Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Cob-189-2012.pdf
PDF · 86.63 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/189/2012
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: SH-Forklift Parts, s. r. o., Opatovská cesta 10, Košice, IČO: 36568651, zast. JUDr. Martinom Fabiánom, advokátom, Štúrova 20, Košice, proti odporcovi: KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31595545, o zaplatenie 5.349,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 01. 2012 č. k. 35Cb/144/2010-117
rozhodol:
Krajský súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 01. 2012 č. k. 35Cb/144/2010-117 v napadnutej zamietajúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti istiny vo výške 359,70 Eur s príslušenstvom zastavil. Súčasne pripustil zmenu žalobného návrhu, tak ako je uvedený vo výroku rozsudku. Ďalším výrokom odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.791,23 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 21. 05. 2011 do zaplatenia a vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že návrhom zo dňa 20. 10. 2010 žiadal navrhovateľ od odporcu zaplatenie sumy vo výške 5.349,40 Eur s príslušenstvom ako bezdôvodného obohatenia titulom poistného zo zaniknutých poistných zmlúv o poistení zodpovednosti za škodu motorových vozidiel. Návrhom zo dňa 05. 12. 2011 navrhovateľ požiadal o zastavenie konania v časti nároku vo výške 359,70 Eur s príslušenstvom a o pripustenie zmeny návrhu tak, že súd zaviaže odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.989,70 Eur s 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.290,48 Eur od 09. 10. 2007 do 21. 05. 2008, zo sumy 1.238,43 Eur od 22. 05. 2008 do 18. 06. 2008, zo sumy 1.367,82 Eur od 19. 06. 2008 do 10. 07. 2008, zo sumy 1.423,88 Eur od 11. 07. 2008 do 25. 08. 2008, zo sumy 2.082,62 Eur od 26. 08. 2008 do 24. 09. 2008, zo sumy 2.293,97 Eur od 25. 09. 2008 do 11. 01. 2009, zo sumy 2.320,66 Eur od 12. 01. 2009 do 02. 03. 2009, zo sumy 3.431,88 Eur od 30. 03. 2009 do 23. 01. 2010, zo sumy 4.431,88 Eur od 26. 01. 2010 do 26. 01. 2010, zo sumy 5.349,40 Eur od 27. 01. 2010 do 24. 11. 2011, zo sumy 4.989,70 Eur od 25. 11. 2011 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa zastavil konanie v časti istiny vo výške 359,70 Eur s príslušenstvom a pripustil zmenu žalobného návrhu.
Súd vo veci vykonal dokazovanie, pričom zistil z poistnej zmluvy č. 6801161223 zo dňa 14. 12. 2005 v znení príloh č. 1 a 2, dodatkov, dohôd a zaradení motorových vozidiel, že navrhovateľ ako poistník uzatvoril s odporcom zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - poistenie súboru motorových vozidiel. Oznámením zo dňa 31. 03. 2010 odporca oznámil navrhovateľovi, že jeho poistenie zaniklo dňa 31. 07. 2009 v zmysle ust. § 9 zák. č. 381/2001 nezaplatením poistného alebo jeho časti v zákonnej jednomesačnej lehote. Navrhovateľ z dôvodu, že
odporca mu túto skutočnosť oznámil prvýkrát až po tom, ako mu vznikla povinnosť plniť z poistnej zmluvy v dôsledku poistnej udalosti spätnou analýzou úhrady poistného viac ako mesiac po dobe jeho splatnosti, zistil, že žalovaný nárok tvorí súčet poistného, ktoré navrhovateľ poskytol odporcovi po zákonnom zániku poistných zmlúv na motorové vozidlá. Odporca vzniesol proti časti žalobného nároku vo výške 397,50 Eur započítaciu námietku, ktorú navrhovateľ uznal a zobral svoj návrh v tejto časti späť. Ďalej súd po vykonaní dokazovania skonštatoval, že medzi stranami nebola sporná výška jednotlivých poistných vrátane dátumu úhrady a preto v tejto časti nevykonával dokazovanie. Skonštatoval, že odporca vzniesol námietku premlčania všetkých nárokov navrhovateľa, ktoré vznikli z dôvodu úhrad pred 20. 10. 2008. Dôvod vznesenia námietky premlčania v tejto časti odôvodnil tým, že plnenia navrhovateľa po zániku jednotlivých poistných zmlúv predstavujú nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa v zmysle Obč. zák. premlčujú v lehote dvoch rokov. Návrh vo veci samej bol doručený dňa 28. 10. 2010, teda ako nepremlčané možno považovať len nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vznikli po 28. 10. 2008. Odporca žiadal, aby súd zamietol návrh v časti uplatneného úroku z omeškania z dôvodu, že o nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia sa dozvedel až z doručenej žaloby a preto nemohol byť v omeškaní s jej úhradou, keďže nebol na úhradu navrhovateľom vyzvaný. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení uviedol, že odporcu vyzval na úhradu listom zo dňa 19. 05. 2010. Poukázal na to, že odporcovi ako osobe podnikajúcej v poisťovníctve vznikla zákonná povinnosť vedieť o zániku poistných zmlúv a povinnosť vydať bezdôvodné obohatenia ex lege. Podľa názoru názoru navrhovateľa sa na premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi podnikateľmi vzťahuje ust. § 397 Obch. zák. a premlčacia doba je štvorročná. Súd prvého stupňa ako jedinú spornú otázku posudzoval dĺžku premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Dospel k záveru, že právna úprava poistenia je výhradne riešená Občianskym zákonníkom a preto sa naň vzťahuje premlčacia doba upravená v ust. § 107 OZ. Poistné zmluvy, podľa názoru súdu prvého stupňa, nie sú obchodnoprávnymi vzťahmi napriek skutočnosti, že boli uzavreté medzi podnikateľmi. K otázke vzniku omeškania súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal doručenie výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 19. 05. 2010 a preto súd skonštatoval, že jediným preukázateľným dôkazom preukazujúcim doručenie výzvy bolo doručenie žalobného návrhu odporcovi zo strany súdu dňa 20. 05. 2011 a preto súd priznal navrhovateľovi v úspešnej časti žalovaného nároku zákonný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho, t. j. od 21. 05. 2011. Z týchto dôvodov preto súd v uznanej časti nároku vyhovel a vo zvyšnej časti nárok zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 O.s.p., skonštatoval pomerný úspech sporových strán a keďže strany konania mali porovnateľný úspech i neúspech, preto nepriznal žiadnej zo sporových strán právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorom súd návrh zamietol a ktorou nepriznal právo na náhradu trov konania, sa v zákonom stanovenej lehote odvolal navrhovateľ, ktorý v tejto časti s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasil. Nesúhlasil s právnym posúdením súdu prvého stupňa v otázke premlčania a poukázal na ust. § 261 ods. 1 a 6 Obch. zák. a mal za to, že v zmysle ust. § 397 Obch. zák. je premlčacia doba v danom prípade 4 roky. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že predmetná vec je „absolútny civil“. Opätovne poukázal na judikát, ktorým je nález Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 214/04, podľa ktorého, keďže Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné s poukazom na ust. § 1 ods. 2 Obch. zák. na premlčanie tohto práva aplikovať ust. § 107 Obč. zák. Platí to pre ustanovenie začiatku plynutia premlčacej doby i pre určenie jej dĺžky. Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 10. 2001 č. k. MObdoV 2/2000, podľa ktorého právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej obchodnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa ust. § 397 Obch. zák., ktorá začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Mal za to, že na premlčanie ním uplatnený nárokov sa uplatňuje štvorročná premlčacia doba a navrhovateľom uplatnené nároky v tomto konaní nie sú premlčané. Uviedol, že predmetom navrhovateľom podanej žaloby nebol nárok na poistné plnenie z poistnej zmluvy, ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo nebolo medzi účastníkmi konania ani sporné a aj súd prvého stupňa v danom prípade vo svojom rozhodnutí rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia. S poukazom na predmetnú právne relevantnú skutočnosť je následne právne bezvýznamná otázka či pôvodne uzatvorená poistná zmluva medzi účastníkmi konania bola alebo nebola absolútnym civilom, pretože predmetom konania nebol nárok z poistnej zmluvy ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol (zánik poistenia). Vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenému nároku na úroky z omeškania taktiež navrhovateľ nesúhlasil so záverom súdu. Uviedol, že navrhovateľ vyzýval odporcu na zaplatenie záväzku písomne listom zo dňa 19. 05. 2010. Predmet tohto listu bol rovnaký, t. j. uplatnená pohľadávka bola totožná
s pohľadávkou, ktorá bola následne predmetom žaloby a tento list zo dňa 19. 05. 2010 bol zároveň ako listinný dôkaz prílohou k žalobe. Dôkaz o tom, že list bol doručený a že žalovaný mal vedomosť o uplatnenom nároku, je vyjadrenie žalovaného zo dňa 03. 06. 2010, ktorým odpovedal na list zo dňa 19. 05. 2010, v ktorom odporca vyslovene uvádza „na základe Vášho listu zo dňa 19. 05. 2010 Vám predkladám nasledovné vyjadrenie“. Vyjadrenie odporcu zo dňa 03. 06. 2010 navrhovateľ predložil v konaní pred súdom prvého stupňa ako súčasť písomného podania zo dňa 01. 12. 2011. Súd prvého stupňa sa bez ďalšieho ani nezaoberal týmito listinnými dôkazmi a súčasne sa s nimi nevysporiadal právne. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že najneskôr dňa 03. 06. 2010 bola odporcovi doručená výzva navrhovateľa na zaplatenie, keďže na ňu písomne odpovedal a najneskôr nasledujúci deň sa odporca dostal do omeškania. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie neodôvodnil na základe akých skutočností žalobu v časti uplatnenej výšky úroku z omeškania uplatnenej vo výške 14,25 % zamietol a priznal len úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne. Z týchto dôvodov považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné a navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a priznať navrhovateľovi ním uplatnený nárok.
K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý uviedol, že zotrváva na svojich pôvodných vyjadreniach a nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že na uplatnený nárok je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu. Mal za to, že i v prípade nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné otázku premlčania posudzovať podľa ust. § 107 Obč. zák. Poukázal na to, že jednoznačným úmyslom zákonodarcu bolo nepodriadiť úpravu bezdôvodného obohatenia režimu Obchodného zákonníka, ale ponechať túto úpravu výhradne len v rámci pôsobnosti Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu je preto pri posudzovaní otázky bezdôvodného obohatenia a nárokov s tým súvisiacich v obchodnoprávnych vzťahoch a to pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby potrebné primárne vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Podľa názoru odporcu Obchodný zákonník vo vzťahu k premlčaniu je možné využiť v súvislosti s bezdôvodným obohatením pri určení začiatku plynutia premlčacej doby, avšak nie pokiaľ ide o určenie dĺžky premlčacej doby. Ďalej podľa názoru odporcu súd prvého stupňa postupoval správne aj pri určení prvého dňa jeho omeškania a odporca opätovne poukázal na to, že v termínoch uvedených navrhovateľom vo vzťahu k jednotlivým platbám poistného nemohlo dôjsť k jeho omeškaniu. Odporca sa o existencii nároku navrhovateľa dozvedel až potom, čo mu bol zo strany súdu doručený žalobný návrh. Do tohto momentu nemal vedomosť o existencii pohľadávky. Z týchto dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v jeho napadnutých častiach a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.
Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa dospel na základe zisteného skutkového stavu k nesprávnym právnym záverom. Súd prvého stupňa skonštatoval, že medzi stranami nebola sporná výška jednotlivých poistných vrátane dátumu ich úhrady a preto v tejto časti nevykonal dokazovanie. Rovnako aj odvolací súd má za to, že táto otázka medzi účastníkmi konania nebola sporná. Súd prvého stupňa vyhodnotil ako jedinú spornú otázku, otázku dĺžky premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom dospel k záveru, že v danom prípade sa na právny vzťah aplikujú ust. § 107 Obč. zák. a teda premlčacia doba upravená Občianskym zákonníkom a vyhodnotil nárok uplatnený navrhovateľom ako čiastočne premlčaný.
Podľa ust. § 261 ods. 6 Obch. zák. v znení účinnom od 01. 10. 2004 (zák. č. 432/2004 Z. z.) zmluvy medzi osobami uvedenými v ods. 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
Uvedenou novelou ust. § 261 ods. 6 Obch. zák., tak ako bola vyššie špecifikovaná, sa vlastne odstraňoval chybný všeobecný odkaz na predpisy občianskeho práva, ktorý sa do znenia predmetného ustanovenia dostal poslednou novelou Obchodného zákonníka vykonanou zák. č. 530/2003 Z. z. Pôvodný text ust. § 261 v návrhu Obchodného zákonníka neobsahoval ods. 6. Na základe tejto právnej úpravy bolo možné celkom jednoznačne vyvodiť a to najmä z ust. § 1 ods. 2 Obch. zák., že na zmluvy
upravené len v Občianskom zákonníku, keď sú uzavreté medzi podnikateľmi, použijú sa z Občianskeho zákonníka len ustanovenia o príslušnom type zmlúv. Vyplýva to zo samotnej konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov, z ktorej vyplýva, že aj keď sa v obchodných záväzkových vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v Občianskom zákonníku, neprestáva byť tento vzťah obchodnoprávnym vzťahom. Následne bolo ust. § 261 Obch. zák. doplnené o ustanovenie ods. 6, podľa ktorého zmluvy medzi osobami uvedenými v ods. 1 a 2 neupravené Obchodným zákonníkom sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Doplnenie tohto ustanovenia malo za následok výkladové problémy uvedeného ustanovenia. Táto výkladová nejednotnosť priniesla opätovne novelu ust. § 261 ods. 6 Obch. zák. a to novelou č. 530/2003 Z. z. a to v tom smere, že použitie Občianskeho zákonníka sa obmedzilo len na zmluvy upravené ako zmluvné typy v Občianskom zákonníku, ak budú uzavreté medzi subjektmi uvedenými v ods. 1 a 2 a len na osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o príslušnom zmluvnom type. Všetko ostatné čo zmluvný typ neupravuje, sa následne spravuje všeobecnými ustanoveniami Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch, napr. omeškanie, premlčanie, náhrada škody a pod. Súd prvého stupňa ustálil, že jedinou spornou otázkou v predmetnom konaní bola otázka aplikácie premlčacej lehoty v zmysle Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. V danom prípade odvolací súd má za to, že hoci právnu úpravu bezdôvodného obohatenia upravuje Občiansky zákonník a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy, nemožno na tieto vzťahy aplikovať aj právnu úpravu premlčania, t. j. osobitnú dvojročnú premlčaciu dobu pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 107 Obč. zák. i napriek tomu, že Obchodný zákonník neupravuje na vydanie bezdôvodného obohatenia osobitnú premlčaciu dobu odlišnú od všeobecnej štvorročnej premlčacej doby, to znamená, že sa v danej veci uplatní všeobecná štvorročná premlčacia doba podľa ust. § 397 Obch. zák.
Odvolací súd má taktiež za to, že súd prvého stupňa nedostatočným spôsobom vyhodnotil aj listinné dôkazy založené v spise, tak ako namieta navrhovateľ v podanom odvolaní, keď nevyhodnotil list zo dňa 19. 05. 2010 a to práve v súvislosti s reakciou odporcu listom zo dňa 03. 06. 2010. Táto skutočnosť má priamy dosah i na začiatok plynutia omeškania a po oboznámení sa s obsahom predložených listinných dôkazov odvolací súd konštatuje, že tieto na seba bezprostredne nadväzujú a reagujú. Samotné preukázanie doručenia výzvy nemusí byť len formou doručenky. Listinné dôkazy je potrebné vyhodnocovať vo vzájomnej súvislosti, čo v danom prípade zo strany súdu vykonané nebolo. Taktiež je potrebné vytknúť súdu prvého stupňa nedostatočné odôvodnenie priznaného úroku z omeškania v súvislosti s jeho výškou. V tejto časti považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k inému názoru vo vzťahu k premlčaniu a dĺžke premlčacej lehoty ako ustálil súd prvého stupňa, úlohou súdu prvého stupňa bude preto opätovne vec prejednať, vykonať dokazovanie, resp. vyhodnotiť predložené dôkazy aj vo vzťahu k určeniu začiatku doby omeškania a vo veci opätovne rozhodnúť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. v jeho napadnutej zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. v novom rozhodnutí.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.