Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Co-189-2013.pdf
PDF · 71.2 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/189/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne O. E., bytom O. XX, N. proti žalovaným v 1. rade JUDr. X. W., bytom Z. XXX/X, N. a v 2. rade W. K., bytom B. XXXX, XXX XX E., J. republika, o vypratanie nehnuteľnosti s prísl., o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č.k. 1C 1051/2001-66 zo dňa 27.5.2013 jednohlasne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e sa uznesenie.
II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Bardejov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil citujúc ust. § 146 ods. 2 v spojení s ust. § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s tým, že v danom prípade existujú okolnosti významné pre rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem zohľadňujúc postavenie žalobkyne v konečnom dôsledku poškodenej. Kúpna cena, ktorú zaplatila za predmetnú nehnuteľnosť jej vrátená nebola a právna predchodkyňa žalovaných svojimi právnymi úkonmi spôsobila, že predmetná nehnuteľnosť prešla do vlastníctva spoločnosti, ktorá jej poskytla pôžičku. Táto spoločnosť odpredala nehnuteľnosť pánovi J. O. a žalobkyňa bola poslednou, ktorá vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudla a po zaplatení kúpnej ceny a splnení všetkých podmienok kúpnej zmluvy aj o vlastníctvo k nej prišla.
Proti tomuto uzneseniu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade. Poukázali na to, že žalobkyňa mala vedomosť o podanej žalobe ich právnej predchodkyne o určenie vlastníckeho práva. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa neobstojí, že žalovaní v 1. rade má právnické vzdelanie. Ani samotní žalovaní v 1. a 2. rade nedali dôvod na podanie žaloby, keďže do konania vstúpili ako právny nástupcovia. Pripomenuli, že žalobkyni vznikol nárok na bezdôvodné obohatenia a náhradu škody a je len jej vecou, či svoje právo využije proti osobám, ktoré jej svojím konaní škodu spôsobili. Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie zmeniť a priznať im náhradu trov konania.
Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila súhlasiac s aplikáciou výnimočného ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a navrhujúc uznesenie ako správny potvrdiť.
Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 O.s.p. a zistil, že uznesenie je vecne správne.
Ustanovenia § 142 až § 150 O.s.p. upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú účastníci konania (alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili.
Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade konania) sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.
Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150 O. s. p. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989).
Rozhodujúcim pre potreby rozhodovania o náhrade trov konania bude preto zistenie, či možno od žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí majú nárok na náhradu trov konania (§ 146 ods. 2 O.s.p.), spravodlivo žiadať, aby si náklady vzniknuté v súvislosti s predmetným konaním hradili sami.
Relevantnou skutočnosťou v predmetnej veci je, že žalobkyňa sa dostala do reťazcov neplatných prevodov a domnievala sa, že je v poradí 3. vlastníčkou bytu, ktorého vypratania sa podaním tejto žaloby domáhala. Až v priebehu konania o vypratanie nehnuteľnosti vyšlo najavo, že vlastníctvo k predmetnému bytu nenadobudla. V predmetnej veci je rozhodujúce to, že žalobkyňa zaplatila za predmetný byt dohodnutú kúpnu cenu, vlastníctvo k nemu nenadobudla, preto sa sama cíti byť poškodenou. Naopak žalovaní v 1. a 2. rade, resp. ich právna predchodkyňa vlastníctvo k predmetnému bytu nestratila. Uvedené skutočnosti i podľa názoru odvolacieho dôvodu sú dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. bola preto dôvodná.
Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bolo, že žalovaní v 1. a 2. rade boli v odvolacom konaní neúspešní a žalobkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.