Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/115/2022

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobcu A. B., v mene ktorej koná C. D. A. B., so sídlom E. F. X, G., IČO: XXXXXXXX, proti žalovanej H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/X, J. H. D., o zaplatenie 91,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. augusta 2022, č. k. -9, takto

rozhodol:

I. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie s tým, že po právoplatnosti uznesenia vec postupuje Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Banská Bystrica. V odôvodnení uviedol, že dňa 26.05.2022 bolo súdu doručené podanie žalobcu označené ako "Návrh na vydanie platobného rozkazu", ktorým sa žalobca proti žalovanej domáha rozhodnutia súdu o splnení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 91,- eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa , (ďalej len ,P“), , , o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd uviedol, že v predmetnej veci sa podľa znenia žaloby žalobca domáhal náhrady nákladov za stravu, ktorá mala byť žalovanej poskytnutá počas nariadenej karantény v období od 03.06.2020 do 10.06.2020, a to podľa ustanovenia , ktorý je označený (nazvaný) ako "Náhrada nákladov". Súd preskúmajúc svoju právomoc v tejto veci zistil, že podľa ustanovenia je právomocný na uloženie povinnosti nahradiť náklady podľa až 58 tohto zákona príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva. Procesné podmienky predstavujú súhrn daností, ktorými musí súd disponovať na to, aby vec mohol prejednať a rozhodnúť. Právomoc súdu je pritom procesnou podmienkou na strane súdu, na ktorú súd prihliada ex offo (z úradnej povinnosti) a to počas celého konania. Súd zistil, že nemá právomoc na uloženie povinnosti podľa , pričom túto právomoc zveruje uvedený zákon v ustanovení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Preto súd konanie zastavil a vec postúpil miestne príslušnému Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Banská Bystrica na ďalšie konanie. Miestnu príslušnosť úradu súd určil na základe skutočnosti, že paušálne náklady na stravu žalovanej počas jej pobytu mali byť hradené v obvode tohto úradu, v meste Banská Bystrica, kde bola žalovaná podľa žaloby v karanténe.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces, pretože nemal možnosť sa k záverom súdu prvej inštancie a k dôkazom vyjadriť. Uviedol, že žalobu podal ako návrh na vydanie platobného rozkazu a o takomto návrhu mal súd rozhodnúť v súlade s a vydať platobný rozkaz alebo postupovať podľa a nariadiť predbežné prejednanie sporu. Tam by mohli byť odstránené pochybnosti

súdu o právomoci konať. Žalobca poukázal na to, že pri správe majetku štátu je povinný využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu ( z. č. ). Pretože faktúra, ktorá je podkladom uplatneného nároku, nie je priamo exekučným titulom, bolo nevyhnutné, aby žalobca pre vymáhanie získal exekučný titul, a to súdne rozhodnutie. Právomoc súdu rozhodnúť vo veci je podľa žalobcu jednoznačne daná na základe . V ďalšom obsahu odvolania žalobca uviedol okolnosti vyhlásenia mimoriadnej situácie v súvislosti s COVID-19 od 12.03.2020, a s tým súvisiace nariadenie Úradu verejného zdravotníctva SR, na základe ktorého sa všetkým osobám vstupujúcim na územie SR od 20.04.2020 nariadila izolácia v zariadeniach určených štátom. Týmto zariadeniam (určeným subjektom) potom Ministerstvo vnútra SR v súlade so a nariadením Vlády SR č. uhradilo náklady, ktoré vznikli so stravou a ubytovaním osôb s nariadenou izoláciou. V tejto súvislosti však žalobca zdôraznil, že ust. určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností podľa , no nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa uvedeného zákona. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu nevysporiadal s rozlíšením uloženia povinnosti v súvislosti s nariadenou karanténou a vznikom nákladov na poskytnutú stravu a ubytovanie. Za významné žalobca považoval, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Súd prvej inštancie teda podľa žalobcu nesprávne posúdil to, že náklady vznikli priamo žalobcovi z iného titulu, ako na základe ustanovení Povinnosť poskytnúť stravovanie osobám v karanténe totiž nebola uložená rozhodnutím podľa , ale v súvislosti s nariadenou karanténou. Podľa žalobcu sa ust. nevzťahuje na situáciu, kedy náklady vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva. Keďže stravovanie nezabezpečoval úrad verejného zdravotníctva, nemohol byť ani príslušný na rozhodovanie o povinnosti tieto náklady nahradiť. Žalobca tiež citoval z rozhodnutí iných súdov SR, ktoré o obdobnom nároku vecne rozhodli. Napokon pre prípad, že súd nebude akceptovať argumentáciu žalobcu, žalobca uviedol, že uplatnený nárok je možné posúdiť aj ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a citoval ust. a . Žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa ako vecne správne potvrdiť z nasledovných dôvodov:

5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že súd nemá právomoc na uloženie povinnosti podľa , keď túto právomoc zveruje uvedený zákon v ustanovení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, a preto súd konanie podľa v spojení s zastavil a postúpil Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Banská Bystrica, v obvode ktorého mali byť hradené paušálne náklady na stravu žalovanej počas jej pobytu v karanténnom zariadení.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého uznesenia v celom rozsahu podľa . Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

7. Podľa nariadenia Vlády SR č. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie, subjekt hospodárskej mobilizácie, určený rozhodnutím alebo písomným príkazom na vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa až 10 pre iný subjekt hospodárskej mobilizácie, si uplatňuje finančné prostriedky u tohto subjektu.

8. Podľa o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa až 58.

9. Podľa náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

10. Čo sa týka vecnej správnosti posúdenia právomoci, žalobca argumentuje, že subjektom, ktoré boli štátom určené na realizáciu karantény osôb vstupujúcich na územie SR, bolo Ministerstvo vnútra SR povinné uhradiť náklady, ktoré vznikli so stravou a ubytovaním týchto osôb, a to na základe nariadenia Vlády SR č. Tieto náklady tak vznikli priamo žalobcovi z iného titulu, ako na základe ustanovení

11. V posudzovanej veci predstavuje žalobou uplatnený nárok peňažnú náhradu za stravovanie, ktoré bolo poskytnuté žalovanej počas nariadenej karantény v zariadení I. J. za obdobie od 03.06.2020 do 10.06.2020. Karanténa bola žalovanej nariadená z dôvodu ochrany verejného zdravia na základe zákona Stravovanie poskytnuté žalovanej počas karantény teda jednoznačne predstavovalo náklady, ktoré vznikli tým, že žalovaná plnila povinnosť zotrvať po príchode na územie SR v karanténe. Vzhľadom na to sa na povinnosť ich náhrady vzťahuje uvedené ustanovenie , ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. V konečnom dôsledku je na tomto právnom posúdení založená aj žaloba a sám žalobca na uvedené ustanovenie poukazuje.

12. Vychádzajúc z uvedeného, teda, že žalobou uplatnené náklady stravovania žalovanej v karanténe sú nákladmi podľa , je tak priamo z textu ustanovenia jednoznačné, že povinnosť nahradiť takéto náklady ukladá Regionálny úrad verejného zdravotníctva. To zakladá jeho právomoc rozhodovať v tejto veci a tým vylučuje právomoc súdu prejednať žalobou uplatnený nárok (, a Čl. 1 ).

13. Na uvedenom závere nemení nič ani žalobcom zdôrazňovaná skutočnosť, že náklady stravovania zaplatil zariadeniu žalobca, ktorému ministerstvu táto povinnosť vyplývala z iného právneho predpisu ako zo , a to z uvedeného nariadenia Vlády SR č. , a že od žalovanej tak žiada iba to, čo bolo plnené za ňu. Uvedený názor žalobcu predpokladá existenciu priamej povinnosti žalovanej voči zariadeniu, v ktorom vykonávala karanténu. Teda, že žalovaná bola povinná uhradiť náklady karantény, v tomto prípade stravovania, priamo zariadeniu I. J.. Práve uvedené nariadenie vlády SR však uvedenú konštrukciu vylučuje. Je zrejmé, že štát nariadil karanténu osôb prichádzajúcich v rozhodnom období na územie SR formou umiestnenia týchto osôb v zariadeniach, ktoré pre tento účel určil, a ktoré stanoveným spôsobom financoval. Právne bolo zabezpečenie karantény preto vecou štátu. Preto ani osoby umiestnené v karanténe nemohli byť z hľadiska nákladov karantény v žiadnom právnom vzťahu so samotnými zariadeniami, kde karanténu absolvovali, ale jedine so štátom samotným. Neprichádza tak do úvahy právna konštrukcia, že by osoby umiestnené v karanténe mali uhradiť náklady karantény týmto zariadeniam. Nie je teda možné uvažovať o danom právnom vzťahu tak, že pokiaľ žalobca platil tomuto zariadeniu za zabezpečenie karantény určených osôb, plnil tým za tieto osoby, a tieto osoby by v dôsledku toho mali byť povinné nahradiť to, čo bolo plnené za nich.

14. Z uvedeného vyplýva, že v tomto konaní uplatnený nárok na zaplatenie je jednoznačne nárokom na úhradu nákladov karantény uplatnený priamo tým, komu tieto náklady karantény vznikli, teda nárokom vyplývajúcim z ust. a nie z iného právneho vzťahu, napr. z bezdôvodného obohatenia.

15. Napokon sa nemožno stotožniť ani s názorom žalobcu, že ust. sa nevzťahuje na situáciu, kedy náklady vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva. Z uvedeného ustanovenia v spojení s ust totiž uvedený právny záver dovodiť nemožno. Právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva je totiž uvedenými ustanoveniami vymedzená výlučne z hľadiska ukladanej povinnosti bez ohľadu na to, v prospech koho má byť táto povinnosť splnená. Úrad verejného zdravotníctva má tak ohľadom nákladov podľa právomoc konať nie len vo veciach, v ktorých by bol sám oprávnený, ale aj vo veciach, v ktorých je oprávneným na úhradu nákladov iný subjekt, či orgán verejnej moci, ako je tomu aj v tomto prípade. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nemusí byť prijímateľom úhrady nákladov, hoci o nej bude rozhodovať. V tomto je správny názor žalobcu, podľa ktorého úrad verejného zdravotníctva nemôže byť v tomto prípade prijímateľom plnenia za náhradu

nákladov stravovania. Ako však bol uvedené, to nie je podmienka danosti jeho rozhodovacej právomoci v tejto veci.

16. Význam pre riešenie otázky právomoci nemá to, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Rozsah, v akom je uplatnené právo na úhradu nákladov podľa , nemá žiaden dopad na to, že takto uplatnené právo má stále základ v citovanom ustanovení, a teda ani žiaden dopad na právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva z toho vyplývajúcu podľa

17. Na tomto mieste je tiež potrebné zdôrazniť, že nedostatok právomoci súdu konať vo veci je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. Neprichádza tak do úvahy, aby strany akýmkoľvek postupom vo veci dosiahli, aby súd mohol prejednať žalobu uplatňujúcu taký nárok, o ktorom súd rozhodovať nemôže pre nedostatok svojej právomoci. Súd v takomto prípade nemôže v konaní urobiť v zásade nič iné, ako konanie zastaviť a v prípade existencie právomoci správneho orgánu vec tomuto orgánu postúpiť. Danosť právomoci je základnou podmienkou konania súdu, a preto bez nej neprichádzalo do úvahy ani vydanie platobného rozkazu, event. nariadenie predbežného prejednania sporu alebo pojednávania, ako sa domnieva žalobca v odvolaní.

18. Žalobca tiež proti napadnutému rozhodnutiu namieta tým, že pre vymáhanie pohľadávky štátu uplatnenej v tomto konaní je nevyhnutný exekučný titul a plniac si povinnosti správcu majetku štátu je žalobca povinný exekučný titul, v tomto prípade súdne rozhodnutie, zabezpečiť. Túto skutočnosť odvolací súd nespochybňuje a nespochybnil ju ani súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím. To nekonštatuje, že o uplatnenej pohľadávke nie je možné vydať rozhodnutie, na základe ktorého by mohla byť vymáhaná exekučne. Napadnuté rozhodnutie iba prijalo záver, že takéto rozhodnutie nie je oprávnený vydať súd. Súčasným postúpením veci správnemu orgánu súd zároveň vyriešil pre žalobcu otázku, kto má právomoc o jej nároku rozhodnúť. Po postúpení veci bude správny orgán ďalej konať o uplatnenom nároku žalobcu. Napadnuté rozhodnutie tak nijako nepopiera možnosť žalobcu získať exekučný titul, ale konštatuje nevyhnutnosť získať ho správnym procesným postupom a súčasne tento postup uvádza. Exekučným titulom nie je len rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie orgánu verejnej správy (§ 45 ods. 2 písm. f) exekučného poriadku).

19. Zároveň neobstojí ani námietka porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré malo spočívať v odopretí možnosti vyjadriť sa k záverom súdu prvej inštancie a k dôkazom. Súd prvej inštancie však pre potreby napadnutého rozhodnutia žiadne dôkazy nevykonával, ale vychádzal výlučne z tvrdení žalobcu uvedených v žalobe. Tie boli dostatočné na posúdenie otázky právomoci súdu ako základnej podmienky konania. Vzhľadom na to sa súd prvej inštancie nemohol dopustiť žiadnych pochybení v dokazovaní. Keďže nerozhodoval o veci samej, nemal ani povinnosť oboznámiť strany sporu o predbežnom právnom posúdení veci ( ). Súd prvej inštancie tiež nepochybil, pokiaľ nenariadil predbežné prejednanie sporu podľa ust. a nasl. , pretože nedostatok právomoci súdu bol zrejmý zo žaloby. Nebol tak dôvod ani na zisťovanie splnenia tejto podmienky konania v súčinnosti so stranami sporu pri predbežnom prejednaní sporu ( ).

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ako vecne správne potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná. Z obsahu spisu nevyplývalo, že by žalovanej vznikli trovy odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).