Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1Cob-71-2012.pdf
PDF · 94.98 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/71/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: OLDRATI SLOVENSKO, s.r.o., so sídlom Humenné, 066 01, Jasenovská 2468/34, IČO: 36 496 553, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vrbom, so sídlom Humenné, 066 01, Nám. Slobody č. 2, proti žalovanému: GMI, s.r.o., so sídlom Humenné, 066 01, Kukorelliho č. 60, IČO: 36 463 833, o zaplatenie 4.271,60 eur s prísl., odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 21Cb/29/2012 - 58 zo dňa 11. 5. 2012, takto :
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.271,60 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.271,60 eur od 4. 12. 2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 196,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 617,71 eur do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15Cb/17/2008 zo dňa 2. 12. 2008 bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému 59.855,10 Sk, t.j. 1.986,83 eur spolu so 14 % úrokom z omeškania ročne od 1. 5. 2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 2Cob/19/2009 - 98 zo dňa 17. 9. 2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu. Žalobca poukázal na účet žalovaného dňa 3. 12. 2009 sumu 3.271,60 eur v troch platbách (572,99 eur, 711,78 eur a 1.286,83 eur). Dňa 17. 12. 2009 vydal súdny exekútor exekučný príkaz Ex 893/2009 - 9 na vykonanie exekúcie
prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Dňa 23. 12. 2009 na základe uvedeného exekučného príkazu banka žalobcu poukázala dňa 22. 12. 2009 exekútorovi 4.269,67 eur. Výzvou zo dňa 20. 9. 2011 žalobca vyzval žalovaného na vrátenie 3.271,60 eur z dôvodu duplicitnej platby. Bolo totiž preukázané, že predmetná pohľadávka bola žalovanému uhradená dvakrát, a to prvýkrát dňa 3. 12. 2009 samotným žalobcom a druhýkrát zrážkou z účtu žalobcu na príkaz súdneho exekútora. Na základe toho došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu a nič na tom nemení skutočnosť, že súdny exekútor zexekvované finančné prostriedky žalovanému doposiaľ nevyplatil. Žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo plnením z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol. Námietka premlčania vznesená žalovaným nie je opodstatnená. Žalobca podal žalobu na súde dňa 28. 11. 2011, pričom k plneniu, na základe ktorého došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, došlo 2. 12. 2009, resp. 22. 12. 2009, a teda žalobca svoj nárok na súde uplatnil včas.
Podanie žalobcu zo dňa 5. 12. 2011, doručené súdu dňa 6. 12. 2011, súd posúdil ako čiastočné späťvzatie návrhu v zmysle § 96 O.s.p. a nie ako nový návrh. O tom svedčí aj skutočnosť, že toto podanie doručené súdu dňa 6. 12. 2011 nebolo zapísané v registri súdnych podaní ako nové podanie, pretože v oboch podaniach ide o totožných účastníkov a totožný predmet konania. Pretože žalovaný sa dostal do omeškania so splatením peňažného záväzku odo dňa nasledujúceho po dni, kedy došlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške, v akej si ho uplatnil. Výrok o trovách súd zdôvodnil citáciou § 142 ods. 1 O.s.p. a úspechom žalobcu. Priznané trovy právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za 4 úkony právnej služby a 121,17 eur za úkony vymenované v odôvodnení rozsudku, zo sumy 30,08 eur za 4 režijné paušály uvedené v odôvodení rozsudku a zo sumy 102,95 eur, t.j. 20 % DPH zo sumy 514,76 eur.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhoval rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Ako dôvod uviedol, že rozsudok je nedostatočne zdôvodnený, uvádzajú sa v ňom nepresvedčivé a problematické stanoviská, ktoré viedli súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a zároveň k nesprávnemu procesnému postupu a tak mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Súd sa nedostatočne vysporiadal so zásadnou otázkou, ktorou je žalobcom uskutočnená zmena návrhu zo dňa 6. 12. 2011. Porovnávajúc znenie skutkového základu a žalobného petitu, uvedeného v návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 28. 11. 2011, a skutkového základu a žalobného petitu v podaní žalobcu doručeného súdu dňa 6. 12. 2011, možno jednoznačne konštatovať, že žalobca si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému uplatňoval na základe dvoch rozdielnych skutkových základov. V prvom podaní zo dňa 28. 11. 2011 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť dňa 22. 12. 2009 zrazením sumy 4.269,67 eur z účtu žalobcu na základe exekučného príkazu súdneho exekútora a následným poukázaním tejto sumy exekútorovi Mgr. Martinovi Petruškovi. V druhom podaní zo dňa 6. 12. 2011, označenom ako oprava návrhu, sa žalobca domáhal vydania „bezdôvodného obohatenia“, ku ktorému malo dôjsť dňa 3. 12. 2009 tým, že žalobca zaplatil žalovanému sumu 3.271,60 eur. V predmetnej veci došlo žalobcom podaným návrhom zo dňa 6. 12. 2011 nielen k zmene tzv. žalobnej žiadosti (žalobného petitu), ale aj k zmene tzv. rozhodujúcich skutkových okolností, na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Preto bolo povinnosťou súdu sa s touto zmenou žaloby vysporiadať v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p. So záverom súdu, že vo veci ide o čiastočné späťvzatie návrhu žalobcom v zmysle § 96 O.s.p. a nie o nový návrh, žalovaný nesúhlasí, nakoľko z obsahu podania žalobcu zo dňa 6. 12. 2011 nie je zrejmý tento dispozičný úkon
účastníka. Obsahovo totiž musí späťvzatie spĺňať tieto kritéria: musí ísť o jasný a bezpodmienečný prejav vôle žalobcu zobrať návrh späť , a to celkom alebo sčasti. V prípade späťvzatia, ak je podanie žalobcu neúplné, nezrozumiteľné alebo nejasné, súd je povinný odstrániť tieto nejasnosti postupom podľa § 43 O.s.p. a vyzvať žalobcu na odstránenie vád podania a poučiť ho o tom, ako takéto odstránenie vykonať. Zároveň je povinný o takomto späťvzatí rozhodnúť uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Nakoľko v predmetnej veci nebolo rozhodnuté o čiastočnom späťvzatí návrhu, nie je možné hovoriť o tomto dispozičnom úkone žalobcu. Rozlíšenie, či ide o zmenu návrhu alebo čiastočné späťvzatie návrhu, má v danej veci relevantný význam najmä z hľadiska plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt, keďže hmotnoprávne účinky zmeneného návrhu nastávajú
dňom jeho doručenia súdu. Ak by súd zmenu žaloby pripustil, následne by musel zaujať aj názor vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, prihliadajúc na takto uplatnený nárok. Súd sa vôbec nezaoberal otázkou zmeny návrhu žalobcu a dospel k nesprávnemu záveru, a to že k premlčaniu pohľadávky nedošlo. Podľa názoru súdu totiž žalobca podal žalobu dňa 28. 11. 2011, pričom k plneniu, na základe ktorého došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, došlo dňa 2. 12. 2009, resp. 22. 12. 2009. Odôvodnenie rozhodnutia súdu je preto zmätočné a nejasné, nakoľko súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou, kedy a na základe akého plnenia malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu žalovaným. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia bol podaný dňa 6. 12. 2011, t.j. po uplynutí 2-ročnej premlčacej lehoty od žalobcom uskutočneného plnenia zo dňa 3. 12. 2009, uplatnený nárok žalobcu je už premlčaný. Plnenie žalobcu vo výške 3.271,60 eur zo dňa 3. 12. 2009 bolo žalovaným prijaté oprávnene, a to na základe rozsudkov, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 6. 10. 2009. Druhé, na základe exekučného príkazu žalobcom poukázané plnenie zo dňa 22.12. 2009 vo výške 4.269,67 eur, žalovaný od exekútora neobdŕžal, a preto z jeho strany nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Hoci odvolanie výslovne napádalo rozsudok č.k. 21Cb/29/2012 - 58
zo dňa 11. 5. 2012, ako žalobca bol v odvolaní označený O.SK FIN s.r.o. so sídlom Humenné, 066 01, Jasenovská 2468/34, IČO: 36 556 807.
K podanému odvolaniu sa vyjadrila právnická osoba označená ako O.SK FIN s.r.o., zastúpená JUDr. Jánom Vrbom. Navrhla napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť. Ako dôvod uviedla, že z jej strany došlo k uhradeniu platby dvakrát, a to na účet súdneho exekútora a následne na účet žalovanej spoločnosti. Zo strany žalovaného došlo k zlyhaniu komunikácie medzi ním a súdnym exekútorom Mgr. Martinom Petruškom, keď žalovaný nedal návrh na zastavenie exekúcie. V tomto prípade nejde o premlčaný nárok, keďže návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný v lehote dvoch rokov, t.j. 28. 11. 2011 a 6. 12. 2011 bola podaná len oprava návrhu. Nešlo tu o uplatňovanie si bezdôvodného obohatenia na základe dvoch rozdielnych skutkových základov. Skutkové okolnosti, na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, zostali nezmenené.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudku bez zopakovania či doplňovania dokazovania v zmysle zásad upravených v § 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p., a preto je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa. Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej dobe na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.
Obaja účastníci konania boli ku dňu 1. 12. 2009 podnikateľmi v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) Obchodného zákonníka. Právny vzťah, ktorý vznikol medzi týmito účastníkmi a ktorý je predmetom súdneho preskúmavania, sa týkal ich podnikateľskej činnosti. Jednalo sa o zaplatenie odplaty za zariadenie určitej obchodnej záležitosti v zmysle § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka, na zaplatenie ktorej bol zaviazaný žalobca rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15Cb/17/2008 zo dňa 2. 12. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešov sp. zn. 2Cob/19/2009 zo dňa 19. 9. 2009.
V zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka sa záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi musia týkať ich podnikateľskej činnosti. Táto súvislosť musí byť zrejmá s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétnej veci. Zákon však nevyžaduje, aby išlo o vzťahy, ktorými sa bezprostredne realizuje predmet podnikania. Znenie zákona je voľnejšie, keď umožňuje začleniť medzi záväzkové vzťahy aj také, ktoré voľnejšie súvisia s predmetom podnikania. Pritom dôvodom vzniku takéhoto relatívneho obchodného záväzkového vzťahu je nielen zmluva, ale aj protiprávny úkon, ako aj iné právne skutočnosti. Keďže plnenie, na ktoré bol zaviazaný žalovaný citovanými rozsudkami súdov, malo obchodnoprávny charakter, nepochybne aj právny vzťah vzniknutý v súvislosti so zaplatením tohto plnenia sa týka podnikateľskej činnosti oboch účastníkov a je vzťahom obchodnoprávnym.
Podľa podanej žaloby je predmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia upraveného v ust. § 451 a násl. Občianskeho zákonníka.
Ak vznikne vo vzťahu medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, riadi sa premlčanie práva na jeho vydanie právnou úpravou Obchodného zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR R-26/2004). Bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu vzniká už samotným prijatím tohto plnenia. Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa potom riadi úpravou uvedenou v Obchodnom zákonníku. Obchodný zákonník obsahuje kogentnú a ucelenú úpravu problematiky premlčania, kde v obchodných záväzkových vzťahoch je vylúčené použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní. Premlčacia doba v prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa Obchodného zákonníka začína bežať odo dňa, keď právo mohlo byť uplatnené na súde. Začiatok behu premlčacej doby sa teda neodvíja
od vedomosti oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1907/2005).
Keďže predmet tohto sporu sa nepochybne týka podnikateľskej činnosti oboch účastníkov konania, ktorí v čase vzniku tohto vzťahu boli podnikateľmi, posudzuje sa začiatok a dĺžka plynutia premlčacej doby podľa ust. § 391 a § 397 Obchodného zákonníka. Preto bez ohľadu na to, či podanie žalobcu, ktoré došlo na súd 6. 12. 2011, je alebo nie je zmenou žaloby v zmysle § 95 ods. 1 O.s.p., nemôže byť nárok na zaplatenie žalovanej sumy s jej príslušenstvom premlčaný.
Aj z tohoto dôvodu, ale aj v súvislosti s § 172 ods. 6 O.s.p. upravujúcim postup súdu pri zmene návrhu pred vydaním platobného rozkazu, nie je nerozhodnutie o zmene návrhu podľa § 95 O.s.p. vadou konania, a už vôbec nie vadou, ktorá by mala za dôsledok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
Prvostupňový súd však pochybil, keď sa náležite nevyporiadal s tvrdením žalovaného, že mu súdny exekútor Mgr. Martin Petruška nevyplatil čiastku 4.269,67 eur, ktorá mala byť zrazená z účtu žalobcu L. A. B., a.s. dňa 22. 12. 2009.
Medzi účastníkmi nie je sporné, že plnenie poskytnuté žalobcom žalovanému dňa 3. 12. 2009 bolo zaplatené na účet žalovanej spoločnosti vedený v L. A. B., a.s.. Plnenie zo dňa 22. 12. 2009 nebolo však zaplatené na účet žalovanej spoločnosti, ale na účet exekútora. Ten podľa tvrdenia žalovaného zrazenú sumu nepreviedol žalovanej spoločnosti ani v priebehu prvostupňového konania, ani do 3. 8. 2012, keď sa žalovaný vyjadroval k odvolaniu žalobcu.
Záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne. Peňažný záväzok platený prostredníctvom banky je splnený pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa v jeho banke, ak osobitný zákon neustanoví inak, alebo ak sa veriteľ a dlžník nedohodnú inak (§ 324 ods. 1 a § 339 ods. 2 Obchodného zákonníka).
Na preskúmavanú vec sa však vzťahuje ustanovenie § 562 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto je oprávnený prijať plnenie podľa osobitného zákona. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, podľa ktorého je oprávnenou osobou na prijatie plnenia popri veriteľovi aj dražobník (§ 19 ods. 1), ale je ním aj Exekučný poriadok (z. č. 233/1995 Z. z.),
Podľa § 96 ods. 3 Exekučného poriadku, je banka povinná po doručení exekučného príkazu vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo priamo oprávnenému. Exekútorovi na jeho účet banka pohľadávku vyplatí len vtedy, keď sa na tom písomne dohodnú exekútor s oprávneným. V prípade takejto písomnej dohody zanikne záväzok povinného dlžníka vyplatením dlžnej sumy s jej príslušenstvom exekútorovi. Pokiaľ však exekútor bez písomnej dohody s oprávneným vydal exekučný príkaz, v ktorom uložil plnenie odviesť na svoj účet, nejde o splnenie dlhu dlžníkovi.
Vychádzajúc z obsahu exekučného príkazu zo dňa 17.12.2009 č. k. Ex 893/2009 v zmluve o vykonaní exekúcie uzavretej medzi súdnym exekútorom a oprávneným (žalovaným), malo byť dohodnuté, že zrazené sumy sa budú pripisovať na depozitný účet súdneho exekútora. V takom prípade bol súdny exekútor osobou oprávnenou prijať dlh, čo v súlade s § 562 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka a s § 96 ods. 3 Exekučného poriadku sa považuje za splnenie dlhu.
Keďže podľa spisu bola uzavretá písomná dohoda medzi exekútorom a žalovaným, má to za dôsledok, že aj v prípade, že súdny exekútor skutočne v doterajšom priebehu konania nepostúpil žalovanému ako osobe oprávnenej v exekučnom konaní zrazené plnenie po odpočítaní trov súdneho exekútora, je možné dôvodne tvrdiť, že žalovaný dostal, okrem sumy 3.271,60 eur zo dňa 3. 12. 2009, aj inú sumu poskytnutú z toho istého právneho dôvodu.
V takom prípade sú splnené dôvody pre záver, že k plneniu sumy 3.271,60 eur dňa 3. 12. 2009 došlo bez právneho dôvodu.
V priebehu odvolacieho konania naviac došlo pravdepodobne aj k zmene aktívne legitimovaného účastníka, keďže tak žalovaný účastník, ako aj protistrana, za žalobcu označujú inú právnickú osobu, než ktorá podala žalobu na začatie konania. Nebol však podaný návrh na pripustenie zmeny na strane žalobcu, ba ani nikto netvrdil, že by žalobca postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému inej osobe. Preto odvolací súd musel konať s doterajším žalobcom.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov konania. Aj v tejto veci je odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania, ktoré správnosť rozhodnutia súdu o trovách konania nenapádajú.
Úspech v odvolacom konaní mal žalobca. Preto mu podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Žalobca si náhradu týchto trov neuplatnil. Neúspešnému žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo. Preto odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.