Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoP-206-2013.pdf
PDF · 84.28 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/206/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Andrey Mazákovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého W. Z. nar. X.XX.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade pracoviskom Levoča dieťaťa rodičov Q. Z. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v I. N. na Š. ul. č. XX a W. D. nar. X.X.XXXX bývajúceho v I. N. na H. ul. č. XX toho času v Č. W. v S. R. R. S. č. XXX v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 22.3.2013 č.k. 15P 71/2010-189 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zvýšení výživného od otca pre mal. W..
M e n í rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné za obdobie od 1.3.2010 do 31.3.2013 vo výške 932,77 € je otec povinný zaplatiť matke maloletého do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil výživné od otca pre mal. W. naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves z 9.9.2008 č.k. 13P 179/2008-17 z 49,79 € na 75 € mesačne od 1.3.2010, ktoré je otec povinný platiť matke maloletého vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné za obdobie od 1.3.2010 do 31.3.2013 vo výške 1.050,42 € povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 30 € spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou rozsudku až do zaplatenia.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh matky na zvýšenie výživného zamietol (ponechal doposiaľ určené výživné 49,79 € v platnosti). Uviedol, že do súčasnej doby sa mu nepodarilo zohnať také zamestnanie, ktorým by sa mohol riadne živiť a súčasne hradiť resty z predchádzajúceho obdobia, ako aj hradiť výživné, je nútený požiadať súd o ponechanie pôvodnej povinnosti platiť výživné vo výške 49,70 €, pretože každé ďalšie navýšenie bude mať existenčné dopady nielen na jeho osobu, ale i jeho družku, ktorá mu podľa svojich možností pomáha s úhradou výživného, ako aj vzniknutého dlhu na výživnom. V súčasnej dobe je on aj jeho družka bez zamestnania a je vedená na úrade práce. Nie je teda možné, aby dobrovoľne a bez námietok súhlasil s platením vyššieho výživného, ako môže obstarať a tým by sa dostal do ďalšej ťaživej situácie, ktorá by zrejme vyvrcholila nariadením neúspešnej exekúcie, ktorá by mohla byť skončená neuspokojená, nakoľko žiadne hodnotnejšie veci nevlastní.
Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že so znížením výživného, resp. zamietnutím návrhu na zvýšenie výživného nesúhlasí, pretože otec je dlhodobo bez stálej práce a ani v minulosti, keď spolu žili, stálu prácu nemal. Ona pracuje a robí, čo môže, aby uživila seba aj mal. W., pričom jej plat činí 280 € a je doplnený bonusom a rodinným prídavkom. Maloletý W. rastie a jeho nároky na výživu a starostlivosť sú čoraz vyššie. Veď len strava v dnešnej dobe je drahá a syn rastie, každú chvíľu potrebuje nové oblečenie. V lete chce ísť do letného tábora, čo stojí približne 180 €. Podotkla, že mal. W. vlastne svojho otca ani nepozná, otec o neho nejaví záujem, nikdy mu nič nekúpil a nevidí dôvod, prečo by sa o maloletého bola povinná starať len ona.
Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a vo vzťahu k výroku o zvýšení výživného pre maloleté dieťa dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Predpokladom zmeny rozhodnutia o výživnom podľa ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine je výrazná zmena pomerov na strane oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí sa jednať o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie súdu o výživnom. Pri rozhodovaní o zmene výživného sa obdobne použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného, t.j. ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Kritériami určovania rozsahu vyživovacej povinnosti v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení súd odôvodnené potreby dieťaťa, ako aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určení rozsahu výživného je potrebné vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, medzi ktoré patria okrem bežných potrieb ako výživa vo vlastnom zmysle slova, šatstvo, bielizeň, obuv, náklady na bývanie, ako aj ďalšie potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravou na budúce povolanie a tiež kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje v súčasnosti život kultúrneho človeka. Ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine rozšírilo východiská zisťovania a posudzovania možností, schopností a majetkových pomerov rodičov aj o zisťovanie takzvanej potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity, to znamená, že súd je povinný prihliadať aj k zjavne nevyužitým schopnostiam povinného rodiča. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje alebo či vôbec pracuje, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný sta, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. V tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané, že u mal. W. došlo od poslednej úpravy výživného k podstatným a trvalým zmenám pomerov odôvodňujúcim zmenu doterajšieho rozhodnutia o výživnom, nakoľko jeho odôvodnené potreby sa podstatným spôsobom zvýšili v dôsledku jeho veku, rastu a školskej dochádzky. Súd prvého stupňa pri zisťovaní a hodnotení pomerov otca správne vychádzal z jeho potencionálnych možností a schopností, pretože od roku 2007 nemá trvalé zamestnanie, evidovaný na úrade práce nie je, pričom nepreukázal, že by mu objektívne skutočnosti bránili zamestnať sa a dosahovať taký príjem, aby si mohol riadne plniť vyživovaciu povinnosť. Otec nepreukázal, že by mu jeho vek, zdravotný stav, kvalifikácia a podobne bránili vo vykonávaní pracovnej činnosti. Matka aj na úkor svojho životného minima zabezpečuje starostlivosť o maloleté dieťa a uspokojuje jeho potreby tak, ako postupne vznikajú, teda poskytuje mu stravu, ošatenie, bývanie a zabezpečuje mu potreby pre školskú dochádzku. Rovnakú povinnosť však má aj otec dieťaťa. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj takzvanú valorizačnú
klauzulu obsiahnutú v ust. § 78 ods. 3 Zákona o rodine, ktorá ukladá súdu, aby v prípade, ak rozhoduje o zmene výživného, zohľadnil aj zmenu výšky (vývoj) životných nákladov. Vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá aj sama o sebe odôvodňuje zmenu výšky výživného. Objektívne preukázaný vývoj životných nákladov v spoločnosti od roku 2008 do roku 2013 dovoľuje záver, že výživné 49,70 € pred piatimi rokmi pokrylo potreby mal. W. spolu s podielom matky na výživnom v dostatočnom rozsahu, kým v súčasnosti zabezpečuje potreby dieťaťa už len na hranici prežitia. Ponechanie výživného na doterajšej úrovni by znamenalo posunúť zodpovednosť otca za zdravie a život dieťaťa na matku dieťaťa, ktorá sa osobne stará o dieťa a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť k dieťaťu na hranici svojich možností vzhľadom na jej príjem 280 € doplnený rodinnými prídavkami a bonusom, čo by bolo nepochybne v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a z vyššie uvedených úvah vyplývajúcich z citovaných zákonných ustanovení Zákona o rodine dospel odvolací súd k presvedčeniu, že pomery otca sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj v priebehu odvolacieho konania a tento záver umocňuje aj fakt, že otec si svoje životné náklady vedel vždy zabezpečiť, konkrétne aj v čase, keď nemal žiaden oficiálny príjem a nebol evidovaný ani na úrade práce. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zvýšení výživného podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.
Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Odvolací súd zároveň preskúmal súvisiaci výrok o dlžnom výživnom za obdobie od 1.3.2010 do 31.3.2013 a dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, keď pri výpočte dlžného výživného neprihliadal na už určené výživné predchádzajúcim rozhodnutím súdu. Dlžným výživným v prípade rozhodnutia o zvýšení výživného je rozdiel medzi už určeným výživným a zvýšeným výživným, pri ustálení ktorého je potrebné zohľadniť v prospech povinného tie plnenia, ktoré poskytol oprávnenému nad rámec už stanoveného výživného vo forme finančnej alebo naturálnej a ktoré zároveň spĺňali charakter a účel výživného. Na nedoplatky na výživnom určenom predchádzajúcim rozhodnutím súdu však nie je možné prihliadať, pretože uvedený nedoplatok na výživnom môže byť vymáhaný v exekučnom konaní titulom predchádzajúceho rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 13P 179/2008-17. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplynulo, že otec si neplní riadne a včas svoju vyživovaciu povinnosť určenú predchádzajúcim rozsudkom a preto mu na výživnom vznikol dlh, teda neexistujú žiadne plnenia otca v prospech maloletého dieťaťa, ktoré by poskytol nad rámec stanoveného výživného. Otcovi teda vznikol dlh na výživnom v dôsledku rozhodnutia o zvýšení výživného od 1.3.2010 do 31.3.2013 za 37 mesiacov po 25,21 € (75 € - 49,79 €), teda spolu 932,77 €. Odvolací súd sa tiež nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým povolil otcovi výhodu splátok, pretože z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že určenie dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či je povolenie takejto výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu. Súd je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý dopad na oprávneného, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo v dlhšej ako zákonnej lehote. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému podľa § 160 ods. 1 O.s.p. v konaniach týkajúcich sa výživného a predovšetkým výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži a s prihliadnutím na zvýšenú ochranu poskytovanú maloletému dieťaťu. Súdna prax tiež ustálila, že dlžné výživné, ktoré už v podstate malo byť uhradené a z ktorého mali byť pokrývané odôvodnené potreby dieťaťa by malo byť zaplatené najneskôr do jedného roka. V tomto prejednávanom prípade by však otec splácal dlžné výživné skoro tri roky. Odvolací súd však nevzhliadol žiadne závažné okolnosti, pre ktoré by bolo potrebné povinného zvýhodňovať splátkami a to predovšetkým s poukazom na jeho postoj k plneniu vyživovacej povinnosti a preto mu určil lehotu 90 dní na úhradu dlžného výživného, ktoré je dostatočné na to, aby si zabezpečil finančné prostriedky na jeho úhradu a zároveň určenie tejto dlhšej ako zákonnej trojdňovej lehoty podľa názoru odvolacieho súdu neprimerane neznevýhodní oprávnené maloleté dieťa. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani matka maloletého nebola pri uspokojovaní potrieb dieťaťa zvýhodnená možnosťami splátok a musela ich uspokojovať tak, ako priebežne vznikali.
O trovách odvolacieho konania súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.