Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/30/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcov: X. M.. Z. C., narodený XX.X.XXXX, bytom Ľ.. Y. XX, K., X. Q. C., narodená XX.X.XXXX, bytom U. XX, K., X. Z. C., narodený X.X.XXXX, bytom Ľ.. Y. XX, K., všetci zastúpení advokátom JUDr. Miroslavom Králikom, AK so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mierová19, Bratislava, IČO: 00 686 832, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. -395 zo dňa 29.5.2020, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. -395 zo dňa 29.05.2020 v napadnutom vyhovujúcom výroku, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava II, rozsudkom č.k. -395 zo dňa 29.5.2020 (v poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne náhradu škody vo výške 1.249,24 eur spolu s úrokom z omeškania 9,25 % ročne odo dňa 12.7.2011 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). V časti konania o náhradu škody s príslušenstvom priznal žalobcom plný nárok na náhradu trov konania (výrok II.). Žalobu žalobcov o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, spolu 30 000,- eur zamietol (výrok IV.). V časti konania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenie, že žalobcovia dňa 26.1.2010 uzavreli s cestovnou kanceláriou KARYA TOUR, s. r. o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO: 43 850 847, písomnú zmluvu o obstaraní zájazdu, na základe ktorej sa cestovná kancelária zaviazala zabezpečiť pre žalobcov pobyt v Turecku v období od 24.7.2010 do 31.7.2010. Cena zájazdu bola zmluvnými stranami dohodnutá na sumu 1.842,- eur a bola vyplatená v plnej výške dňa 24.6.2010. Nebolo sporným, že poisťovňa Allianz-Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700 vyplatila žalobcovi 1/ z povinného zmluvného poistenia zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie KARYA TOUR, s. r. o., z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXX sumu spolu vo výške 552,60 eur a doplatok vo výške 40,16 eur, t.j. spolu sumu 559,76 eur. Zvyšok v sume 1.249,24 eur žalobcom vyplatený nebol.

3. Žalobcovia tvrdili, že škoda im vznikla preto, že poistná suma pre prípad úpadku cestovnej kancelárie nepokryla nimi zaplatený preddavok na zájazd, a to z dôvodu, že v ustanovení nesprávne transponoval čl. 7 Smernice Rady č. 90/314/EHS (ďalej len "Smernica"), podľa ktorého organizátor a/alebo maloobchodník ako zmluvná strana musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti; limituje výšku poistného krytia minimálne 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, respektíve ak tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku. Žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Tvrdila, že objektívna 10 - ročná premlčacia doba podľa uplynula, keď jej nesprávny úradný postup bol ukončený najneskôr nadobudnutím platnosti , t.j. 18.7.2001 a žalobcovia teda mohli uplatniť svoje nároky v zákonnej objektívnej 10

- ročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula dňom 18.7.2011. Žalobu podali na súd prvej inštancie až dňa 28.9.2012, teda oneskorene - po márnom uplynutí premlčacej doby.

4. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. -287 zo dňa 28.4.2017 žalobu žalobcov z dôvodu premlčania nároku zamietol. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, uznesením č.k. -339, zo dňa 15.1.2020 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, ani s dôvodmi, ktoré ho viedli k posúdeniu premlčania nároku žalobcov a zamietnutiu žaloby a vyslovil názor, že žaloba bola podaná včas. Poukázal na to, že skutočná škoda vznikla žalobcom momentom, keď im poisťovňa nevyplatila celú sumu zálohy, ktorú žalobcovia zaplatili vo výške 1 842,- eur, ale vyplatila im len sumu 552,60 eur a vo februári 2011 doplatila 40,16 eur. Týmto momentom možno konštatovať, že došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobcov. Keďže k vzniku škody došlo vo februári 2011, je potrebné uplatnený nárok posudzovať podľa , pretože na premlčanie nároku na náhradu škody vyplývajúcej z nesprávneho úradného postupu nemožno pri určení počiatku objektívnej premlčacej lehoty vychádzať len z protiprávneho úkonu, či udalosti vyvolávajúcej škodu (nesprávna transpozícia Smernice), ale je potrebné vychádzať aj zo skutočnosti kedy samotná škoda vznikla; počítanie premlčacej lehoty pri nesprávnej transpozícii Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky dňom platnosti toho zákona, t.j. 18.7.2001, by viedlo k praktickej nemožnosti uplatnenia si práv subjektmi, ktorým vznikla škoda po 18.7.2011, pričom je nepochybné, že takýto výklad sa prieči zásade efektivity.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa článku 7, 9 bod 1 Smernice rady číslo 90/314/ EEC o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb zo dňa 13.6.1990, podľa ustanovenia , , , , , , , , , o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr (ďalej aj ), podľa ustanovenia , , ,, , , , , zákona č. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení účinnom v rozhodnom čase. Súd prvej inštancie vo vzťahu k námietke premlčania poukázal na to, že podľa ustanovenia sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, pričom pri určení počiatku objektívnej premlčacej lehoty nemožno vychádzať len z protiprávneho úkonu, či udalosti vyvolajúcej škodu (nesprávna transpozícia Smernice), ale je potrebné vychádzať aj zo skutočnosti, kedy samotná škoda vznikla. Keďže škoda vznikla vyplatením len čiastočnej zálohy žalobcom vo februári 2011, ktorým momentom došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobcov a žaloba bola na súd podaná dňa 28.9.2012, stalo sa tak v zákonnej lehote a teda včas.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je v právnom poriadku SR koncipovaná spôsobom, ktorý vylučuje uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky, keďže táto nespadá do žiadnej z kategórií upravených v platnom znení. Nemožnosť domáhať sa náhrady škody spôsobenej legislatívnou činnosťou podľa vnútroštátneho práva však nevylučuje, aby sa jednotlivci mohli domáhať škody spôsobenej porušením práva Európskej únie. Zakladateľské zmluvy Európskeho spoločenstva neupravujú povinnosť členského štátu nahradiť škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie. Princíp povinnosti štátu nahradiť škodu bol vypracovaný Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") v rozhodnutiach napr. vo veciach Frankovich, Brasserie du Pecheur, Britisch Telecom, Dillenkofer a ďalšie, keď uviedol, že, že štát môže byť zodpovedný za škodu. Vzniknutú v dôsledku neimplementovania smernice. Zodpovednosť štátu Súdny dvor odvodil z požiadavky plnej účinnosti noriem práva Európskej únie a ochrany práv poskytnutých týmito normami jednotlivcom, ktorá by v prípade nemožnosti domáhania sa nápravy bola značne oslabená. Súdny dvor zároveň definoval kritériá pre vyvodenie zodpovednosti štátu v prípade pochybenia spočívajúceho v neimplementovaní smernice. Týmito sú výsledok predpísaný smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom, bez ohľadu na bezprostredný účinok smernice, obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice, existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a škodou, utrpenej jednotlivcom. Súdny dvor založil povinnosť členských štátov nahradiť vzniknutú škodu v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich z právnych noriem Európskej únie a to aj v prípade v legislatívnej činnosti členského štátu za splnenia uvedených podmienok. Súdny dvor zároveň uviedol, že náhrada škody bude uplatňovaná vnútroštátnymi súdmi podľa predpisov vnútroštátneho práva, pričom podmienky pre uplatnenie náhrady škody nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade obdobných návrhov vnútroštátnej povahy a nemôžu byť upravené iným spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady. Dokumentami, ktoré zaväzovali Slovenskú republiku aproximovať právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú Európska dohoda o pridružení, uzatvorená medzi európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na strane druhej (asociačná dohoda), Biela kniha, Partnerstvo pre vstup a Národný program pre prijatie acquis - NPPA. V kapitole 23, ktorá bola uzavretá v októbri 2000 určuje NPPA úlohy Slovenskej republike ohľadne ochrany spotrebiteľa a zdravia. Okrem iného uvádza ako prioritu implementovať smernicu 90/314 a prijať právnu úpravu ohľadne cestovného ruchu do 1.7.2001.

7. Skutočnosť, že Smernica 90/314 bola transponovaná do obsahu zákona číslo 281/2001 Z.z vyplýva z predkladacej správy k zákonu číslo , z dôvodovej správy k zákonu číslo 281 /2001 Z.z., ktorej obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom Európskej únie, ako aj z tabuľky zhody k zákonu číslo , ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava Slovenskej republiky je kompatibilná s právom Európskej únie. Z ich obsahu súd prvej inštancie zistil, že Smernica o organizovanom cestovaní a dovolenkových zájazdoch číslo 90/314/EHS bola implementovaná do zákona číslo o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení dňom 14. 6. 2001. Okrem uvedeného skutočnosť, že Smernica 90/314 bola transponovaná do zákona číslo vyplýva aj z oznámenia notifikácie, ktorá bola uskutočnená v súlade s požiadavkami uznesenia vlády SR číslo 983 zo dňa 14. 10. 2003 ako aj z obsahu samotného materiálu k tomuto uzneseniu vlády. nadobudol platnosť dňom 18.07.2001. Podľa znenia citovaného vnútroštátneho zákonného ustanovenia je zrejmé, že transpozícia nebola realizovaná v súlade so znením Smernice. Podľa článku 7 Smernice rady číslo 90/314/ EEC o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb zo dňa 13.6.1990, "organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti". Podľa "cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu podľa na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku." Podľa článku 9 bod 1 citovanej Smernice, členské štáty príjmu predpisy nevyhnutné na dosiahnutie súladu s touto Smernicou pred 31.12.1992.

8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Súdny dvor Európskej únie opakovane vyslovil názor, že za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu t.j. akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdy. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo podľa praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. 629, bod 17). Zásada prednosti práva únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod 52; Komisia p. Taliansku, 48/71, 13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91,Zb.s. I-191, bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 Zákona o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomocí. Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom. (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. ). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311,body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal,106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body 21 až 20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku (Vereniging NationaalOverlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383 až 385/06, 13.3.2008, Zb. s. I-1561, bod 49; Leffler,C-443/04, 8.11.2005, Zb. s. I-9611, bod 51). Judikatúra Európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ, a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ.

9. Prijatím novej Smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti: 1. implementovať Smernicu včas (t.j. v lehote určenej priamo v Smernici resp. do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v Úradnom vestníku) a 2. implementovať Smernicu správne. Doktrína priamej účinnosti Smerníc je produktom Súdneho dvoru EÚ, ktorá bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval Smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti. Vytvorením tejto doktríny priznal Súdny dvor EÚ Smerniciam v určitých prípadoch obdobný účinok, aký majú nariadenia. Koncept priamej účinnosti Smerníc vznikol z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ. Rozhodnutie Súdneho dvoru vo veci Van Duyn bolo jedno z prvých rozhodnutí, ktoré priznalo smernici priamy účinok. Súdny dvor EÚ sa vo svojom rozhodnutí vyjadril, že táto smernica priznáva jednotlivcom také práva, ktorých sa môžu domáhať na súdoch v členskom štáte a ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť. Súdny dvor EÚ vyjadril názor, že sporné vnútroštátne ustanovenie sa nemalo aplikovať, pretože bolo v rozpore so Smernicou EÚ. Namiesto neho sa má aplikovať priamo Smernica. Judikatúra Súdneho dvoru EÚ ustálila, voči ktorým inštitúciám je možné uplatniť priamy účinok Smerníc, resp. ktoré orgány sú povinné automaticky priamy účinok Smerníc rešpektovať. Súdny dvor EÚ rozšíril pojem štát a uviedol, že znením smerníc nie sú zaviazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ Smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Medzi takéto orgány patria napr. daňové úrady, podniky pod finančnou kontrolou štátu, inštitúcie poskytujúce zdravotnícke služby a ďalšie, ktoré spĺňajú vyššie uvedené špecifiká. Jednotlivci sa teda môžu domáhať svojich práv priamo na vnútroštátnom súde, druhou možnosťou je konanie o porušení zmluvy priamo pred Súdnym dvorom EÚ.

10. S poukazom na vyššie uvedené mal súd prvej inštancie preukázané, že Smernica bola transponovaná do tak, že spotrebiteľom sa pri platobnej neschopnosti cestovej kancelárie vrátia zaplatené zálohy na balík služieb v garantovanej výške 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov cestovnej kancelárie. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku.", čo je ale v rozpore s účelom článku 7 Smernice rady číslo 90/314/ EEC o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb zo dňa 13.6.1990, podľa ktorého sa má zabezpečiť refundácia všetkých nákladov. Preto súd prvej inštancie vyslovil záver, že do Slovenského právneho poriadku bola predmetná Smernica transponovaná nesprávne, čím je splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu, tak ako ho definoval Súdny dvor. V dôsledku nesprávnej transpozície Smernice do právneho poriadku sa žalobcom vrátila iba časť zaplatených finančných prostriedkov za zájazd, a to poistným plnením, ktoré im bolo vyplatené vo výške 592,76 eur. Nakoľko žalobcovia za zájazd zaplatili sumu cestovnej kancelárii vo výške 1842 eur, tak im vznikla škoda vo výške žalovanej sumy 1249,24 eur (1842 - 592,79). Medzi nesprávnou transpozíciou a vznikom škody existuje príčinná súvislosť, pretože v prípade, ak by do vnútroštátneho predpisu bola smernica č. 90/314 EHS transponovaná v súlade s cieľom, ktorý sledovala, bola by cestovná kancelária povinná zabezpečiť si poistenie v takom rozsahu, aby boli objednávateľom zájazdov v prípade ich neuskutočnenia nahradené všetky náklady. Preto súd prvej inštancie v časti konania o náhradu škody, žalobe žalobcov vyhovel a keďže žalovaný sa dostal s plnením do omeškania priznal súd prvej inštancie žalobcom podľa aj úrok z omeškania dlžnej istiny od 12.7.2011 do jej zaplatenia.

11. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobcovia domáhali analogicky podľa súd prvej inštancie uviedol, že podľa ustálených kritérií aj rozhodovacej praxe sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch stanovuje najmä s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení. Nemajetková ujma sa nemôže priznať automaticky a len na základe konštatovania porušenia právnej povinnosti, pretože aj v tomto prípade tak ako pri vzniku škody je poškodený svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy riadne preukázať. Poukázal na to, že žalobcovia v konaní nepredložili žiadne dôkazy, ktorými by preukázali nimi tvrdený vznik nemajetkovej ujmy ako objektívne zistiteľného stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti. V konaní žalobcovia preukazovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy dĺžkou trvania súdneho konania a s poukazom na satisfakčnú funkciu peňažnej náhrady pre žalobcov za nesprávny postup štátu a zároveň na jej motivačnú, sankčnú funkciu vo vzťahu k žalovanému. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy sa musí vzťahovať výlučne k osobe, ktorej mala vzniknúť ujma a ktorá túto ujmu musí jednoznačne preukázať bez ohľadu na sankčnú, či motivačnú funkcia vo vzťahu k zodpovednému subjektu. V prejednávanej veci bola priznaná žalobcom škoda vo výške 1249,24 eur, čo rozhodne nepredstavuje takú výšku škody, ktorá by bola spôsobilá žalobcom privodiť akúkoľvek ujmu, ako napr. nepriaznivú finančnú situáciu, resp. zníženie ich postavenia v spoločnosti v tomto dôsledku a pod. Uvedené skutočnosti žalobcovia ani netvrdili ani nepreukázali. Preto súd prvej inštancie žalobu žalobcov v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako nepreukázanú a teda nedôvodnú zamietol.

12. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa a (ďalej aj ), pričom zohľadnil úspech strán v spore.

13. Žalovaný podal proti rozsudku, v časti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Nesúhlasil so záverom, že Smernica Rady EHS č. 1990/314/EHS o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (ďalej len „smernica č. 90/314/EHS“) bola transponovaná do Z.z nesprávne, v rozpore s účelom článku 7 Smernice č. 90/314/ EHS, a teda bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu. Žalovaný argumentuje, že Smernica č. 90/314/EHS bola transponovaná do obsahu riadne, čo vyplýva z obsahu Predkladacej správy k , z obsahu Dôvodovej správy k , ktorých obsahom je aj doložka zlučiteľnosti zákona s právom EÚ, ako aj z tabuľky zhody k , ktorá poskytuje širšie informácie o tom, či právna úprava SR je kompatibilná s právom ES/EÚ. Skutočnosť, že smernica č. 90/314/EHS bola transponovaná do obsahu , vyplýva aj z Oznámenia o notifikácii, ktorá bola uskutočnená v súlade s požiadavkami uznesenia vlády SR č. 983 z 14.10.2003, ako aj z obsahu samotného materiálu k tomuto uzneseniu vlády SR. Namietal, že žalobcovia nepreukázali, že došlo k nesprávnej transpozícii smernice č. 90/314/ EHS, nakoľko nepredložili žiaden dôkaz - dokument Európskej komisie, ktorým by Slovenskú republiku vyzvala na odstránenie chýb (nezrovnalostí) v nadväznosti na nesprávnu transpozíciu smernice č. 90/314/EHS. Ani samotná novela sa nezakladala na výzve Európskej komisie, ktorou by žiadala nápravu v spôsobe a/alebo v rozsahu implementácie smernice č. 90/314/EHS. Podľa žalovanej z jazykového výkladu článku 7 smernice č. 90/314/EHS je zrejmé, že sa vzťahuje výlučne a len na prípad repatriácie, t.j. návrat cestujúceho na miesto odchodu, dopravenie späť do vlasti (čo nie je posudzovaný prípad, keďže zájazd sa vôbec neuskutočnil) a nevzťahuje sa na žiadne iné platby zaplatené spotrebiteľom. Až znenie aktuálne platnej smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (ďalej len „smernica č. 2015/2302“), ktorej opatrenia sa uplatňujú od 1. júla 2018, hovorí o zábezpeke refundácie platieb a repatriácie cestujúcich v prípade platobnej neschopnosti. Podľa článku 17 ods. 1 smernice č. 2015/2302 „členské štáty zabezpečia, aby organizátori usadení na ich území poskytovali zábezpeku refundácie všetkých platieb uskutočnených cestujúcimi alebo v ich mene v rozsahu, v akom sa príslušné služby neposkytnú v dôsledku platobnej neschopnosti organizátora. Ak je v zmluve o balíku cestovných služieb zahrnutá aj preprava cestujúcich, organizátori tiež poskytnú zábezpeku repatriácie cestujúcich. Môže sa ponúknuť pokračovanie balíka služieb.“ Na základe uvedeného žalovaný tvrdí, že článok 7 smernice č. 90/314/EHS sa vzťahuje výlučne a len na repatriáciu (návrat, dopravenie späť do vlasti) a žiadne iné platby, možno dospieť k záveru, že smernica č. 90/314/EHS bola do transponovaná riadne a v súlade s jej účelom, ktorý sledovala. Cestovná kancelária KARYA Tour zanedbala zákonnú povinnosť a neuzatvorila poistenie na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25 % z plánovaných tržieb z predaja zájazdov alebo vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku pre prípad svojho úpadku. je totiž stanovená minimálna výška pre dostatočnú poistnú sumu, nie maximálna - samotná smernica č. 90/314/ EHS nehovorí expressis verbis o výške záruky. Uvedený argument je premietnutý aj do uznesenia Súdneho dvora vo veci C-430/13, v ktorom Súdny dvor tvrdí, že: „článok sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát nemá diskrečnú právomoc určiť rozsah rizika, ktoré má byť pokryté zábezpekou, ktorú má zložiť organizátor zájazdu alebo predajca v prospech spotrebiteľov. Je v právomoci vnútroštátneho súdu určiť, či kritériá stanovené dotknutým členským štátom týkajúce sa stanovenia sumy uvedenej zábezpeky majú za cieľ alebo za následok obmedzenie rozsahu rizika, ktoré má táto zábezpeka pokryť, pričom v takom prípade sú zjavne nezlučiteľné s povinnosťami vyplývajúcimi z uvedenej smernice, a preto predstavujú dostatočne závažné porušenie práva Únie, ktoré by za predpokladu určenia priamej príčinnej súvislosti mohlo založiť zodpovednosť dotknutého členského štátu.“ Podľa žalovaného bola v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaná existencia príčinnej súvislosti práve medzi škodou cestujúcich a nezabezpečením dostatočnej poistnej sumy zo strany cestovnej kancelárie. Uviedol, že pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Na druhej strane SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Cestovnej kancelárii KARYA Tour bolo umožnené vstupovať do zmluvných vzťahov s poisťovňou Allianz

- Slovenská poisťovňa a dohodnúť si individuálne poistné podmienky, s dôrazom na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25 % z plánovaných tržieb z predaja zájazdov alebo vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku, zároveň bola KARYA Tour daná aj možnosť uzatvoriť poistnú zmluvu aj na viac ako 25 %. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval obsah právnej normy v ustanovení , a preto rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považuje za absurdné, aby štát niesol zodpovednosť za škodu spôsobenú cestovnou kanceláriou, ktorá zanedbala svoju zákonnú povinnosť a nezabezpečila si dostatočné poistné krytie pre prípad jej platobnej neschopnosti. V takomto prípade vzniká zodpovednosť za škodu cestovnej kancelárii, resp. poisťovni (banke) a nie štátu. Žalovaný nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade medzi nesprávnou transpozíciou smernice a vznikom škody existuje príčinná súvislosť. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Štát nezodpovedá „automaticky“ za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo po jeho nesprávnom úradnom postupe. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Dôkazná povinnosť týkajúca sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Žalovaný nepovažuje za preukázanú priamu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou a má za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a na ich základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 Brasserie du Pecheur, podľa ktorého pri určovaní výšky škody môže vnútroštátny súd za každých okolností zisťovať, či poškodená osoba preukázala primeranú snahu za účelom odvrátenia škody, prípadne za účelom obmedzenia jej rozsahu, alebo či táto osoba včas využila všetky dostupné právne prostriedky. Je bežnou súčasťou právnych poriadkov členských štátov, že poškodený musí preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak mu hrozí, že ponesie škodu sám. Žalovaný tvrdí, že žalobcovia si mali uspokojenie svojej pohľadávky v prvom rade žiadať od spoločnosti KARYA Tour, a to aj v prípade vyhlásenia konkurzu v dôsledku úpadku spoločnosti, resp. ako veritelia mohli podať návrh na vyhlásenie konkurzu na príslušnom súde a tým sa domáhať uspokojenia svojej pohľadávky voči dlžníkovi - KARYA Tour, ktorá škodu spôsobila. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil a žalobu zamietol.

14. Žalobcovia k odvolaniu uviedli, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá predstavuje záväzný prameň práva Európskej únie, náhradu škody nemožno viazať na požiadavku, aby Súdny dvor EÚ predtým konštatoval porušenie úniového práva dotknutým členským štátom v rámci konania o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEU (Dánske Slagterier, C- 445/06, 24. 3. 2009, bod 37; Dillenkofer, C-178, 179, 188, 189 a 190/94, 8. 10. 1996, Zb. s. 1-4845, bod 28). Takáto podmienka by bola v rozpore so zásadou účinnosti, pretože na konanie o nesplnení povinnosti poškodený subjekt nemá žiadny vplyv a môže iba podať podnet na Komisiu, aby uvedené porušenie práva Únie dotknutým členským štátom prešetrila a vyvodila z neho prípadné dôsledky, avšak ani podanie podnetu na Komisiu nepredstavuje podmienku pre priznanie nároku na náhradu škody pre porušenie práva únie členským štátom (C-445/06, Dánske Slagterier, 24. 3. 2009, bod 44; Brasserie du pécheur a Factortame, C-46 a 48/93, 05. 3. 1996, Zb. s. 1-1029, bod 95). Tvrdia, že na to aby bola podaná žaloba na náhradu škody úspešná, nie sú povinní preukazovať podanie podnetu na Komisiu či predkladať súdu akékoľvek dokumenty, ktorými by Komisia či iný orgán Slovenskú republiku vyzval na odstránenie chýb v nadväznosti na nesprávnu transpozíciu smernice, ani nemusia v ich veci čakať na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorým by tento rozhodol, že zo strany členského štátu došlo k porušeniu práva Únie. V prípade uplatnenia nárokov na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie členským štátom je na posúdení vnútroštátneho súdu, či k porušeniu úniového práva zo strany členského štátu došlo (resp. môže o názor požiadať prostredníctvom prejudiciálnej otázky Súdny dvor EÚ). Žalobcovia poukázali na to, že dokumenty, ktoré podľa žalovaného preukazujú riadnu transpozíciu článku boli vypracované samotným žalovaným, a preto nemusia odrážať objektívne skutočnosti, ktoré by bez pochybností preukazovali vykonanie riadnej transpozície. Súd prvej inštancie preto podľa žalobcov postupoval správne keď, vyvinul činnosť spočívajúcu v porovnaní konkrétneho znenia ustanovenia Smernice 90/314 (článku 7) a ciele v nej stanovené s konkrétnym znením ustanovení slovenského transpozičného predpisu ( ) a na základe toho dospel k záveru, že právny poriadok Slovenskej republiky a konkrétne ustanovenia transpozičného predpisu, do ktorých bola Smernica 90/314 transponovaná nie je v súlade s ustanoveniami a cieľmi Smernice 90/314. Uviedli, že jedným zo záväzných prameňov práva Únie je judikatúra Súdneho dvora EÚ. Judikatúra Súdneho dvora EÚ uvádza, že porušenie komunitárneho práva je jasne, dostatočne závažné, ak pretrváva naďalej napriek rozsudku, ktorý toto porušenie práva preukazuje, alebo napriek predbežnému opatreniu alebo ustálenej súdnej praxi Súdneho dvora v danej oblasti, z ktorých je zrejmé, že dotknuté správanie je porušením práva (Brasserie du pécheur a Factortame, C-46 a 48/93, 05. 3. 1996, Zb. s. 1-1029, bod 57; Kobier, C-224/01, 30. 9. 2003, bod 56). Poukázali na to, súdnu prax Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa riadnej implementácie článku , z ktorej vyplýva, že vnútroštátne právne predpisy sú v súlade s ustanovením smernice len vtedy, ak boli správne do vnútroštátneho práva zapracované povinnosti podľa článku 7 Smernice, ktoré bez ohľadu na použitý režim, spotrebiteľovi účinne zaručujú vrátenie všetkých zaplatených prostriedkov a repatriáciou, v prípade platobnej neschopnosti organizátora cesty." (Rechberger, C-140/97, bod 64). Preto tvrdia, že článok nie je riadne prebratý do slovenského právneho poriadku, keďže v uvádza, že cestovná kancelária je povinná dohodnúť poistenie zájazdu na poistnú sumu vo výške minimálne 25% ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, resp. ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku. žalobcovia rozporujú tvrdenie žalovaného, že z jazykového výkladu článku 7 Smernice č. 90/314/EHS vyplýva, že toto sa vzťahuje výlučne a len na prípad repatriácie a nevzťahuje sa na žiadne iné platby zaplatené spotrebiteľom. Poukázali na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, v ktorom sa vyjadroval a vykladal článok 7 Smernice č. 90/314. Z výkladu predmetnej smernice Súdnym dvorom EÚ, sprostredkovaného aj prostredníctvom rozhodnutí Súdneho dvora EU, ktoré žalobcovia citujú (rozsudok Dillenkofer (spojené veci C-178/94, C-179/94, C-188/94, C-189/94 a C-190/94, rozsudok Rechberger /C-140/97/, rozsudok Verein fúr Konsumenteninformation /C-364/96/) vyplýva, že Smernica sa má vykladať tak, že spotrebiteľ má v zmysle článku právo nielen na repatriáciu ale aj na vrátenie zaplatených finančných prostriedkov. Žalobcovia citovali z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Rechberger (C-140/97), kde uviedol, že ani v preambule smernice, alebo v texte článku 7, nie je nijaký náznak, z ktorého možno určiť, že záruka môže byť na základe tohto ustanovenia obmedzená, čo bolo urobené na reguláciu bezpečnosti v Rakúsku. Aj keď je pravda, ako uviedla rakúska vláda, že môžu byť praktické problémy pri zavádzaní systému záruk na pokrytie všetkých rizík definovaných v článku 7 Smernice, zostáva však faktom, že takýto systém stanovil zákonodarca Spoločenstva. Preto podľa žalobcov neobstojí obrana žalovaného, že cestovná kancelária KARYA Tour mala možnosť uzatvoriť poistnú zmluvu aj na viac ako 25 % a to z dôvodu, že cieľom článku nebolo vytvoriť na vnútroštátnej úrovni možnosť pre cestovné kancelárie uzatvoriť poistnú zmluvu aj na sumu vyššiu ako 25 % z plánovaných tržieb z predaja zájazdov, cieľom je chrániť spotrebiteľov tým, že musia byť kupujúcim zájazdov vrátené všetky peniaze zaplatené za zájazd alebo repatriáciu v prípade platobnej neschopnosti alebo bankrotu organizátora. Žalovaná ako subjekt zodpovedný a povinný vykonať transpozíciu smernice mala prijať takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá by cestovným kanceláriám uložila povinnosť dohodnúť poistenie pre prípad úpadku v takej výške, aby v prípade jej úpadku boli spotrebiteľom vrátené všetky peniaze zaplatené za zájazd alebo repatriáciu v prípade bankrotu alebo platobnej neschopnosti cestovnej kancelárie. Len v takomto prípade by sa dalo konštatovať, že zo strany žalovanej došlo k správnej transpozícii článku . Zásada zodpovednosti členského štátu za škody, ktoré spôsobil jednotlivcom z dôvodu porušenia úniového práva je súčasťou systému Zmluvy o fungovaní Európskej únie a tým aj úniového právneho poriadku. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa tejto zodpovednosti nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. Nesúhlasili s obranou žalovaného, že uplatneného nároku sa mali domáhať voči cestovnej kancelárii KARYA Tour, pretože táto spoločnosť mala s poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. uzatvorené poistenie zájazdu pre prípad úpadku cestovnej kancelárie na sumu 550 000 eur. Spoločnosť KARYA Tour teda bola poistená pre prípad úpadku v súlade s platnou právnou úpravou ( ), z jej strany nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu, ktoré by zakladal nárok žalobcov na náhradu škody a žalobcovia by sa voči KARYA Tour, s.r.o. nemohli na súde dovolávať priameho účinku článku z dôvodu, že smernice (vrátane Smernice 90/314) nikdy nemôžu mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Nebola to spoločnosť KARYA Tour, s.r.o., ktorá spôsobila žalobcom škodu v sume 351,04 eur z dôvodu jej úpadku, ale túto škodu žalobcom spôsobil žalovaný tým, že nezabezpečil správnu transpozíciu článku do transpozičného predpisu ().

15. Žalovaný v replike zotrval na v odvolaní prednesenej argumentácii.

16. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe žalobcov vyhovené, v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ods. ods. 1 a contrario v spojení s ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

17. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou mu bolo uložené zaplatiť žalobcom náhradu škody vo výške 1 249,24 eur s príslušenstvom. V súdenej veci žalobcovia uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnili tým, že Slovenská republika sa dopustila nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v tom, že do svojho právneho poriadku neprevzala, respektíve nesprávne prevzala záväzok, ktorý pre ňu vyplýva z európskeho práva, konkrétne, že riadne neimplementovala do vnútroštátnej úpravy článok 7 Smernice rady EÚ č. 90/314/EEC z 13.6.1990 o balíku cestovných a výletných služieb (ďalej aj Smernica), podľa ktorého organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana, musí zabezpečiť dostatočný dôkaz záruky refundácie peňazí, ktoré boli zaplatené za a pre repatriáciu spotrebiteľa v prípade platobnej neschopnosti..

18. Slovenská republika zmluvou o pristúpení k Európskej únii (EÚ) prevzala na seba záväzok dodržiavať právo európskej únie, spoločne so základnými zásadami, ktoré z neho vyplývajú. Špecifické postavenie práva EÚ má odraz aj v ustanovení v článku 7 odsek 2 v zmysle ktorého, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

19. Uvedené znamená, že aj v podmienkach jurisdikcie Slovenskej republiky platí princíp aplikácie prednosti úniového práva, ktorý potom súvisí aj s princípom priameho účinku a princípom priamej použiteľnosti úniového práva. Priamy účinok znamená, že adresátmi úniového práva sú nielen členské štáty, ale aj jednotlivci, teda fyzické a právnické osoby. Právnymi aktami Európskeho spoločenstva sú aj smernice, ktoré sú určené členským štátom. Smernica je právny akt stanovujúci cieľ, ktorý musia členské štáty splniť. Ich plnenie predpokladá prevzatie (implementáciu) do vnútroštátneho práva. Členské štáty majú povinnosť v určenej lehote prispôsobiť vnútroštátne právo smernici EÚ (tzv. transpozícia), prípadne zachovať už zlučiteľný stav. Priameho použitia pravidla stanoveného smernicou sa môže dovolávať jednotlivec, ktorého právne postavenie by riadna implementácie zlepšila, proti členskému štátu, ktorý porušil svoju transpozičnú povinnosť. Z povinnosti členského štátu zabezpečiť plný účinok práva Európskej únie potom pre jednotlivcov vyplýva aj právo na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva.

20. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu (predpokladom nie je zavinenie) za škodu vzniknutú porušením práva únie členským štátom pre neprevzatú alebo nesprávne prevzatú smernicu (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a Dillenkofer), po splnení troch základných predpokladov (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich). Prvým predpokladom je, že bola porušená smernica, ktorá priznáva práva jednotlivcom a členský štát takúto normu úniového práva porušil, druhým predpokladom je, že porušenie práva je dostatočné závažné a tretím predpokladom je príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva členským štátom a vznikom škody fyzickým a právnickým osobám. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

21. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, respektíve judikatúrou Súdneho dvora EÚ v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti (efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov, nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ pre takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva, ktorou je v podmienkach Slovenskej republiky o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

22. Slovenská republika článok 7 Smernice Rady EÚ č. 90/314/EEC z 13.6.1990 prevzala do vnútroštátnej úpravy o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení v znení neskorších predpisov, účinným dňom 1.10.2001. Podľa tohto zákona je cestovná kancelária povinná dohodnúť poistenie zájazdu podľa na dostatočnú poistnú sumu vo výške minimálne 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov. Ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, cestovná kancelária je povinná dohodnúť povinné zmluvné poistenie na poistnú sumu vo výške minimálne 25 % týchto tržieb v predchádzajúcom roku.

23. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v súdenej veci porovnal znenie ustanovenia článku 7 Smernice a ciele stanovené touto Smernicou, s konkrétnym znením ustanovenia a pri použití príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ posúdil, či predmetná právna úprava Slovenskej republiky je v súlade s ustanoveniami danej Smernice. Súd prvej inštancie dospel na základe tohto postupu k záveru, že znenie je v rozpore s článkom 7 Smernice, jeho účelom, v zmysle ktorého sa má zabezpečiť refundácia všetkých nákladov, nielen nákladov spojených s repatriáciou ako to tvrdí žalovaný, čo znamená, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku prevzatá nesprávne, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje.

24. Základným predpokladom správneho premietnutia obsahu a cieľov Smernice EÚ do vnútroštátneho predpisu je totiž výklad smernice, teda objasnenie a poznanie jej zmyslu, čím je možné dosiahnuť vo všetkých krajinách európskeho spoločenstva jednotný požadovaný výsledok. Výklad za účelom zistenia a objasnenia zmyslu a obsahu smernice prednáša Súdny dvor EÚ prostredníctvom judikatúry. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ obsiahnutej v rozsudkoch napríklad C-178/94, C-140/97, C-410/96, C-134/11, C-346/96, C-430/13 vyplýva, že cieľom článku 7 Smernice je zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa proti ekonomickým rizikám vyplývajúcim z platobnej neschopnosti alebo úpadku organizátora zájazdu a výsledkom stanoveným v článku 7 Smernice má byť preto vrátenie peňazí, ktoré spotrebiteľ za zájazd zaplatil v prípade platobnej neschopnosti alebo úpadku organizátora zájazdu. Organizátor je preto povinný mať dostatočné záruky na zabezpečenie refundácie zaplatených peňazí v prípade platobnej neschopnosti a úpadku a spotrebiteľ má tak mať garantované právo na zabezpečenie vrátenia peňazí zaplatených za zájazd. Z tohto dôvodu potom neobstojí námietka žalovaného, že článok 7 dotknutej Smernice sa vzťahuje výlučne a len na prípad repatriácie, t.j. návrat cestujúceho do miesta odchodu, doprava späť do vlasti a nevťahuje sa na žiadne iné platby zaplatené spotrebiteľom. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-140/97 výslovne vyplýva, že povinnosti stanovené v článku 7 Smernice sú správne prevzaté do vnútroštátneho práva len v prípade, ak ustanovenia vnútroštátneho predpisu majú za následok, že spotrebiteľ má v prípade úpadku cestovnej kancelárie právo na vrátenie všetkých finančných prostriedkov zaplatených za zájazd, ako aj právo na repatriáciu. Označené rozhodnutie bolo vyhlásené pred tým, (a aj iné vyššie označené rozhodnutia Súdneho dvora EÚ) ako nadobudol platnosť a účinnosť.

25. Preto ustanovením o výške poistnej sumy v rozsahu výšky 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, respektíve ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, v rozsahu výšky 25% týchto tržieb v predchádzajúcom roku došlo k odopretiu práv spotrebiteľov na vrátenie všetkých peňazí zaplatených za neuskutočnený zájazd pre obchodný úpadok cestovnej kancelárie v porovnaní s právom, ktoré im vyplýva z práva Európskej únie vyjadrenej v Smernici rady EÚ č. 90/314/EEC zo dňa 13.6.1990 a zo zodpovedajúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Slovenská republika totiž neprevzala do svojho vnútroštátneho poriadku Smernicu rady EÚ č. 90/314/EEC zo dňa 13.6.1990 tak, aby zaistila touto Smernicou sledovaný cieľ, a to efektívne dosiahnutie vrátenia všetkých peňazí zaplatených spotrebiteľom za neuskutočnený zájazd v prípade obchodného úpadku cestovnej kancelárie.

26. Predmetná Smernica, respektíve úprava v článku 7 tejto Smernice nepochybne zakladá práva jednotlivcov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v prípade smernice Súdny dvor EÚ len výnimočne konštatoval, že smernica nesmeruje k založeniu práv jednotlivcov (rozhodnutie vo veci komisia vs. Nemecko, C-59/89). O dostatočne závažné porušenie úniového práva ide vtedy, ak porušenie práva pretrváva aj napriek existencii ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ v danej oblasti, z ktorej vyplýva nesprávny postup členského štátu. Na takto založenú zodpovednosť nie je potrebné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o porušení úniového práva členským štátom, pretože na konanie o nesplnení povinnosti členským štátom nemá poškodený subjekt žiadny vplyv. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí č. C-178/94 vyslovil (bod 1 výroku), že neprijatie opatrenia na transponovanie smernice za účelom dosiahnutia výsledku, ktorý predpisuje v rámci obdobia stanoveného na tento účel, predstavuje vážne porušenie samé osebe práva Spoločenstva a v dôsledku toho vedie k právu na náhradu škody jednotlivcov, ktorí utrpeli škodu, ak výsledok predpísaný smernicou znamená udelenie práv jednotlivcom, ktorých obsah možno vymedziť a existuje príčinné spojenie medzi porušením záväzku a utrpenou stratou a škodou. Právna úprava zabezpečenia ochrany práv spotrebiteľov v súvislosti s úpadkom cestovnej kancelárie vyjadrená v ustanovení obmedzila rozsah rizika, ktoré má zábezpeka pokryť, a to len na výšku 25 % ročných plánovaných tržieb z predaja zájazdov, respektíve ak tieto tržby majú byť nižšie než v predchádzajúcom roku, na výšku minimálne 25% týchto tržieb v predchádzajúcom roku, čím je naplnená podmienka závažného porušenia komunitárneho práva, pretože tak ako konštatoval súd prvej inštancie žalobcom bola vyplatená iba časť prostriedkov, ktoré za zájazd zaplatili. K námietke žalovaného o nedostatku príčinnej súvislosti medzi porušením Smernice a vznikom škody, ktorej danosť je tretím predpokladom vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej v dôsledku nesprávneho prevzatia Smernice odvolací súd prednáša, že právna veda pod príčinnou súvislosťou rozumie priamu väzbu javov, kedy jeden jav (príčina) je vyvoláva jav druhý (následok). Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je potrebné preto skúmať, ktorá príčina škodu vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. V podmienkach súdenej veci potom nesprávna transpozícia Smernice musí byť príčinou škody. Odvolací súd v súvislosti s predmetnou námietkou žalovaného poukazuje na to, že podľa rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-140/97, v prípade ak smernica alebo jej pravidlo stanovuje povinnosť dosiahnutia určitého konkrétneho výsledku, je príčinná súvislosť daná aj vtedy, ak vzniku škody prispeli výnimočné, či nepredvídateľné okolnosti. V označenej veci Súdny dvor EÚ riešil rovnako transpozíciu článku 7 Smernice, ktorý je predmetom tohto sporu, pričom konštatoval, že Rakúska republika nesprávne transponovala článok 7 dotknutej Smernice, ktorý zaručuje spotrebiteľovi nárok na vrátenie peňazí v prípade úpadku organizátora zájazdu. Súdny dvor uzavrel, že ani úplne neobozretné konanie organizátora zájazdu a niektoré ďalšie nepredvídateľné skutočnosti, ktoré prispeli k vzniku škody, nemôžu mať vplyv na existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením článku 7 Smernice v dôsledku jeho nesprávneho prevzatia a škodou spôsobenou jednotlivcovi. Neobstojí argumentácia žalovaného, že žalobcovia mali uspokojenie svojej pohľadávky žiadať od cestovnej kancelárie, a teda nepreukázali primeranú snahu za účelom odvrátenia škody, prípadne za účelom obmedzenia jej rozsahu. Cestovná kancelária bola pre prípad úpadku v zmysle riadne poistená. Plnenie zo strany cestovnej kancelárie nemôže byť uspokojené, pretože spoločnosť KARYA TOUR, s.r.o, počnúc dňom 27.5.2015 zanikla, čo je zrejmé z verejne prístupného výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. Zánik cestovnej kancelárie znamená pre žalobcov stratu finančných prostriedkov, ktoré jej zaplatili, teda reálne vzniknutú majetkovú ujmu, pričom táto je základným zodpovednostným predpokladom uplatňovania nárokov na náhradu škody voči štátu. Ak žalovaný tvrdil, že žalobcovia nevyvinuli snahu, aby vzniku ujmy predišli, poukazuje odvolací súd na to, že aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier).

27. Odvolací súd preto uzatvára, že plnenie, ktoré súd prvej inštancie priznal žalobcom je majetkovou ujmou, ktorá im vznikla nesprávnym implementovaním článku 7 Smernice do ustanovenia , pretože majetok žalobcov sa zmenšil o hodnotu peňažnej istiny zaplatenej za zájazd, po odpočítaní poistného plnenia bezprostredne v súvislosti s tým, že im žalovaný nezaistil efektívne vymoženie ich práva na vrátenie plnej výšky ceny zájazdu zaplatenej za neuskutočnený zájazd v dôsledku úpadku cestovnej kancelárie. K vzniku škody žalobcov vo výške 1 249,24 eur došlo vyplatením poistného plnenia 592,76 eur, ktoré pre nesprávnu implementáciu článku 7 Smernice do vnútroštátnej úpravy ( ) nepokrylo celkovú istinu 1 842,- eur zaplatenú žalobcami cestovnej kancelárii za neuskutočnený zájazd. Právna úprava vyjadrená v ustanovení zákona č. 281/ 2001 Z.z. predstavuje porušenie práva Európskej únie, pretože výklad článku 7 Smernice prednesený Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí C-140/97 jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľ má v prípade úpadku cestovnej kancelárie právo na vrátenie všetkých finančných prostriedkov zaplatených za zájazd ako aj právo na repatriáciu. V konaní nebolo sporné, že žalobcom vznikla skutočná škoda 1 249,24 eur. V prejednávanej veci boli dané všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnou transpozíciou Smernice Rady EÚ č. 90/314/EEC zo dňa 13.6.1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keby Slovenská republika riadne implementovala článok 7 Smernice žalobcom by predmetná majetková strata nevznikla. Pre rozhodnutie v súdenej veci nie je podstatná skutočnosť, ktorou argumentoval žalovaný, že zo strany EÚ neboli vytýkané žiadne nedostatky transpozície článku 7 Smernice, respektíve, že žalobcovia v konaní nepredložili takýto dôkaz, pretože jednotlivec, teda aj žalobcovia, môže podať na vnútroštátny súd žalobu na náhradu škody spôsobenej členským štátom z dôvodu porušenia práva Únie bez toho, aby došlo k vyhláseniu rozsudku o porušení práva únie členským štátom. Súdny dvor EÚ judikoval, že k podmienkam vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku nesprávnej implementácie smernice nepatrí to, že by porušenie smernice muselo byť konštatované Súdnym dvorom EÚ rozhodnutie C-46/93, 48/93) a rovnako ani dokument, ktorým by komisia EÚ alebo iný orgán EÚ vyzval Slovenskú republiku na odstránenie chýb spojených s nesprávnou transpozíciou smernice.

28. Odvolacie námietky žalovaného čo do základu uplatneného nároku a namietaného nepreukázania príčinnej súvislosti neboli spôsobilé spochybniť správnosť rozsudku v jeho napadnutej časti, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej ako vecne správny v zmysle potvrdil.

29. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s . Žalobcom, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).