Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/243/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu L. L., nar. X.XX.XXXX, bytom X. E., Q. XX, zastúpeného JUDr. C. Z., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Z., Z. Č.. XX, proti žalovaným X. G. Ú. Z. so sídlom v Z., S.Á. N. Č.. XX, 2. D. R. V. so sídlom v M., W. Č.. X, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 15.5.2012 č.k. -140 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku voči žalovanému v 2. rade a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 2.rade.

Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku voči žalovanému v 1.rade a v tejto časti konanie z a s t a v u j e.

Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nepriznáva účastníkom náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Týmto rozsudkom rozhodol o nároku žalobcu, ktorý sa domáhal zaviazať žalovaných zaplatiť mu spoločne a nerozdielne titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 99.581,76 eur (3.000 000,-Sk) na základe toho, že aj keď disponovali všetkými informáciami a aj písomnými dokladmi o tom, že tovar bol z jeho strany riadne zabezpečený tak, aby v prípade preukázania sa nepravdivých tvrdení deklaranta o pôvode, druhu, množstve tovaru a teda vzniku akejkoľvek pohľadávky štátu boli tieto riadne uspokojené, informovali média o jeho trestnej činnosti a uvádzali nepravdivé, ničím nepodložené informácie. Takéto konanie žalovaných vyvolalo na jeho rodinnom, pracovnom postavení závažné dôsledky a ovplyvnili jeho psychiku.

Súd prvého stupňa odôvodnil rozsudok tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňom 16.7.1990 vznikol medzi žalobcom a G. R. V. pracovný pomer v rámci ktorého bol tento zaradený do stálej štátnej služby vo funkcii colný špecialista. Rozhodnutím riaditeľa G. Ú. Z. zo dňa 9.4.2003 bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby a toto dočasné pozbavenie bolo ukončené rozhodnutím rovnakého úradu zo dňa 14.8.2006. Rozhodnutím zo dňa 5.12.2007 bol žalobca na základe jeho žiadosti uvoľnený zo služobného pomeru colníka.

S poukazom na výpoveď žalobcu súd prvého stupňa konštatoval, že od roku 1997 do roku 2003 pracoval ako vedúci Q. G. Ú. Z.E.-X.. Dňa 7.4.2003 bol vyšetrovateľom Z. Ú. F. Q. Q. W. Z. obvinený spolu s nebohým kolegom z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa spáchaného formou spolupáchateľstva, krátenia daní a poistného a trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou. Hneď nasledujúci deň sa uskutočnila tlačová beseda na ktorej hovorkyňa G.A. R. V. uviedla nepravdivé údaje ohľadom prejednávaného prípadu. Dňa 9.4.2003 boli tieto podľa žalobcu nepravdivé údaje uverejnené vo viacerých printových médiách v ktorých boli uvedené jeho iniciály, ako aj iniciály jeho kolegu, z ktorých bolo všetkým deklarantom, ktorí navštevovali pobočku ako aj ostatným zrejmé, že ide o nich. Mal za to, že na tlačovej besede 8.4.2003 hovorkyňa G. R. uviedla nepravdivé údaje, že vznikol colný dlh, že neboli odobraté vzorky, pričom colné orgány vedeli, že vzorky odobraté boli a taktiež nepravdivo uviedla, že on a jeho kolega spôsobili škodu Slovenskej republike a vznikol colný dlh. Žalobca na základe toho vyvodil, že žalovaní v 1. a 2.rade nepravdivo a úmyselne informovali média a taktiež orgány policajného zboru.

Na základe toho súd prvého stupňa s poukazom na ust. a ,, mal za to, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia spoločnosti (v rodine, na pracovisku a v odborných kruhoch, na verejnosti, vo verejných funkciách). Konštatoval, že žalobca nepredložil súdu konkrétny zvukový, ani písomný záznam z tlačovej besedy zo dňa 8.4.2003 a nevedel presne uviesť čo hovorkyňa G. R. V. na tlačovej besede uviedla. Z toho súd prvého stupňa vyvodil záver, že žalobca nepreukázal, čo odznelo na tlačovej besede G.A. R., pričom s poukazom na vyjadrenia žalovaných konštatoval, že hovorkyňa informovala len o aktuálnom stave prípadu bez uvedenia osobných údajov. Na základe toho vyvodil záver, že zo strany žalobcu neboli v konaní preukázané podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti, čo v danom prípade nebolo. Žalobca totiž nepredložil žiadny objektívny dôkaz preukazujúci dôvodnosť jeho nároku, čo odôvodňuje záver, že konaním žalovaných nebola dotknutá ani znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti a preto jeho nárok zamietol. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. , avšak s poukazom na to, že úspešní žalovaní si nárok na náhradu trov konania neuplatnili, nepriznal účastníkom ich náhradu.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. písm. b/, a . V odvolaní uviedol, že je toho názoru, že listinnými dôkazmi a to článkami z denných, týždenných a mesačných periodík preukázal, že na základe informácií od žalovaného v 2.rade boli zverejnené difamujúce informácie nehľadiac na porušenie ústavnej zásady „prezumpcie neviny“ a zo strany žalovaného v 2.rade boli opakovane rozširované formou médií. Má za to, že pokiaľ súdu nepostačovalo na preukázanie jeho tvrdení obsah ním predložených článkov z dennej tlače, nič súdu nebránilo v možnosti požiadať o vydanie originálnych záznamov z tlačovej konferencie. Je toho názoru, že v konaní preukázal všetky zákonné podmienky uvedené v ust. , keďže samotné zverejnenie nepravdivého údaja v periodickej tlači vždy predstavuje neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a má značne nepriaznivé dôsledky vzhľadom na jej postavenie v rodine a v spoločnosti. Informácie poskytnuté na tlačovej konferencii žalovaným jednak neboli pravdivé, keďže z nich jednoznačne vyplýva, že žalobca sa skutku dopustil, pričom žalovaný v 2.rade musel mať minimálne pochybnosť o spáchaní trestného činu žalobcom, nakoľko priamy nadriadený žalobcu poprel existenciu páchania trestnej činnosti, čo v konečnom dôsledku konštatovali aj súdy a jednak nebolo zachované ani jeho právo na prezumpciu neviny, keďže žalovaný deklaroval spáchanie trestných činov ako skutočnosť, a nie ako podozrenie. Všetky uverejnené informácie v periodikách vychádzali z tlačových správ predložených na tlačovej konferencii priamo hovorkyňou žalovaného v 2.rade. Aj keď niektoré periodiká označili colníkov len odkazom, že sa jedná o košických colníkov, niektoré uviedli konkrétne, že sa jedná o vedúceho pobočky, colný inšpektor L..L.. C. Z., prípadne s odkazom na príslušníkov Z. G. Ú., kde s iniciálami L..L.. pracoval iba žalobca. Takto nezameniteľným spôsobom sa v širokom okolí žalobcu vedelo, že bol zadržaný „kukláčmi“, kde podľa následných informácií v médiách, ktoré týmto podsunuli žalovaní prostredníctvom tlačovej hovorkyne priamo obvinili žalobcu z už spáchaného skutku a nepravdivo informovali aj o spôsobe jeho spáchania. K dôvodom prvostupňového rozsudku v ktorých tento konštatoval, že nedošlo k naplneniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže žalobca sa neodsťahoval z miesta trvalého bydliska a nerozviedol a poberal aj minimálnu mzdu poukázal na to, že požadovaná nemajetková ujma vychádza z ujmy, ktorá sa premietla do psychickej sféry a jeho postavenia, keďže žije v obci, kde všetci spoluobčania v zásade prijali tieto informácie z periodík a televíznej stanice ako objektívne, čo viedlo k zneváženiu jeho osobnosti v ich očiach a z toho prameniace napätie v jeho domácnosti, vedúce až k rozhodnutiu manželky o rozvode manželstva. Má za to, že označené informácie sa dostali k širokému okruhu verejnosti, čím bola podstatne znížená jeho vážnosť, bol vystavený rôznym uštipačným poznámkam zo strany spoluobčanov a aj jeho rodina trpela, že aj na adresu detí v škole odznievali rôzne poznámky.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1.rade, ktorý žiadal jeho odvolanie ako nedôvodné zamietnuť a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Konštatoval, že sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi závermi uvedenými v dôvodoch prvostupňového rozsudku.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie ktoré mu predchádzalo podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa sa v dostatočnom rozsahu vyporiadal s podmienkami pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vzťahu k žalovanému v 2.rade a vo vzťahu k nemu aj správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol.

Vo vzťahu k žalovanému v 1.rade považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny vzhľadom k tomu, že s týmto súd konal a aj vo vzťahu k nemu meritórne rozhodol napriek tomu, že tento nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania.

Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom jeho nárok smeruje proti žalovanému v 2.rade - D. R. V. R., teda štátnemu orgánu a to v súvislosti s tvrdeným poskytnutím informácií jeho hovorkyňou na tlačovej konferencii, týkajúcej sa priebehu vyšetrovania trestnej činnosti na G. Ú. W. Z.. Správne súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca neoznačil v konaní priamy dôkaz, z ktorého by bolo možné zistiť presný obsah informácií poskytnutých hovorkyňou žalovaného na označenej tlačovej konferencii. Na preukázanie tejto skutočnosti žalobca označil iba nepriame dôkazy a to obsah článkov v denníku Z. a časopise X. a počas konania predložil aj články v ďalších denníkoch a to Š., S. Č., S. J., Q. L. N. F. v ktorých boli uverejnené informácie z tlačovej konferencie žalovaného v 2.rade. Žalobca však bližšie nekonkretizoval ktoré konkrétne jednotlivé časti označených článkov obsahujú informácie z tlačovej konferencie z ktorých odvodzuje svoj nárok a ktoré časti článkov sú výsledkom hodnotenia redaktorov jednotlivých denníkov.

Z obsahu článku uverejneného v denníku Korzár ktorý žalobca pripojil k žalobe vyplýva, že v tomto sú citované informácie od hovorkyne G. R. V. podľa ktorých „G. Z. Ú. spolu s vyšetrovateľmi Z. Ú. F. Q. Q. Z. s nasadením zakročujúcej jednotky G. V. V. vykonali 5 prehliadok. Okrem vietnamských faktúr, falošných, kontrolných známok na označovanie tabakových výrobkov, finančnej hotovosti v zahraničných menách v prepočte asi za 500.000,-Sk, falošných vietnamských pečiatok bol zaistený aj tabák v troch skladových priestoroch s celkovou hmotnosťou do 24 ton. Po realizácii ďalších procesných úkonov vyšetrovateľ Z. Ú. F. Q. Q. Z. obvinil konateľa D. W..W.. v ktorého skladových priestoroch kontrola prebehla. Zadržal ho a umiestnil do cely predbežného zadržania Z. R. Q. Z.. Následne podal na Z. Q. Z. podnet na vzatie obvineného do väzby. Vyšetrovateľ ďalej obvinil G. L..L.. L. X..M.. z trestného činu krátenia dane a poistného spáchaného formou spolupáchateľstva a trestného činu porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou, spáchaného formou spolupáchateľstva. Obaja colníci sú služobne zaradení na G. Ú. Z.. Trojica sa mala dopustiť trestnej činnosti v súvislosti s dovozom tabaku z W., pričom úmyselnou nepravdivou deklaráciou nižšej hmotnosti bola spôsobená Slovenskej republike celková škoda na colnom dlhu vo výške 5.381.222,-Sk. Následne spoločným konaním v súvislosti s dovozom surového tabaku v množstve kg pre príjemcu v Michalovciach neodobrali vzorky a prepustili do colného režimu tovar ako surový tabak. Následnou kontrolou a expertízou bolo zistené, že ide o tabak určený na fajčenie, ktorý správne mal byť zaradený do inej položky colného sadzobníka“.

Z uvedeného obsahu článku teda vyplýva, že hovorkyňa G. R. V. informovala o vykonaní prehliadok vyšetrujúcimi orgánmi, ako aj o ďalších procesných úkonoch súčasťou ktorých bolo aj obvinenie dvoch colníkov služobne zaradených na G. Ú. Z. označených iniciálkami mena a priezviska. Zároveň boli konkretizované skutky, z ktorých boli obvinení a bola vyčíslená škoda, ktorú mali spôsobiť a aj vykonaná trestnoprávna kvalifikácia takýchto skutkov.

Z takéhoto obsahu teda vyplýva, že v článku boli uverejnené informácie žalovaného 2 o postupe vyšetrujúcich orgánov bez toho, aby zo strany samotnej hovorkyne boli vykonané akékoľvek vlastné hodnotenia a závery resp. komentáre, v ktorých by boli vykonané vlastné závery o vine konkrétnych osôb. Takéto informácie sú teda informáciami o činnosti štátnych orgánov, čo je potrebné považovať za vec verejnú a súčasne realizáciou práva verejnosti na informácie.

Výroky o trestnom stíhaní možno zásadne posudzovať iba z hľadiska konkrétneho dňa, v ktorý boli poskytnuté a nie z hľadiska neskoršieho vývoja trestného konania, kedy ešte neboli známe výsledky trestného konania a rešpektovali prezumpciu neviny, keďže sa v nich uvádzajú iba podozrenia a nie závery o uznaní viny. Z tohto hľadiska sa neskorší vývin veci vyúsťujúci do oslobodzujúceho rozsudku nemôže hodnotiť tak, že informácie o priebežnom stave vyšetrovania poskytnuté v jednotlivých jeho fázach možno považovať za nepravdivé.

Za hodnotiaci záver možno považovať názov označeného článku v denníku Z. „Dvaja košickí colníci okradli štát o 13,5 milióna korún“, ktorý robí predčasné závery o vine colníkov, ktoré by mohli predstavovať neoprávnený zásad do práva na ochranu osobnosti. Je však zrejmé, že označený článok s takýmto názvom nevytvorila samotná hovorkyňa žalovaného v 2.rade, ale redaktor príslušného denníka na základe vlastného úsudku a teda zodpovednosť za jeho obsah nemôže niesť žalovaný v 2.rade.

Aj z obsahu ostatných označených článkov vyplýva, že tieto majú základ v informáciách hovorkyne Colného riaditeľstva SR poskytnutých na tlačovej konferencií. Z konštrukcie týchto článkov však nemožno zistiť, v akom rozsahu ide o citáciu týchto informácií a v akom rozsahu ide o vlastné závery, úsudky a hodnotenia príslušných redaktorov jednotlivých článkov, pričom žalobca z tohto pohľadu obsah jednotlivých článkov nekonkretizoval.

S poukazom na tieto dôvody sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že vo vzťahu k žalovanému v 2.rade žalobca nepreukázal skutočnosti odôvodňujúce záver, že konaním tohto žalovaného bola dotknutá a znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti a preto odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému v 2.rade ako vecne správny podľa potvrdil.

Vo vzťahu k zamietavému výroku voči žalovanému v 1.rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že spôsobilosť byť účastníkom konania označovaná aj ako procesná subjektivita je základnou podmienkou občianskeho súdneho konania a spočíva v existencii spôsobilosti určitého subjektu mať procesné práva a povinnosti. Táto podmienka musí byť u konkrétneho účastníka splnená v priebehu celého konania a súd ju skúma ex offo počas celej doby konania. V prípade jej nedostatku ide o neodstrániteľnú prekážku konania, preto je potrebné, aby súd po zistení tejto skutočnosti konanie zastavil.

K otázke spôsobilosti colných úradov byť účastníkmi občianskeho súdneho konania súdna prax zaujala názor podľa ktorého spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva ( ). Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že procesnou subjektivitou disponuje buď subjekt, ktorý má hmotnoprávnu subjektivitu, alebo subjekt, ktorému procesnú subjektivitu zákon vyslovene priznáva, ide o subjekty, ktoré zákon expresis verbis za účastníkov konania označuje. Colné úrady nespadajú pod druhú z týchto možností, procesnú subjektivitu im podľa tohto ustanovenia preto priznať nemožno. Pokiaľ ide o hmotnoprávnu subjektivitu, tú treba skúmať z hľadiska hmotnoprávnych predpisov. za účastníkov občianskoprávnych vzťahov označuje jednak fyzické osoby, jednak právnické osoby. Keďže colné úrady nie sú fyzickými osobami, je treba skúmať, či ich nemožno považovať za právnické osoby, ktoré majú hmotnoprávnu subjektivitu vždy ( ). Právnickými osobami sú združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenie majetku, jednotky územnej samosprávy alebo iné subjekty o ktorých to ustanovuje zákon ( ). Colné úrady nie sú ani združeniami osôb, ani účelovými združeniami majetku, či jednotkami územnej samosprávy, preto je potrebné skúmať, či ich osobitný zákon za právnické osoby nepovažuje.

Postavenie colných úradov upravuje podľa ktorého sa colný úrad považuje za orgán štátnej správy v oblasti colníctva, ktorý spolu s ostatnými subjektami (G. R. V., G. Z. Ú.) tvorí colnú správu ( a ).

Podľa tohto zákona colný úrad vykonáva svoju pôsobnosť na územnom obvode (územné obvody určuje ). Úlohy, ktoré v rámci svojej pôsobnosti v určených obvodoch plní sú demonštratívne vymenované v ust. citovaného a ďalšie sú upravené v Colnom zákone, v o spotrebnej dani z minerálneho oleja, v o spotrebnej dani z piva a v iných právnych predpisoch.

Colné úrady sú rozpočtovo podriadené G. R., ktoré má postavenie rozpočtovej organizácie s pôsobnosťou na celom území Slovenskej republiky ( a ) a colný úrad sa považuje za preddávkovú organizáciu napojenú na jeho rozpočet ( citovaného zákona).

Už z uvedených zákonných ustanovení je možné vyvodiť záver, že colné úrady nie sú samostatnými subjektami a sú len akýmisi vnútornými organizačnými jednotkami patriacimi pod G. R. V., ktorým sú riadené a kontrolované a na ktoré sú personálne, organizačne a rozpočtovo napojené. Pochybnosti o tom, či colné úrady majú alebo nemajú právnu subjektivitu, resp. či sú právnickými osobami však jednoznačne odstraňuje ust. podľa ktorého preddávkové organizácie ktorými sú i colné úrady nie sú právnickými osobami. Nadväzujúc na vyššie uvedené, zákon nielenže colný úrady za právnické osoby neoznačuje, ale ich tohto statusu dokonca vyslovene zbavuje, čo znamená, že colné úrady by nebolo možné považovať za právnické osoby, aj keby disponovali takýmito atribútmi, ktorými by sa právnickým osobám približovali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.9.2010).

Odvolací súd sa stotožňuje s týmito závermi a v súlade s nimi má za to, že subjekt, ktorý žalobca označil ako žalovaného v 1.rade teda G. Ú. Z. nemá spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho konania a keďže táto skutočnosť predstavuje neodstrániteľnú prekážku konania, neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k tomuto žalovanému zrušiť a konanie pre nedostatok tejto podmienky zastaviť podľa .

Rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade súd prvého stupňa založil na ust. keďže sa nejedná o prípad, na ktorý by bolo možné aplikovať ust. ods. 2 citovaného paragrafu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.