Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-145-2013.pdf
PDF · 81.52 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/145/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa : Plzeňské městské dopravní podniky, a.s., so sídlom 303 23 Plzeň, Denisovo nábřeží 920/12, Česká republika, IČO : 252 206 83, zastúpený splnomocneným advokátom Mgr. Martinom Zikmundom, so sídlom Advokátska kancelária 301 00 Plzeň, Šafaříkovy sady 5, Česká republika, proti odporcovi : F. J., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX, Q. XXX, v konaní o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia, o odvolaní oprávneného zo dňa 31.07.2013 proti uzneseniu Okresného súdu Revúca číslo konania 7Ecud/6/2012-24 zo dňa 24.06.2013, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd uložil navrhovateľovi povinnosť v lehote do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za návrh na vyhlásenie cudzieho rozsudku za vykonateľný s poukazom na položku 18d Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej Zákon o súdnych poplatkoch) a poučil navrhovateľa o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku.
Proti uzneseniu okresného súdu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva sa, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o konanie sui generis, ktoré je upravené v čl. 38 Nariadenia Rady ES č. 44/2001. V článku 52 predmetného nariadenia je však výslovne zakázané vyberať akékoľvek poplatky za toto konanie, pričom toto nariadenie má aplikačnú prednosť pred zákonnými normami vydanými Slovenskou republikou. Považuje za absurdné tvrdenie súdu, že článok 52 nariadenia nevylučuje, aby bol za predmetné konanie vyberaný súdny poplatok určený paušálnou čiastkou. Domnieva sa, že toto ustanovenie je natoľko precízne, že sa snaží prostredníctvom viacerých pojmov (poplatok, odvod alebo iná platba) nadefinovať, že vôbec žiadny súdny poplatok vyberať nemožno. Pokiaľ teda okresný súd predmetný článok interpretoval, vykladal toto ustanovenie nesprávne a vytrhol z kontextu celého článku len niekoľko slov a tým význam celého článku úplne zdeformoval. Navrhovateľ podotkol, že sa jedná o celkom jednoduché konanie, ktoré nevyžaduje žiadne zložité dokazovanie či zložité právne posúdenie veci a vyberanie súdneho poplatku sa tak javí v rozpore s účelom a zmyslom daného nariadenia. Navrhuje preto odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Pokiaľ by sa odvolací súd stotožnil s názorom vysloveným okresným súdom, navrhuje opätovne, aby odvolací súd predložil prejudiciálnu otázku Európskemu súdnemu dvoru a to v nasledujúcom znení : „Je možné za konanie o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 vyberať akékoľvek poplatky? Je možné vykladať čl. 52 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 tým spôsobom, že je možné za konanie o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 vyberať súdny poplatok určený paušálnou čiastkou?“ Na záver odvolania navrhovateľ uviedol, že mu nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal hradiť súdny poplatok po
skončení konania ako procesne úspešný účastník, keď náklady konania má niesť procesne neúspešný účastník.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Návrhom datovaným dňa 31.08.2012 sa navrhovateľ domáhal vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Plzeň - mesto sp. zn. 19C 414/2009 zo dňa 04.06.2010 za vykonateľný v Slovenskej republike.
Rozhodnutie českého súdu, ako súdu členského štátu Európskej únie, bolo vydané po vstupe Slovenskej i Českej republiky do Európskej únie, preto sa na danú vec bude aplikovať komunitárne právo. Podľa článku 38 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (v zmenenom a doplnenom znení zo dňa 12.09.2003), rozsudok vydaný v členskom štáte a vykonateľný v tomto štáte sa vykoná v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka. Podľa článku 39 nariadenia, návrh sa podáva súdu alebo príslušnému orgánu uvedenému v zozname v prílohe II., pričom miestna príslušnosť na podanie takéhoto návrhu sa určí podľa bydliska účastníka, proti ktorému sa rozsudok má vykonať, alebo podľa miesta výkonu.
Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
V nadväznosti na uvedené, podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa položka 18d Sadzobníka súdnych poplatkov, z návrhu na uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti cudzích rozhodnutí sa platí súdny poplatok stanovený paušálnou sumou vo výške 66 eur.
Navrhovateľ podal návrh na začatie konania o vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho súdneho rozhodnutia, ktorý je spoplatnený podľa osobitnej položky sadzobníka súdnych poplatkov, čím mu ako poplatníkovi vznikla poplatková povinnosť v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch. Navrhovateľ si poplatkovú povinnosť nesplnil v momente, kedy mu táto poplatková povinnosť vznikla, teda už pri podaní návrhu na začatie konania, preto okresný súd vydal osobitné uznesenie, ktorým poplatníka vyzval na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 eur podľa položky 18d Sadzobníka súdnych poplatkov a to v lehote 15 dní od doručenia uznesenia; súčasne bol účastník konania riadne poučený o následkoch nesplnenia poplatkovej povinnosti.
Odvolací súd, reagujúc na právnu argumentáciu navrhovateľa obsiahnutú v odvolaní, uvádza, že súdny poplatok podľa položky 18d Sadzobníka súdnych poplatkov v danom prípade bol súdom prvého stupňa vyrubený oprávnene a zákonne. Súdny poplatok za dané konanie podľa citovanej položky sa vyberá z návrhu na uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti cudzích rozhodnutí paušálnou sumou 66 eur bez ohľadu na to, či rozhodnutie, ktorého uznanie vykonateľnosti je predmetom tohto konania, pochádza z členského štátu Európskej únie, alebo mimo Európskej únie. Článok 52 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ustanovuje iba to, že v členskom štáte, v ktorom sa žiada o výkon, nemožno za konanie o vydanie vyhlásenia o vykonateľnosti vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu vypočítanú z výšky vymáhaného nároku, nie že by sa súdny poplatok vôbec nevyberal. Odvolací súd považuje interpretáciu tohto článku za jednoznačnú a nevidí preto rozpor zákonnej úpravy Slovenskej republiky s čl. 52 tohto nariadenia.
Z tohto dôvodu odvolací súd taktiež nevyhovuje návrhu navrhovateľa, ktorý navrhuje predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ formulovaných tak, ako sa domáhal v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd zastáva názor, že za daných okolností niet dôvodu, aby súd požiadal Súdny dvor Európskej únie o prejudiciálne konanie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Je nevyhnutné vychádzať z charakteru a plne rešpektovať povahu a sledovaný účel tohto osobitného právneho inštitútu komunitárneho práva. Konanie, v rámci ktorého Európsky súdny dvor zjednocuje rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov členských štátov pri aplikácii a výklade práva Európskej únie a to v záujme jednotného výkladu a jednotnej aplikácie práva Európskej únie, sa označuje ako konanie o prejudiciálnej otázke. Konanie je založené na výlučnej právomoci Súdneho dvora EÚ rozhodovať o platnosti sekundárneho práva Európskej únie a o výklade práva Európskej únie, pričom rozhodnutie je možné len za podmienky existencie sporového konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, keď je na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora. Článok 234 Zmluvy o založení ES rozlišuje medzi vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú oprávnené podať návrh na začatie prejudiciálneho konania a vnútroštátnymi súdmi, ktoré sú povinné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Podľa článku 68 Zmluvy o založení ES sa použije ustanovenie článku 234 Zmluvy o založení ES na prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu hlavy IV. Zmluvy o založení ES. Toto použitie je limitované určitými výnimkami. Podľa tejto úpravy, ak vznikne otázka výkladu tejto hlavy IV alebo platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva na základe hlavy IV vo veci, ktorá je predmetom konania na súde členského štátu, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok vo vnútroštátnom práve, má povinnosť tento súd požiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ak to považuje za potrebné pre svoje rozhodnutie v danej veci. Táto povinnosť (obligatórnosť) sa nevzťahuje na súd členského štátu, voči ktorého rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok (fakultatívnosť predloženia návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke). Zaujímavou je otázka, či vnútroštátny súd musí byť považovaný za súdny orgán, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, ak podľa vnútroštátneho práva rozhodnutia vydané v odvolacom konaní súdnym orgánom môžu byť predmetom mimoriadneho opravného prostriedku, najmä kasačného opravného prostriedku. Súdny dvor ES v tejto otázke konštantne rozhoduje, že rozhodnutia vnútroštátneho odvolacieho súdu, proti ktorým môžu účastníci namietať na najvyššom súde formou mimoriadneho opravného prostriedku, nepochádzajú od vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES. Okolnosť, že skúmanie podstaty takýchto námietok- mimoriadnych opravných prostriedkov podlieha predchádzajúcemu určeniu prípustnosti zo strany najvyššieho súdu, nespôsobuje, že by účastníci konania boli zbavení opravných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé, že odvolaciemu súdu nevyplýva povinnosť v zmysle článku 234 Zmluvy o založení ES požiadať o vydanie rozhodnutia Súdny dvor ES, ale je výlučne na jeho zvážení, či zvolí takýto postup vzhľadom na nutnosť požiadať prejudiciálne Súdny dvor ES o výklad práva Európskej únie, pretože sa domnieva, že otázka dotýkajúca sa platnosti či aplikácie unijného práva v konkrétnom konaní je sporná. Právo podať návrh na začatie konania má výlučne vnútroštátny súd, tento súd má aj výlučné právo disponovať so svojím návrhom. Podstatným významným obmedzením pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania predstavuje nevyhnutnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Preto je výlučne na súde, ktorý nemá povinnosť predložiť návrh, či návrh predloží, kedy a s akým obsahom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 33/2012 zo dňa 29.03.2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj právne otázky prerušenia konania súdom. Súd zoširoka prezentoval svoje úvahy pri zohľadňovaní kritérií, kedy súd členského štátu preruší konanie za účelom predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ a vzhľadom na účel a zmysel, ktorý sa týmto inštitútom sleduje zhrnul, že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za každých okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Odvolací súd v danej veci nepovažuje za nutné postupovať v zmysle čl. 267 Zmluvy o EÚ, pretože prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o navrhovaných otázkach výkladu komunitárneho práva nepovažuje za potrebné a nevyhnutné pre rozhodnutie súdu a to z dôvodu, že nejde o sporové konanie prebiehajúce pred vnútroštátnym súdom, v ktorom by zodpovedanie otázky, ktorú súd v danom prípade nepovažuje za spornú, bolo na rozhodnutie v danej veci nevyhnutné. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd nevyhovuje návrhu na iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o EÚ ohľadom otázok, formulovaných navrhovateľom.
Pokiaľ teda okresný súd uložil napadnutým uznesením poplatkovú povinnosť navrhovateľovi, postupoval správne a v zmysle zákonnej úpravy, pričom súdny poplatok bol vyrubený poplatníkovi v správnej výške. Len pre úplnosť odvolací súd, reagujúc na odvolaciu námietku poznamenáva, že v žiadnom prípade nie je možné zamieňať trovy konania so súdnymi poplatkami, preto argument odvolateľa, že súdne poplatky v konaní je povinný znášať neúspešný účastník konania, nie je v súlade s právnou úpravou. Predovšetkým, vzhľadom na osobitný charakter daného konania, v ktorom súd vyhlasuje rozsudok cudzokrajného súdu za vykonateľný, otázka procesného úspechu či neúspechu v konaní neprichádza do úvahy, pretože nejde o štandardné sporové konanie, ale konanie sui generis, ako správne poznamenal aj odvolateľ. Zákon o súdnych poplatkoch v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a/ však jednoznačne ustanovuje, kto je v predmetnom konaní poplatníkom a kedy vznikla poplatníkovi poplatková povinnosť.
Nakoľko súdny poplatok za spoplatnený úkon bol okresným súdom vyrubený zákonne a v správnej výške, odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.