Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_25CoPr-1-2013.pdf
PDF · 86.06 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoPr/1/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Ing. G. X., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. C., B. V. XXX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Natália Borsosová, so sídlom Komárno, Ul. bisk. Királya 6, proti odporcovi: DANIEL CSEPI, s.r.o., so sídlom Veľký Meder, Komárňanská 2491/154, IČO: 36 267 554, zastúpeného advokátkou: JUDr. Eva Skačániová, so sídlom Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, o neplatnosť výpovede a určenie že pracovný pomer trvá, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 30.4.2013 č.k. 9Cpr/2/2012-37 v časti, v ktorej súd určil, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu netrvá, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou súd rozhodol, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu netrvá z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že výpoveď odporcu daná navrhovateľovi zo dňa 28.5.2012 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer navrhovateľa u odporcu netrvá. Druhým odsekom výroku súd uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia pre JUDr. Evu Skačániovú, advokátku so sídlom Korzo Bélu Bartóka 789/3 v Dunajskej Strede vo výške 224,38 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne ust. § 1 ods. 4, § 79 ods. 3 písm. b) a ods. 4 Zákonníka práce, ako i § 34, § 37 ods. 1 a § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že v konaní bolo jednoznačne preukázané a medzi účastníkmi nebolo ani sporné, že zo strany odporcu došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru s navrhovateľom a to výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 28.5.2012, keďže je zrejmé, že ukončenie pracovného pomeru smerovalo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru podľa § 62 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom odporca neplatnosť tohto právneho úkonu uznal. V dôsledku uznania neplatnosti skončenia pracovného pomeru odporca e-mailovou správou zo dňa 18.12.2012 umožnil navrhovateľovi vrátiť sa späť do pracovného pomeru s nástupom dňa 1.1.2013 na čerpaciu stanicu vo Veľkom Mederi. Navrhovateľ ale na túto výzvu neodpovedal, do práce nenastúpil, čo odôvodnil tým, že mu nebola ponúknutá práca toho istého druhu a na mieste výkonu práce v Tôni. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa pracovnej zmluvy je miestom výkonu práce Tôň - Veľký Meder. Takéto správanie sa navrhovateľa súd označil za nezodpovedné a nevážne. Oznámenie zo dňa 4.6.2012 o tom, že navrhovateľ trvá na ďalšom zamestnávateľovi, preto podľa prvostupňového súdu nemyslel vážne, pretože jeho nasledujúce konanie svedčí o tom, že navrhovateľ u odporcu už nechce pracovať. Preto bol súd toho názoru, že pracovný pomer navrhovateľa skončil neplatne, avšak zamestnanec netrval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pričom potom platí, keďže sa účastníci nedohodli inak, že sa pracovný pomer skončil dohodou a to dňom, keď sa mal skončiť neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru, teda ku dňu 24.5.2012. V takom prípade má navrhovateľ nárok na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
vychádzajúc zo zásady úspešnosti, pričom trovy právneho zastupovania odporcu vyčíslil sumou 224,38 Eur.
Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie navrhovateľ s tým, že odvolanie smeruje voči časti rozhodnutia, ktorou súd určil, že jeho pracovný pomer u odporcu netrvá. Ako odvolacie dôvody uviedol, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal potrebné dôkazy a na základe doteraz vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. I podľa navrhovateľa niet pochýb o tom, že predmetné skončenie pracovného pomeru bolo neplatné, ani o tom, že listom zo dňa 4.6.2012 písomne oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Na tento list odporca zareagoval listom zo 7.6.2012, v ktorom trval na tom, že výpoveď je právoplatná a nemenná. Tento dôkaz súd prvého stupňa neoboznámil, ani ho v rozhodnutí nevyhodnotil. Tvrdenia odporcu o tom, že nemal záujem ďalej pracovať označil za účelové a zavádzajúce. V skutočnosti odporca ihneď obsadil jeho pracovné miesto iným zamestnancom a bolo preto vylúčené, aby mu umožnil vrátiť sa na pôvodné pracovisko. Odporca mu pri osobnom jednaní povedal, že môže nastúpiť od 1.1.2013 do autoumyvárne vo Veľkom Mederi. On však bol prijatý na iný druh práce a to na obsluhu čerpacej stanice a to v Tôni. Domáhal sa preto, aby mu odporca umožnil vykonávať tento druh práce či už v Tôni alebo vo Veľkom Mederi. Rozhodne ale odmieta pracovať pri obsluhe autoumyvárne, keďže ide o celkom iný druh práce a celkom iné pracovné a platové podmienky. Podľa odvolateľa sudkyňa tieto jeho tvrdenia protokolovala povrchne a evidentne tak, aby vyzneli na prospech odporcu, keďže konateľa odporcu oslovovala menom a tykala mu. Podľa odvolateľa súd jeho tvrdenia a návrhy na doplnenie dokazovania ignoroval. I zo zápisnice z pojednávania je zrejmé, že nie je v nej uvedené, či účastníci majú alebo nemajú návrhy na vykonanie ďalšieho dokazovania. Je toho názoru, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd ani z úradnej moci, ani na základe jeho návrhov nevykonal dokazovanie na okolnosti potrebné pre posúdenie toho, či jeho pracovný pomer u odporcu naďalej trvá. Odvolateľ zdôrazňuje, že on sa o náhrade mzdy za 6 mesiacov na pojednávaní dňa 30.4.2013 vôbec nezmieňoval, toto uviedla právna zástupkyňa odporcu. Podľa odvolateľa súd výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil len jednostranne na prospech odporcu. On pritom stále trvá na tom, aby sa mohol vrátiť vykonávať svoje pôvodné zamestnanie, nie však na iný druh práce. Záujem súdu maximálne vychádzať v ústrety odporcovi je zrejmý aj z rozhodnutia o náhrade trov konania, keď napriek tomu, že odporca mal v konaní len čiastočný úspech, súd mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal plnú náhradu trov konania, ako keby mal vo veci úspech plný. Z uvedených dôvodov navrhol v časti týkajúcej sa ďalšieho trvania pracovného pomeru nepresvedčivý a nepreskúmateľný rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľa predložil písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil vo všetkých jeho výrokoch a zároveň si uplatnil vyčíslenú náhradu trov odvolacieho konania. Po odročení súdneho pojednávania, na ktorom právna zástupkyňa odporcu uznala, že predmetná výpoveď nie je platná, sa odporca pokúsil s navrhovateľom dohodnúť, avšak navrhovateľ nebol ústretový a na jeho návrhy nereagoval. Naposledy konateľ odporcu vyhľadal navrhovateľa osobne 17. a 18.12.2012 a svoje ústne návrhy potvrdil e-mailovou správou. Navrhovateľovi navrhol, aby nastúpil do práce 1.1.2013 na tom istom mieste a v tom istom pracovnom postavení ako to bolo dohodnuté v jeho pracovnej zmluve na čerpacej stanici Tôň s tým, že do 28.2.2013 bude pracovať na čerpacej stanici vo Veľkom Mederi a naviac mu poskytne náhradu mzdy vo výške trojmesačného priemerného zárobku. Podľa pracovnej zmluvy miesto výkonu práce navrhovateľa bola čerpacia stanica OMV Tôň - Veľký Meder a pracovné zaradenie operátor čerpacej stanice. Pre toto pracovné zaradenie nemajú osobitne vypracovanú náplň. Operátor čerpacej stanice ale okrem toho, že vykonáva predaj na stanici, môže pracovať aj v umyvárke a taktiež vykonávať údržbu okolia čerpacej stanice. Navrhovateľovi teda neponúkli iné pracovné zaradenie a na inom mieste výkonu práce, ako to bolo dojednané v pracovnej zmluve. Navrhovateľ ale do práce nenastúpil a vysvetlenie k tomu nepodal. Preto bol logický záver, že navrhovateľ na ďalšom pracovnom pomere s odporcom netrvá. Poukázal tiež na to, že ak by navrhovateľ chcel opätovne pracovať na čerpacích staniciach ako predavač, musel by obnoviť svoju odbornú spôsobilosť na predaj potravín, lebo osvedčenie o odbornej spôsobilosti mu pravdepodobne skončilo. Na ostatnom pojednávaní prvostupňového súdu pritom navrhovateľ žiadne návrhy na doplnenie dokazovania nepredniesol. Ani zo samotného odvolania nevyplýva aké návrhy na doplnenie dokazovania chcel podať, z čoho možno nepochybne ustáliť, že navrhovateľ žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Za nepravdu označil, že konajúca sudkyňa na pojednávaní účastníkom tykala a konateľa odporcu oslovovala menom, tieto tvrdenia sú zavádzajúce a nezodpovedajú pravde. Pokiaľ navrhovateľ namieta
nesprávnu protokoláciu zápisnice, odporca to netvrdí, ale dodáva, že mal námietky voči protokolácii vzniesť na pojednávaní, čo neurobil.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania - teda v časti, ktorou súd určil, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu netrvá (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. v napadnutom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že predmetná výpoveď je neplatná a zároveň, že jeho pracovný pomer u odporcu trvá.
V zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahov medzi účastníkmi.
Citované ustanovenie zakotvuje viazanosť súdu návrhom, keď súd (okrem vymenovaných výnimiek na daný prípad sa nevzťahujúcich) nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, z čoho logicky vyplýva, že ani prisúdiť iné než čoho sa domáhajú.
Preto ak súd v danom prípade dospel k názoru, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu ďalej netrvá, s poukazom na citované ustanovenie mohol len jeho návrh v tejto časti zamietnuť; v žalobe ale nebol podklad na to, aby rozhodol o opaku, teda o tom, čoho sa navrhovateľ návrhom nedomáhal, teda aby vyslovil, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu netrvá. Súd tak rozhodol ultra petitum.
Keďže s poukazom na vyššie uvedené v tejto časti prvostupňový súd rozhodol fakticky bez návrhu, keďže žaloba nevytvárala priestor pre rozhodnutie o tom, že predmetný pracovný pomer netrvá, s analogickým použitím ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p. podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, bolo dôvodným, aby bol rozsudok súdu v tejto časti zrušený a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vrátený súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Napriek tomu, že podstatným a sporným medzi stranami v danom spore bolo, či navrhovateľ ako zamestnanec riadne urobil platný právny úkon, ktorým by oznámil odporcovi ako zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, prvostupňový súd na vec neaplikoval § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý tieto skutočnosti upravuje nasledovne: „Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru“.
Pokiaľ išlo o výklad prejavu vôle navrhovateľa - úkonu, ktorým mal odporcovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, bolo náležitým, aby na tento výklad bol aplikovaný § 15 Zákonníka práce, v zmysle ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Keďže teda Zákonník práce ako špeciálny predpis má osobitnú úpravu o výklade prejavu vôle v citovanom ustanovení, s poukazom na znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce neprichádza už do úvahy aplikácia súdom prvého stupňa použitého § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je vo vzťahu k Zákonníku práce lex generalis, v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis.
Pri posudzovaní otázky, či navrhovateľ dôvodne nenastúpil do zamestnania na odporcom ponúknutú prácu, na čerpaciu stanicu Veľký Meder, bolo potom nevyhnutné vychádzať z ust. § 47 ods. 1
písm. a) Zákonníka práce v zmysle ktorého odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, vytvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. Keďže súd na vec toto ustanovenie neaplikoval, nezaoberal sa potom ani otázkou vyplývajúcou z hypotézy tejto právnej normy, či navrhovateľovi bola odporcom na čas od 1.1.2013 ponúknutá práca podľa pracovnej zmluvy, keď neporovnal prácu, ktorú vykonával pôvodne a prácu, ktorá mu bola ponúknutá od 1.1.2013 a to v súlade s jeho pracovným zaradením podľa pracovnej zmluvy, za týmto účelom ani nevykonal žiadne dokazovanie a jeho výsledky nevyhodnotil. Ak by sa vykonaným dokazovaním preukázalo, že odporca od 1.1.2013 ponúkol navrhovateľovi v rozpore s ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce inú prácu, než podľa pracovnej zmluvy, nenastúpenie navrhovateľa do zamestnania by bolo dôvodným a tento jeho postoj by nebolo možné vyhodnotiť ako prejav vôle, z ktorého by malo vyplývať, že na ďalšom zamestnávaní netrvá. Naopak ak sa preukáže a vyhodnotí, že práca, ktorá bola odporcom navrhovateľovi od 1.1.2013 ponúknutá, je prácou podľa dojednanej pracovnej zmluvy, nenastúpenie navrhovateľa do zamestnania napriek výzve odporcom by bolo potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné a tento neformálny právny úkon ako prejav vôle, že netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, keď predchádzajúce písomné podanie by bolo potrebné vyhodnotiť ako nie vážne. V tejto súvislosti bude tiež nevyhnutné preskúmať, či navrhovateľ v rozhodnom období disponoval oprávnením na predaj potravinárskych výrobkov, ktoré bolo nevyhnutné pre výkon jeho práce do daného skončenia pracovného pomeru.
Z preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa nesporne vyplýva, že navrhovateľ bol úspešný v časti, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti pracovného pomeru a neúspešný v časti, ktorou sa domáhal určenia, že jeho pracovný pomer naďalej trvá. Vyznieva preto nelogicky a nezrozumiteľne, ak súd na rozhodnutie o náhrade trov konania aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle ktorého súd prizná náhradu účelných trov účastníkovi, ktorý mal plný úspech vo veci. Je nesporné, že podľa preskúmavaného rozsudku navrhovateľ ani odporca plný úspech vo veci nemali a preto aplikácia tohto ustanovenia na rozhodnutie o náhrade trov konania neprichádza do úvahy. Keďže každý z účastníkov mali vo veci fakticky úspech len čiastočný, na rozhodnutie o náhrade trov konania bolo potrebné aplikovať ust. § 142 ods. 2 O.s.p. v zmysle ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, prvostupňový súd v časti, ktorou rozhodol, že pracovný pomer netrvá, konal bez návrhu ultra petitum, keďže taký návrh na začatie konania podaný nebol a zároveň vec i nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil všetky vyššie citované zákonné ustanovenia, ktoré sa na vec bezprostredne vzťahujú a zároveň v nadväznosti na to s poukazom na hypotézy citovaných noriem i nedostatočne zistil skutkový stav, boli splnené podmienky, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou súd vyslovil, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu netrvá, s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. e) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v zrušenej časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní už iba o návrhu navrhovateľa na určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného ďalej trvá, bude po aplikácii na vec vyššie citovaných ustanovení Zákonníka práce, v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie, výsledky dokazovania náležite vyhodnotiť a následne súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) i petitom žaloby vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.