Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9CoP-45-2013.pdf
PDF · 118.92 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoP/45/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr. Veroniky Svoradovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci navrhovateľky: Z. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., F. H. XXXX/X, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Blažek, s. r. o. so sídlom Komárno, Pohraničná 4, proti odporcovi: A. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., F. H. XXXX/X, zast. JUDr. Martou Srncovou, advokátkou so sídlom Bratislava, Seberíniho 9, o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: Z. K., nar. XX. XX. XXXX, zast. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno ako kolíznym opatrovníkom, o odvolaní oboch rodičov maloletého dieťaťa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 25. apríla 2013, č. k. 12P/37/2013-109, v časti týkajúcej sa úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: Z. K., nar. XX. XX. XXXX, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa zverenia maloletej Z., nar. XX. XX. XXXX do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou p o t v r d z u j e .
V časti určenia vyživovacej povinnosti otca a v časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov konania A. K., nar. XX. XX. XXXX a Z. K., rod. K., nar. XX. XX. XXXX, uzatvorené dňa 21. 09. 1991 pred Obvodným úradom Komárno Matrika Z., zapísané v knihe manželstiev vo zväzku 4, ročník 1991, str. 150, por. č. 20. Následne súd prvého stupňa zveril maloleté dieťa Z. K., nar. XX. XX. XXXX, na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a rodičom uložil povinnosť zabezpečovať sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa, zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok. Okrem toho otcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloleté dieťa mesačne vo výške 300 eur, počnúc odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že výživné je zročné vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletého dieťaťa. Styk otca s maloletým dieťaťom upravil tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým dieťaťom každý párny týždeň od piatku od 18.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a každý nepárny týždeň v stredu od 15.00 hod. do 18.00 hod., štvrtok od 15.00 hod. do 18.00 hod. a piatok od 15.00 hod. do 18.00 hod. Posledným výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 23 ods. 1, 2, § 24 ods. 1, 2, § 25 ods. 1, 2, § 62 ods. 2, 3, 4, 5, § 78 ods. 1 Zákona o rodine, ako aj vykonaným dokazovaním a zistil, že účastníci konania uzatvorili manželstvo dňa 21. 09. 1991 pred Obvodným úradom Mesta Komárno Matrika Z.. Posledným spoločným bydliskom účastníkov konania bola adresa: E., F. H. XXXX/X, pričom manželia žijú oddelene od 30. 08. 2012. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že manželstvo účastníkov konania je trvale a vážne rozvrátené a v tejto podobe neplní svoj spoločenský účel. Vážnosť rozvratu manželstva videl najmä v dĺžke oddeleného žitia, ako aj intenzite rozporov vyskytujúcich sa medzi manželmi. Konštatujúc, že
manželstvo v takejto podobe predstavuje len formálny zväzok, neplniaci svoj spoločenský účel, súd prvého stupňa manželstvo účastníkov konania rozviedol. Vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že z manželstva účastníkov konania pochádzajú dve deti - plnoletá dcéra, ktorá žije v spoločnej domácnosti s otcom a maloletá Z., ktorá žije v spoločnej domácnosti s matkou, a preto zároveň rozhodol aj o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu a to tak, že maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorú i v súčasnej dobe vykonáva matka. Pri rozhodovaní pritom zohľadnil aj názor maloletého dieťaťa, keďže sa jednalo o dieťa vo veku 15 rokov. Zdôraznil, že s poukazom na § 43 ods. 1 Zákona o rodine maloletá Z. je schopná s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť svoj názor samostatne. Z jej vyjadrenia jednoznačne vyplynulo, že kľudnejšie prostredie sa jej javí u matky, okrem toho jej vyhovuje, že v paneláku žije viac ľudí, pretože v dome má strach. Poukázala aj na pozitívne vzťahy s matkou. Okrem vyjadrenia maloletej Z. súd prvého stupňa zohľadnil aj tú skutočnosť, že z lekárskej správy vyplynula pri diagnóze maloletého dieťaťa nutnosť zotrvať v kľudnom prostredí, čo je v prípade dieťaťa zabezpečené v domácnosti matky. Preto súd na základe zistených skutočností a rešpektujúc názor maloletého dieťaťa rozhodol tak, že maloleté dieťa Z. K., nar. XX. XX. XXXX, na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky a rodičom uložil povinnosť zabezpečovať sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa, zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok. Poukazujúc na skutočnosť, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť, ako aj vôľu otca finančne podporovať dieťa i v prípade zverenia do striedavej osobnej starostlivosti a nespochybnenie svojich finančných možností zo strany otca, súd prvého stupňa ustálil, že príjem otca predstavuje 1.200 eur a príjem matky 450 eur. Mal za to, že otec je zamestnaný v AKH Hainburg v Rakúsku a matka je nezamestnaná, jej príjem spočíva v prenájme nebytového priestoru. Napriek nižšiemu príjmu matky zastal názor, že výživné zo strany matky je vyvážené osobnou starostlivosťou, a preto, berúc na zreteľ závažnú diagnózu maloletého dieťaťa, ktorá je finančne náročná, určil výživné na maloleté dieťa vo výške 300 eur. Uvedenú sumu považoval za postačujúcu na zabezpečenie výživného na maloleté dieťa a to tak bežného charakteru, ako aj mimoriadneho charakteru bez ohrozenia životnej úrovne oboch rodičov. Okrem zdravotných problémov súd prvého stupňa pri určení výšky výživného zobral na zreteľ aj vek maloletého dieťaťa, ako aj skutočnosť, že maloleté dieťa nastúpilo na strednú školu. Výživné na tvorbu úspor v zmysle návrhu matky neurčil, pretože vzhľadom na výdavkovú zložku dieťaťa pri zdravotných problémoch, považoval za prvoradé zabezpečenie bežných výdavkov, ktoré sú i tak pomerne vysoké a pri príjme otca bola táto zložku výživného neodôvodnená. S poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie o zverení dieťaťa jednému z rodičov do osobnej starostlivosti zachováva všetky rodičovské práva a povinnosti aj tomu z rodičov, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, súd prvého stupňa upravil styk otca s maloletým dieťaťom a to v pravidelných intervaloch každý týždeň v záujme kontinuity výchovného pôsobenia zo strany otca aj s možnosťou prespania u otca. Pri rozhodovaní zobral do úvahy aj vyjadrenie dieťaťa, avšak bol toho názoru, že nemožno súhlasiť s názorom dieťaťa napriek jeho veku, pretože styk otca s dieťaťom raz za týždeň na dve tri hodiny nemôže zabezpečiť rozvoj vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, ani výchovný vplyv otca na maloleté dieťa. Záverom dodal, že je povinnosťou matky, aby bola súčinná pri realizácii styku. Rozhodnutie o trovách konania založil na ustanovení § 144 prvá veta OSP.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti určenia vyživovacej povinnosti otca v zákonnej lehote podala odvolanie matka, namietajúc, že návrhom na rozvod manželstva sa domáhala určenia výživného vo výške 400 eur, pričom vychádzala z príjmu otca. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorých ustálil záver, že odporca pracuje v AKH Hainburg v Rakúsku, kde jeho čistý príjem predstavuje 1.200 eur mesačne. Z predložených dokladov o príjme otca táto suma však podľa nej nevyplývala, preto napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považovala v tejto časti za nepreskúmateľné. Dodala, že ešte v čase, keď žili v spoločnej domácnosti, otec od toho istého zamestnávateľa dostával príjem 2.000 eur a to už po odpočítaní nákladov na bývanie v Rakúsku. Následne predložila výplatnú pásku za mesiac august 2012, z ktorej je zrejmý čistý príjem vo výške 2.277,24 eura. Okrem toho predložila daňový výmer na daň z príjmu 2011 a mzdový list od 01. 01. do 31. 12. 2012 s prekladom. Mala za to, že tieto listiny sú pre ich nejasnosť nepreskúmateľné, a preto bude potrebné vykonať dokazovanie za účelom ich objasnenia. Ak mal teda otec podľa mzdového listu hrubý ročný príjem 46.316,29 eura, čo je 3.859,69 eura, bolo podľa nej ťažko predstaviteľné, že čistý príjem mal iba 1.200 eur. S poukazom na uvedené zastala názor, že súd prvého stupňa nesprávne určil príjem otca, z čoho následne nesprávne určil výšku výživného. Okrem toho namietala, že bola navrhnutá tvorba úspor, avšak túto skutočnosť súd pri príjme otca považoval za neodôvodnenú, s čím nesúhlasila
a žiadala, aby otec bol okrem platenia bežného výživného vo výške 300 eur zaviazaný aj na platenie 200 eur na sporiaci účet zriadený pre maloleté dieťa, a preto navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia výživného zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Okrem matky rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa zverenia maloletej Z., nar. XX. XX. XXXX do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou, včas podaným odvolaním napadol otec z dôvodu, že postupom súdu prvého stupňa bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 odd. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úpravy práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu považoval za vecne nesprávny. Mal za to, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti nezodpovedá v plnom rozsahu požiadavke preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Okrem toho bol toho názoru, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a teda aj nesprávne právne vec posúdil, keďže na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právnu normu. Poukázal pritom na skutkový stav, zdôrazňujúc niektoré skutočnosti týkajúce sa najmä opustenia spoločnej domácnosti zo strany matky, nechávania maloletej Z. vo večerných hodinách samej doma, diagnózu maloletého dieťaťa, ako aj športovú aktivitu maloletého dieťaťa a vzťah k psom. S poukazom na § 24 ods. 2, 4, § 28, § 43 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine, ako aj články Dohovoru o právach dieťaťa mal za to, že súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností prihliada okrem citového vzťahu maloletého dieťaťa k rodičom aj na okolnosti na strane rodičov, teda skúma, u ktorého z rodičov sú lepšie predpoklady pre jeho riadny vývoj, výchovu a celkovú starostlivosť. Opakovane navrhol doplnenie dokazovania pribratím znalca z odboru pedopsychológie, nakoľko stanovisko školy a správa psychológa Z.. T. Z. sú vo vzájomnom rozpore. Okrem toho bol toho názoru, že alibistické vyjadrenie matky, že rozhodnutie o striedavej osobnej starostlivosti ponecháva na vôli svojej adolescentnej dcéry, ktorá s prihliadnutím na svoju rozumovú vyspelosť len ťažko dokáže posúdiť potrebu vhodného výchovného prostredia, je priamym zaťahovaním maloletého dieťaťa do sporu a zároveň obchádzaním odborného stanoviska. Na základe vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa neboli preukázané také objektívne skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že striedavá osobná starostlivosť by nebola v záujme maloletého dieťaťa. Okrem toho zastal názor, že súd postupoval v rozpore s ustanovením § 132 OSP, pretože nehodnotil každý dôkaz jednotlivo ani všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Na základe vyššie uvedeného právneho a skutkového stavu navrhol, aby odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP odvolaním napadnutú časť rozsudku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.
K obidvom odvolaniam sa vyjadril kolízny opatrovník. K odvolaniu matky uviedol, že suma 300 eur je postačujúca na bežné potreby maloletého dieťaťa, ako aj na potreby vzťahujúce sa k jeho zdravotnému stavu a s tým súvisiace zvýšené nároky na stravu a inzulín. S poukazom na to navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o výživnom ako vecne správny potvrdiť. Zároveň navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny aj v časti zverenia maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti (zrejme mal na mysli v časti zverenia do výchovy matky). Zastal pritom názor, že otcovi bol poskytnutý dostatočný priestor na výchovu maloletého dieťaťa aj napriek tomu, že maloleté dieťa s ním nezdieľa spoločnú domácnosť. Okrem toho dodal, že predpokladom na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti je schopnosť rodičov komunikovať a vedieť sa dohodnúť na potrebách maloletého dieťaťa, čo u rodičov absentuje, pretože obaja majú odlišné názory na výchovu maloletého dieťaťa. Samotná maloletá Z. sa vyjadrila, že s matkou má lepší vzťah ako s otcom a striedavú starostlivosť odmieta. Poukázal pritom na článok 3 a 12 Dohovoru o právach dieťaťa.
Okrem kolízneho opatrovníka k odvolaniu matky sa písomne vyjadril aj otec, považujúc odvolaním matky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny. Matkou požadované výživné na tvorbu úspor vo výške 200 eur mesačne považoval za neprimerané a neodôvodnené a to najmä s poukazom na záverečnú reč matky, v rámci ktorej žiadala, aby súd zaviazal otca k plateniu bežného výživného vo výške 250 eur a zároveň žiadala určiť výživné na tvorbu úspor vo výške 70 eur. Matka nikdy nespochybnila otcom predložené potvrdenie o príjme, hoci mala možnosť sa k nemu vyjadriť v konaní pred súdom prvého stupňa, a preto matkou navrhnuté doplnenie dokazovania hodnotil za neúčelové a zavádzajúce.
Z predloženého mzdového listu podľa neho vyplývalo, že zdaniteľné príjmy boli vo výške 29.292,25 eura a z tohto príjmu je potrebné odrátať zrazenú daň zo mzdy, teda priemerný mesačný zárobok predstavoval sumu 1.882 eur. Ohľadom výplatnej pásky bolo nutné upresniť, že príjem otca vo výške 2.277,24 eura bol vrátane príspevkov na deti v období, keď účastníci viedli spoločnú domácnosť a odmeny za prácu nadčas v nedeľu. Opätovne zdôraznil skutočnosť, že matka je roky dobrovoľne nezamestnaná a bez právne relevantnej príčiny rozbila rodinné vzťahy bez zreteľa na prednostné záujmy svojich detí, nehľadiac na svoje rodičovské povinnosti voči nezaopatrenej plnoletej C., voči ktorej si žiadnym spôsobom neplní svoju vyživovaciu povinnosť, avšak z plnenia, ktoré zabezpečuje otec, prispieva na výdavky matke. Naviac, mal za to, že jeho vyživovaciu povinnosť voči C. je potrebné zohľadniť ako jeho výdavok a to v rovnakej, prípadne vyššej sume. Ohľadom tvorby úspor poukázal na skutočnosť, že obaja rodičia nezaopatrených detí sú majetní, majú rovnakú vyživovaciu povinnosť voči nezaopatreným deťom a obaja by sa mali podieľať na ich životnej úrovni primeranej svojim majetkovým pomerom, a preto navrhol odvolanie matky v celom rozsahu zamietnuť.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 2 písm. a/ OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozhodnutia a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa zverenia maloletej Z., nar. XX. XX. XXXX, do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a v časti určenia vyživovacej povinnosti otca a v časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).
V prejednávanej veci sa matka podaným návrhom na súde prvého stupňa dňa 23. 01. 2013 domáhala rozvodu manželstva a úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: Z. K., nar. XX. XX. XXXX, na čas po rozvode tak, že maloletá Z. sa na čas po rozvode zveruje do osobnej výchovy a opatery matke, ktorá bude spravovať jej majetok a otec bude povinný platiť na výživu maloletej Z. 400 eur mesačne a bude tiež oprávnený stretávať sa s maloletým dieťaťom bez obmedzenia. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo účastníkov konania A. K., nar. XX. XX. XXXX a Z. K., rod. K., nar. XX. XX. XXXX, uzatvorené dňa 21. 09. 1991 pred Obvodným úradom Komárno Matrika Z., zapísané v knihe manželstiev vo zväzku 4, ročník 1991, str. 150, por. č. 20. Následne súd prvého stupňa zveril maloleté dieťa Z. K., nar. XX. XX. XXXX, na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky a rodičom uložil povinnosť zabezpečovať sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa, zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok. Okrem toho otcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloleté dieťa mesačne vo výške 300 eur, počnúc odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že výživné je zročné vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletého dieťaťa. Styk otca s maloletým dieťaťom upravil tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletým dieťaťom každý párny týždeň od piatku od 18.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a každý nepárny týždeň v stredu od 15.00 hod. do 18.00 hod., štvrtok od 15.00 hod. do 18.00 hod. a piatok od 15.00 hod. do 18.00 hod.
V dôvodoch svojho rozhodnutia, pokiaľ išlo o zverenie maloletého dieťaťa do starostlivosti matky, súd uviedol, že pri rozhodovaní zohľadnil názor maloletého dieťaťa. S poukazom na ust. § 43 ods. 1 Zákona o rodine mal za to, že maloletá Z. je schopná, s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť, vyjadriť svoj názor samostatne. Z jej vyjadrenia jednoznačne vyplynulo, že kľudnejšie prostredie sa jej javí u matky, má s ňou pozitívne vzťahy, ako aj uviedla, že jej vyhovuje žiť v paneláku, nakoľko v dome má strach. Okrem toho súd prvého stupňa zohľadnil aj tú skutočnosť, že z lekárskej správy vyplynula pri diagnóze maloletého dieťaťa nutnosť zotrvať v kľudnom prostredí, preto rozhodol tak, že maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky a styk otca s maloletým dieťaťom upravil v pravidelných intervaloch každý týždeň v záujme kontinuity výchovného pôsobenia zo strany otca aj s možnosťou prespania u otca.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci v časti zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie v časti zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou aj správne odôvodnil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej časti, týkajúcej sa zverenia maloletej Z., nar. XX. XX. XXXX, do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v predmetnej časti bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Podľa § 24 ods. 1 zákona číslo 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len Zákon o rodine) v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby a vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia.
Podľa § 43 ods. 1 Zákona o rodine, maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.
Článok 12 Dohovoru o právach dieťaťa ustanovuje, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom názorom dieťaťa sa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni. Na ten účel sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.
V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Zisťovanie názoru maloletého dieťaťa, ktoré je účastníkom konania, v procesnej rovine upravil zákon č. 353/2003 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil Občiansky súdny poriadok. Podľa § 100 ods. 3 OSP, ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matke a úprave styku otca s maloletou s ohľadom na dôvody uvádzané otcom v podanom odvolaní odvolací súd opätovne uvádza, že v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 Zákona o rodine a článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa má dieťa právo vyjadriť svoj názor a názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. S poukazom na vek maloletého dieťaťa a jeho rozumovú vyspelosť, ako aj vyslovenie jednoznačného postoja a jeho reálne zdôvodnenie, odvolací súd bol toho názoru, že je potrebné názor maloletého dieťaťa akceptovať, pretože maloletá Z. je schopná si vytvárať vlastný názor a má mať možnosť, aby tento svoj názor vyjadrila vo všetkých veciach, ktoré sa jej dotýkajú. Nemožno sa preto stotožnil s námietkou otca, že adolescentné dieťa len ťažko dokáže posúdiť potrebu vhodného výchovného prostredia. Rovnako ani nemožno súhlasiť s názorom otca, že zisťovanie názoru maloletého dieťaťa je priamym zaťahovaním maloletého dieťaťa do sporu a obchádzaním odborného stanoviska. S uvedenými názormi nie je možné sa stotožniť, pretože je nepochybné, že zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov a úprava styku s druhým rodičom je zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností.
Tento zásah je preto potrebné urobiť tak, aby bol v záujme dieťaťa, a je preto nevyhnutné na tieto záujmy prihliadať. A je potrebné, aby súd poznal aj názor maloletého dieťaťa, ak je schopné, vzhľadom na svoj vek a celkovú rozumovú vyspelosť, svoj samostatný názor súdu poskytnúť. Pri splnení týchto predpokladov má maloleté dieťa právo samostatne a slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho dotýkajú, a ak sa v týchto veciach koná, má právo byť vypočuté. Názoru dieťaťa sa pritom musí venovať náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Dieťa sa totižto nemá chápať len ako objekt výchovy, ale ako aktívny účastník výchovného procesu. S týmto právom dieťaťa korešponduje povinnosť rodičov venovať názoru dieťaťa náležitú pozornosť, zodpovedajúcu jeho veku a rozumovej vyspelosti a nie ho podceňovať, ako to v danom prípade urobil otec maloletého dieťaťa. Takáto pozornosť však musí nájsť aj svoje vyjadrenie v praxi, čo znamená, že rodič nie je povinný len vypočuť názor dieťaťa, ale ho aj rešpektovať do tej miery, do akej je dieťa schopné posúdiť, či je mu vlastné rozhodnutie na prospech alebo nie. Naviac, z obsahu spisu je nepochybné, že súd prvého stupňa hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítanie toho, čo uviedli účastníci, presne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 132 OSP. Je zrejmé, že nevynechal ani odborné vyjadrenia a vo svojom rozhodovaní na ne prihliadol a to najmä pri úprave styku maloletého dieťaťa s otcom, kedy sa odchýlil od názoru maloletého dieťaťa, pretože ho správne vyhodnotil za v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa. Správne ustálil, že v záujme maloletého dieťaťa je pravidelný kontakt s druhým rodičom a súrodencom. Z celého takto vykonaného dokazovania vyplýva, že rozhodnutie súdu o zverení maloletej Z. do osobnej starostlivosti matke a úprave styku s otcom je správne a v súlade so záujmami maloletej Z.. Ostatné dôvody uvádzané otcom v odvolaní nie sú opodstatnené. Naviac, odvolací súd nezistil ani potrebu pribratia nezávislého znalca z odboru pedopsychológie, pretože pri skúmaní otcom namietaných stanovísk, t.j. stanoviska školy a psychológa Z.. T. Z. a ich rozpornosti zistil, že správa psychológa Z.. T. Z. bola vypracovaná dňa 30. 08. 2011, t.j. v čase, kedy manželia ešte žili v spoločnej domácnosti, a stanovisko školy bolo vypracované dňa 24. 09. 2012, t.j. v čase, kedy maloletá Z. žila s matkou. Okrem toho názor vyjadrený v stanovisku školy bol potvrdený aj kolíznym opatrovníkom, ktorý podal správu z konzultácie dňa 17. 12. 2012, v rámci ktorého maloletá Z. opakovane odmietla striedavú osobnú starostlivosť. Z tohto pohľadu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne svoje rozhodnutie postavil na vykonanom dokazovaní, ako aj prihliadol na názor maloletého dieťaťa a vo veci vydal správne rozhodnutie v časti, týkajúcej sa zverenia maloletej Z., nar. XX. XX. XXXX do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou, ktoré je v absolútnom a najlepšom záujme maloletého dieťaťa a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, rešpektujúc pritom ustanovenie § 157 ods. 2 OSP.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa zverenia maloletej Z., nar. XX. XX. XXXX do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou, ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.
Okrem časti, týkajúcej sa zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletou, odvolaním matky bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti určenia vyživovacej povinnosti otca. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok v časti určenia vyživovacej povinnosti otca odôvodnil príjmom otca vo výške 1.200 eur a stanovené výživné 300 eur považoval za postačujúce.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo sa zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR (nález z 12. mája 2004, sp. zn. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konania považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal, z akých dôvodov, ako sa vyjadril odporca, príp. iný účastník, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ust. § 157 ods. 2 OSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípadne, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon je len všeobecné zhrnutie zistenia bez špecifikácií jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo i právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru odvolacieho súdu, takouto vadou je postihnuté i konanie pred súdom prvého stupňa v časti určenia vyživovacej povinnosti otca. Okrem toho, súd prvého stupňa pre svoje rozhodnutie nemal ani dostatok dôkazov. Pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti súd berie na zreteľ odôvodnené potreby oprávneného, ako i schopnosti a možnosti povinného. Hľadisko schopností a možností povinného je potrebné chápať tak, že nerozhodujú skutočné zárobkové a majetkové pomery rodiča, ale jeho reálne zárobkové a majetkové možnosti. Je preto úlohou súdu podrobne zisťovať predovšetkým zárobkové možnosti rodičov a získať tak spoľahlivý poznatok o ich skutočných príjmoch.
V ďalšom konaní súd prvého stupňa doplní dokazovanie vyžiadaním si mzdových listov otca, prípadne iných dokladov preukazujúcich príjem otca, a až po takto doplnenom dokazovaní súd prvého stupňa vykonané dôkazy vyhodnotí a vo veci opätovne rozhodne, pričom riadne odôvodní, ako získal výšku príjmu otca. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že predpokladom správneho rozhodnutia súdu o úprave výživného k maloletému dieťaťu, ktoré nie je schopné samo sa živiť, je spoľahlivé zistenie majetkových pomerov. Zistenie pomerov je výsledkom spoľahlivého a úplného dokazovania, z ktorého súd má vychádzať pri rozhodovaní o určení výživného. Z toho vyplýva, že úlohou súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o určení výživného na maloleté dieťa, malo byť spoľahlivé zistenie majetkových a zárobkových schopností otca. Úvahy súdu o tom, že čistý príjem otca predstavuje 1.200 eur, nie sú podložené dôkazmi, a preto ich nemožno považovať ani za spoľahlivé zistenie zárobkových schopností otca. Súd svoje úvahy musí mať podložené dôkazmi, a v tomto smere chýbajú. Naviac z obsahu spisu, ako ani z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, na základe čoho súd prvého stupňa ustálil príjem otca vo výške 1.200 eur, a preto odvolací súd nemohol preskúmať vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v časti určenia vyživovacej povinnosti otca.
Pre vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti určenia vyživovacej povinnosti otca, ako aj v časti náhrady trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa rozhodne v novom rozhodnutí aj o trovách celého konania vrátane tohto odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 OSP.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.