, že v konaní, v ktorom sa navrhovateľ domáha vypratania nehnuteľnosti, môže súd predbežne posúdiť otázku platnosti zmlúv, i keď účastníkmi konania nie sú všetky osoby, ktoré zmluvy uzavreli, ako i v spore o neplatnosť nájomnej zmluvy, je súd oprávnený prejudiciálne riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom nájmu, ak o tejto otázke nebolo už vydané príslušným orgánom rozhodnutie v zmysle § 135 ods. 2 O. s. p., pričom v tomto konaní nie je oprávnený sa predbežne zaoberať platnosťou, resp. neplatnosťou kúpnych zmlúv a spochybňovať vlastnícke právo navrhovateľa k nehnuteľnosti, nakoľko v prípadoch, na ktoré poukazoval navrhovateľ, mali navrhovatelia na riešení predbežných otázok, ktoré mali charakter určovacích petitov naliehavý právny záujem, čo znamenalo, že v prípade, ak by súd dospel k záveru, že zmluvy sú neplatné, v konečnom dôsledku by súd návrhom vyhovel a došlo by k zmene právneho postavenia navrhovateľov, pričom riešenie prejudiciálnej otázky (platnosti zmlúv) malo priamy vzťah k riešeniu následnej spornej otázky (vypratania, resp. platnosti zmluvy o nájme). Poukázal na skutočnosť, že posudzovanie vlastníctva nehnuteľnosti v danej právnej veci nijako nesúvisí s povinnosťou odporcu platiť nájomné, pretože odporca je ho povinný platiť ktorémukoľvek vlastníkovi nehnuteľnosti, pričom v prospech navrhovateľa svedčí vlastnícke právo zapísané v príslušnom. Nestotožnil sa s právnym názorom odporcu, tvrdiaceho, že T. Č. X. - U. T. predajom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti obchádzala zákon č. 182/1993 Zb. a neodpredala byty nájomcom, keď zároveň uviedol, že v dobe, kedy bol nájomcom bytu a V. T. U. X. vlastníkom domu (od roku 1998 do 2006) ani nepožiadal o odkúpenie bytu a nemal vedomosť o tom, že by tak urobila nadpolovičná väčšina nájomcov bytov. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom navrhovateľa v konaní, ktorému priznal právo na náhradu trov, vychádzajúc z hodnoty predmetu sporu, v ktorej bol úspešný a ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh a z trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení.
Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 580, 49 eur, ako i trovy konania, podal odporca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Odporca zároveň žiadal priznať právo na náhradu trov konania. Nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom podľa odporcu spočíva v tom, že pri svojom rozhodovaní vychádzal výlučne z údajov v katastri nehnuteľností, v ktorom je ako vlastník bytového domu, v ktorom sa predmetný byt nachádza, zapísaný navrhovateľ, nakoľko podľa § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z., sú údaje katastra nehnuteľností hodnoverné, ak sa nepreukáže opak s tým, že v konaní opak, t. j., že navrhovateľ nie je vlastníkom bytového domu preukázal. Vytkol prvostupňovému súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, z akých právnych predpisov vychádzal, keď posúdenie prejudiciálnej otázky viazal na preukázanie a existenciu naliehavého právneho záujmu na jej vyriešení, nakoľko právne predpisy posúdenie prejudiciálnej otázky na existenciu naliehavého právneho záujmu neviažu s tým, že sa zároveň nestotožnil s tvrdením prvostupňového súdu, že ani v prípade, ak by sa preukázalo, že vlastníkom bytového domu je iný subjekt ako navrhovateľ, by sa jeho postavenia ako nájomcu nezmenilo, nakoľko je povinný platiť ktorémukoľvek vlastníkovi nehnuteľnosti, keďže odporca ako nájomca je povinný platiť nájomné, avšak iba a výlučne vlastníkovi prenajatej veci, v danom prípade vlastníkovi bytového domu, v ktorom sa prenajatý byt nachádza. Za nesprávnu úvahu prvostupňového súdu považoval odporca tvrdenie, že je povinný uhrádzať nájomné hocikomu, kto sa za prenajímateľa a vlastníka označí a zároveň namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa na vymáhanie nájmu, keďže jej nositeľom je vždy iba vlastník nehnuteľnosti, avšak v priebehu konania navrhovateľ žiadnym spôsobom svoje tvrdenia o vlastníctve bytového domu nepreukázal a nevyvrátil dôkazy preukazujúce, že sa vlastníkom bytového domu nikdy nestal. Odporca svojím odvolaním napadol aj výrok prvostupňového súdu, ktorým rozhodol o trovách konania z dôvodu, že vychádzal z plného úspechu navrhovateľa vo veci avšak opomenul, že predmetom žalobného návrhu nebolo prisúdených 580, 49 eur, ale suma 1. 096, 25 eur, z ktorej bola navrhovateľovi priznaná iba suma predstavujúca 52,95 % a nepriznaná časť vo výške 295, 97 eur, v časti ktorej súd návrh zamietol a suma 219,79 eur, v časti, ktorej súd konanie zastavil, z dôvodu ktorého bolo povinnosťou súdu na rozhodnutie o trovách konania aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. a trovy žiadnemu z účastníkov nepriznať.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť s tým, že za neprípustné považuje, aby súd v tomto konaní riešil ako predbežnú otázku platnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi mestom X. a N.. X. a nesúhlasil s argumentáciou odporcu, poukazujúceho na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 189/98 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 67/2000, nakoľko v oboch právnych veciach išlo o diametrálne odlišný skutkový stav, keď navrhovatelia mali v súvislosti s riešením predbežných otázok, majúcich charakter určovacích petitov, naliehavý právny záujem a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 95/98 zo dňa 18. decembra 1998, v ktorom pri riešení obdobného prípadu dospel súd k záveru, že preukázať nesprávnosť údaja (§ 70 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam) je možné iba v konaní, ktorého účastníčkou je aj osoba zapísaná v katastri ako vlastník, z čoho vyplýva, že pokiaľ ten, kto je zapísaný v katastri ako vlastník pozemkov, nie je účastníkom konania, nie je možné vyhovieť žalobe o vyrovnaní dedičských podielov potvrdením vlastníctva oprávnenej osoby, ktorá žaloba smeruje iba proti nadobúdateľke poľnohospodárskych a lesných pozemkov poručiteľa, pre nedostatok vecnej legitimácie. K argumentu odporcu o dôvodnosti súdnej úschovy navrhovateľ uviedol, že skutočnosť, či má dlžník plniť štandardne v zmysle platnej zmluvy alebo je oprávnený zbaviť sa svojho dlhu zložením predmetu plnenia do súdnej úschovy, nie jednou z možností, ktorú zákon bez ďalšieho poskytuje, ale krajným riešením, ku ktorému je dlžník oprávnený sa uchýliť až vtedy, pokiaľ z určitých objektívnych zákonných dôvodov nemôže plniť svoj dlh veriteľovi podľa zmluvy. Poukázal na skutočnosť, že samotné zloženie predmetu plnenia do súdnej úschovy predstavuje pre veriteľa výrazný zásah do jeho právneho postavenia a značnú neistotu ohľadne skutočnosti, či došlo alebo nedošlo k splneniu jeho pohľadávky dlžníkom, nakoľko o existencii súdnej úschovy zloženej v jeho prospech sa môže dozvedieť aj s vyše polročným alebo dlhším časovým odstupom, tak ako je to aj v prípade súdnych úschov, ktoré sú predmetom konaní vedených na Okresnom súde Bratislava 1, pod sp. zn. 1U 40/2010 a 1U 6/2010. V súvislosti s výrokom o náhrade trov konania napadnutým odvolaním navrhovateľ uviedol, že prepočet zvolený prvostupňovým súdom považuje za správny a spravodlivý, nakoľko za absurdné považoval tvrdenie odporcu, ktorý vyvodil svoj údajný čiastočný úspech v spore zo skutočnosti, že navrhovateľ v časti istiny predstavujúcej sumu 219,79 eur vzal svoj návrh v priebehu konania späť, nakoľko v tejto časti navrhovateľ zobral návrh späť iba z dôvodu, že odporca dňa 2. 6. 2010, t. j. v čase po podaní žaloby túto sumu uhradil a preto zastavenie konania v časti tejto istiny, nie v žiadnom prípade možné považovať za úspech odporcu v tomto konaní, a to ani len čiastočný.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. októbra 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Predmetom odvolacieho konania bolo právne posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom nájomného sumu 580, 49 eur, keď dospel k záveru, že odporcov dlh na nájomnom jeho platením do súdnej úschovy nezanikol, keďže veriteľ mu známy bol a súd v tomto konaní ako prejudiciálnu otázku neplatnosti kúpnych zmlúv, na základe ktorých navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti právne posudzovať nemohol, nakoľko odporca na ich určení nemá naliehavý právny záujem.
Podľa § 568 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak dlžník nemôže splniť svoj záväzok veriteľovi, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo ak dlžník má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo veriteľa nepozná, nastávajú účinky splnenia záväzku, ak jeho predmet dlžník uloží úradnej úschovy.
Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že záväzok (dlh) je možné splniť uložením veci do úradnej úschovy, ktorá za splnenia zákonných podmienok má právne účinky solúcie dlhu.
V posudzovanej veci odporca splnenie svojho dlhu zložením peňazí do súdnej úschovy (v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1U 4/2009 a 1U 40/2010) odôvodnil pochybnosťami o tom, kto je veriteľ, keďže titul nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľa k bytovému domu, v ktorom sa nachádza byt v nájme odporcu považoval za neplatný.
O neznámeho veriteľa ide vtedy, ak dôjde k zmene v osobe prenajímateľa veci, ktorú dlžník užíva ako nájomca a on nemá vedomosť o tom, ktorá osoba sa stala jeho novým prenajímateľom, ktorému je povinný platiť nájomné.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 3. 2. 2006 uzavrel ako predávajúci V. T. U. G. s N.. T. X. ako kupujúcou Kúpnu zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej právne účinky vkladu nastali dňa 5. 3. 2006 a na základe ktorej predávajúci predal kupujúcej do vlastníctva pozemok parc. č. XXX, zastavaná plocha o výmere 985 m2 v podiele 3 a dom, súp. č. XXX, postavený na pozemku parc. č. XXX v podiele 3, nachádzajúci sa v katastrálnom území U. T.. Dňa 29. 3. 2006 uzavrela N.. T. X. ako predávajúca s navrhovateľom tohto konania ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorej vklad bol povolený U. W. pre V. T. U. G. X. dňa 5. 5. 2006, pod č. P. XXXX/XX a predmetom ktorej bol predaj nehnuteľností, nachádzajúcich sa na V. B.. Č.. XX P. X., v katastrálnom území U. T., okres X. N., obec X. - T. Č. U. T., zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX
- ako dom, súpisné číslo XXX, na pozemku, parc. č. XXX a pozemku, parc. č. XXX vo výmere 985 m2, zastavaná plocha a nádvorie.
Z čiastočného výpisu z listu vlastníctva č. XXXX teda jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom domu, súpisné číslo XXX, nachádzajúcom sa na parcele č. XXX, obec X. - T.. Č.. U. T., katastrálne územie U. T., okres X. N. a zároveň je nesporné, že odporca sa na základe nájomnej zmluvy zo dňa 30. 7. 1998, uzavretej medzi prenajímateľom T. Č. X. - U.É. T. stal nájomcom bytu č. XX, IV kategórie na X. poschodí domovej nehnuteľnosti v X., na V. B. Č.. XX, parc. č. XXX, súp. č. XXX, pozostávajúceho z dvoch izieb, kuchyne a príslušenstva. V Čl. VI bod 3 nájomnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že pokiaľ zmluva neustanovuje inak, platia pre nájom bytu ustanovenia § 685 - 720 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zmena v osobe prenajímateľa nemá sama osebe vplyv na trvanie právneho vzťahu nájmu ani na jeho obsah, nakoľko na nového prenajímateľa prechádzajú zásadne všetky práva a povinnosti medzi pôvodným prenajímateľom a nájomcom, t. j. zmenou vlastníctva prenajatého domu s bytmi v nájme, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia pôvodného vlastníka - prenajímateľa a nakoľko navrhovateľ vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa týchto nehnuteľností, svedčí mu aktívna legitimácia na uplatnenie práva na zaplatenie nájomného z týchto nehnuteľností voči odporcovi.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10C/5/2007 sa odporca tohto konania domáhal návrhom zo dňa 8. 1. 2007 určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu danej navrhovateľom, ktoré bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. mája 2010, č. k. 10C 5/2007 - 82 zastavené z dôvodu, že odporca tohto konania zobral svoj návrh späť, nakoľko navrhovateľ (obchodná spoločnosť ) zobral výpoveď z nájmu bytu danú odporcovi listom zo dňa 27. 9. 2006 späť.
Z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že odporcovi bol jeho veriteľ, teda prenajímateľ bytového domu, v ktorom sa nachádza jeho nájomný byt známy, z dôvodu ktorého sa nebolo možné stotožniť ani s jeho tvrdením, že mu zložením peňazí do súdnej úschovy, jeho dlh voči navrhovateľovi zanikol, čo napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že odporca od októbra 2007 do apríla 2008 pravidelne platil nájomné na účet navrhovateľa a v priebehu prvostupňového konania uhradil navrhovateľovi dňa 2. 6. 2010 sumu 219, 79 eur, ktorú označil ako dlh, ktorý mu vznikol z vyúčtovania služieb za rok 2009 a v časti ktorej preto navrhovateľ svoj návrh zobral späť (viď č. l. 41 spisu), na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 28. 2. 2012.
Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou odporcu tvrdiaceho, že bolo povinnosťou prvostupňového súdu sa v tomto konaní prejudiciálne zaoberať platnosťou, resp. neplatnosťou kúpnych zmlúv, na základe ktorých navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, bytovému domu, v ktorom sa nachádza nájomný byt odporcu.
Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že aj v prípade určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, by sa právne postavenie odporcu nezmenilo, keďže povinnosť platiť nájomné by mu nezanikla, nakoľko ako už odvolací súd uviedol vyššie, zmena v osobe prenajímateľa na obsah zmluvy o nájme, nemá žiadny vplyv.
Žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je nehnuteľnosť, je potrebné podľa ustálenej súdnej praxe považovať za určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O. s. p. Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby o určenie je aj skutočnosť, že účastníci majú vecnú legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, že vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide; môže ju mať aj osoba, ktorá nie je účastníkom tohto vzťahu za predpokladu, ak by vyhovenie žalobe mohlo mať priaznivý dopad na jej právne postavenie (v tomto prípade ide len o aktívnu legitimáciu). Vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide.
Z právnej úpravy kúpnej zmluvy uvedenej v ustanovení § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka vyplýva, že kúpna zmluva, ako dvojstranný právny úkon, vzniká medzi predávajúcim na strane jednej a medzi kupujúcim na strane druhej, pričom na jednej strane alebo na obidvoch stranách môže vystupovať viac subjektov. Všetci títo účastníci kúpnej zmluvy sú nositeľmi hmotnoprávnych oprávnení (povinností), teda sú vecne legitimovaní, ak sa predmet konania týka tohto právneho úkonu. Treba zdôrazniť, že obsahom právneho vzťahu z kúpnej zmluvy sú práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho, ktoré sú vzájomné (synalagmatické). To znamená, že v tomto právnom vzťahu právam predávajúceho korešpondujú povinnosti kupujúceho, a naopak. Práva a povinnosti vyplývajúce z tohto vzťahu nemožno navzájom oddeliť a ak v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmet konania sa preto týka tak predávajúceho, ako aj kupujúceho. Kúpna zmluva v takomto prípade nemôže byť určená za neplatnú len voči jednému z jej účastníkov. Rozsudok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov právneho vzťahu (§ 91 ods. 2 O. s. p.), z čoho vyplýva, že účastníkmi konania (či už na strane žalobcu alebo žalovaného) o takomto návrhu musia byť všetci účastníci právneho úkonu, prípadne ich právni zástupcovia, lebo účinky rozsúdenej veci sa vzťahujú iba na nich (§ 159 ods. 2, prvá časť vety, O. s. p.); inak návrh musí byť zamietnutý pre nedostatok vecnej legitimácie.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia a vzhľadom na to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.
Vecne nesprávnym je však výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., dôvodiac úspechom navrhovateľa v konaní.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva požiadavka spočívajúca v tom, že účastník, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Ide o zásadu zodpovednosti za výsledok alebo zásadu úspechu ako základného princípu určujúceho, ktorý z účastníkov v konečnom dôsledku ponesie ťarchu všetkých súdnych trov. Táto zásada sa vzťahuje iba na sporové konanie a predpokladmi, splnením ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania, je plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej a účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva.
V posudzovanej veci však, a v tomto smere sa bolo potrebné stotožniť s námietkami odporcu, bol predmetom konania nárok navrhovateľa uplatnený vo výške 1. 096, 25 eur, z ktorej však súd prvého stupňa navrhovateľovi napadnutým rozsudkom priznal istinu 580, 49 eur, v časti o zaplatenie istiny 219, 79 eur konanie zastavil (odôvodnenie tohto výroku v napadnutom rozsudku síce absentuje, avšak z obsahu spisu vyplýva, že dôvodom zastavenia konania bolo čiastočné späťvzatie navrhovateľa v tejto časti na pojednávaní dňa 28. 2. 2012) a vo zvyšku návrh zamietol, z čoho vyplýva, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade trov konania aplikovať ust. § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 146 ods. 2 O. s. p.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., v ktorom bude povinnosťou prvostupňového súdu opätovne o trovách celého konania rozhodnúť.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.