Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10Co-126-2012.pdf
PDF · 101.57 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/126/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ C. I., nar. XX. E. XXXX, 2/ G. I., nar. XX. E. XXXX a 3/ H. I., nar. XX. G. XXXX, všetkým bytom V., L. X/XX, o 2.634,31 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, Prešov, Važecká 16, zast. advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Stropkov, Nám. SNP 7, o odvolaniach žalobkyne, žalovaných 1/ a 2/ a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 2. júla 2012 č. k. 18C/14/2012 - 76 (správne „-74") takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolania žalovaných 1/ a 2/ i vedľajšieho účastníka v časti trov konania žalovaného 3/ a odvolanie žalovaných 1/ a 2/ v časti trov konania vedľajšieho účastníka o d m i e t a .
Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej a v časti trov konania všetkých účastníkov s výnimkou žalovaného 3/ r u š í a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 2.634,31 eur s 13% ročným úrokom z omeškania od 9. decembra 2006 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého; II. žalovaným 1/ a 2/ uložil tiež povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 651,38 eur do 3 dní; voči žalovanému 3/ žalobu zamietol a IV. žalovanému 3/ a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 497 a § 369 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1, § 511 ods. 1, § 517 ods. 2 a §§ 546 - 548 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 586/2008 Zb. (v skutočnosti inak nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia č. 586/2008 Z. z., keďže druhým z takýchto nariadení vlády bolo to prvé len novelizované a obe boli vydané už po zániku ČSFR - pozn. odvolacieho súdu). Vecne mal za to, že žaloba bola dôvodnou voči žalovaným 1/ a 2/, ktorí boli spoludlžníkmi a účastníkmi zmluvy o mladomanželskom úvere a uzavretie žalovaným 1/ (24. novembra 2010) dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach (ďalej len „Dohoda“) sa vzťahovalo aj na žalovanú 2/. Proti týmto žalovaným tak nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne, čo ale neplatilo u žalovaného 3/, voči ktorému (ako ručiteľovi) by bolo uznanie dlhu dlžníkom účinné, len ak by s ním vyslovil súhlas a to sa nestalo (keďže ručiteľ nemal ani vedomosť o uzavretí Dohody, s touto súhlas nevyslovil a v konaní vzniesol i námietku premlčania pohľadávky, ktorá so zreteľom k splatnosti dlhu 24. januára 2006 a podaní žaloby až 15. novembra 2011 jednoznačne premlčaná bola); dôvodil potom okresný súd, ktorý v časti rozhodnutia o úrokoch z omeškania poukázal na výšku úrokovej sadzby platnej v čase vzniku predmetného vzťahu (?) a priznanie úroku z omeškania od času, v ktorom už žalovaní boli v omeškaní a inak už odôvodnil len rozhodnutie o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/ - to právne iba paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom úspechom žalobkyne a jej trovami na súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia podľa rozpisu v odôvodnení.
Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania všetci účastníci konania s výnimkou žalovaného 3/.
Žalobkyňa rozsudok napadla len v časti trov konania vedľajšieho účastníka, v skutočnosti tak však urobila vo vzťahu ku všetkým účastníkom vyjmúc žalovaného 3/, navrhujúc zmenu rozsudku tak, aby povinnosť na náhradu jej vzniknutých trov konania bola uložená spolu so žalovanými 1/ a 2/ i vedľajšiemu účastníkovi, keďže tento sa má (i v zmysle záverov z dvoch odvolaním čiastočne citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, resp. i podľa jedného z českých komentárov k O. s. p.) podieľať nielen na úspechu, ale i na neúspechu v spore.
Žalovaní 1/ a 2/ odvolaním výslovne napadli čiastkové výroky I., II. a IV. rozsudku, teda rozhodnutie vo veci samej, pokiaľ im týmto bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu s príslušenstvom a tiež rozhodnutie o trovách konania medzi nimi a žalobkyňou (tu rozumej uloženie odvolateľom tzv. náhradovej povinnosti), okrem toho však i rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému 3/ a vedľajšiemu účastníkovi. Rozsudok navrhli zmeniť zamietnutím žaloby v celom rozsahu (reálne teda iba v časti, v ktorej sa tak nestalo už v prvom stupni - pozn. odvolacieho súdu) a priznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pričom odvolaním okrem poukazu na poradu s vedľajším účastníkom namietali, že žalovaný 1/ si nepamätá podpis Dohody, túto by ale určite nepodpísal, ak by vedel o premlčaní dlhu a obaja opätovne vznášajú námietku premlčania.
Vedľajší účastník napadol rozsudok v rovnakom rozsahu ako žalovaní 1/ a 2/, domáhajúc sa však nad rámec zmeny rozsudku v napadnutej časti zamietnutím žaloby (s alternatívou zrušenia rozsudku v napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie) a priznania mu náhrady trov konania tiež priznania inak nevyčíslenej náhrady trov konania žalovaným 1/ a 2/. Odvolaním súdu prvého stupňa vytkol, že rozhodnutie v časti vyhovujúcej žalobe vychádzalo aj z listiny, ktorá mu (vedľajšiemu účastníkovi) nebola doručená a ku ktorej obsahu nebolo ani vykonané náležite dokazovanie (najmä výsluchom žalovaného 1/). Zo skúseností v obdobných veciach je pritom vedľajšiemu účastníkovi známe, že dohody o uznaní záväzkov vrátane vyhlásení dlžníkov o vedomosti premlčania dlhu bývajú predformulované druhou stranou zmluvného vzťahu, okrem toho i skryté do dohody o splátkach a takto neprijateľne podsunuté spotrebiteľovi na podpis, čo priemernému spotrebiteľovi jednak nemôže byť dobre zrozumiteľné, ale je aj v rozpore s dobrými mravmi a ide tiež o nekalú obchodnú praktiku odporujúcu európskym i domácim normám na ochranu spotrebiteľa. Ak spotrebiteľ chcel splátky, musel podpísať celý formulár bez toho, aby tušil význam toho, čo podpisuje a Dohodu predstavujúcu dodatok k predbežne formulovanej štandardnej zmluve treba považovať za neplatnú; namietal tiež vedľajší účastník, ktorý sa v ďalšom zaoberal i problémom možnosti podania ním odvolania, pre prípad nestotožnenia sa odvolacieho súdu s jeho argumentáciou v tejto časti i v časti posudzovania Dohody a jej právnych účinkov navrhol prerušenie konania s predložením Súdnemu dvoru Európskej únie dvoch prejudiciálnych otázok a (v neposlednom rade) poukázal i na procesné pochybenie súdu prvého stupňa, majúce spočívať v jeho nepredvolaní na pojednávanie skončené napádaným rozsudkom.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolaní (teda prakticky celý rozsudok vyjmúc rozhodnutia vo veci samej i o trovách konania, týkajúce sa žalovaného 3/) a to bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však najmä so zreteľom k dôvodne uplatnenej námietke nevykonania dokazovania aj výsluchom žalovaného 1/, zacieleným i na okolnosti uzavretia Dohody nie aj o možnosť rozhodovania odvolacieho súdu v tejto veci s konečnou platnosťou) a dospel k záveru, že i keď odvolania žalovaných 1/ a 2/ aj vedľajšieho účastníka na ich strane treba považovať čiastočne za podania neoprávnených osôb, v častiach, v ktorých na toto dôvod usúdiť nebol, naopak treba prisvedčiť prakticky všetkým odvolateľom najmä v tom, že súd prvého stupňa neposúdil vec celkom správne (úplne) po právnej stránke a nezistil preto celkom dostatočne ani skutkový stav.
Podľa názoru odvolacieho súdu síce nebolo možné akceptovať tú námietku (z odvolania vedľajšieho účastníka), podľa ktorej mal súd prvého stupňa procesne pochybiť nepredvolaním vedľajšieho účastníka
(neprítomného na pojednávaní vykonanom 11. júna 2012) aj na vyhlásenie rozsudku, nakoľko odročenie pojednávania výlučne za účelom vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 2 vety druhej O. s. p. je špecifickým postupom, pri ktorom už súd na novo určenom pojednávaní nevykonáva dôkazy a má oprávnenie len vyhlásiť rozsudok a postarať sa o jeho doručenie, alebo (za stavu existencie skutočne závažných dôvodov postupovať inak) uznesenie odročujúce pojednávanie za príslušným účelom (ako uznesenie upravujúce vedenie konania, ktorým súd nie je viazaný, tu por. i § 170 ods. 2 O. s. p.) zrušiť a v konaní pokračovať ďalej, v takom prípade však samozrejme s ďalším prejednávaním veci na pojednávaní len vtedy, ak sú pre to splnené zákonom ustanovené podmienky. Tým je aj vylúčené, aby pri riadení sa práve uvedeným a využití jednej z do úvahy prichádzajúcich alternatív mohlo dôjsť k postupu súdu odnímajúcemu účastníkom možnosť konať pred súdom. Na druhej strane sa však okresnému súdu dôvodne vytýkalo, že 1. výsluch žalovaného 1/ (uzavierajúceho Dohodu) nebol zameraný aj na objasnenie okolností, za ktorých k podpisu listiny (pre rozhodnutie nepochybne významnej) prišlo, 2. Dohodu nedoručil aj vedľajšiemu účastníkovi (keďže takáto listina bola do spisu založená až po doručovaní vedľajšiemu účastníkovi príloh žaloby a po jej založení do spisu už vedľajšiemu účastníkovi bolo doručené len predvolanie na pojednávanie 11. júna 2012, tu por. najmä dnešné č. l. 59 a 62 spisu s príslušnými doručenkami) a 3. aj na splnenie si povinnosti súdu vykonať dokazovanie listinou, o ktorú tu ide (tu por. i § 129 ods. 1 O. s. p.) bolo možno usudzovať len formálne, pretože v zápisnici o pojednávaní, konanom 11. júna 2012, je len všeobecná poznámka o oboznámení obsahu spisu (tu napokon por. i dnešné č. l. 70).
Prinajmenšom prvé z takýchto pochybení, resp. opomenutí, bolo pritom spôsobené i tým, že súd prvého stupňa nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, ako hodlala žalobkyňa eliminovať pre ňu nepriaznivý fakt, že už v čase dojednávania so žalovaným 1/ Dohody bola pohľadávka nadobudnutá žalobkyňou od skoršej veriteľky (Všeobecnej úverovej banky, a.s., Bratislava, Mlynské nivy 1) premlčaná.
Podľa čl. I § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „z. o o. s.“) nekalé obchodné praktiky sú zakázané a podľa odseku 4 rovnakého paragrafu i článku zákona za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9.
Podľa čl. I § 8 ods. 1 písm. g/ z. o o. s. obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k rizikám, ktorým môže byť spotrebiteľ vystavený; podľa odseku 3 rovnakého paragrafu i článku z. o o. s. sa obchodná praktika tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil a podľa čl. I § 8 ods. 4 z. o o. s. za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci (ktorým sa podľa čl. I § 2 písm. b/ bodu 1 z. o o. s. na účely tohto zákona rozumie podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho splnomocnenec) skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa § 558 O. z. (inak ustanovenia nazvaného „Uznanie dlhu“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval; pri premlčanom dlhu má však také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Práve odcitovanými zákonnými ustanoveniami sa súd prvého stupňa zjavne neriadil.
Z obsahu Dohody je totiž evidentné, že táto bola celkom nepochybne vyhotovená žalobkyňou (za pomoci predtlače obsahujúcej tiež údaje o webovej stránke a telefonickom a faxovom kontakte na túto účastníčku) a rozčlenená na 5 článkov (častí alebo kapitol), nazvaných 1. Zmluvné strany, 2. Uznanie záväzku, 3. Forma splatenia záväzku, 4. Rozhodcovská doložka a 5. Záverečné ustanovenia, z ktorých žalovaný 1/ v samostatnom článku 2 (nečleniacom sa na žiadne body, ale len na dve i podľa odvolacieho súdu dosť zrozumiteľné vety, z toho prvú obsahujúcu samotný uznávací prejav a druhú definujúcu sumu reprezentujúcu uznaný záväzok i jej jednotlivé zložky) uznal záväzok a len v článku 3 bode 3.4. (tu rozumej v štvrtom z celkom piatich bodov príslušného článku) sa nad rámec prijatia záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo Zmluvy a príslušných úrokov z omeškania (prvá veta, z ktorej inak nie je celkom zrejmé, o aké úroky z omeškania /takto vynímané z pojmu príslušenstva/ by tu malo ísť, ak aj o úrokoch z omeškania hovorí tiež čl. V bod 5.3. tzv. úverovej zmluvy, tu por. i č. l. 5 spisu) nachádza i deklarácia (druhá veta) v znení „Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch“ (k práve uvádzanému por. najmä č. l. 49 spisu).
Vyhlásenie dlžníka o vedomosti faktu premlčania dlhu i o následkoch, aké toto bude mať, urobené práve priblíženým spôsobom, môže byť len so značnou dávkou fantázie považované za vyhlásenie urobené s plným vedomím osoby toto deklarujúcej, čo takéto vyhlásenie pre ňu bude znamenať. Aj v tomto prípade (obdobne ako v minulosti pri tunajším súdom konštatovanej neprijateľnosti praxe ukrývania rozhodcovských doložiek medzi iné menej významné - rozumej spotrebiteľa nie až tak ohrozujúce
- zmluvné dojednania) totiž šlo o model ukrytia toho, čo bolo z pohľadu žalobkyne (disponujúcej v rozhodnom čase už nepochybne premlčanou pohľadávkou) zásadné a to tak, že tu možno skôr vylúčiť než predpokladať záujem upozorniť druhú stranu Dohody na to, o čo tu ide.
Za stavu vecí, podávajúceho sa z doterajšieho obsahu spisu, tak i v dôsledku zrejmého neorganického začlenenia príslušného vyhlásenia do Dohody (ktorou neorganičnosťou treba rozumieť umiestnenie vyhlásenia na miesto, na ktoré toto systémovo nepatrí a to podľa všetkého práve preto, že na mieste na toto sa ponúkajúcom by mohlo dôjsť k povšimnutiu si spotrebiteľom príslušnej formulácie a tiež k vyvolaniu takto zo strany žalobkyne ťažko želaných otázok - vrátane možného trvania na objasnení významu deklarovaného, či dokonca na odstránení príslušnej deklarácie z Dohody) je problematické usúdiť na niečo iné, než na posúdenie takéhoto konania (resp. i opomenutia) žalobkyne za klamlivé a teda i nekalú praktiku (v tomto prípade aj odhliadajúc od mätúceho paralelného používania v Dohode výrazov „záväzok“ a „dlh“).
Odvolací súd síce rozhodne nemieni bagatelizovať nevyhnutnosť dostatočne uvedomelého pristupovania kohokoľvek k robeniu právnych úkonov, čiže aj k zodpovednosti za obsah prejavovanej vôle, je však zároveň pomerne známou skutočnosťou (bez potreby dokazovania), že v spotrebiteľských vzťahoch je náležitá orientácia sa spotrebiteľa často v množstve zmluvných dojednaní skôr výnimkou. Práve to je dôvodom, pre ktorý úprava normami tzv. spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na úrovni nadnárodnej (tzv. komunitárne právo) i národnej (právo vnútroštátne) pracuje s pojmom priemerného spotrebiteľa (či so synonymami k takémuto pojmu) a takýmto spotrebiteľom je osoba, ktorá (spravidla na rozdiel od druhej strany spotrebiteľského vzťahu či osôb formulujúcich prejavy vôle za túto druhú stranu) potrebným právnym vzdelaním nedisponuje.
Ani v prejednávanej veci tak dostatočne uvážené pristúpenie žalovaného 1/ k uzavretiu Dohody a teda i nástup Dohodou predpokladanej vyvrátiteľnej domnienky (trvania dlhu v čase uznania) aj novej premlčacej doby nešlo vylúčiť, podkladom pre toto však mohlo byť len dôkladné „rozkrytie“ okolností, za ktorých k uzavretiu Dohody došlo a to predovšetkým so zodpovedaním otázok, akých poučení sa v takejto súvislosti žalovanému 1/ dostalo a akým vzdelaním takýto účastník disponuje (aby tak o. i. šlo uzavrieť tiež to, či sa na takúto osobu má nazerať ako na spotrebiteľa priemerného, teda štandardne, alebo naopak ako na takého, ktorý je od kritéria priemernosti vzdialeným /či už jedným alebo druhým možným smerom/).
Takto ale súd prvého stupňa nepostupoval a rozhodnutie napádaným rozsudkom, ustaľujúce prakticky bezchybné založenie behu novej premlčacej doby, bolo preto prinajmenšom predčasným (ak nie i celkom
nesprávnym), v čom samozrejme bolo treba prisvedčiť odvolávajúcim sa žalovaným i vedľajšiemu účastníkovi na ich strane.
Odvolací súd preto i v záujme zachovania práva účastníkov na dvojinštančný proces (so všetkými jeho atribútmi vrátane vykonávania základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov) rozsudok súdu prvého stupňa v častiach účinne dotknutých odvolaniami podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a čiastočne i písm. f/ O. s. p. zrušil a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
To platilo napriek tomu, že u odvolaní žalovaných 1/ a 2/ aj vedľajšieho účastníka v časti trov konania žalovaného 3/, ako aj u odvolania žalovaných 1/ a 2/ v časti trov konania vedľajšieho účastníka muselo dôjsť k odmietnutiu odvolaní podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (pre subjektívny nedostatok oprávnení odvolateľov na podanie odvolania).
Otázka náhrady trov konania prebiehajúceho medzi žalobkyňou a žalovaným 3/ a skončeného v takejto časti (pokiaľ šlo o vec samu) zamietnutím žaloby je totiž výlučne otázkou vzťahu takýchto osôb, na ktorú žalovaní 1/ a 2/ nemajú žiaden dosah (a ani sa ich nepriznanie žalovanému 3/ náhrady trov konania žiadnym spôsobom netýka). I vedľajší účastník by tu (vychádzajúc zo zmyslu úpravy v ust. § 93 ods. 2 O. s. p.) mohol odvolanie podať len vtedy, ak by žalovanému 3/ (ako spotrebiteľovi podporovanému vedľajším účastníkom) bola uložená tzv. náhradová povinnosť, alebo by mu nebola priznaná náhrada trov konania, hoci túto žiadal a súd sa rozhodol takúto požiadavku neakceptovať (pričom by sa tu aktivitou vedľajšieho účastníka mala kompenzovať pasivita účastníka tzv. hlavného). O žiaden taký prípad tu ale nešlo (žalovanému 3/ nebola priznaná náhrada, lebo návrh na jej priznanie nepodal a ani obe v takejto časti odmietané odvolania netvrdili nič iné). V prípade podania odvolania žalovanými 1/ a 2/ i v prospech vedľajšieho účastníka na ich strane potom šlo o stav neoprávnenosti na podanie odvolania jednak preto, že nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi sa opäť odvolateľov netýkalo, popri tom však i preto, že podanie odvolania v takomto prípade bolo pomerne kurióznym pokusom tzv. hlavného účastníka pomáhať účastníkovi vedľajšiemu, hoci zákon počíta len s tzv. opačným garde (s pomocou vedľajšieho účastníka spotrebiteľovi a nie aj naopak).
Pre rozhodnutie vyššie opísaným spôsobom nevznikla ani potreba prerušovania konania a predkladania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Takáto potreba tu nebola, nakoľko odvolací súd vyhovel hoc aj len sekundárnemu odvolaciemu návrhu vedľajšieho účastníka na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v účinne napadnutých častiach), ako aj preto, že spôsob riešenia ním (odvolacím súdom) jednej z ponúkaných prejudiciálnych otázok zjavne zodpovedá argumentácii vedľajšieho účastníka i eurokonformnému výkladu vnútroštátnych noriem spotrebiteľského práva a do tretice tiež preto, že ani súčasnú podobu ustanovenia § 201 O. s. p. odvolací súd nepovažuje za prekážku, pri ktorej by na vedľajšieho účastníka v osobe tzv. spotrebiteľského združenia vo veciach druhovo totožných s tou prejednávanou bolo treba hľadieť ako na osobu bez oprávnenia na podanie odvolania (samozrejme s výnimkou už spomenutou vyššie). V tomto prípade totiž ide zjavne len o nedôslednosť zákonodarcu, ktorý buď pre nedostatok znalosti systematiky O. s. p. alebo nedostatočnú pozornosť v legislatívnom procese opomenul buď už v súvislosti s doplnením § 93 zákona o dnešný odsek 2 (zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou k 15. októbru 2008) alebo neskôr korigovať tiež ustanovenie viažúce právo vedľajšieho účastníka podať odvolanie na existenciu určitého spôsobu vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, vyplývajúceho z právneho predpisu (ktorý spôsob tu, ako je známe, v prípade spotrebiteľov a tzv. spotrebiteľských združení nie je); úpravu z uvedeného pohľadu pochybnú však taktiež treba vyložiť eurokonformne (teda v prospech zjednania priechodu ochrane spotrebiteľa a teda i práva vedľajšieho účastníka podať odvolanie, neobmedzovaného v zákone uvádzanou podmienkou).
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere doplniť dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o otázkach ostávajúcich predmetom konania aj po tomto rozhodnutí odvolacieho súdu i o trovách tohto odvolacieho konania (§
224 ods. 3 O. s. p.) a s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na relevantné otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.