Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-179-2013.pdf
PDF · 102.63 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/179/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Ota Jurča v právnej veci žalobcu: H. Q., F. U. L. W. U.i, R. XX, proti žalovanému: Ľ. F., F. U. K. XXX, o 175,27 Eur a prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 4.2.2013, č.k. 16C/10/2012-68 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách prvostupňového konania a trovách štátu.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 135,42 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 135,42 Eur od 13.12.2011 do zaplatenia a trovy konania vo výške 9,-- Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobcu žalobcu zamietol. Uložil žalovanému povinnosť nahradiť na účet Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi trovy štátu pozostávajúce zo zaplatenej sumy svedočného vo výške 4,90 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uložil žalobcovi zaplatiť štátu na účet Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi trovy štátu pozostávajúce zo zaplateného svedočného vo výške 1,44 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Na základe vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že žaloba je čiastočne dôvodná.
Rozsudok odôvodnil tým, že medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmluvy označenej ako zmluva o dielo. Z jej obsahu vyplynulo, že v súvislosti so samotnou dodávkou plastových okien bez ich samotného zabudovania, tieto mal žalobca žalovanému odpredávať a teda že v tejto časti uvedenej zmluvy by sa malo jednať o kúpnopredajnú zmluvu. Z obsahu výpovede žalobcu však vyplynulo, že na mieste dodávky diela, t.j. v dome žalovaného došlo k zameraniu okien a teda je predpoklad, že na základe takto zistených údajov a cenovej ponuky bolo potrebné uvedené okná pre žalovaného zhotoviť v spoločnosti L., ktorá bola ich skutočným zhotoviteľom a ktorej obchodným zástupcom je žalobca. Teda v danom prípade by sa tato časť zmluvy dala subsumovať pod § 633 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a síce že žalobca dal zhotoviť dielo spočívajúce vo výrobe okien tretej osobe avšak na svoju zodpovednosť, a teda že aj táto časť zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami sa riadi občianskoprávnou úpravou zmluvy o dielo. Pokiaľ ide o tú časť uvedenej zmluvy, ktorá sa týka priameho osadenia týchto okien v dome žalovaného vrátane vykonania príslušných murárskych prác, tu sa jedná o právne vzťahy spadajúce pod občianskoprávnu úpravu zhotovenia veci na zákazku per analógiám, keďže predmetom výkonu v danom prípade nie je samotná vec, ale len poskytnutie služby. Vzhľadom k skutočnosti, že v rámci uplatnených námietok zo strany žalovaného voči žalobcom žalovanej úhrade nezaplatených faktúr sa vytýkali len vady samotných prác pri osadzovaní týchto plastových okien, teda tej časti zmluvy, ktorá spadá pod občianskoprávnu úpravu zhotovenia veci na zákazku pre analógiám, súd posudzoval následne vzťahy z tohto sporového konania medzi jeho účastníkmi len z hľadiska právnej úpravy zmluvy o dielo, resp. zmluvy o zhotovení veci na zákazku.
Žalovaný v tomto konaní okrem iného namietal skutočnosť, že preberacie protokoly, ktoré boli žalobcom v súvislosti s odovzdávaním príslušných dodávaných plastových okien, resp. vykonaných prác dňa 14.11.2012, resp. prác po vykonaní odstránenie vád diela spisované, podpisovala jeho manželka a nie on, aj keď na zmluve bol podpísaný práve on. V tejto súvislosti teda vyvstala otázka, či za takéhoto stavu veci došlo k odovzdaniu a prevzatiu diela, i keď prípadne aj s vadami pokiaľ šlo o odovzdávku dňa 14.11.2012, ktorá však vzhľadom na uvedené vady zakladala žalovanému právo na uplatnenie nárokov z vád diela. Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že k takémuto podpisovaniu odovzdávacieho protokolu zo strany manželky žalovaného došlo aj v prípade odovzdania okna dňa 4.11.2012 a tiež na skutočnosť, že spôsob odovzdávky zo strany žalovaného nebol napádaný v rámci reklamácie vád konania zo dňa 14.11.2012 a rovnako tak aj s súvislosti so spisovaním protokolu z odstraňovania reklamovaných vád diela zo dňa 22.11.2012 bol opätovne tento podpisovaný manželkou žalovaného napriek skutočnosti, že sa žalovaný v tom čase nachádzal doma a teda mohol predmetný protokol o odovzdaní a prevzatí diela po odstránení namietaných vád podpísať aj sám, a to tým skôr, že podľa jeho vlastných slov v tom čase už vykonával sám dozor nad tým, akým spôsobom zamestnanci žalobcu odstraňovali vady vykonaných prác na osadení okien. Za takéhoto stavu veci mal súd za to, že žalovaný bol uzrozumený s tým, že jeho manželka je oprávnená na podpísanie predmetných protokolov a že teda takéto jej konanie v týchto prípadoch je možné kvalifikovať ako konanie v bežných veciach týkajúcich sa ich spoločných vecí, ktoré podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže vybavovať každý z manželov. Ak túto skutočnosť následne žalovaný namietal až v tomto sporovom konaní, súd považoval túto námietku len za účelovú. Navyše táto skutočnosť nemala žiaden vplyv na prípadnú splatnosť odmeny za vykonané dielo, keďže podľa písomnej zmluvy o dielo ujednanej medzi sporovými stranami táto odmena bola v zmysle jej článku U.. bod X splatná v termíne, ktorý bol uvedený na faktúre. O tom, že žalovaný vedel o dátume jej splatnosti je zrejmé z prehľadu jeho úhrad realizovaných v prospech žalobcu, kedy jedna z jeho úhrad a síce zo dňa 31.1.2012 na sumu 292,31 Eur bola zrealizovaná pod variabilným symbolom 2011599, čo je číselné označenie faktúry na doplatok neuhradenej sumy za cenu diela, ktorá bola splatná dňa 18.11.2012.
V konaní nebolo sporné, že zo strany žalobcu došlo k vadnému plneniu v súvislosti s osadením dvoch okien u žalovaného a že táto skutočnosť bola žalovaným u žalobcu reklamovaná a tento následne vykonával odstraňovanie reklamovaných vád. V konaní žalovaný tvrdil, že zo strany žalobcu došlo k vadnému osadeniu aj tretieho okna, avšak reklamáciu na túto vadu u žalobcu nevykonal. Je to zrejmé ako z jeho mailového prípisu, tak aj z jeho výpovede a napokon aj z výpovede jeho manželky a tiež žalobcu. Je nesporné, že sa jednalo o odstrániteľné vady diela/ v danom prípade pre analógiám poskytnutej služby/, čo vyplynulo aj zo samotnej skutočnosti, že tieto vady na dvoch oknách boli zamestnancami žalobcu odstraňované a aj odstránené. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa § 648 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak ide o vadu, ktorú možno odstrániť, je žalovaný ako objednávateľ oprávnený požadovať bezplatné odstránenie takejto vady a žalobca ako zhotoviteľ je povinný odstrániť túto vadu bez zbytočného odkladu. Len v prípadoch, že by sa jednalo o neodstrániteľnú vadu, ktorá by však nebránila riadnemu užívaniu veci podľa objednávky, mal by žalovaný ako objednávateľ právo na primeranú zľavu z ceny (§ 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka), čo však nie je daný prípad. Teda aj v prípade v rámci prebiehajúceho sporového konania namietanej vady na treťom okne žalovaného, ktorá však z jeho strany u žalobcu dosiaľ nebola riadne reklamovaná, mohol si žalovaný u žalobcu uplatňovať len nárok na jej odstránenie a nie dožadovať sa zľavy z ceny, tak ako to žalovaný v rámci svojej obrany namietal.
Žalovaný si v rámci obrany ako započítaciu námietku uplatnil v tomto konaní nárok na náhradu škody za zničenú stoličku a tiež si uplatňoval nárok na náhrad škody za poškodenie starých okien, ktoré mu boli vymenené za dodávané plastové okná.
Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), t.j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a prezumpcia zavinenia. Porušením právnej povinnosti sa rozumie objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým ako konať mala, aby si splnila svoje povinnosti. Ak sa tieto predpoklady zodpovednosti za škodu preukázali, predpokladá sa zavinenie. Škodca v takomto prípade musí preukázať, že vzniknutú škodu nezavinil, a to ani z tzv. nevedomej nedbanlivosti. V prípade ak takýmto postupom spôsobí škodu osoba, ktorá je v zamestnaneckom pomere k právnickej osobe, prípade inej fyzickej osobe má sa podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka za to, že takúto škodu spôsobila priamo táto právnická osoba, resp. fyzická osoba, ktorá pri tomto postupe použila tohto svojho zamestnanca.
Pokiaľ šlo o poškodenie stoličky žalovaného, vychádzajúc z predloženej fotografie uvedenej stoličky ako aj z výpovede žalovaného a v neposlednom rade aj z obsahu jeho mailovej reklamácie zo dňa 14.11.2012, mal súd za to, že k škode na uvedenej stoličke nepochybne došlo a že toto poškodenie bolo spôsobené pri vykonávaní prác stavebného charakteru. Teda vznik škody u žalovaného bol preukázaný. Z výpovede samotných zamestnancov žalobcu vyplynulo, že uvedenú stoličku pri práci na osadzovaní okien v dome žalovaného používal ďalší zamestnanec žalobcu, pričom zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že tak konal so súhlasom, resp. privolením žalovaného. Žalovaný udelenie súhlasu na použitie tejto stoličky vo svojej výpovedi poprel, a zo strany žalobcu nebolo preukázané, že by sa jej použitie dialo na základe súhlasu žalovaného, resp. v tejto súvislosti nenavrhol ani žiaden dôkaz na preukázanie takejto skutočnosti. Za takéhoto stavu veci mal súd za to, že k použitiu uvedenej stoličky skutočne došlo bez súhlasu žalovaného a to zamestnancom žalobcu, čím bolo preukázané ako protiprávne konanie zo strany žalobcu (t.j. neoprávnené použitie stoličky jeho zamestnancom) tak aj príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním a vznikom škody (t.j. z výpovede zamestnancov žalobcu vyplynulo, že stoličku používal práve ďalší zamestnanec žalobcu). Pri určení rozsahu náhrady škody , ktorú súd uznal žalovanému v rámci jeho uplatnenej námietky, súd vychádzal jednak zo žalovaným predloženého potvrdenia predajne Y..U..W. L..C..I.. L.Š. W. U., podľa ktorého maloobchodná cena takejto stoličky bola 48,60 Eur, a jednak aj z výpovede žalovaného, podľa ktorej uvedená stolička bola stará tri roky, pričom súd uplatnil postup v zmysle § 136 O.s.p., kedy výšku tohto nároku žalovaného na náhradu škody ustálil sudcovskou úvahou, nakoľko samotné zistenie poškodenia tejto stoličky by inak bolo možné realizovať len s nepomernými ťažkosťami. Tieto súd vzhliadal v nutnosti prípadného nariaďovania znaleckého dokazovania na určenie jej hodnoty, čo by tento spor neúmerne predražilo a v konečnom dôsledku by samotné znalecké dokazovanie bolo nákladnejšie, ako je samotná hodnota uvedenej stoličky. Podľa odbornej právnickej literatúry nepomerné ťažkosti pri zisťovaní výšky nárokov môžu byť dané aj neprimeranými nákladmi (hrubo nezodpovedajúcimi výške uplatňovaného nároku) na zistenie okolnosti rozhodujúcich pre výpočet výšky nároku. /Š.M., Y., S., L.. a kol, Občiansky súdny poriadok. Komentár 1. Vydanie. Praha : C.H.Beck, 2009, str. 354/. Pri zohľadnení vyhlášky MS SR č. 491/2004 Z.z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, by minimálne náklady na znalecké dokazovanie bez zohľadnenia prípadných akýchkoľvek vecných nákladov znalca v tomto sporovom konaní a za predpokladu, že by znalecký úkon nepresiahol 1 hodinu dosiahli sumu 33,20 Eur bez DPH, čo je značný nepomer k samotnej hodnote uvedenej stoličky zdokladovanej žalovaným. Súd preto následne určil hodnotu poškodenej stoličky zohľadniac jej trojročné užívanie žalovaným na sumu 39,85 Eur, kedy od maloobchodnej ceny vo výške 48,60 Eur odčítal za každý rok používania stoličky 6% amortizáciu, čo je obvyklý postup v rámci znaleckého ohodnocovania vecí (48,60 Eur - 3x / 6% z 48,60 Eur/ = 39,85 Eur). Nakoľko podľa názoru súdu žalovaný po takomto znehodnotení stoličky túto už nemohol na doterajší účel vôbec užívať, súd ako náhradu škody uznal žalovanému v rámci jeho obrany pri uplatnenej započítacej námietke celú takto určenú hodnotu poškodenej stoličky ako sumu náhrady škody pre žalovaného.
Súd prvého stupňa však neuznal žalovaným uplatňovaný nárok na započítanie náhrady škody za poškodenie starých okien, ktoré mali zamestnanci žalobcu žalovanému pri ich výmene za dodané nové plastové okná poškodiť. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že si žalovaný tento nárok jednak v tomto konaní neuplatnil určito, kedy súdu nešpecifikoval v akej výške si túto škodu voči žalobcovi v skutočnosti uplatňuje. Za takúto špecifikáciu nebolo možné považovať žalovaným predložené potvrdenia od živnostníka A. R. z Q. pretože týmto žalovaný len deklaroval aká mala byť hodnota okien vyrobených v čase ich osadenia v roku 1966. Nevyplynulo však z neho určite v akej výške si škodu v tomto konaní žalovaný uplatňuje. Navyše nárok na náhradu škody žalovanému v tomto prípade ani nemohol vzniknúť, keďže v sporovom konaní nebola preukázaná existencia dohody, na ktorú sa v rámci obrany žalovaný odvolával vo svojej výpovedi a v zmysle ktorej podľa vyjadrenia žalovaného malo byť medzi sporovými stranami dojednané to, že staré okná mu žalobca vyberie bez zničenia. Naopak z obsahu článku U.. bod X zmluvy o dielo vyplynulo, že právom ale i povinnosťou žalovaného bolo oboznámiť sa s technologickým postupom výmeny okien a materiálmi, ktoré pri prácach budú použité. Navyše aj keby tvrdenia žalovaného o prezentovaní jeho požiadavky voči žalobcovi na vybratie starých okien pri ich výmene bez ich akéhokoľvek poškodenia bolo pravdivé, samotný žalovaný v danom prípade nepostupoval prevenčne v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, kedy na tieto skutočnosti zamestnancov žalobcu pri výmene okien neupozornil, naopak spolu s manželkou pomáhal pri odnášaní starých okenných rámov, čo svedčí tiež o tom, že zrejme takáto dohoda medzi sporovými stranami v skutočnosti uzavretá nebola a ide len o účelovú obranu žalovaného v tomto sporovom konaní. Tomuto záveru nasvedčuje aj samotný obsah mailovej reklamácie žalovaného z 14.11.2012, v ktorom sa výtka uvedeného charakteru vôbec neobjavila tak ako tomu bolo v prípade poškodenej stoličky, ktorú žalovaný v tomto mailovom prípise už vtedy dňa 14.11.2012 okamžite spomenul a žalobcovi aj vytkol. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na to, že pri tejto výmene okien nedošlo k úplnému poškodeniu starých okien, keďže je zrejmé, že okenné krídla zo starých okien žalovanému zostali, keďže tieto spolu s manželkou sami pomáhali odnášať, a teda sa rezali len zabudované okenné rámy a tiež na to, že samotné okná mali už značný vek, čo napokon dokladoval žalovaný aj ním predloženým potvrdením od živnostníka A. R. z Q., kde sa určovala cena obdobných okien k roku 1966.
Akékoľvek ďalšie námietky žalovaného týkajúce sa či už polepenia okien lepidlom, resp. prípadného poškodenia brizolitu, tieto nedostatky nespadali pod nároky z vád diela, a preto nemohli zakladať nároky na prípadnú zľavu z diela, ale mohli prípadne predstavovať samostatné nároky na náhradu škody, ktoré však žalovaným v tomto konaní neboli riadne uplatnené.
Zohľadniac vyššie uvedené skutočnosti súd preto po odpočítaní vyššie vyčíslenej škody na poškodenej stoličke žalovaného tohto napokon zaviazal uhradiť žalobcovi na istine sumu 175,27 Eur.
Uvedenú sumu súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi aj s úrokom z omeškania. Tento si žalobca uplatnil vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy, kedy percentuálna výška takto uplatneného úroku z omeškania korešpondovala s platnou zákonnou úpravu. Pokiaľ šlo o stanovenie počiatku plynutia tohto úroku, súd ho priznával od 13.12.2011, t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry č. 2011591 zo dňa 5.12.2011 a splatnej dňa 12.12.2011.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa §-u 142 ods. 2 O.s.p., kedy žalobca mal pomerne väčší úspech vo veci v tomto konaní ako žalovaný, a preto súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v pomernej časti zodpovedajúcej jeho percentuálnemu úspechu. Pomer úspechu žalobcu v tomto konaní bol 77,3 % k žalovanej sume ( 135,42 Eur ako priznaná suma / 175,27 Eur ako celková žalovaná suma = 0,773 = 77,3 %) a úspechu žalovaného bol 22,7 % (39,85 Eur ako zamietnutá suma / 175,27 Eur ako celková žalovaná suma = 0,227 = 22,7 %). Žalobcovi tak vznikol nárok len na pomernú časť trov konania a to v rozsahu 54,6 %, kedy uvedené percento predstavuje rozdiel medzi percentuálnym úspechom žalobcu a percentuálnym úspechom žalovaného ( 77,3% - 22,7%). Žalobca si síce v tomto konaní trovy konania uplatnil, avšak ich súdu nevyčíslil a preto súd priznal žalobcovi len trovy konania, ktoré vyplývajú z obsahu spisu a to zaplatený súdny poplatok z návrhu vo výške 16,50 Eur, avšak len v ich pomernej časti zodpovedajúcej vyššie uvedenému percentu úspechu. Na základe uvedeného preto súd priznal žalobcovi trovy konania vo výške 9,-- Eur (54,6 % zo sumy 16,50 Eur).
Súd prvého stupňa oboch účastníkov konania zaviazal na úhradu trov štátu pozostávajúcich zo zaplateného svedočného vo výške 6,34 Eur, a to pomerne podľa úspechu v spore v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p.. Keďže žalobca bol v tomto spore úspešný na 77,3 % a žalovaný na 22,7 % zaviazal súd žalobcu uhradiť tieto trovy štátu vo výške 1,44 Eur (22,7 % zo sumy 6.34 Eur) a žalobkyňu vo výške 4,90 Eur (77,3 % zo sumy 6,30 Eur).
Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalovaný. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s výrokom rozsudku, pretože súd prvého stupňa nezohľadnil jeho nároky na započítanie náhrady škody za poškodenie starých okien, teda ich rámov zamestnancami žalovaného. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nárok jasne nešpecifikoval, aj keď je pravdou, že pán R. ocenil staré okná, pravdepodobne aj s krídlami. Predložil súdu vyjadrenie A. R. o zostatkovej hodnote 3 ks rámov okien, ktoré zamestnanci žalobcu zničili a zmluvu o dielo, kde sa konkrétne uvádza ako sa má naložiť s oknami. Má za to, že nebolo jeho povinnosťou zamestnancov žalobcu upozorňovať, ako postupovať pri vysadení okenných rámov. Túto povinnosť mal zhotoviteľ, teda žalobca, keďže mu to vyplývalo zo zmluvy o dielo. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania, ďalej bonus za 100 % platbu v deň montáže 50 €, ktorá nebola vykonaná žalovaným z dôvodu neodovzdania 100 % montáže v tomto dni odovzdania prác.
Žalovaný navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Zotrval na tvrdení, že žalovaný postupoval v súlade s bežným technologickým postupom. Uvádza, že v prípade, že by žalovaný podal akúkoľvek pripomienku k technologickému postupu bol by túto zapracoval do zmluvy o dielo a postupoval by v rámci možnosti podľa týchto požiadaviek. Keďže tieto požiadavky zo strany žalovaného neboli vnesené, postupoval bežným technologickým postupom, ktorý spočíva v tom, že demontáž starých okien spôsobom čo najšetrnejšie odstrániť zo steny, aby došlo čo k najmenšiemu poškodeniu ostenia, fasády a vnútorných omietok. Tento postup teda spočíval v rozrezaní pôvodných rámov okien a ich následnom vypáčení z okenného rámu. Poukázal na to, že žalovaný bol prítomný pri demontáži pôvodných okien, a k začatým prácam nemal žiadne pripomienky. Pokiaľ ide o stoličku, má za to, že súd prvého stupňa správne vypočítal zostatkovú hodnotu stoličky a správne toto zohľadnil pri uplatňovanom nároku na náhradu zo strany žalobcu.
Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2) podľa ust. § 156 ods. 1 O.s.p rozsudok verejne vyhlásil, pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p..
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.
Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd a so záverom súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu stotožňuje.
Dôvody odvolania žalovaného odvolací súd považuje za neopodstatnené. S odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. V odvolaní žalovaný neuvádzal nič nové, s čím by súd prvého stupňa sa nebol v napadnutom rozsudku vysporiadal. Zohľadnil započítanie, ktoré si uplatnil žalovaný v takom rozsahu v akom je to uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku a toto započítanie je v súlade so zákonom.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Náhradu trov odvolacieho konania krajský súd účastníkom nepriznal, keďže úspešný žalobca si náhradu trov konania neuplatnil a žalovaný ako neúspešný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.