Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-173-2013.pdf
PDF · 97.88 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/173/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu D. Y., bytom Q. Q. C. Č..XXX, zastúpeného JUDr. Andreou Tkáčovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Magurská č. 3 proti žalovaným 1. Stálemu rozhodcovskému súdu pri IUDEX, so sídlom v Martine, Pavla Mudroňa č. 43, 2. AutoFinance, a.s., so sídlom v Poprade, Okružná č.18, zastúpenému JUDr. Miroslavou Tencerovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Hurbanovo námestie č. 3, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská nová Ves zo dňa 10. 12. 2012, č.k. 6C/31/2012-68 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vzťahu k žalovanému v druhom rade.
Z r u š u j e rozsudok vo vzťahu k žalovanému v prvom rade a v tejto časti konanie zastavuje.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobcu na zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 30.11.2011 vydaným Stálym rozhodcovským súdom pri IUDEX, so sídlom v Martine, Pavla Mudroňa č. 43.
Po vykonaní dokazovania dospel súd k záveru, že návrh žalobcu na zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je dôvodný. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania. Podľa jeho názoru spor, ktorý rozhodoval rozhodcovský súd mohli pred súdom účastníci ukončiť súdnym zmierom a tiež nešlo o taký charakter sporu, aký má na mysli ust. § 1 ods. 3 písm. a) až d) zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej bol toho názoru, že zmluva o spotrebnom úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným v druhom rade je spotrebiteľskou zmluvou, ktorá sa spravuje ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj Občianskym zákonníkom. Skutočnosť, že účastníci si dojednaním zvolili Obchodný zákonník, nerobí však zmluvu neplatnou, ale neplatnými by boli len tie ustanovenia zmluvy, ktoré by vyzneli v neprospech spotrebiteľa
- dlžníka. Aj keď žalobca dôvodí neplatnosťou zmluvy pre voľbu Obchodného zákonníka, zároveň poukazuje na neplatnosť spôsobenú porušením ustanovenia § 568 ods. 4 Obchodného zákonníka, čo je podľa názoru súdu nelogické dôvodenie. Plnomocenstvo pre U. T. bolo dané žalovaným v druhom rade
na základe zmluvy o spolupráci - teda sprostredkovateľom a toto plnomocenstvo je právne perfektné a platné, neodporujúce ustanoveniam § 22 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Súd preskúmal aj rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou Zmluvy o spotrebnom úvere a zistil, že mala písomnú formu a konštatoval, že rozhodcovská doložka bola platne uzavretá a vo všeobecných podmienkach nezistil podmienku, ktorá by výrazne znevýhodňovala spotrebiteľa a aby preto bola neprijateľná. Súd poukázal na skutočnosť, že už v rozhodcovskom konaní bolo zistené, že ku dňu predčasnej splatnosti úveru 27. 2. 2009, po tom, čo došlo k totálnej škode na predmete financovia, žalobca ako dlžník bol v omeškaní s úhradou splátok a poistného v celkovej výške 708,36 eura. Z dôvodu predčasnej splatnosti úveru súčasne nastala splatnosť istiny všetkých splátok úveru, splatných po dni predčasnej splatnosti v celkovej výške 1.800,87 eura. Veriteľ požadoval od dlžníka dohodnutý poplatok za administráciu predčasnej splatnosti a to 11,11 % z hodnoty splátok úveru bez poistného a to na obdobie po dni predčasnej splatnosti 238,- eur . Celková dlžná suma bola vypočítaná na sumu 2.747,23 eura, poisťovňa uhradila poistné plnenie vo výške 1.987,12 eura priamo žalovanému v druhom rade a rozdiel 760,11 eura predstavuje sumu, ktorú Rozhodcovský súd zaviazal zaplatiť žalovanému v druhom rade žalobcovi ako veriteľovi. Vo vzťahu k žalovanému v prvom rade súd konštatoval, že na strane tohto žalovaného je nedostatok pasívnej legitimácie v tomto spore a v celom rozsahu sa stotožnil s argumentáciou žalovaného s tým, že skutočne tento žalovaný, tak ako bol označený, nemá ani spôsobilosť byť účastníkom konania.
Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na to, že úspešní žalovaní si náhradu trov konania neuplatnili.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. V odvolaní poukázal na výpoveď G.. D. Q., H. X. Y.A., Y..X.. na pojednávaní v konaní 16C/261/2009 dňa 8. 2. 2013. Vzhľadom na uvedenú výpoveď má za to, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Má za to, že v danom prípade došlo k nesprávnej voľbe práva. So žalovaným v druhom rade uzavrel zmluvu o spotrebnom úvere dňa 8. 7. 2008, pričom v zmluve dohodli, že ich právny vzťah sa v zmysle § 262 ods. 1 bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Uviedol, že v čase uzavretia zmluvy nebol podnikateľom a úver sa teda netýka jeho podnikateľskej činnosti, preto je toho názoru, že predmetná zmluva sa ustanoveniami Obchodného zákonníka nikdy ani nemohla platne spravovať. Zmluva sa uzatvárala v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Dohoda podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka je v tomto prípade neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorú je súd povinný skúmať ex offo. V danom prípade išlo o zmluvu individuálne nevyjednanú, teda formulárovú, kde spotrebiteľ nemal možnosť do nej zasiahnuť. Podľa názoru spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva a z tejto skutočnosti vyvodzuje záver, že zmluva o spotrebnom úvere je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka a takisto sú neplatné všeobecné zmluvné podmienky. V odvolaní ďalej poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Ncdo/ 6/2012, 6Cdo/1/2012 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoE/47/2011.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ktorý následne aj správne právne posúdil vo vzťahu k žalovanému v druhom rade, preto odvolací súd na zistenia uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa a na právne normy, ktoré súd vo vzťahu k žalovanému v druhom rade použil poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.
Vo vzťahu k žalovanému v prvom rade súd prvého stupňa síce správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru, že tento nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, tento však následne nesprávne právne posúdil, ak žalobu vo vzťahu k nemu zamietol.
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. právnická osoba môže na základe tohto zákona a na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd. Právnická osoba je povinná na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd, ak to ustanovuje osobitný predpis. Zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu je povinný vydať štatút a rokovací poriadok ním zriadeného stáleho rozhodcovského súdu.
Podľa § 18 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka spôsobilosť mať práva a povinnosť majú aj právnické osoby. Právnickými osobami sú:
a) združenie fyzických alebo právnických osôb,
b) účelové združenia majetku,
c) jednotky územnej samosprávy,
d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.
Jednou z najzákladnejších podmienok konania je spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19). Pod spôsobilosťou byť účastníkom občianskeho súdneho konania treba rozumieť spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi priznáva.
Z vyššie uvedeného výpočtu vyplýva, že právnickými osobami môžu byť iné subjekty ako uvedené v ust. § 18 ods. 2, ak to ustanoví zákon. Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nestanovil, že právnickou osobou je aj stály rozhodcovský súd, ktorý zriadila právnická osoba, preto možno konštatovať, že žalovaný v prvom rade označený ako stály rozhodcovský súd nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Vzhľadom na to, že spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka - aktívnej či pasívnej, odvolací súd postupom podľa § 221 ods. 1 písm. b) ods. 2 napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v prvom rade zrušil a konanie zastavil.
K podanému odvolaniu žalobcu vo vzťahu k žalovanému v druhom rade je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že zmluva o spotrebnom úvere uzavretá účastníkmi, ktorá síce obsahovala rozhodcovskú doložku, táto je neplatná, pretože pri konštruovaní znenia rozhodcovskej doložky je potrebné výslovne uviesť formuláciu, podľa ktorej rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté uplatnenie sporného nároku na všeobecnom súde, vzhľadom na počiatočnú neplatnosť samotnej zmluvy o spotrebnom úvere.
Zo žalobného návrhu je zrejmé, že žalobca okrem iného sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov, že rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania a
zároveň, že boli porušené všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa (§ 40 ods. 1 písm. h) zákona č. 244/2002 Zz.). V žalobe svoj nárok skutkovo vymedzil tak, že v úverovej zmluve neplatne dohodli voľbu záväzkového vzťahu a preto nebolo možné posudzovať nárok podľa ustanovenia Obchodného zákonníka, ale bolo potrebné vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Ďalej v návrhu namietal, že v zmluve nie je zahrnuté plnomocenstvo, ktoré by oprávňovalo mandatára konať v mene mandanta vo vzťahu k tretím osobám, a teda v zmluve o spotrebnom úvere chýba plnomocenstvo podľa § 22 a nasl. Občianskeho zákonníka, U. T. nemal oprávnenie konať v mene žalovaného v druhom rade a podpísať zmluvu o spotrebnom úvere. Na pojednávaní dňa 11.6.2012 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že za porušenie právnych predpisov na strane spotrebiteľa považuje skutočnosť, že rozhodnutie sa prieči dobrým mravom a za neprijateľnú zmluvnú podmienku považoval plnomocenstvo pre U. T., ktoré nebolo súčasťou zmluvy a túto zmluvnú podmienku považoval za neprijateľnú. Absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere namietal z dôvodu nejasnosti, neurčitosti právneho predpisu, ktorý mal na tento právny vzťah k účastníkom sa vzťahovať. Na pojednávaní dňa 10.12.2012 rovnako prostredníctvom právnej zástupkyne žalobca uviedol, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa a za takýto právny predpis, proti ktorému bolo rozhodnuté, považoval ust. § 22 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo U. T. podľa jeho názoru nemal oprávnenie konať v mene žalobcu, nebolo platné plnomocenstvo z dôvodu, nakoľko nebolo súčasťou zmluvy. Mal za to, že bolo porušené ust. § 568 ods. 4 Obchodného zákonníka, pretože plnomocenstvo k zmluve pripojené nebolo.
Z výsledkov vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že zmluvu o spotrebnom úvere zo dňa 8.7.2008 podpísal žalobca a v zastúpení veriteľa žalovaného v druhom rade U. T.. V článku 7 bod 6 zmluvy vyplýva, že sprostredkovateľ je oprávnený uzatvoriť túto zmluvu a vykonať všetky úkony v súvislosti s uzatvorením tejto zmluvy v mene a na účet veriteľa, na základe veriteľom udeleného plnomocenstva. V konaní bolo predložené plnomocenstvo zo dňa 22.1.2008, na základe ktorého obchodná spoločnosť AutoFinance, a. s., so sídlom v Kežmarku udelila plnomocenstvo U. T. , aby v jej mene a na účet uzatváral zmluvy o spotrebnom úvere.
Podľa § 568 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak zariadenie záležitostí vyžaduje uskutočnenie právnych úkonov v mene mandanta, je mandant povinný vystaviť včas mandatárovi písomné potrebné plnomocenstvo.
Podľa § 568 ods. 4 Obchodného zákonníka, ak plnomocenstvo nie je obsiahnuté v zmluve, nenahrádza ho prevzatie zmluvného záväzku mandatárom konať v mene mandanta, a to ani v prípade, že osoba, s ktorou mandatár rokuje, o tomto záväzku vie.
Z citovaného zákonného ustanovenia § 568 ods. 3 vyplýva, že mandant je povinný poskytnúť mandatárovi plnú moc vystavenú v písomnej forme tak, aby zahrňovala jeho splnomocnenie k všetkým právnym úkonom, ktoré má mandatár uskutočniť menom mandanta pri plnení svojho záväzku. Zákon v tejto súvislosti presne rozlišuje medzi poskytnutím plnej moci, ktorej vystavenie a obsah má význam pre oprávnenie mandatára konať menom mandanta, a prevzatie záväzku mandatára tomuto konaniu. Prevzatie záväzku k určitému jednaniu menom mandanta ešte nezahrňuje udelenie plnej moci, ktoré je právnym úkonom adresovaným tretím osobám a z ktorého vyplýva splnomocnenie mandatára konať menom mandanta a jeho zaväzovať.
Preto samotné uzatvorenie mandantnej zmluvy ešte nenahradzuje plnú moc a to ani v prípade, že osoba, voči ktorej mandatár koná, vie o uzatvorení tejto zmluvy (§ 568 ods. 4). Pretože mandatár musí mať možnosť sa preukázať pri uskutočňovaní právneho úkonu voči tretej osobe svojím splnomocnením jednať menom mandanta, vyžaduje zákon iba to, aby plná moc bola vystavená písomne. Udelenie plnomocenstva sa uskutoční v osobitnej listinnej forme. Takéto udelenie plnomocenstva v osobitnej listinnej forme neprichádza do úvahy v prípade, keď takéto plnomocenstvo je už obsiahnuté v zmluve. Nie je však podmienkou platnosti samotnej zmluvy. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že plnomocenstvo pre U. T. bolo právne perfektné a platné a neodporuje ust. § 22 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rovnako je aj správny záver, že samotná skutočnosť, že účastníci konania si dojednaním
zvolili, že ich právny vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom, nerobí zmluvu neplatnou, ale neplatnou by bola iba v tej časti, ktorá by vyznela v neprospech spotrebiteľa.
Ohľadom tvrdení žalobcu v odvolaní o neplatnosti rozhodcovskej doložky je potrebné uviesť, že pre odvolacie konanie, ktoré je ovládané princípom tzv. neúplnej apelácie, je príznačné, že zvláštnemu režimu je tu podrobené hodnotenie tzv. novôt, t.j. skutočností alebo dôkazov, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. Platí, že na nich nemožno - až na výnimky (podľa § 205a) - založiť riadny odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 O.s.p.), a nemôžu byť úspešné namietané ani inými účastníkmi konania, než odvolateľom. Inými slovami povedané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uznesení vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a ak ju účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa netvrdil právne významnú skutočnosť - neplatnosť rozhodcovskej doložky - iba všeobecne poukazoval, že dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku má byť skutočnosť, že boli porušené všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa spočívajúce v tom, že v zmluve neplatne dohodli voľbu záväzkového vzťahu a jednak z dôvodu, že v zmluve nie je zahrnuté plnomocenstvo, ktoré by oprávňovala mandatára konať v mene mandanta vo vzťahu k tretím osobám. Ďalej ako vyplýva z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní za porušenie právnych predpisov na strane spotrebiteľa žalobca považoval skutočnosť, že rozhodnutie sa prieči dobrým mravom a za neprijateľnú zmluvnú podmienku považoval nedostatok plnomocenstva pre U. T.. Skutočnosť, tvrdená žalobcom v odvolaní o neplatnosti rozhodcovskej doložky je takou skutočnosťou, ktorá sa týka skutkových tvrdení a ktorá je významná pre rozhodnutie veci a teda ide o skutočnosť, ktorou žalobca realizuje svoju povinnosť podľa § 101 ods. 1 O.s.p. (prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne všetky potrebné skutočnosti a označí dôkazné prostriedky). Žalobca mal teda povinnosť tvrdiť uvedenú skutočnosť (ohľadom neplatnosti rozhodcovskej doložky) už v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na to, že uvedenú skutočnosť žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa netvrdil a túto uviedol až v odvolacom konaní, neumožňuje odvolaciemu súdu k nej prihliadnuť v odvolacom konaní s poukazom na ust. § 205a ods. 1 O.s.p..
Na základe uvedeného možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd postupom podľa § 219 napadnutý rozsudok vo vzťahu k žalovanému v druhom rade ako vecne správny potvrdil.
Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom prípade žalovaný v druhom rade, ktorému v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto súd vyslovil, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.