Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/159/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: L. F., nar. XX. X. XXXX, bytom U. O. Č.. XXXX/XX, U., zastúpená advokátom: JUDr. Juraj Hadrbulec, Riečna ul. č. 2, Bratislava, proti odporcovi: U. U., IČO: XX XXX XXX, E. H.. Č.. XXXX/X, U., zastúpený advokátkou: JUDr. Ester Bujnovská, Nádražná ul. č. 23, Malacky, o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 20. decembra 2011, č. k. - 252, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti istiny 1. 071, 89 eur p o t v r d z u j e a v časti príslušenstva a trov konania z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1. 071, 89 eur s 10 % úrokom z omeškania ročne od 16. 06. 2004 do zaplatenia a vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, 3, § 106 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou podaného návrhu, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že právoplatným súdnym rozhodnutím bola navrhovateľke uložená povinnosť vypratať 2 - izbový byt, nachádzajúci sa v U., na U. O., ktorého nájomcom bol jej bývalý manžel, pričom odporca navrhovateľku z bytu vypratal svojpomocne, za účasti polície a pracovníkov organizácie, ktorá správu bytu vykonávala s tým, že uvedené konanie posúdil ako nezákonné, resp. v rozpore so zákonom, nakoľko odporcovi na takýto úkon chýbal právny titul. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že zákonným titulom na vypratanie, v prípade užívania bytu bez právneho dôvodu, je právoplatné rozhodnutie súdu o vyprataní bytu, ktorým však odporca nedisponoval a preto bolo jeho konanie protiprávne s tým, zákon (exekučný poriadok) zároveň určuje, ktoré osoby sú oprávnené takéto vypratanie vykonať a preto vypratanie vykonali osoby, ktoré na takýto úkon neboli oprávnené. Poukázal na skutočnosť, že práve odporca mal v tomto prípade, ako orgán miestnej samosprávy, dbať na to, aby nedochádzalo k takémuto protiprávnemu a svojpomocnému konaniu, pričom z dokazovania vyplynulo, že vypratanie navrhovateľky vykonali aj príslušníci mestskej polície, t. j. opätovne išlo o protiprávne konanie, keďže tieto orgány nemajú zákonné oprávnenie takúto činnosť vykonávať, keď naopak, tieto orgány majú dozerať na zákonnosť takéhoto vypratania. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že odporca vysťahoval hnuteľné veci navrhovateľky do garáže U. P. X. U. dňa 26.05.1997 a zo zoznamu spisovaných vecí vyplýva, že išlo o hnuteľné veci navrhovateľky vrátane nábytku, ktoré sa nachádzali v 2 - izbovom byte a patrili navrhovateľke, čo mal súd čiastočne preukázané aj rozsudkom o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky s jej bývalým manželom K. M. s tým, že v konaní bolo zároveň preukázané, že navrhovateľka bola niekoľkokrát v garáži a niektoré osobné veci si odtiaľ zobrala, skutočnosť, ktorá však nemení nič na fakte, že navrhovateľka si nemala kde tieto veci uložiť a riadne ich používať a toto právo mala obmedzené a to až do apríla 2003, kedy jej odporca pridelil ubytovacie priestory v jeho ubytovni v U. a kedy dostala kľúče od garáže tak, aby si mohla tieto veci

vziať, pričom až v tejto dobe zistila, že väčšina veci je poškodená plesňou, pohryzená myšami, vlhká resp. zhnitá. Na námietku premlčania vznesenú odporcom z dôvodu, že navrhovateľka si svoj nárok na náhradu škody mohla uplatniť do dvoch rokov od vypratania bytu, súd prvého stupňa neprihliadol, nakoľko k poškodeniu vecí nedošlo a nemohlo dôjsť bezprostredne po ich vysťahovaní z bytu a preto premlčacia doba nemohla začať plynúť odo dňa vysťahovania navrhovateľky z bytu. Poukázal na skutočnosť, že k poškodeniu vecí mohlo dôjsť až uplynutím istej doby, po ktorú boli veci uzamknuté v garáži, ktorá nebola vykurovaná a preto súd prvého stupňa začiatok plynutia lehoty na uplatnenie práva na náhradu škody ustálil na apríl 2003, kedy navrhovateľka dostala kľúče od garáže a bol jej pridelený ubytovací priestor, kde si mohla veci uložiť, kedy mohla prvý krát získať vedomosť o tom, ktoré veci a v akom rozsahu sú poškodené resp. zničené a mohla ustáliť výšku škody, ktorá jej vznikla. Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľke skutočne vznikla škoda, väčšina vecí bola znehodnotená, poškodená, zhnitá s tým, že predmetné veci boli ohodnotené znaleckými posudkami znalcov z príslušného odvetvia na sumu 1.071,89 eur a nakoľko predmetom sporu boli veci, ktoré navrhovateľka nadobudla prevažne v 70-tych, 80-tych rokoch a išlo o veci staré, dlhodobo užívané navrhovateľkou, ktorých zostatkovú hodnotu určiť zo strany navrhovateľky bolo obtiažne, väčšinu vecí už nebolo možné poskytnúť znalcovi k ohliadke, pretože už neexistovali, takže znalec vychádzal pri ohodnotení z popisu vecí navrhovateľkou, pričom táto skutočnosť však nemôže byť na ťarchu navrhovateľky a preto jej priznal náhradu škody za zničené veci v sume tak, ako ju vyčíslili znalci, keď mal preukázané, že táto škoda jej vznikla v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním odporcu, ktorý vysťahoval veci navrhovateľky, a teda za škodu zodpovedá s prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľka si uplatnila náhradu škody len za časť vecí, ktoré jej boli vysťahované z bytu a nakoľko si uplatnila náhradu škody vo výške 48. 540,- Sk (1. 611, 23 eur) vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Rozhodnutie o vrátení preplatku preddavku na znalca navrhovateľke v sume 26, 96 eur a odporcovi v sume 26, 96 eur odôvodnil vecne tým, že obaja účastníci zložili preddavky na znalca, ktoré prevyšovali skutočnú odmenu znalcov, ktorá im bola vyplatená. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 149 O. s. p. a vecne tým, že aj keď navrhovateľka mala vo veci úspech len čiastočný, priznal jej súd prvého stupňa plnú náhradu trov konania, ktoré vznikli na jej právnom zastúpení, keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. Rozhodnutie o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh zo sumy 1. 071, 89 eur odôvodnil právne § 2 ods. 2 zák. č. o súdnych poplatkoch a vecne tým, že navrhovateľka bola v konaní oslobodená od platenia súdnych, pričom súdny poplatok predstavuje sumu 42, 75,- eur (poplatok vypočítaný ako 4% z ceny priznanej pohľadávky ku dňu podania návrhu). Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu 1. 071, 89 eur s 10 % úrokom z omeškania ročne od 16. 6. 2004 do zaplatenia a trovy konania v sume 958, 11 eur podal odporca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozsudok v napadnutej časti považuje za vecne a právne nesprávny s tým, že jeho nesprávnosť spočíva v tom, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol prvostupňový rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť v celom rozsahu alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil s právnym posúdením ním vznesenej námietky premlčania nároku uplatneného navrhovateľkou v konaní, nakoľko veci navrhovateľky boli z bytu jej bývalého manžela vysťahované dňa 26. 5. 1997 s tým, že navrhovateľka o týchto skutočnostiach nielen vedela, ale vedela aj o tom, že kľúče od garáže, do ktorej boli jej veci premiestnené sú k dispozícii na U. Ú. U. a mohla s nimi hocikedy nakladať. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka návrh na náhradu škody podala na súd prvého stupňa dňa 23. 5. 2000, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého je jej nárok premlčaný, nakoľko o vzniku škody mala vedomosť, ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, nakoľko aj z jej návrhu vyplýva, že sa o škode na veciach dozvedela ešte pred podaním návrhu na súd, t. j. pred májom 2000. Odporca vo svojom odvolaní namietol nesprávnosť napadnutého rozsudku v tom, že v konaní nebolo preukázané splnenie základných predpokladov na náhradu škody, keď navrhovateľka nepreukázala vznik škody, t. j., či veci, ktoré boli do garáže vysťahované, boli v jej výlučnom vlastníctve s tým, že namietol aj závery znaleckého posudku znalca L.. C.. M., ktorý stanovil hodnotu bytového zariadenia, nakoľko vychádzal iba z opisu uvedeného navrhovateľkou. Vytkol prvostupňovému súdu, že pri zistení skutočného stavu veci vychádzal iba z dohadov a nie z relevantných dokladov, z dôvodu ktorého mal za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Odporca vo svojom odvolaní ďalej namietol rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti priznania úroku z omeškania od 16. 6. 2004 do zaplatenia z dôvodu, že uvedený výrok súd prvého stupňa neodôvodnil,

nakoľko neuviedol, na základe akých dôvodov takto postupoval, z čoho vychádzal, keď ani návrh takto požadovanú výšku úroku a ani jeho splatnosť neobsahuje. Odporca ďalej namietol výrok napadnutého rozsudku týkajúci sa jeho povinnosti zaplatiť navrhovateľke trovy konania, nakoľko znalecký posudok nemohol byť relevantným podkladom pre rozhodnutie o merite veci a teda ani pre rozhodnutie o trovách konania. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti potvrdiť, nakoľko odporca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok iné posúdenie veci a ani také skutočnosti, ktoré by neuviedol už v priebehu prvostupňového konania. Navrhovateľka si zároveň uplatnila právo na náhradu trov odvolacieho konania v sume 68, 62 eur za jeden úkon právnej služby. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01.01.2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 16. októbra 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom.

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu 1. 071, 89 eur odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a stotožnil sa aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odvolací súd poukazuje (§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p.). Prvostupňový súd správne vyhodnotil zistený skutkový stav a tento aj správne právne posúdil.

V posudzovanej veci je nesporné, že navrhovateľka sa so svojim manželom I. F. v konaní vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. domáhali voči odporcovi určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 10. 7. 1997, uzavretou medzi odporcom tohto konania a C. L. R. U. L., na základe ktorej bol povolený príslušným katastrálnym úradom vklad vlastníckeho práva v prospech C. L. dňa 28. 11. 1997 a zároveň určenia, že sú nájomcami trojizbového bytu, nachádzajúcom sa na U. O. Č.. XXXX/XX v U. s tým, že rozsudok Okresného súdu Malacky, ktorým návrhu navrhovateľov vyhovel, zmenil Krajský súd v Bratislave vo vyhovujúcej časti (v časti určenia neplatnosti danej zmluvy) rozsudkom zo dňa 22. novembra 2001, č. k. - 194 tak, že návrh zamietol a v zamietajúcej časti, t. j. v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľov na určenie, že sú nájomcami špecifikovaného bytu zamietol, prvostupňový rozsudok potvrdil. Zároveň nebola v konaní spornou otázka, že odporca dňa 26. 5. 1997 z daného bytu vysťahoval hnuteľné veci patriace navrhovateľke a zároveň patriace do jej bezpodielového spoluvlastníctva s bývalým manželom, spornou v konaní ostala otázka právneho posúdenia premlčania, ktorého sa odporca v priebehu prvostupňového konania dovolal. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov od dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Pri práve na náhradu škody je teda stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna, pričom ich začiatok je stanovený samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od takzvanej škodovej udalosti, subjektívna plynie odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a ich vzájomný vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková ujma určitého rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, a ďalej vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom plynutie subjektívnej premlčacej doby nemôže začať skôr, než plynutie objektívnej premlčacej doby, t. j. skôr než škoda vznikla.

Občiansky zákonník viaže premlčanie práva z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na časovú podmienku uplynutia dvojročnej doby a na vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, z čoho vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť dňom, keď sa poškodený skutočne dozvedel o škode, t. j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť na súde, ďalej o tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Ak sa poškodený dozvie o spôsobenej škode alebo hoci len o tom, kto za škodu zodpovedá (keď o spôsobenej škode už vedel), až neskoršie, ako došlo ku škodovej udalosti, predlžuje sa premlčacia doba o časový úsek medzi škodovou udalosťou a momentom, keď sa poškodený dozvie o škode, prípadne o tom, kto za ňu zodpovedá. Ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovuje objektívnu časovú hranicu, ktorú premlčacia doba nesmie prekročiť, po jej uplynutí sa právo na náhradu škody premlčí vždy, aj keď dosiaľ neuplynula ešte subjektívna premlčacia doba. Na plynutie trojročnej objektívnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 2 nemá vplyv subjektívna premlčacia doba podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, to však neplatí pri škode spôsobenej na zdraví. Je preto nesprávny názor, že by sa objektívna premlčacia doba predlžovala o subjektívnu premlčaciu dobu, ak začiatok subjektívnej premlčacej doby dopadne ešte do plynutia objektívnej premlčacej doby, napr., ak sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pred skončením objektívnej premlčacej doby. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na udalosť, z ktorej škoda vznikla a tento pojem (škodová udalosť) je nutné vykladať tak, že zahŕňa nielen protiprávny úkon alebo zákonom osobitne kvalifikovanú udalosť, ktorá viedla k vzniku škody, ale aj vznik samotnej škody. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami odporcu tvrdiaceho, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil otázku premlčania nároku uplatneného navrhovateľkou v konaní z dôvodu, že navrhovateľka sa v konaní domáhala náhrady škody za hnuteľné veci, ktoré jej odporca v rozpore so zákonom (t. j. na základe jeho protiprávneho úkonu) vysťahoval z predmetného bytu, t. j. v čase ich vysťahovania navrhovateľke ešte škoda vzniknúť nemohla, z čoho vyplýva, že k ich zničeniu (k zhnitiu, k splesniveniu) nedošlo v deň ich vysťahovania, a preto nie je správna úvaha odporcu, že navrhovateľka sa o poškodení, resp. zničení vecí dozvedela v deň, kedy uvedené veci z bytu do garáže vysťahoval, a preto odo dňa, kedy došlo k ich vysťahovaniu v žiadnom prípade nie je možné počítať začiatok plynutia premlčacej doby podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia, ale až odo dňa, kedy navrhovateľka objektívne zistila, že jej veci sú zničené, t. j. v deň, kedy od odporcu dostala kľúče od garáže, v ktorej jej veci boli uskladnené a zároveň jej odporca pridelením ubytovacej miestnosti umožnil, tieto veci presťahovať. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením odporcu, že navrhovateľka mala možnosť si kedykoľvek veci z garáže zobrať a v prípade, ak ich nemala kde premiestniť, mala svoje hnuteľné veci predať alebo darovať (čím by podľa názoru odporcu nedošlo k ich následnému zničeniu), nakoľko daný postoj odporcu, ktorý v rozpore so zákonom, nedisponujúc žiadnym právoplatným súdnym rozhodnutím, na základe ktorého by mohol navrhovateľku z daného bytu vypratať (a ani v prípade, ak by právoplatným súdnym rozhodnutím disponoval, keďže iba exekútor, ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí a na ďalšiu činnosť podľa zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, by bol oprávnený po splnení ďalších podmienok určených zákonom, navrhovateľku vypratať) zavinil, že na základe jeho vlastného a arbitrárneho rozhodnutia, došlo k poškodeniu až zničeniu vecí navrhovateľky, je nutné považovať za postoj v rozpore s dobrými mravmi, ktorý nemôže právnu ochranu požívať. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. K právnej argumentácii odporcu v priebehu prvostupňového konania, ako i v jeho odvolacom návrhu, že navrhovateľka nepreukázala vznik škody, t. j., či veci, ktoré boli z bytu do garáže vysťahované, boli skutočne v jej výlučnom vlastníctve, resp. k tvrdeniu, že prvostupňový súd dostatočne nezistil skutkový stav veci, nakoľko pri svojom rozhodovaní vychádzal iba z dohadov odvolací súd uvádza, že bolo predovšetkým povinnosťou odporcu v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením splniť si svoju generálnu prevenčnú povinnosť, t. j. konať tak, aby ku škode na majetku navrhovateľky vôbec nedošlo a zároveň bolo jeho povinnosťou predovšetkým v deň ich vysťahovania, spísať záznam s presnou špecifikáciou vecí, ktoré z bytu vysťahoval (počet napr. ošatenia, jeho popis tak, aby bol nezameniteľný, a zároveň presne určiť druh vecí, ktoré do garáže premiestnil). Podľa § 6 O. s. p. v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti , ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach O. s. p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté ako zásada objektívnej pravdy. Je totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou, pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a § 157 ods. 2, § 133 O. s. p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané.

Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O.s.p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenie konania.

V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovností účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O. s. p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.

Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé ( pretože

inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé).

Z formulácie § 132 O. s. p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.

V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 OSP). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Z uvedeného výkladu teda vyplýva, že obaja účastníci konania majú dôkaznú povinnosť, t. j. pokiaľ odporca spochybnil súpis vecí, za zničenie ktorých sa navrhovateľka v konaní domáhala náhrady škody, bolo jeho povinnosťou právne relevantným spôsobom, t. j. predovšetkým listinným dôkazom - zoznamom vecí, ktoré z bytu vysťahoval, svoje tvrdenie preukázať. Ako však vyplýva z obsahu spisu, odporca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, keď súdu prvého stupňa nepredložil ním žiadanú zápisnicu o spisovaní majetku navrhovateľky, ktorý z bytu vysťahoval (viď č. l. 153 spisu) s tým, že právna zástupkyňa odporcu na prvostupňovom pojednávaní dňa 22. 4. 2008 (viď č. l. 159 spisu) uviedla, že odporca zápisnicu, z ktorej by bolo možné zistiť, čo z bytu vysťahoval, vôbec nemá. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných dôkazov a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol v napadnutej časti týkajúcej sa priznanej istiny vecne správne a preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

Bolo potrebné sa však stotožniť s tvrdením odporcu, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa príslušenstva k priznanej istine je nepreskúmateľný, nakoľko odôvodnenie výšky priznaného úroku z omeškania (10% ročne) v napadnutom rozsudku absentuje úplne, pričom je nutné dať súdu prvého stupňa do pozornosti, že navrhovateľka žiadala priznať úrok z omeškania vo výške 17, 6 % ročne od 27. 5. 1997 do zaplatenia, avšak súd prvého stupňa priznal navrhovateľke napadnutým rozhodnutím úrok z omeškania vo výške 10 % od 16. 6. 2004.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti príslušenstva k priznanej istine a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p.

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu kvalifikovaným spôsobom opätovne o výške uplatneného úroku z omeškania rozhodnúť a svoje rozhodnutie správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami, vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov celého konania v súlade s § 224 ods. 3 O. s. p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.