Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoE/158/2013

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná ako advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej: D. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX Z., S. XX, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, pod spisovou značkou EX 264/08, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 341,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného zo dňa 16. 07. 2013 proti uzneseniu Okresného súdu Revúca číslo konania -27 zo dňa 27. 06. 2013, takto

rozhodol:

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu zastavil p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva uznesenie n e d o t k n u t é .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil s poukazom na ust. zákona číslo o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Exekučný súd preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 6505/07 zo dňa 20. 09. 2007 a tiež zmluvu o úvere č. 6420170 zo dňa 09. 12. 2005 (ďalej aj „Zmluva“), z ktorej vyplýval nárok uplatnený v rozhodcovskom konaní. Zmluvu o úvere okresný súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú aplikujúc ustanovenia a nasl. , v znení neskorších predpisov (ďalej „OZ“ alebo ,,“). Okresný súd poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo veci ASTURCOM judikoval, že Smernica Rady 93/13/EHS musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, či je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné previesť také posúdenie v rámci v obdobných podobných zariadení na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva. Okresný súd poukázal na znenie bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorého všetky spory zo zmluvy rozhodne Stály rozhodcovský súd zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s. alebo príslušný súd Slovenskej republiky. Konštatoval, že rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinnosti zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Taktiež rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech povinnej. Z uvedených dôvodov okresný súd predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. a v znení neskorších predpisov (ďalej „“), podľa v spojení s ust. a . Právne posúdenie veci okresným súdom považoval za nesprávne, pretože všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. v spojení s ust. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ,K“), ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Ak exekučný súd koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. a nasl. . Exekučný súd však nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, preto podľa názoru oprávneného nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Žalovanému v rozhodcovskom konaní nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. a rovnako nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia , teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pre spotrebiteľa konanie pred rozhodcovským súdom nie je nevýhodné, nie je pravdou, že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu značnú. Oprávnený namietal porušenie jeho práva na prístup k vykonanému dokazovaniu, ako účastníka konania, nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. . Ako vyplýva z , na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia , a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať . Oprávnený v odvolaní poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutá výška úrokov 0, 25 % denne nie je podľa oprávneného neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoje povinnosti dohodnuté v zmluvne. Oprávnený poukázal i na rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých sa súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany povinných subjektov na dobré mravy, keďže každý povinný subjekt v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Na podporu svojich tvrdení poukázal oprávnený na viaceré rozhodnutia súdov členských krajín Európskej únii. Oprávnený navrhol odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V rámci odvolania podal oprávnený aj „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“, pričom uviedol, že návrh na prerušenie konania podáva v prípade, že odvolací súd v zmysle odvolacieho petitu oprávneného uznesenie okresného súdu nezruší a nevráti ho okresnému súdu na ďalšie konanie. Prerušenie konania navrhol s poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná ani exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením , bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. druhej vety vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd sa ako s prvoradou otázku vysporiadal s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ustanovenia .

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj ,,ZFEU“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve otázku prerušenia konania, ak súd rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení najvyšší súd uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. zn., že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať Súdny dvor Eúrópskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie predovšetkým skutočnosť, že táto otázka sa týka platnosti alebo výkladu úniového práva a je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad úniového práva. Zároveň prejudiciálna otázka predložená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ,,EÚ“) zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, ktorý v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor EÚ nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru Eúrópskej únie na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, na to aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EÚ mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nie je daný dôvod uvedený v (ako zákona osobitného v zmysle Exekučného poriadku) pre prerušenie konania, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že exekučný súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve. Exekúciu okresný súd zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku aj bez návrhu podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. Ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie zahŕňa aj prípad kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor Európskej únie v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Námietky oprávneného, že povinnej bol úver poskytnutý podľa ust. a teda, že nejde o spotrebiteľskú zmluvu nie je dôvodná. Exekučný súd posúdil Zmluvu o úvere, ako spotrebiteľskú zmluvu s odkazom na ust. účinného v čase jeho rozhodovania. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho a aj podľa , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Klauzula o aplikácii (v záhlaví zmluvy je uvedené, že sa uzatvára podľa ust. ) nie je prekážkou na aplikáciu ustanovení ani iných zákonov zaoberajúcich sa problematikou spotrebiteľského práva.

Pozornosti odvolacieho súdu neušla skutočnosť, že exekučný súd posudzoval právny vzťah medzi oprávneným a povinnou podľa ust. účinného v čase rozhodovania exekučného súdu a nie podľa ust. účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere. Aj keď oprávnený nenamietal tento postup exekučného súdu, odvolací súd považoval za potrebné vyjadriť sa k tejto veci. V súvislosti s vecnou správnosťou výroku exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolací súd dodáva, že aplikácia ustanovení , ktoré v čase uzavretia zmluvy neobsahoval, alebo obsahoval v inom znení, nemala za následok vecnú nesprávnosť výroku exekučného súdu o zastavení exekúcie.

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä , ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany

- spotrebiteľa. Za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Odvolací súd tiež dodáva, že túto zmluvu možno považovať za spotrebiteľskú aj v zmysle ust. o ochrane spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa , , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že daný zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere č. 6420170 zo dňa 09. 12. 2005 je vzťahom spotrebiteľským. Je tak zjavné, že na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinnou Zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať príslušné ustanovenia upravujúce problematiku spotrebiteľských právnych vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa.

K stanovisku oprávneného, že dojednaná rozhodcovská doložka je platná odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, okresný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a s poukazom na ustanovenie (správne mal poukázať na ust. účinného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere) tým ako absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného dojednania je, že v danom prípade táto zmluvná podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná pričom spotrebiteľ nemal celkom zjavne reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v rozhodcovskej doložke vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodovať. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

K námietke oprávneného, že okresný súd nesprávne posúdil neprimeranosť úrokov z omeškania, odvolací súd uvádza, že okresný súd sa nezaoberal posudzovaním dojednaného úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne. Z tohto dôvodu vyhodnotil odvolací súd námietku o nesprávnom posúdení neprimeranosti úrokov z omeškania ako neopodstatnenú.

Keďže v predmetnej zmluve o úvere zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom, v danej veci absentuje riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej a teda absolútne neplatnej zmluvnej podmienky. V danej veci sú tak splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.