Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2T-4-2022.pdf
PDF · 132.51 KB
Case nature
Area
Subarea
2T/4/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Zámky konajúci samosudkyňou JUDr. Dianou Cvikovou v trestnej veci obžalovaného T. T., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona, na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Zámky sp. zn. 2Pv 297/21/4404 zo dňa 19.01.2022, na hlavnom pojednávaní konanom v Nových Zámkoch dňa 14.06.2023 takto
rozhodol:
r o z h o d o l
G. T. T., nar. XX.XX.XXXX v M., trvale bytom B., prechodne bytom M., M. č.7,
je v i n n ý , ž e
hoci mu z ustanovenia § 62 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť vyživovať svoje maloleté deti J. T., nar. XX.XX.XXXX a C. T., nar. XX.XX.XXXX a podľa rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 8P/174/2020 z 26.02.2021, právoplatného dňa 06.04.2021, je povinný prispievať na výživu každého dieťaťa mesačne sumou 200,- Eur vždy do 20-teho dňa toho-ktorého mesiaca vopred, k rukám matky Q. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., R. XXX/XX, túto svoju vyživovaciu povinnosť si od 06.04.2021 v meste Nitra ako aj všade tam, kde sa zdržiaval, úmyselne neplnil pravidelne a v sumách určených súdom, pričom nebol evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie, bol aj zamestnaný u niekoľkých zamestnávateľov a mal príjem a napriek tomu, že na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OU-NZ-G.-XXXX/XXXXXX-X a č. OU-NZ-G.-XXXX/XXXXXX-X, vydaných G. úradom M. S., vykonával podnikateľskú činnosť, od júna 2021 v čase pandémie COVID-19 a bez akejkoľvek finančnej rezervy začal prevádzkovať pizzériu a má príjem zo živnosti, z ktorého aktuálne priorizuje úhrady iných svojich záväzkov a bez toho, aby prejavil záujem zamestnať sa v riadnom pracovnom pomere so mzdou, umožňujúcou mu plniť svoju vyživovaciu povinnosť v súdom určenej výške, a tak v mesiacoch máj 2021, jún 2021 a júl 2022 neuhradil na výživnom žiadnu čiastku, v mesiaci júl 2021 uhradil iba sumu 40,- Eur spolu na obe deti a v mesiacoch apríl 2021, september 2021 až jún 2022, august 2022 až november 2022 iba sumu 60,- Eur mesačne spolu na obe deti a od mesiaca december 2022 do mesiaca jún 2023 vrátane uhradil spolu na obe deti iba sumu 66,- Eur mesačne, za obdobie od 06.04.2021 do 14.06.2023, vrátane výživného za mesiac jún 2023 tak namiesto výživného v sume 10.800,- Eur spolu na obe deti uhradil iba čiastku 1.402,- Eur a na výživnom mu spolu na obe deti vznikol dlh v sume 9.398,- Eur,
t e d a
najmenej dva mesiace v období dvoch rokov si úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas),
č í m s p á ch a l
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písmeno b) Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e
Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona (za zistenia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona a za nezistenia žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona) na trest odňatia slobody 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.
Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona sa určuje skúšobná doba 30 (tridsať) mesiacov.
Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností zameškané výživné vo výške 9.398,- Eur.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Zámky podal pod sp.zn. 2Pv/297/21/4404 dňa 19.01.2022 obžalobu na obvineného T. T. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
hoci mu z ustanovenia § 62 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť vyživovať svoje maloleté deti J. T., narodeného XX.XX.XXXX a C. T., narodeného XX.XX.XXXX a podľa rozsudku G. súdu M. S. spisovej značky XP/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX, je povinný prispievať na výživu každého dieťaťa mesačne sumou 200,- EUR, vždy do 20-teho dňa toho-ktorého mesiaca vopred, k rukám matky Q. T., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom B., R. XXX/XX, vyživovaciu povinnosť si neplní pravidelne v sumách určených súdom napriek tomu, že bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov a napriek tomu, že na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OU- NZ-G.-XXXX/XXXXXX-X a osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OU-NZ-G.-XXXX/XXXXXX-X vydaných G. úradom M. S. mal možnosť podnikať, mal príjem a nebol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie , čím za obdobie od 06.04.2021 do 31.12.2021 vznikol na výživnom dlh v sume 3.600,- Eur, z ktorého uhradil 160,- Eur, a teda jeho dlh na výživnom predstavuje sumu 3.440,- Eur.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je nevinný zo skutku uvedeného v obžalobe a súd následne vykonal dokazovanie jeho výsluchom, výsluchom svedkyne Q. T. a oboznámením listinných dôkazov.
Obžalovaný vo svojej výpovedi potvrdil, že v rozhodnom čase neuhrádzal výživné v sume určenej rozhodnutím súdu, a to z dôvodu, že súdom bolo výživné určené v čase, keď pracoval v M. a mal iný príjem, následne však prišla koronakríza, stal sa nezamestnaným, ktorým bol až do marca 2021 a preto posielal pravidelne výživné v sume 60,- Eur mesačne spolu na obe deti, viac mu neumožňovala finančná situácia, pretože rozbehli s priateľkou pizzériu, ktorej kúpu táto financovala. Tvrdil, že od 06.04.2021 do hlavného pojednávania dňa 20.04.2022 na výživnom uhradil sumu okolo 1.400,- Eur. Uvádzal, že je živnostníkom a dosahuje príjem okolo 500,- Eur v čistom mesačne, pričom je schopný uhrádzať výživné mesačne spolu na obe deti v sume 60,- Eur. Podľa vyjadrenia obžalovaného s deťmi realizuje styk každý druhý víkend a tiež ich má polovicu prázdnin, na sviatky im kupuje dary a tiež im musel kúpiť všetko pre ich potreby v jeho domácnosti a do decembra 2021 im platil internet 40,- Eur mesačne. Obžalovaný tvrdil, že väčšinu výdavkov ich domácnosti, t.j. nájomné a stavu, uhrádza jeho priateľka, pretože keď zaplatí odvody a telefón, zostane mu iba minimum. Vysvetľoval, že v M. pracoval do decembra 2020 na živnosť, kedy im skončila zákazka, ďalšiu mali sľúbenú na január, ale potom nevedeli do M. vycestovať
kvôli kovidu, pričom tam robil zvárača. Na otázku súdu odpovedal, že so sumou 200,- Eur mesačne na každé dieťa napriek tomu súhlasil preto, že matka detí pôvodne žiadala 700,- Eur. Od decembra 2020 im bolo stále sľubované, že práca v M. bude, preto sa ani nezaevidoval na úrade práce ani neprerušil živnosť, raz dokonca aj vycestovali, ale boli vrátení od poľských hraníc a do M. následne nevycestoval. Následne pracoval ako kuchár v M. P., ale dostal menšiu mzdu ako mal sľúbené, potom sa zamestnal ako kuchár vo F. S. a následne s priateľkou otvorili pizzériu, a to v júni 2021. Tvrdil, že síce prevádzkuje pizzériu na živnosť on, ale všetko zariadenie financovala jeho priateľka a tá je jeho zamestnankyňou a zarába asi 560,- Eur v čistom. Tiež vypovedal, že so svojho čistého príjmu uhrádza dlh na odvodoch z minulého obdobia a výdavky na telefón, pretože ten si nezahŕňa do nákladov. Na otázku, z akého dôvodu neuhrádza výživné ani vo výške 100,- Eur, ako navrhuje v konaní o zníženie výživného, uviedol, že mu to zatiaľ nevychádza, pričom za bývanie platia nájomné vo výške 500,- Eur mesačne. Pri dopočutí obžalovaný na otázky odpovedal, že v mesiaci júl 2022 neuhradil výživné, pretože deti boli u neho a myslel si, že celý mesiac, teraz si však uvedomil, že to nebol celý mesiac a tiež tvrdil, že nevedel, že od 01.07.2022 je zákonom stanovené minimálne výživné na každé dieťa vo výške 32,11 Eur a teda ním platená suma nezodpovedá ani tomuto minimálnemu výživnému. Na otázku, z akého dôvodu neuhradil vôbec výživné v mesiacoch máj a jún 2021, keď ako zamestnanec dosiahol čistú mzdu vo výške 598,87 Eur, odpovedal, že mal vtedy veľké výdavky na odvody, pretože tam mal dlh, pričom u zamestnávateľa D. R. zarobil 500,- Eur mesačne. Obžalovaný na výzvu súdu, aby vysvetlil rentabilitu svojej podnikateľskej činnosti, keď podľa daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2021 vyplýva, že zo živnosti dosiahol čiastkový základ dane 4.4426,15 Eur a predtým v pracovnom pomere zarobil takmer 600,- Eur v čistom mesačne, že sú ešte stále v rozbehu, ale v porovnaní so začiatkami je to lepšie a verí, že sa príjmy zvýšia, pričom potvrdil, že zvažoval, že začal podnikať v sektore gastronómie bez finančnej rezervy, potrebnej na úhradu nevyhnutných výdavkov, ktorými je aj výživné. Podľa vyjadrenia obžalovaného v M. zarábal okolo 1.500,- eur v čistom a boli aj mesiace, keď zarobil 2000,- Eur v čistom. Tvrdil, že sumu 1.500,- Eur dňa 31.05.2021, ktorou realizoval osobný vklad do podnikania, mu poskytla priateľka. Vypovedal, že toho času býva s priateľkou v byte jej rodičov a týmto platia za bývanie 500,- Eur mesačne ako nájomné, pretože toľko platili v predchádzajúcom podnájme a stravu si uhrádzajú zvlášť, náklady na réžiu bytu rodičov svojej priateľky však uviesť nevedel. Pri ďalšom dopočutí obžalovaný svoju podnikateľskú činnosť za zdaňovacie obdobie roku 2022 vyhodnotil tak, že „sa zatiaľ držia, je to síce ešte stále na nule, ale verí, že tento rok tie príjmy pôjdu vyššie“, uvedený rok však vyhodnotil ako lepší v porovnaní s predchádzajúcim, a to v tom, že majú stále viac zákazníkov, okrem toho v roku 2022 neplatil leasing za auto, ktoré musel vrátiť, ale s leasingovou spoločnosťou sa dohodol na splátkach 120,- Eur mesačne. Uviedol, že keď začal prevádzkovať pizzériu, nemal finančnú rezervu, túto mala jeho priateľka, ale jej výšku nepozná, následne tvrdil, že je to vlastne pizzéria jeho priateľky, ktorá v tomto odbore nemá živnosť, tak sa otvorila na jeho meno a on je tam „kvázi“ zamestnanec. Po konfrontácii tohto jeho tvrdenia s jeho tvrdením z konania o zníženie výživného, že predchádzajúce zamestnanie skončil preto, že nemohol realizovať svoje nápady, uviedol, že išli s priateľkou do toho spoločne. Vypovedal, že jeho prevádzka funguje čisto na rozvoz, ktorý realizujú prostredníctvom kuriérskych firiem a robia aj vlastný rozvoz, ktorý vykonávajú priateľkiným autom. Priateľka bola prevádzkarka, nakupovala materiál, robila rozvoz, od 01.05.2023 ale už nie je u neho zamestnaná a tieto činnosti, ktoré dovtedy vykonávala ona, teraz vykonáva obžalovaný. Tiež potvrdil, že mesačne minie na cigarety 30 - 40,- Eur, pričom si uvedomuje, že je to suma, ktorá predstavuje výživné na jedno dieťa, ktoré aktuálne platí. Vypovedal, že síce pozeral ponuky zamestnania, ale nezvažoval túto alternatívu, v inom odvetí ponuky nepozeral, pretože inú činnosť nevie vykonávať a tvrdil, že v M. vykonával pomocné práce v hydinárni, hoci v predchádzajúcej výpovedi uvádzal, že pracoval ako zvárač.
Matka maloletých detí Q. T. v procesnom postavení svedka na hlavnom pojednávaní vypovedala, že obžalovaný plnú sumu výživného uhradil iba raz, v apríli 2021 poslal sumu 60,- Eur, ktorej súčasťou však boli aj prídavky na dve deti v sume 51 Eur, následne výživné neplatil vôbec, v júli poslal sumu 40,- Eur, v auguste 2021 neposlal nič a od septembra 2021 každý mesiac posiela sumu 60,- Eur spolu na obe deti. Uviedla, že od januára 2022 poberá náhradné výživné, pracuje ako predavačka v A. s čistým mesačným príjmom 605,- Eur. S deťmi žije sama v rodinnom dome z manželstva, má spotrebný a hypotekárny úver spolu v sume 556,- Eur mesačne a tiež výdavky na energie, tieto výdavky zvláda uhrádzať s pomocou svojich rodičov. Tvrdila, že pokiaľ obžalovaný deťom niečo kupuje, nechávajú si to deti u neho, podľa jej vyjadrenia deti núdzou netrpia. Svedkyňa vypovedala, že obžalovaný sám v rozvodovom konaní navrhol sumu výživného 200,- Eur mesačne na každé dieťa. Tiež vypovedala, že pokiaľ obžalovaný uhrádzal internet, nebolo na základe ich dohody a dokonca ho žiadala, aby to zrušil.
Pri svojom dopočutí svedkyňa uviedla, že naďalej pracuje ako predavačka v A. na polovičný úväzok, ale pracuje už aj na dohodu, výplatu preto mala asi o 100,- Eur vyššiu a predpokladá príjem okolo 700,- až 800,- Eur v čistom mesačne. Vysvetľovala niektoré platby na jej bankový účet s tým, že išlo o platby pre jej otca, ktorý pracuje ako murár a nemá založený účet.
Súd na hlavnom pojednávaní prečítaním oboznámil listinné dôkazy a zistil nasledovné:
- Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. XP/XXX/XXXX z 26.02.2021, právoplatným dňa 06.04.2021, bolo manželstvo rodičov maloletých detí: J. T., nar. XX.XX.XXXX a C. T., nar. XX.XX.XXXX, rozvedené, obe maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti matke Q. T. a otec maloletých detí T. T. bol zaviazaný na platenie výživného vo výške 200,- Eur mesačne na každé dieťa vždy do 20-teho dňa toho-ktorého mesiaca vopred k rukám matky počnúc od právoplatnosti rozsudku.
- Na Okresnom súde Nové Zámky prebieha pod sp.zn. XP/XXX/XXXX konanie vo veci starostlivosti o maloleté deti T., a to aj vo veci návrhu obžalovaného ako otca maloletých detí o zníženie výživného, v ktorom konaní na základe písomného návrhu navrhoval výživné znížiť zo sumy 200,- eur mesačne na každé dieťa na sumu 100,- Eur mesačne spolu na obe deti.
- Okresný súd Nové Zámky síce rozsudkom sp.zn. XP/XXX/XXXX z 04.10.2022 rozhodol o znížení výživného, a to na maloletého J. na sumu 150,- Eur mesačne a na maloletého C. na sumu 130,- Eur mesačne, uznesením Krajského súdu v Nitre sp.zn. XXCoP/X/XXXX z 29.03.2023 bol však tento rozsudok súdu I. inštancie v časti zníženia výživného a trov konania zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšia konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu v bode 11.1. odôvodnenia citovaného uznesenia nie je príjem, ktorý obžalovaný deklaroval zo živnosti (368,- Eur) reálny, je potrebné u neho vychádzať z potencionality príjmov, avšak nie z príjmu minimálnej mzdy, pretože pri jeho vzdelaní, dĺžke praxe, schopnosti pracovať, ktorá nie je znížená, môže dosahovať aj vyšší príjem.
- Obžalovaný bol v období od 01.05.2021 do 31.05.2021 zamestnancom zamestnávateľa - T. Y. P. Q. Y., F. S. na pracovnej pozícii kuchár, ktorý pracovný pomer bol skončený v skúšobnej dobe. Obžalovaný nenahlásil vyživovaciu povinnosť a za mesiac máj 2021 zarobil 598,87 Eur v čistom.
- V období od 04.03.2021 do 23.05.2021 mal obžalovaný podľa evidencie Sociálnej poisťovne uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti so zamestnávateľom - D. R. vykopueme eu M. P. pri M.. U. potvrdenia o zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby, ako súčasti k daňovému priznaniu obžalovaného k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2021, úhrn týmto zamestnávateľom mu vyplatených príjmov predstavoval sumu 97,50 Eur, čo je v rozpore s jeho výpoveďou, podľa ktorej u tohto zamestnávateľa zarábal 500,- Eur v čistom mesačne.
- Podľa výpisu zo živnostenského registra je obžalovaný živnostníkom od 07.11.2018, pričom do 21.05.2021 bol oprávnený vykonávať živnosť iba v predmete podnikania - výroba a opracovanie jednoduchých výrobkov z kovu a od 21.05.2021 má oprávnenie vykonávať živnosť aj v predmetoch podnikania - pohostinská činnosť a výroba hotových jedál určených na priamu spotrebu mimo prevádzkových priestorov a kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živností (veľkoobchod).
- Podľa správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, odbor služieb zamestnanosti, obžalovaný v období od 06.04.2021 nebol evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
- Z daňového priznania obžalovaného k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2020 súd zistil, že tento v roku 2020 dosiahol príjmy zo živnosti vo výške 21.075,- Eur a uplatnil si paušálne výdavky vo výške 13.279,06 Eur, základ dane tak predstavoval 7.795,94 Eur a vznikla mu daňová povinnosť vo výške 507,26 Eur.
- Z daňového priznania obžalovaného k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2021 súd zistil, že tento v zdaňovacom období roku 2021 dosiahol príjmy tak zo závislej činnosti, ako aj zo živnosti. Obžalovaný v daňovom priznaní vykázal čiastkový základ dane z príjmov zo závislej činnosti vo výške 735,62 Eur. Zo živnosti obžalovaný vykázal príjmy vo výške 32.649,69 Eur a výdavky vo výške 28.223,54 Eur, čiastkový základ dane zo živnosti (predstavujúci rozdiel medzi príjmami a výdavkami) predstavoval 4.426,15 Eur. Obžalovanému vznikla daňová povinnosť vo výške 97,55 Eur, po zohľadnení zrazených preddavkov na daň mu vznikla povinnosť uhradiť daň vo výške 29,21 Eur.
- V daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2022 obžalovaný vykázal výlučne príjmy zo živnosti, a to vo výške 42.305,44 Eur, uplatnil si výdavky vo výške 37.776,75 Eur, vykázal základ dane vo výške 4.528,69 Eur a vznikla mu nulová daňová povinnosť.
- Z rozsudku Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. XXCb/XX/XXXX z 30.01.2023, právoplatného dňa 14.03.2023, súd mal preukázané, že obžalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi - W. K. P. a.s. U. 2.947,79 Eur s 9% ročnými úrokmi z omeškania zo sumy 11.918,51 Eur od 18.09.2021 do 09.12.2021, zo sumy 2.355,31 Eur od 10.12.2021 do zaplatenia a 40,- Eur titulom paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatneným pohľadávky, všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 120,- Eur vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc od právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Obžalovaný v predmetnom konaní ako žalovaný uvádzal, že jeho mesačný príjem je asi 600,- Eur, z ktorej sumy musí uhrádzať dlh v Sociálnej poisťovni vo výške 180,- Eur mesačne, výživné na dve maloleté deti vo výške 280,- Eur a je schopný žalobcovi reálne mesačne uhrádzať splátku 120,- Eur.
- Na inzertnom postáli Profesia.sk súd zistil, že pre mesto Nitra sú inzerované pracovné pozície kuchár/ pomocný kuchár na rôzne tipy pracovných úväzkov. S. E. U. s.r.o. ponúkal mzdu 1.500,- Eur v hrubom + odmeny/bonusy, zamestnávateľ Y. s.r.o. ponúkal mzdu od 1.200,- Eur v hrubom, zamestnávateľ W. F. N. s.r.o. vo výške 1.300-1.500,- Eur v hrubom + prémie 20%, zamestnávateľ P. food s.r.o. vo výške X.XXX - 1.700,- Eur v hrubom + mesačné odmeny a zamestnávateľské zľavy, zamestnávateľ R. K. pre pracovnú pozíciu kuchár v U. A. M. ponúkal mzdu 1.700,- Eur v hrubom.
- Z výpisov z bankového účtu obžalovaného, matky maloletých detí Q. T., potvrdení, predložených obžalovaným s odporom proti trestnému rozkazu a v kontexte s výpoveďami obžalovaného a svedkyne na hlavnom pojednávaní súd zistil, že obžalovaný ani v jednom mesiaci od 06.04.2021 neuhradil výživné na maloleté deti v sume určenej rozsudkom súdu, pričom v mesiacoch máj 2021, jún 2021 a júl 2022 neuhradil výživné vôbec, v mesiaci júl 2021 uhradil iba čiastku 40,- Eur spolu na obe deti, následne v mesiacoch apríl 2021, september 2021 až jún 2022, august 2022 až november 2022 uhradil spolu na obe deti iba sumu 60,- Eur mesačne a následne od mesiaca december 2022 do mesiaca jún 2023 uhrádzal spolu na obe deti sumu 66,- Eur mesačne. Obžalovaný tak za obdobie od 06.04.2021 do 14.06.2023, t.j. k dátumu rozhodnutia súdu na výživnom uhradil spolu na obe deti iba čiastku 1.402,- Eur.
Z ostatných dôkazov súd poukazuje na peňažné denníky obžalovaného za roky 2021 (kedy obžalovaný realizoval dňa 31.05.2021 osobný vklad do podnikania vo výške 1.500,- Eur) a 2022, rodné listy maloletých detí T. a ostatné listiny.
Vykonaním vyššie opísaného dokazovania a po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach v zmysle zásady bezprostrednosti a ústnosti hlavného pojednávania, ktoré konajúcemu súdu umožňujú i pozorovať vypovedajúce osoby a ich reakcie na položené otázky, dospel k záveru, že obžaloba bola na obžalovaného podaná dôvodne.
Súd nebol povinný vyčkať na výsledok na Okresnom súde Nové Zámky prebiehajúceho konania o návrhu obžalovaného na zníženie výživného, keďže súd v konaní o prečine podľa § 207 Trestného zákona posudzuje otázku rozsahu vyživovacej povinnosti obžalovaného, ktorá vzniká priamo zo Zákona o rodine, samostatne ako predbežnú otázku, týkajúcu sa viny (§ 7 odsek 1 Trestného poriadku), pri tomto posudzovaní ani nie je viazaný súdnym rozhodnutím, ktorým bola v civilnom mimosporovom konaní určená konkrétna výška výživného, aj keď má povinnosť také rozhodnutie, ak je právoplatné a vykonateľné vyhodnotiť ako každý iný dôkaz. Pri tomto postupe je súd povinný rešpektovať všetky zákonné hľadiská rozhodujúce pre výšku výživného, posudzujúc v rámci naplnenia znakov subjektívnej stránky, t.j. zavinenia aj dôvody, pre ktoré došlo k poklesu alebo strate príjmu obžalovaného ako výživou povinnej osoby, tiež neprimerané majetkové riziká, ktoré na seba berie a preto môže súd v trestnom konaní určiť odlišnú výšku výživného, než bola určená v civilnom mimosporovom konaní, a to v nižšej výške, nie však vo vyššej. Pre posúdenie schopnosti a možnosti obžalovaného ako výživnou k maloletému dieťaťu povinného rodiča pritom nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, prípadne aj majetkové pomery, ale jeho reálne zárobkové , prípadne aj majetkové možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a pod. (tzv. potencionalita príjmov pri vyživovacej povinnosti rodičov k nezaopatreným deťom), pričom je nevyhnutné prihliadať aj ust. § 62 odsek 3 Zákona o rodine, ktoré každému rodičovi ukladá povinnosť plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona, a to bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti majetkové pomery. Pri posudzovaní zavinenia pri prečine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona u obžalovaného, ktorý je živnostníkom, je súd povinný prihliadať na to, že osoba, ktorá má zákonnú povinnosť vyživovať iného, musí využiť všetky možnosti na to, aby si túto svoju povinnosť v reálnej možnej výške splnila a to bez ohľadu na to, že mu podnikateľská činnosť dočasne neprináša zisky v takom rozsahu, z akého sa vychádzalo pri určení výšky jeho vyživovacej povinnosti.
Obžalovaný ani nepopieral, že výživné na svoje deti od rozhodného času neuhrádza vo výške určenej súdnym rozhodnutím, ako ani, to, že v troch mesiacoch - máj 2021, jún 2021 a júl 2022 nezaplatil výživné vôbec. Bránil sa tým, že uhrádzanie výživného vo výške 200,- Eur mesačne na každé dieťa nebolo a nie je v jeho finančných možnostiach, pretože do M., kde do decembra 2020 dosahoval príjem vo výške 1.500,- až 2.000,- Eur mesačne, sa kvôli pandémii pracovať nevedel vrátiť, následne bol istý čas nezamestnaný, potom krátko pracoval ako kuchár a od júna 2021 začal prevádzkovať pizzériu, ktorej zriadenie financovala jeho priateľka, pričom ani z prevádzkovania tejto gastro prevádzky nedosahuje taký príjem, aby vedel výživné v súdom určenej výške uhrádzať. Obžalovaný mal za to, že je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť iba vo výške 30,- Eur na každé dieťa, ktorú začal uhrádzať od apríla 2021 do novembra 2022( s výnimkou mesiacov máj 2021, jún 2021 a júl 2022, kedy neuhradil žiadne výživné a mesiaca júl 2021, kedy uhradil iba sumu 40,- Eur) a až po upozornení súdu, že táto ním platená suma nezodpovedá ani sume zákonom ustanoveného minimálneho výživného na jedno dieťa, začal od decembra 2022 platiť na každé dieťa vo výške 33,- Eur mesačne.
Uvedenú obranu obžalovaného súd vyhodnotil ako nevierohodnú a to nielen pre jej rozpor s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, ale aj pre jej rozpornosť samotnú. Z vykonaného dokazovania mal totiž súd preukázané, že už v čase určenia vyživovacej povinnosti obžalovaného k jeho dvom maloletým deťom súdom v civilnom mimosporovom konaní obžalovaný nemal príjem zo živnosti, ktorú činnosť v minulosti vykonával v M., napriek tomu v konaní pred súdom uzavrel s matkou maloletých detí rodičovskú dohodu, v zmysle ktorej sa zaviazal uhrádzať výživné vo výške 200,- Eur mesačne na každé dieťa. Z výpovede svedkyne Q. T. na hlavnom pojednávaní pritom vyplynulo, že túto sumu navrhol práve obžalovaný a teda v čase, keď nemal záruku predchádzajúceho príjmu z M. a ako vyplýva z vykonaného dokazovania, ani s týmto príjmom nepočítal. K schváleniu uvedenej rodičovskej dohody súdom totiž došlo na pojednávaní dňa 26.02.2021 a už od 04.03.2021 mal obžalovaný uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti so zamestnávateľom D. R., u ktorého podľa vlastného vyjadrenia zarábal 500,- Eur v čistom mesačne, čo je súčasne v rozpore s potvrdením o zdaniteľných príjmoch, ktoré obžalovaný predložil ako prílohu k svojmu daňovému priznaniu k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2021. Z uvedeného pre súd vyplynul záver, že obžalovaný zjavne súhlasil s vyplácaním odmeny za prácu tzv. „na čierno“ a napriek tomu, že mal príjem, na výživnom na deti zaplatil za mesiac apríl 2021 iba sumu 60,- Eur a v mesiaci máj 2021 neuhradil výživné vôbec. Obžalovaný bol následne v mesiaci máj 2021 zamestnaný v pracovnom pomere ako kuchár s čistým príjmom 598,87 Eur u zamestnávateľa - T. Y. P. Q. Y., F. S. a napriek tomu v mesiaci jún 2021 neuhradil na výživnom žiadnu čiastku. Z výpovede obžalovaného dokonca vyplynulo i to, že dôvodom, pre ktorý v týchto mesiacoch výživné neuhradil vôbec napriek tomu, že príjem mal, bol fakt, že uprednostnil úhradu dlhu na povinnom poistení, hoci práve výživné na maloleté deti má charakter prednostnej pohľadávky. Obžalovaný, súc bez akejkoľvek finančnej rezervy a už v tom čase s dlhom na výživnom, začal v júni 2021 prevádzkovať pizzériu, a to v období stagnácie celého gastrosektora z dôvodu krízy spojenej s vírusom Covid-19. Súd uvedené rozhodnutie obžalovaného, ktorý si musel a mal byť vedomý toho, že jeho prioritnou povinnosťou je zadovážiť príjem, ktorý mu bude umožňovať riadne a včas plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom, vyhodnotil ako rozporný s touto jeho povinnosťou, vysoko rizikovým vo vzťahu k perspektíve čo najskoršieho zadováženia príjmu na úhradu odôvodnených potrieb svojich maloletých detí a ako neprimerané riziko. Súd je toho názoru, že experimentovanie s pokusmi o začatie podnikateľskej činnosti v novom predmete podnikania, je zo strany výživou povinnej osoby prípustné jedine za predpokladu disponovania finančnou rezervou v primeranej výške, ktorá umožní plniť riadne a včas vyživovaciu povinnosť počas obdobia, kedy prirodzene príjmy z takej novej činnosti budú, a ak vôbec, narastať iba postupne. Obžalovaný ale tak nekonal, hoci si musel byť týchto prirodzených a každému jednotlivcovi s elementárnu finančnou gramotnosťou známych aspektov vedomý a dokonca túto činnosť začal prevádzkovať spoliehajúc sa na finančnú rezervu svojej priateľky, ktorej výšku podľa svojho tvrdenia ani nepoznal. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný už ihneď v úvode prevádzkovania pizzérie, ktorá fungovala od začiatku iba na rozvoz, a to prevažne prostredníctvom kuriérskych spoločností, zamestnal v riadnom pracovnom pomere svoju priateľku, s ktorou dohodol ako zamestnávateľ mzdu z pracovného pomeru vo výške, ktorá hraničí s výškou jeho vlastného deklarovaného čistého príjmu zo živnosti. Obžalovaný až krátko pred rozhodnutím súdu v tejto veci prehodnotil ekonomickú rentabilitu tohto zamestnávania a z jeho výpovede vyplynulo, že taký zamestnanec a s takým príjmom ani nebol pre výkon jeho živnosti v tejto oblasti nevyhnutne potrebný, keďže toho času napriek stúpajúcemu počtu zákazníkov zvláda všetky činnosti pri výkone živnosti vykonávať on sám. Z uvedeného pre súd jednoznačne vyplynul ten záver, že pokiaľ by obžalovaný pristúpil od začiatku prevádzkovania tejto
prevádzky, hoc z hľadiska potenciálnej rentability v uvedenom čase rozhodne rizikovej, k redukcii nákladov na pracovnú silu, sám by dosiahol výrazne vyšší príjem z tejto živnosti a tento by mu nepochybne umožnil platiť výživné na obe deti vo výške 200,- Eur mesačne. Obžalovaný ale namiesto toho výživné uhrádzal iba v sume, do istého času hraničiacej s výškou zákonom ustanoveného minimálneho výživného a následne určité obdobie nedosahujúcej ani túto výšku, hoci zákonom ustanovené minimálne výživné je povinný platiť každý rodič bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery t.j. aj osoba poberajúca sociálne dávky, čo nie je a nikdy nebol prípad obžalovaného. Obžalovaný napriek takto nízkej sume ním plateného výživného naďalej vynakladal výdavky na kúpu cigariet pre svoju potrebu vo výške 30,- až 40,- Eur mesačne, tiež po nasťahovaní sa k rodičom priateľky týmto prispieval spoločne s ňou výlučne na náklady bývania sumou 500,- Eur mesačne bez toho, aby mu bolo známe, aké sú reálne náklady na réžiu ich bytu, tiež uhrádzal dlh v Sociálnej poisťovni vo výške 180,- Eur mesačne, ako uviedol v konaní pred Okresným súdom Nové Zámky vo veci sp.zn. XXCb/XX/XXXX, v ktorej veci mal vo svojich schopnostiach platiť zo svojho príjmu splátku svojho dlhu zo spotrebného úveru vo výške 120,- Eur mesačne a túto aj platí. Z uvedeného je nepochybné, že obžalovaný priorizoval úhradu iných svojich záväzkov ako aj neodôvodnených výdavkov pred úhradou výživného na svoje maloleté deti. V mesiaci júl 2022 pritom výživné neuhradil vôbec svojvoľne iba z dôvodu, že deti mal cez prázdniny dlhší čas u seba. Naviac, súd obdobne ako aj súd II. inštancie v civilnom mimosporovom konaní, prebiehajúcom na Okresnom súde Nové Zámky o návrhu obžalovaného na zníženie výživného, dospel k záveru že obžalovaným v daňových priznaniach k dani z príjmov fyzických osôb za roky 2021 a 2022 deklarovaný čistý príjem zo živnosti nie je reálny a nezodpovedá skutočnosti. V tejto súvislosti súd osobitne poukazuje na to, že v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 20221 obžalovaný uviedol príjmy vo výške 32.649,69 Eur a výdavky vo výške 28.223,54 Eur a teda čiastkový základ dane zo živnosti (predstavujúci rozdiel medzi príjmami a výdavkami) predstavoval 4.426,15 Eur, čo je za obdobie 7 mesiacov prevádzkovania pizzérie príjem na úrovni 632,31 Eur mesačne. V daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb za rok 2022 pritom obžalovaný vykázal výlučne príjmy zo živnosti vo výške 42.305,44 Eur, výdavky vo výške 37.776,75 Eur a základ dane vo výške 4.528,69 Eur, čo je za obdobie 12 mesiacov mesačný príjem zo živnosti na úrovni 377,39 Eur mesačne a teda menej, ako dosiahol v roku začatia prevádzkovania pizzérie. Obžalovaný ale napriek tomu rok 2022 svojej podnikateľskej činnosti hodnotí ako „lepší“ než rok predchádzajúci a to pritom, ako naďalej uhrádza výživné iba na úrovni zákonom ustanoveného minimálneho výživného a teda toto neplatí ani vo výške, ktorú sám navrhoval v písomnom návrhu, ktorým inicioval konanie o zníženie výživného. Obžalovaný napriek tomu nevyužil možnosť sa riadne zamestnať v pracovnom pomere s príjmom, ktorý by mu umožňoval platiť výživné na svoje deti vo výške 200,- Eur mesačne na každé dieťa, ale aj iné svoje záväzky, keďže v mieste bydliska obžalovaného aj aktuálne sú pre osoby s jeho vzdelaním, praxou a skúsenosťami viaceré pracovné ponuky s príjmom od 1.200,- do 1.700,- Eur v hrubom mesačne, a to dokonca aj na pozíciu kuchára v pizzérii, akú činnosť obžalovaný toho času prevádzkuje ako živnostník, deklarujúc iba príjem na úrovni 377,39 Eur. Obžalovaný ani nezvažoval (ako uviedol na hlavnom pojednávaní dňa 10.05.2023) takéto zamestnania a teda neprejavil snahu o zvýšenie svojho reálneho príjmu v záujme úhrady výživného na svoje maloleté deti, ktorých odôvodnené potreby sa s ich vekom iba zvyšujú a ktorá snaha musí byť pre každého výživou povinného rodiča prioritou.
Uvedené konanie obžalovaného preto súd vyhodnotil ako protiprávne, v rozpore s jeho zákonnou povinnosťou podľa § 62 Zákona o rodine a súčasne i zavinené, a to minimálne vo forme nepriameho úmyslu, pretože obžalovaný podľa názoru súdu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti vedel, že môže týmto svojim konaním porušenie chráneného záujmu (záujmu na riadnom plnení zákonnej povinnosti vyživovať a zaopatrovať iného) spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Súd preto ustálil obdobie zavineného neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaným tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, jej mesačnú výšku na každé dieťa zhodne ako súd v mimosporovom civilnom konaní a dlh na výživnom vo výške 9.398,- Eur, keďže napriek obžalovaným v podanom odpore spochybňovanému dlhu na výživnom, súd nemal z vykonaného dokazovania, a to ani z výpovede obžalovaného preukázané žiadne iné úhrady na výživnom, než tie, ktoré pojal do výroku o vine.
Obžalovaný týmto protiprávnym konaním naplnil všetky formálne zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom s poukazom na ust. § 138 písmeno b) Trestného zákona z hľadiska objektu, objektívnej stránky, subjektu i subjektívnej stránky, keďže úmyselne, a to minimálne vo forme nepriameho úmyslu (§ 15 písmeno b) Trestného zákona tak, ako je vyššie uvedené), zasiahol do záujmu, chráneného
Trestným zákonom, a to záujmu na riadnom plnení zákonnej povinnosti vyživovať a zaopatrovať iné osoby tak, že najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania (po dlhší čas). Súd nemal žiadne pochybnosti ani o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi uvedeným protiprávnym konaním obžalovaného a následkom jeho činu na jednej strane a jeho úmyselným zavinením na strane druhej. Zákonné znaky žalovaného prečinu naplnil obžalovaný aj po stránke materiálnej, keďže závažnosť jeho činu rozhodne nie je nepatrná (§ 10 odsek 2 Trestného zákona). V konkrétnom prípade je táto určená predovšetkým spôsobom vykonania činu a jeho následkom (vo sfére obžalovaným zanedbanej výživy svojich dvoch maloletých detí a vzhľadom na výšku jeho dlhu na výživnom), okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný (predovšetkým z hľadiska dĺžky doby obžalovaným riadne neplnenej vyživovacej povinnosti, ktorú v období trvajúcom viac ako 1,5 roka neplnil ani vo výške zákonom ustanoveného minimálneho výživného, ktoré je povinný platiť každý rodič bez ohradu na jeho schopnosti a možnosti) a mierou zavinenia obžalovaného. Súd obžalovaného uznal vinným z prísnejšieho trestného činu, než skutok posudzovala obžaloba, a to vzhľadom na dĺžku obžalovaným riadnej neplnenej vyživovacej povinnosti, presahujúcej dobu 2 roky a v súlade s upozornením na hlavnom pojednávaní dňa 10.05.2023.
Zo správ a charakteristík k osobe obžalovaného súd zistil, že tento sa v mieste trvalého bydliska nezdržiava, počas jeho zdržiavania sa v obci B. neboli na neho podávané žiadne sťažnosti. V evidencii priestupkov má obžalovaný evidované výlučne postihy za dopravné priestupky. Obžalovaný dosiaľ nebol súdne trestaný.
Súd pri rozhodovaní o treste postupoval podľa zásad uvedených v § 34 Trestného zákona, zisťoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol na spôsob spáchania činu, jeho následok, osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Súd u obžalovaného zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona (viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona u neho nezistil žiadnu. Súd obžalovanému ukladal trest podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, kde je základná sadzba trestu odňatia slobody 1 až 5 rokov. Súd podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona prihliadol na pomer a mieru závažnosti u obžalovaného zistenej poľahčujúcej okolnosti a pri absencii okolností priťažujúcich znížil hornú hranicu trestu odňatia slobody podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona a postupom podľa § 38 odsek 8 Trestného zákona o jednu tretinu, t.j. na 44 mesiacov, dolná hranica zostala nezmenená. Súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 1 rok, majúc za to, že trest uvedenej výmery jednak zohľadňuje dĺžku doby obžalovaným páchanej trestnej činnosti, ktorá presiahla dobu 2 roky až v priebehu konania pred súdom a jednak skutočnosť, že obžalovaný má k deťom vytvorený pozitívny vzťah, s deťmi sa stretáva a realizuje styk s nimi a majúc súčasne takúto výmeru trestu na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného za dostatočnú. Súd súčasne mal preukázané podmienky pre podmienečný odklad výkonu uloženého trestu odňatia slobody u obžalovaného podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona (že vzhľadom na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a na okolnosti prípadu možno dôvodne očakávať, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného nie je nevyhnutný výkon trestu odňatia slobody) s tým, že obžalovanému tak bude vytvorený priestor pre riadne plnenie jeho zákonnej vyživovacej povinnosti k svojim maloletým deťom v budúcnosti a tiež aj na splnenie špecifickej podmienky jeho podmienečného odsúdenia - úhrady zameškaného výživného vo výške 9.398,- Eur podľa jeho schopností a možností. Na naplnenie tohto účelu tak súd považoval za dostatočnú a súčasne primeranú dĺžku skúšobnej doby 30 mesiacov.
V nadväznosti sa námietku obhajoby, vyslovenej už v podanom odpore proti súdom vydanému trestnému rozkazu, súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dlh na výživnom, zistený v trestnom konaní o prečine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona, nie je škodou, k úhrade ktorej by súd v trestnom konaní bol oprávnený obžalovaného zaviazať podľa § 287 odsek 1 Trestného zákona, ale dlh na výživnom v konaní o prečine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona predstavuje výlučne kvantifikovanie následku zavineného neplnenia vyživovacej povinnosti obžalovaného. Výrok o treste, ktorého výkon bol podmienečne odložený s podmienkou podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona, v žiadnom prípade nepredstavuje exekučný titul, na základe ktorého by sa výživou oprávnená osoba mohla domáhať núteného plnenia tejto povinnosti, ale je výlučne špecifickou podmienkou podmienečného odsúdenia, kedy súd po uplynutí skúšobnej doby bude povinný skúmať okrem splnenia
základnej podmienky pre osvedčenie sa obžalovaného v skúšobnej dobe (vedenie riadneho života) aj to, či obžalovaný uhradil zameškané výživné a ak nie, či bolo v jeho schopnostiach a možnostiach túto povinnosť splniť. Exekučným titulom pre vymáhanie dlžného výživného pre oprávnenú osobu predstavuje výlučne vykonateľný rozsudok súdu o výživnom vydaný v civilnom konaní.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na súde proti ktorého rozsudku smeruje a to do l5 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku, ( § 309 odsek l Trestného poriadku). V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, (§ 311 odsek l Trestného poriadku).