Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5Co-366-2011.pdf
PDF · 81.36 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/366/2011
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Slovenské magnezitové závody, a. s. Jelšava, so sídlom v Jelšave, IČO: XXXXXXXX, zastúpené Doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom CSc., advokátom, AK so sídlom Kýčerského 5, Bratislava proti odporcom: 1. Slovenská republika - Ministerstvo financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava, 2. Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava o zaplatenie 3.484.202,75 eur s prísl. na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 11C 138/2009-210 zo dňa 01.12.2010 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II, č.k. 11C/138/2009-238 zo dňa 11.07.2010 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a konanie z a s t a v u j e . Odporcom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 07.07.2009 navrhovateľ uplatnil proti odporcovi v 1. rade a odporcovi v 2. rade nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Od odporcu v 1. rade alebo odporcu v 2. rade požadoval zaplatenie sumy 3.484.202,75 eur z titulu náhrady škody a ušlý zisk vo výške 3,1% z uvedenej sumy od 01.01.2004 do zaplatenia ako aj úroky z omeškania zo žalovanej sumy a náhradu trov konania. Právnym dôvodom pre uplatnený nárok podľa navrhovateľa bola zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, za ktorého činnosť a rozhodnutie štát nesie zodpovednosť. Takýmto rozhodnutím mali byť rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len URSO), ktoré boli vydané v roku 2002 a nadobudli účinnosť k 01.01.2003 a určovali reguláciu cien v sieťových odvetviach. Na základe sťažností iných sťažovateľov bolo šestnásť týchto rozhodnutí zrušených nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 95/03 zo 07.07.2006 a dve rozhodnutia aj na základe sťažnosti navrhovateľa boli zrušené nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 156/03 z 29.11.2006 z dôvodu ich protiústavnosti a teda aj nezákonnosti. Podľa navrhovateľa škoda v uplatnenej výške vznikla z toho dôvodu, že na základe neskôr zrušených rozhodnutí URSO bol navrhovateľ povinný uhrádzať pri odbere energií ich dodávateľom ceny podľa týchto rozhodnutí. Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav navrhovateľ mal za to, že boli splnené všetky podmienky preto, aby štát nahradil škodu, ktorá mu vznikla rozhodnutiami URSO neskôr zrušenými pre ich protiústavnosť v období od ich účinnosti do ich zrušenia.
Ako pasívne vecne legitimovaný subjekt za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu navrhovateľ určil Slovenskú republiku s tým, že ako ústredný orgán vystupujúci v mene SR je Ministerstvo financií SR, pokiaľ však súd dospeje k názoru, že pôsobnosť tohto ministerstva nie je možné určiť, potom je takýmto zastupujúcim orgánom Ministerstvo spravodlivosti.
Odporca v 1. rade namietal, že uplatnený nárok na náhradu škody pokiaľ ide o spôsob výpočtu škody, vyčíslenie výšky škody a obdobie, za ktoré navrhovateľ uplatňuje náhradu škody je totožný s návrhom, ktorý navrhovateľ už uplatnil v konaní sp. zn. 52C/140/2006 na Okresnom súde Bratislava II voči štátu. Poukázal na to, že odvolací súd, Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku sp. zn. 4Co455/07 z 20.05.2009 konštatoval, že vyčíslená škoda je bezdôvodným obohatením obchodných spoločností - dodávateľov energií. Podľa jeho názoru navrhovateľovi vznikla pohľadávka voči dodávateľom energií a nie voči štátu, keďže nie je daná objektívna zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Zároveň poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre uplatnenie náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., lebo nebol účastníkom konania pred URSO a tieto rozhodnutia úradu neboli vydávané v rámci správneho konania. Pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania (res indicatae) navrhol odporca v 1. rade konanie zastaviť.
Odporca v 2. rade uviedol, že nie je pasívne legitimovaný v predmetnej právnej veci s poukazom na § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., a súčasne namietol aj premlčanie práva na náhradu škody z dôvodu uplynutia 3 - ročnej premlčacej lehoty. Odporca v 1. rade zároveň uviedol, že v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 52C/140/2006 súd skúmal všetky argumenty, ktoré predniesol právny zástupca navrhovateľa a rozhodol o nich. Preto zastáva názor, že v danom prípade ide o prekážku rozsúdenej veci. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorý ako odvolací súd v tomto konaní v rozsudku č. k. 4Co 455/07-591 konštatoval, že navrhovateľovi vznikla pohľadávka voči dodávateľom energií z titulu bezdôvodného obohatenia a nie je daná zodpovednosť štátu podľa zák. č. 58/1969 Zb. namietal tiež, že navrhovateľ nesplnil ani podmienku podľa ust. § 25 zák. č. 58/1969 Zb., a preto nie je daná zodpovednosť štátu. Z uvedeného dôvodu nebolo s navrhovateľom realizované predbežné prerokovanie jeho nároku pred podaním návrhu.
Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 52C/140/2006 súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ v uvedenom konaní uplatnil voči štátu zastúpenému Ministerstvom financií SR, Ministerstvom spravodlivosti SR a Ministerstvom hospodárstva SR nárok na náhradu škody v totožnej výške ako v tomto konaní avšak z iného právneho dôvodu a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Rozsudkom sp. zn. 52C/140/2006 z 27.06.2007 súd predmetný návrh zamietol a to z dôvodu, že uplatnený nárok nesúvisí s nesprávnym úradným postupom, za ktorý štát zodpovedá, ale mohol by mať základ v nezákonnom rozhodnutí orgánu štátu.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom sp. zn. 4Co 455/07-591 zo dňa 20.05.2009 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu vyčíslený nárok na náhradu škody ako rozdiel cien energií v roku 2002 a 2003 je bezdôvodným obohatením zo strany obchodných spoločností a navrhovateľovi vznikla pohľadávka voči dodávateľom energií z titulu bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ nárok navrhovateľa mohol byť uspokojený z tohto titulu nie je daná objektívna zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že v roku 2003 zaplatil navrhovateľ zmluvnému partnerovi SPP a. s., Bratislava za dodávky plynu a Slovenským elektrárňam a. s. Bratislava resp. Východoslovenskej energetike a. s., za dodávky elektriny viac oproti roku 2002 spolu o sumu 3.484.202,75 eur. Dodávatelia energií ako podklad pre výpočet tarifnej ceny použili rozhodnutie URSO č. 0003/2002/03 z 05.11.2002 v znení neskorších rozhodnutí č. 0088/2002/03, č. 0020/2002/03, ktoré boli zrušené nálezom Ústavného súdu č. I. US 95/03 zo 07.07.2006. V uvedenom konaní navrhovateľ nebol sťažovateľom avšak v konaní č. III. ÚS 156/03 ako sťažovateľ sa domáhal pred Ústavným súdom nápravy protiústavného stavu a zrušenia hore uvedených rozhodnutí. V tejto časti súd konanie zastavil z dôvodu veci už rozhodnutej (nález č. I. ÚS 95/03). Navrhovateľ sa v konaní č. III. ÚS 156/03 domáhal tiež zrušenia rozhodnutia URSO č. 0010/2002/03 a č. 0014/2002/03 na základe, ktorých boli určené a schválené tarify a tarifné podmienky pre elektroenergiu. Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušil a konštatoval, že rozhodnutiami URSO boli porušené práva sťažovateľky Slovenské magnezitové závody a. s. Jelšava t. j. v tomto konaní navrhovateľa. Je teda nesporné, že navrhovateľ zaplatil dodávateľom energií na základe rozhodnutí orgánu štátu, ktoré boli neskôr zrušené za dodávky energií viac o žalovanú sumu.
Súd prvého stupňa konštatoval, že podmienkou pre uplatnenie náhrady škody voči štátu z dôvodu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je podľa ust. § 2 zák. č. 58/1969 Zb., "aby išlo o účastníka konania, ktorý bol poškodený nezákonným rozhodnutím v tomto konaní". Navrhovateľ nebol účastníkom v konaní o vydanie rozhodnutí URSO vo veci určenia maximálne ceny a tarify a preto podľa názoru súdu svoj nárok nemohol uplatniť voči štátu z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Námietku premlčania nároku vznesenú odporcom v 2. rade považoval súd prvého stupňa za nedôvodnú nakoľko navrhovateľ uplatnil svoj nárok včas, v lehote troch rokov od vyhlásenia nálezu ústavného súdu t. j. od zrušenia rozhodnutí URSO. Otázku pasívnej legitimácie odporcov súd prvého stupňa neriešil nakoľko vzhľadom na právny záver, že v danom prípade uplatnený nárok nemá byť posudzovaný ako nárok na náhradu škody voči štátu, neprichádzalo do úvahy riešiť otázku pasívnej legitimácie t. j. ktorý ústredný orgán má zastupovať štát a uspokojiť nárok navrhovateľa.
Len pre úplnosť súd prvého stupňa uviedol, že podľa jeho názoru si túto príslušnosť svojim postupom založil odporca v 1. rade lebo ak sa necítil byť príslušným na predbežné prerokovanie návrhu mal postúpiť žiadosť orgánu príslušnému (§ 9 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb.). O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ opätovne podrobne rozoberajúc skutkový stav v predmetnej veci žiadajú odvolací súd zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrhu v plnom rozsahu vyhovie, teda že alternatívne jedného alebo druhého odporcu zaviaže na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a náhrady trov konania. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporca 2 uviedol, že žiada napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní podľa ust. § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že je na mieste napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a konanie zastaviť . Odvolací súd konštatuje, že bolo potrebné sa najprv zaoberať námietkou odporcu 1, že uplatnený nárok na náhradu škody pokiaľ ide o spôsob výpočtu škody, vyčíslenie výšky škody a obdobie, za ktoré navrhovateľ uplatňuje náhradu škody je totožný s návrhom, ktorý navrhovateľ už uplatnil v konaní sp. zn. 52C/140/2006 na Okresnom súde Bratislava II voči štátu. V tomto konaní súd už skúmal všetky argumenty, ktoré predniesol právny zástupca navrhovateľa a rozhodol o nich. Preto bol názoru, že v danom prípade ide o prekážku rozsúdenej veci. Odvolací súd pri posudzovaní tejto otázky ktorá je podmienkou konania sa nestotožnil so stanoviskom súdu prvého stupňa ktorý konštatoval, že zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 52C/140/2006 súd zistil, že navrhovateľ v uvedenom konaní uplatnil voči štátu zastúpenému Ministerstvom financií SR, Ministerstvom spravodlivosti SR a Ministerstvom hospodárstva SR nárok na náhradu škody v totožnej výške ako v tomto konaní avšak z iného právneho dôvodu a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Rozsudkom sp. zn. 52C/140/2006 z 27.06.2007 súd predmetný návrh zamietol a to z dôvodu, že uplatnený nárok nesúvisí s nesprávnym úradným postupom, za ktorý štát zodpovedá, ale mohol by mať základ v nezákonnom rozhodnutí orgánu štátu. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ počas celého konania 52C 102/2006 a to návrhom zo dňa 20.02.2006, ako aj jeho spresnením zo dňa 31.10.2006 ale aj ďalšími nespočetnými podaniami si jednoznačne uplatňoval náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu súčasne a takto aj predniesol svoj návrh po otvorení pojednávania dňa 14.02.2007. Až na písomnú námietku odporcu III SR- Ministerstvo hospodárstva v konaní 52C 102/2006, že nie je jednoznačné či sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, navrhovateľ opäť nejednoznačne na pojednávaní dňa 06.06.2007 uviedol, že sa domáhajú náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu URSO, ale opäť sa dovolával ako dôvodu vzniku škody u navrhovateľa existenciu zrušených nezákonných rozhodnutí ORSO. Vzhľadom na to, odvolací súd zastal názor, že odporca žaloval vznik škody podľa zákona č. 58/1969 aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánov štátu ale aj z dôvodu ich nesprávnych rozhodnutí. S toho jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa v rozhodnutí 52C 140/06-559, keď návrh navrhovateľa vo zvyšku (okrem späťvzatej časti návrhu navrhovateľa v jeho finančnom vyjadrení) v celom rozsahu zamietol, urobil tak o návrhu navrhovateľa v časti náhrady škody z oboch právnych dôvodov ktoré sú oddeliteľné. Takto konal súd prvého stupňa zo zákonných dôvodov a jeho povinnosti rozhodnúť o celom predmete konania, keď navrhovateľ s ani jedného z dôvodov nezobral svoj návrh späť. Súd prvého stupňa teda nemal možnosť z dôvodu späťvzatia, konanie o určitej tejto časti predmetu konania, konanie zastaviť a teda o ňom nerozhodnúť. Odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť, že sa súd v konaní - rozsudku č.k. 52C 140/06-559 v jeho odôvodnení dôsledne nezaoberal rozobratím tejto situácie ( konštatoval však, že škoda uplatnená navrhovateľom vznikla podľa navrhovateľa nezákonnými rozhodnutiami orgánov štátu), neznamená že danom návrhu navrhovateľa nerozhodol ako o celku. Správna a dôsledná argumentácia súdu prvého stupňa bola dôležitá aj pre posúdenie úspešnosti návrhu navrhovateľa ako celku z hľadiska vzájomnej súvislosti uplatnenia si náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. z dôvodu nesprávneho úradného postupu alebo nesprávneho úradného rozhodnutia.
Navrhovateľ však nevyužil svoj zákonný postup na opravu rozhodnutia súdu prvého stupňa resp. jeho dôvodov v riadnom ani mimoriadnom opranom konaní, ale podal v totožnej veci rovnaký nový návrh (označený ako návrh na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného rozhodnutia) o ktorom rozhodol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, čím navrhovateľ jednoznačne deklaroval, že návrh vo veci náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu je oddeliteľný a samostatne uplatniteľný od návrhu na náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného rozhodnutia. Z toho však aj vyplýva, že ak navrhovateľ skutočne chcel v konaní 52C 140/0652C 140/06 aby súd rozhodoval len o náhrade škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánov štátu, mal zobrať svoj návrh späť v časti náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného rozhodnutia, čo ako už bolo povedané neurobil. S tohto dôvodu rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II č.k. 52C 140/06-559 zo dňa 27.06.2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 455/07-591 zo dňa 20.05.2009 (ktorý taktiež vo svojom rozhodnutí zhrnul, že navrhovateľ si uplatnil náhradu škody z dôvodu nezákonného úradného postupu orgánov štátu, ale aj že podľa navrhovateľa, ku škode na jeho majetku došlo vydaním nezákonných rozhodnutí URSO) tvorí prekážku veci rozhodnutej k napadnutému rozhodnutiu súdu prvého stupňa v predmetnej veci. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s použitím § 142 ods.1 O.s.p. , avšak odporcom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.