Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11S-35-2013.pdf
PDF · 127.45 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/35/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členov senátu JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Dariny Vargovej, v právnej veci žalobkyne: MUDr. Q. Z., bytom W. XXXX/ X, I., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 11. marca 2013 č. 18474-3/2013-BA, takto
rozhodol:
Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 11. marca 2013 č. 18474-3/2013-BA podľa 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozhodnutia žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany, č. 200-024666- CA06/2012 zo 06. 12. 2012. Správny orgán uložil žalobkyni povinnosť nahradiť sumy ošetrovného vyplatené neprávom žalobkyni za obdobie od 05. 08. 2008 do 14. 08. 2008, od 18. 08. 2008 do 27. 08. 2008, od 15. 12. 2008 do 24. 12. 2008, od 11. 05. 2009 do 20. 05. 2009, od 21. 01. 2010 do 30. 01. 2010, od 19. 02. 2010 do 28. 02. 2010, od 14. 07. 2010 do 23. 07. 2010 a od 03. 05. 2012 do 12. 05. 2012 v celkovej sume 1.234,08 eur. Žalobkyňa nezákonnosť odôvodnila tak, že rozhodnutie žalovaného sociálna poisťovňa delegovala na jej osobu zodpovednosť za svoju činnosť v súvislosti s priznaním a vyplatením nemocenských dávok, resp. ošetrovného. Správnosť svojich záverov a postupov pri posudzovaní zdravotného stavu osôb a nekompetentnosti iných osôb zasahovať do posudzovania zdravotného stavu, resp. v čase vzniku zdravotných problémov konkrétnej osoby do činnosti ošetrujúceho lekára preukazuje špecifikovanými dôvodmi nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako i pobočky žalovaného. Uviedla, že ošetrovné je jednou z nemocenských dávok, ktorú vypláca sociálna poisťovňa z nemocenského poistenia zamestnanca, povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby alebo dobrovoľne nemocensky poistenej osoby. Na vznik nároku na ošetrovné musí žiadateľ spĺňať všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky, ako i osobitné podmienky nároku na ošetrovné, ktoré ustanovuje zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Všeobecnou podmienkou nároku na nemocenské dávky, t. j. aj na ošetrovné, je vznik dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote. Ďalšou podmienkou nároku na nemocenské dávky zamestnanca je absencia príjmu zo zárobkovej činnosti z dôvodu ošetrovania chorej osoby uvedenej v zákone alebo starostlivosti o dieťa do 10-tich rokov veku zákonom stanovených prípadoch. Povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba musia okrem tejto podmienky splniť aj ďalšiu všeobecnú podmienku nároku na nemocenské dávky, a to podmienku zaplatenia poistného na nemocenské poistenie za sledované obdobie. V danom prípade sociálna poisťovňa priznala vyplatenie ošetrovného osobe U. Q.. Úlohou ošetrujúceho lekára je výlučne posúdiť zdravotný stav osoby a potrebu ošetrovania takejto osoby inou osobou, v tomto štádiu sa činnosť ošetrujúceho lekára aj končí. V ďalšom štádiu priznania dávky ošetrovného je dané výlučne na príslušnej pobočke sociálnej poisťovne, ktorá aj napriek posúdeniu potreby ošetrovania osoby odporučenej ošetrujúcim lekárom rozhoduje výlučne o priznaní alebo nepriznaní dávky ošetrovného. Dôvodom na poskytnutie ošetrovného u všetkých troch zákonných skupín poistencov (zamestnanec, povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba, dobrovoľne nemocensky poistená osoba) je, že podľa potvrdenia príslušného lekára zdravotný stav fyzickej osoby nevyhnutne vyžaduje ošetrovanie inou fyzickou osobou, pričom do daného konštatovania ošetrujúceho lekára nemajú iné subjekty kompetenciu vstupovať. Do okruhu fyzických osôb, ošetrovanie ktorých zakladá nárok na ošetrovné, patria iba dieťa, manžel, manželka, rodič a rodič manžela, avšak vek dieťaťa nie je zákonom limitovaný a zákon nevyžaduje, aby poistenec a ošetrovaná osoba žili v spoločnej domácnosti. O nároku na ošetrovné útvar nemocenského poistenia pobočky rozhodne v súlade so stanoviskom posudkového lekára, a nie lekára ošetrujúceho. V danom prípade boli dávky priznané právoplatným rozhodnutím, toto rozhodnutie nebolo doposiaľ zrušené a je toho názoru, že ani neexistujú dôvody na jeho zrušenie.
Žalobkyňa opätovne v žalobe zdôraznila, že skutočnosť, že zdravotný stav člena rodiny nevyhnutne vyžaduje ošetrovanie inou fyzickou osobou, potvrdzuje príslušný lekár, skutočnosť priznania alebo nepriznania dávky ošetrovného je už však na posúdení sociálnej poisťovne a jedná sa o dve samostatné posudzovania. Postup posudkových lekárov sociálnej poisťovne pri kontrole posudzovania spôsobilosti na prácu v rámci lekárskej posudkovej činnosti pri výkone sociálneho poistenia upravuje § 153 ods. 2 písm. a/, § 154 zák. č. 461/2003 Z. z. Z uvedených ustanovení zákona okrem iného vyplýva, že posudkový lekár pri výkone lekárskej posudkovej činnosti spolupracuje s praktickým lekárom, ošetrujúcim lekárom a s revíznym lekárom zdravotnej poisťovne. V súčasnosti ale absentuje legislatívna úprava dočasnej pracovnej neschopnosti a sociálna poisťovňa nie je oprávnená zasahovať do rozhodnutia ošetrujúceho lekára vo veci dočasnej pracovnej neschopnosti a ošetrovania člena rodiny, čo do posúdenia zdravotného stavu. Priznanie dávok nemocenského a ošetrovného je výlučne na sociálnej poisťovni, a nie na stanovisku ošetrujúceho lekára, ktoré má v súvislosti s priznaním dávky len odporúčací charakter v zmysle uznania vzniku práva na priznanie dávky, a nie nároku na jej vyplatenie. Ošetrujúci lekár rozhoduje o začiatku trvania, ako aj skončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Toto však nemá žiadny vplyv na priznanie alebo nepriznanie dávky, čo je v kompetencii výlučne sociálnej poisťovni. Činnosť posudkového lekára spočíva výlučne vo vzťahu k sociálnej poisťovni, čo do uznania nároku na vyplatenie dávky alebo jej nepriznania.
Ak posudkový lekár sociálnej poisťovne nesúhlasí s odbornou úrovňou posudzovania spôsobilosti na prácu alebo potrebu ošetrovania osoby inou osobou ošetrujúcim lekárom a diagnostickým a liečebným procesom vo vzťahu k dĺžke dočasnej pracovnej neschopnosti, môže písomne prostredníctvom vedúceho útvaru lekárskej posudkovej činnosti oznámiť postup ošetrujúceho lekára vedúcemu zdravotníckeho zariadenia, lekárovi samosprávneho kraja, resp. Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Takýto stav však v predmetnej veci vôbec nenastal a v súčasnej dobe sa sociálna poisťovňa snaží svoju zodpovednosť za nesprávne rozhodnutie preniesť na tretiu osobu - žalobcu, a to bez akéhokoľvek prepojenia osoby ošetrujúceho lekára s rozhodovacou právomocou sociálnej poisťovne.
Posudkový lekár kontroluje zdravotné výkony na účely sociálneho poistenia, vykazované pobočke zdravotníckymi zariadeniami, so zreteľom na účelové vynakladanie prostriedkov sociálneho poistenia. Toto nie je v kompetencii ošetrujúceho lekára a s daným nemá ošetrujúci lekár nič spoločného a do daného ani nemá možnosť zasahovať rovnako ako posudkový lekár do činnosti ošetrujúceho lekára. Posudková činnosť nie je z procesného hľadiska nezávislá, pretože posudkový lekár je zamestnancom alebo zmluvným partnerom inštitúcie, pre ktorú sa posudok vypracúva (sociálna poisťovňa, úrad práce, samosprávny kraj alebo obec). V dôsledku závislosti posudzujúceho nie je možné nezávislé odvolacie konanie, ako je tomu aj v prípade predmetného konania, čo malo za následok podanie predmetnej žaloby z jej strany. Žalobkyňa poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR v súvislosti s nepreskúmateľnosťou lekárskych posudkov, nakoľko posudkový lekár v spore nie je nezávislý. Lekársku posudkovú činnosť vykonáva posudkový lekár, ktorý vychádza z aktuálneho lekárskeho nálezu, ktorý je aktuálny, ak nie je starší ako šesť mesiacov. Posudkový lekár môže vychádzať aj z lekárskeho nálezu, ktorý je starší ako šesť mesiacov, ak je podľa posudkového lekára zdravotný stav fyzickej osoby chronický s trvalým poškodením a miera funkčnej poruchy je definitívna a od ďalšej liečby nemožno očakávať zlepšenie, čo v danom prípade nenastalo.
Posudzovanie zdravotného stavu osoby, ako aj potreba jej ošetrovania je výlučne v kompetencii ošetrujúceho lekára, ktorý pacienta ošetruje v čase jeho ochorenia, vníma jeho zdravotný stav a zdravotné problémy bezprostredne a podľa daných zistení, odborných a praktických skúseností individuálne vyhodnotí zdravotné problémy konkrétnej osoby, ako aj potrebu jej ošetrenia inou osobou. Rozhodnutie a zistenia uvedené v napadnutom rozhodnutí sú nad rámec kompetencií posudkového lekára a navyše bez objektívneho zhodnotenia zdravotného stavu osoby a potreby jej ošetrovania v čase vzniku zdravotných problémov.
Napadnuté rozhodnutie nie je nijak zdôvodnené a je v rozpore so zákonom aj v tom, že posudkový lekár, ktorý konštatuje, ako je to zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že ošetrovanie osoby S. Q., nar. XX. XX. XXXX nebolo nevyhnutné, nakoľko zdravotný stav nebol spojený s imobilitou alteráciou vedomia, či neschopnosťou samoobslužných úkonov. Je zarážajúce a nanajvýš neodborné, nakoľko v čase ošetrovania dieťaťa sa u tohto uvedené symptómy prejavovali. Žalobkyňa uviedla, a je toho názoru, že posudkový lekár v danom prípade čerpal z dôvodov na priznanie príspevku na opatrovanie, a nie ošetrovné. Žalobkyňa je presvedčená, že neexistuje žiadny dôvod, ktorý by menil jej rozhodnutie o zdravotnom stave S. Q. a dôvodoch na jej ošetrovanie inou osobou, nakoľko menovaná je jej pacientkou a jej zdravotný stav je žalobkyni známy v takom rozsahu, že by ošetrovanie inou osobou opakovane v sporných obdobiach doporučila a podľa obdobných zdravotných problémov aj v budúcnosti opakovane posúdila.
Žalobkyňa vytkla žalovanému, ako aj prvostupňovému správnemu orgánu, že z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe čoho dospel príslušný orgán k záveru, že ošetrovné bolo neprávom vyplatené, resp. že za dané má žalobkyňa niesť zodpovednosť ako ošetrujúci lekár, ktorý však do konania o priznaní dávky nemá možnosť zasahovať.
Žalobkyňa trvá na svojich záverov v súvislosti s potrebou ošetrovania menovanej počas trvania jej zdravotných problémov a nie je možné ani len v náznakoch uvažovať nad tým, že by ona nesprávne potvrdila skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku. Žalobkyňa uviedla, že ona sa takýmito skutočnosťami nemala ani potrebu zaoberať, nakoľko na ošetrujúcom lekárovi je posúdiť zdravotný stav osoby, čo v konečnom dôsledku splnila, a nie posudzovať splnenie podmienok na priznanie dávky.
Je zarážajúce, že v napadnutom rozhodnutí bol vyslovený záver, ako vyplýva z jeho obsahu o neoprávnenosti vyplatenia ošetrovného, a to bez akéhokoľvek kontaktu posudkového lekára s pacientom a navyše štyri roky spätne. Lekár je v bezprostrednom kontakte s pacientom a v tom čase ho posudzuje. Nie je žalobkyni zrejmé ani z napadnutého rozhodnutia, ako príslušný orgán mohol dospieť k záveru rozdielnemu, než dospela ona ako ošetrujúci lekár v čase, kedy dávku priznával, t. j. v čase aktuálneho stavu pacienta, ktorého bolo potrebné ošetrovať. Rozhodnutie nie je ničím zdôvodnené, pred vydaním rozhodnutia sa nikto nezaoberal zdravotným stavom osoby, ktorej potrebu ošetrovania sociálna poisťovňa spochybňuje, ale vychádzalo sa výlučne zo záznamov, v ktorých z pochopiteľných dôvodov nie je reálne možné zachytiť všetky prejavy konkrétnej osoby pri osobnom kontakte s pacientom. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by boli zo strany ošetrujúceho lekára porušené, iba výlučne konštatuje, že žalobkyňa nesprávne potvrdila skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku. Aké skutočnosti a v akom rozsahu boli tieto nesprávne potvrdené, už predmetné rozhodnutie neuvádza. Ona ako ošetrujúca lekárka, v podkladoch uviedla výlučne pravdivé údaje a bolo vecou sociálnej poisťovne tieto posúdiť pri rozhodovaní o nároku na vyplatenie ošetrovného. V rozhodnutí sa neuvádza, v čom spočíva ním uvádzaná nesprávnosť údajov ošetrujúceho lekára, ako a v čom ošetrujúci lekár nesprávne potvrdil skutočnosti o zdravotnom stave osoby, majúce vplyv na dávky, z čoho vyplýva záver, že dávky boli vyplatené neprávom. V napadnutom rozhodnutí nie je nikde uvedené, čo uviedol lekár vo vzťahu k žalovanému, resp. sociálnej poisťovni v tom čase a aké údaje ošetrujúci lekár poskytol v súvislosti s vyplatením ošetrovného, v čom sa tieto údaje líšia od reálneho stavu a podobne.
Žalobkyňa záverom uviedla, že v podkladoch predložených sociálnej poisťovni sa uvádza výlučne doba začiatku a konca lehoty odporúčaného ošetrovania člena rodiny, teda v danom prípade nie je možné konštatovať, že by došlo k uvedeniu nepravdivého údaja, nakoľko ošetrenie člena rodiny v stanovenej dobe bolo z pohľadu žalobkyne ako ošetrujúceho lekára, vzhľadom k zdravotnému stavu pacienta, vyhodnotené ako nevyhnutné a ako nevyhnutné aj odporučené ošetrujúcim lekárom.
Žalovaný správny orgán žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že dňa 27. 07. 2012 posudková lekárka oddelenia lekárskej posudkovej činnosti pobočky na základe prešetrenia zdravotnej dokumentácie S. Q., nar. XX. XX. XXXX zistila, že žalobkyňa ako ošetrujúca lekárka na tlačive „žiadosť o ošetrovné“ potvrdila zdravotný stav menovanej, dcéry U. Q., nevyhnutne vyžaduje ošetrovanie inou fyzickou osobou v rozpore so skutočným stavom veci, pretože chorá dcéra bola „samoobslužná“, nepotrebovala starostlivosť matky. To znamená, že vystavenie žiadosti o ošetrovné žalobkyňou bolo medicínsky neopodstatnené. Na základe uvedeného stanoviska posudkovej lekárky útvar nemocenského poistenia pobočky začal konanie vo veci povinnosti nahradiť neprávom vyplatené sumy na nemocenských dávkach U. Q. v celkovej sume 1.234,08 eur, o čom upovedomil žalobkyňu zaslaním oznámenia č. 200-166334/2012 zo dňa 26. 10. 2012, v ktorom ju vyzval, aby sa vyjadrila k uvedeným skutočnostiam a zároveň navrhla dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobkyňa na výzvu i reagovala písomným vyjadrením zo dňa 13. 11. 2012, že vo všetkých prípadoch bolo ošetrovanie dcéry S. jej matkou U. Q. opodstatnené, pričom pri každej potrebe ošetrovania uviedla diagnózu, na základe ktorej bola vystavená žiadosť o ošetrovné. V nadväznosti na toto stanovisko žalobkyne, predložila posudková lekárka pobočky stanovisko, že dňa 30. 11. 2012 nepopiera, že S. Q. v uvedených obdobiach bola chorá, ale všetky ochorenia nevyžadovali ošetrenie druhou osobou, pretože neboli spojené s imobilitou, alteráciou vedomia, či neschopnosťou samoobslužných úkonov. Na základe zisteného skutočného stavu veci a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi pobočka vydala rozhodnutie dňa 06. 12. 2012, ktorým uložila žalobkyni povinnosť nahradiť sumy ošetrovného vyplatené neprávom U. Q.. Na základe odvolania žalobkyne v odvolacom konaní odbor nemocenského poistenia žalovanej dňa 20. 02. 2013 požiadal odbor lekárskej posudkovej činnosti žalovaného o stanovisko k opodstatnenosti potreby ošetrovania S. Q. jej matkou. Podľa podaného stanoviska zo dňa 08. 03. 2013 č. 24-317/2013 zdravotný stav S. Q. nevyžadoval nevyhnutne potrebu ošetrovania inou fyzickou osobou. V závere stanoviska je uvedené, že z posudkovo medicínskeho hľadiska posudkový lekár kontroluje správnosť posúdenia potreby ošetrovania fyzickej osoby inou osobou. V uvedenom prípade išlo o spätné prešetrenie okolností, preto kontrola bola možná výhradne na základe údajov o zdravotnom stave uvedených v zdravotnej dokumentácii. Žiadny iný dôkaz okrem záznamov v zdravotnej dokumentácii nie je k dispozícii. Posudkový lekár kontrolnou činnosťou nezasahuje do kompetencie ošetrujúceho lekára, vykonáva len povinnosti ustanovené zákonom. V písomnom vyjadrení žalovaný stručne uviedol v tabuľke diagnózy a zdravotný stav S. Q., vyplývajúci z vyjadrenia žalobkyne a zo stanoviska odboru lekárskej posudkovej činnosti žalovaného za jednotlivé obdobia medicínskych neopodstatnenej potreby ošetrenia.
Žalovaný poukázal na ust. § 39 ods. 1 písm. a/ zákona účinného do 31. 12. 2011, v zmysle ktorého poistenec má nárok na ošetrovné, ak ošetruje choré dieťa, ktorého zdravotný stav podľa potvrdenia príslušného lekára nevyhnutne vyžaduje ošetrovanie inou fyzickou osobou. Novelou zákona č. 521/2011 Z. z., účinného od 01. 01. 2012, bol zmenený a doplnený zákon č. 461/2003 Z. z., ktorou úvodná veta citovaného ustanovenia bola rozšírená o osobnú a celodennú potrebu ošetrovania osôb taxatívne uvedených v predmetnom ustanovení, ktorých zdravotný stav podľa potvrdenia príslušného lekára nevyhnutne vyžaduje ošetrovanie inou fyzickou osobou. Rozhodujúcou skutočnosťou na nárok na ošetrovné a tiež aj jednou z podmienok vzniku nároku na ošetrovné je potreba ošetrovania chorého člena rodiny inou fyzickou osobou, nakoľko jeho zdravotný stav to podľa potvrdenia príslušného lekára nevyhnutne vyžaduje.
Žalovaný poukázal na ust. § 233 ods. 2 písm. d/ zákona o sociálnom poistení, ust. § 237 ods. 1 citovaného zákona v znení novely zákonom č. 555/2007 Z. z., účinného od 01. 01. 2008 a uviedol, že zo zákona a zo stanovísk posudkových lekárov oboch správnych orgánov vyplynulo, že napriek tomu, že S. Q. bola chorá, jej zdravotný stav nevyžadoval nevyhnutne ošetrovanie inou fyzickou osobou, konkrétne jej matkou a žalobkyňa v 8 prípadoch (od 05. 08. do 14. 08. 2008, od 18. 08. do 27. 08. 2008, od 15. 12. do 24. 12. 2008, od 11. 05 do 20. 05. 2009, od 21. 01. do 30. 01. 2010, od 19. 02. do 28. 02. 2010, od 14. 07. do 23. 07. 2010, od 03. 05. do 12. 05. 2012) nesprávne potvrdila uvedenú skutočnosť rozhodujúcu na nárok na ošetrovné a jeho výplatu, v dôsledku čoho sa ošetrovné poskytlo neprávom.
Názor žalobkyne uvedený v žalobe považuje za nesprávny, lebo žalobkyňa zovšeobecnila postup poisťovne na všetky prípady uplatňovania nároku na ošetrovné a uvedený prípad v žalobe nemá žiadne spoločné znaky s uznaním potreby ošetrovania S. Q.. Ošetrujúci lekár je zodpovedný za uznanie potreby ošetrovania a uvedenú skutočnosť potvrdzuje na tlačive sociálnej poisťovne, a teda je zodpovedný aj za jeho vystavenie. Žalovaný nepopiera, že uznanie potreby ošetrovania patrí do kompetencie ošetrujúceho lekára, no musí to byť v súlade so zdravotným stavom ošetrovaného a zdravotný stav musí odôvodňovať neschopnosť sám sa o seba postarať.
Útvar nemocenského poistenia pobočky pri uplatnení nároku na ošetrovné poistencom predložením žiadosti o ošetrovné skúma všeobecné aj špecifické podmienky nároku stanovenej zákonom (§ 30, § 31, § 99 a § 43), pričom pokiaľ nevznikne pochybnosť, neskúma medicínsku opodstatnenosť ošetrovania. V sporných prípadoch na tieto účely využíva zákonom ustanovený inštitút kontroly potreby osobného a celodenného ošetrovania na poskytovanie ošetrovného podľa § 154 ods. 1 písm. c/ zákona v znení zák. č. 521/2011 Z. z.
Inštitút kontroly správnosti medicínskej opodstatnenosti uznania potreby ošetrovania bol vytvorený zákonom práve na vyvodenie zodpovednosti za nesprávne posúdenie a potvrdenie skutočností rozhodujúcich na nárok na nemocenskú dávku a jej výplatu, v dôsledku čoho sa dávka poskytla neprávom. V kompetencii ošetrujúceho lekára je určiť, či je daný dôvod na potrebu ošetrovania, či je medicínsky odôvodnená vzhľadom na zdravotný stav ošetrovanej osoby aj s prihliadnutím na jej vek. Od posúdenia zdravotného stavu ošetrovanej osoby a potvrdenia medicínskej opodstatnenosti potreby ošetrovania ošetrujúcim lekárom na príslušnom tlačive sociálnej poisťovne, závisí rozhodnutie o priznaní, resp. nepriznaní ošetrovného, nakoľko je to jednou z podmienok nároku na ošetrovné podľa § 49 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení v znení zák. č. 521/2011 Z. z., a nie ako sa žalobkyňa mylne domnieva, že stanovisko ošetrujúceho lekára má v súvislosti s priznaním dávky len odporúčací charakter, a teda nemá žiadny vplyv na priznanie alebo nepriznanie dávky. Keby ošetrujúca lekárka neuznala potrebu ošetrovania chorého dieťaťa, poistenkyňa (matka chorého dieťaťa) by nemala dôvod uplatňovať si nárok na ošetrovné a dávka by nebola priznaná a vyplatená.
Žalovaný poukázal na § 184 ods. 1 a 5 prvá veta zákona, v zmysle ktorého dávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby, ktorá si uplatnila nárok na dávku a nárok na výplatu dávky žiadosť a priznanie dávky sa podáva na tlačive určenom sociálnou poisťovňou.
Žalobkyňa sa taktiež mylne domnieva, že v jej prípade mal byť zdravotný stav S. Q. a s tým súvisiaca potreba ošetrovného posúdená nezávislým lekárom a že rozhodnutie na základe stanoviska posudkového lekára poisťovne nie je nezávislé. Stanovisko posudkového lekára sociálnej poisťovne treba chápať v tom zmysle, že je to iný názor na zdravotný stav ošetrovného a ba medicínsku opodstatnenosť potreby ošetrovania.
Podľa § 153 až § 156 zákona, činnosť posudkových lekárov sociálnej poisťovne je objektívna a nestranná, na vysokej profesionálnej úrovni, ktorú získali osobitnou odbornou špecializáciou, získanou v zmysle zák. č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ako aj odbornou praxou. Pri svojej činnosti vychádzajú z objektívne zisteného zdravotného stavu na základe zdravotných záznamov a záverov odborných lekárov. Lekárske vyjadrenia posudkových lekárov sociálne poisťovne majú charakter odborných posudkov v zmysle § 196 ods. 1 zákona. Ich objektívnosť a odbornosť nemožno spochybniť iba skutočnosťou, že boli spracované posudkovými lekármi, ktorí sú organizačne začlenení zákonom v sociálnej poisťovni.
Žalobkyňa v žalobe uvádza, že žiadny predpis neustanovuje, čo všetko je nevyhnutné uvádzať v zdravotnom zázname osoby. Uvedené nie je pravdou, pretože § 19 ods. 2 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov presne vymedzuje, čo má zdravotná dokumentácia, ktorú vedie ako celok všeobecný lekár, obsahovať, napr. údaje o chorobe osoby, o priebehu a výsledkoch vyšetrení, liečby a ďalších významných okolnostiach súvisiacich so zdravotným stavom osoby a s postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, údaj o dočasnej práceneschopnosti, pre chorobu a úraz a skutočnosti dôležité na posúdenie zdravotnej spôsobilosti na výkon práce.
Záverom uviedol, že tým, že žalobkyňa potvrdila v žiadosti na ošetrovné pre pani Q. túto skutočnosť, t. j. že zdravotný stav dcéry S. nevyhnutne potrebuje celodenné ošetrovanie inou fyzickou osobou, spôsobila svojím konaním, že sa ošetrovné poistenkyni poskytlo neprávom, a preto musí žalobkyňa za svoje konanie niesť zodpovednosť vo forme povinnosti nahradiť neprávom vyplatené sumy. Žalobkyňa, ktorá je ošetrujúcou lekárkou S. Q., mala na vzhľadom na zdravotný stav a vek ošetrovanej osoby vedieť a rozpoznať, že v jednotlivých prípadoch išlo len o jednodňové vyšetrenia v sprievode druhej osoby, čo bolo vzhľadom na náhlu nevoľnosť potrebné, ale nesúviselo to s akútnou potrebou celodenného ošetrovania počas niekoľkých nasledujúcich dní. Žalobkyňa v priebehu niekoľkých rokov uznala potrebu ošetrovania S. jej matkou niekoľko krát, pričom všetky potreby ošetrovania boli posúdené nesprávne a vyhodnotené ako medicínsky neopodstatnené. Je toho názoru, že žalobou napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce rozhodnutie pobočky zo dňa 06. 12. 2012 boli vydané v súlade so zákonom na základe spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci.
Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na pojednávaní, v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, preto ho podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa takto rozhodol jednohlasne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 237 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení:
(1) Ak fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá plní povinnosti podľa tohto zákona, nesprávne potvrdila skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku, nárok na jej výplatu alebo jej sumu a v dôsledku toho sa dávka poskytla neprávom alebo vo vyššej sume ako patrila, je povinná nahradiť neprávom vyplatené sumy.
(2) Právo na náhradu neprávom vyplatených súm sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, keď Sociálna poisťovňa zistila, že sumy sa vyplatili neprávom, najneskôr však uplynutím desiatich rokov odo dňa ich výplaty. Tieto lehoty neplynú počas konania o opravnom prostriedku a počas výkonu rozhodnutia.
Podľa § 209 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.
V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať alebo podať opravný prostriedok, v akej lehote a kde možno odvolanie alebo opravný prostriedok podať.
Krajský súd v intenciách citovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení preskúmal postup správneho orgánu v súvislosti s rozhodnutím žalovaného a dospel k záveru, že žalovaný správny orgán neuplatnil svoju kompetenciu v súlade s citovanými zákonmi. Z Ústavy SR (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.
V danej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva a súd zistil, že žaloba je dôvodná, keďže medzi účastníkmi konania zostal sporný skutkový stav a výklad ust. § 237 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v znení účinnom od 01. 01. 2008, v súvislosti s postupom žalobkyne ako ošetrujúcej lekárky S. Q. pri uznaní potreby jej ošetrovania matkou U. Q. v sporných obdobiach od roku 13. 02. 2008 až do 12. 05. 2012 a vystavenie tlačiva „žiadosť o ošetrovné“ žalobkyňou z dôvodu, že zdravotný stav S. nevyhnutne vyžadoval ošetrovanie inou fyzickou osobou.
Prvostupňový správny orgán vychádzal zo stanoviska posudkovej lekárky MUDr. Juríkovej zo dňa 30. 11. 2012, ktorá nepoprela skutočnosť, že S. Q. v uvedených obdobiach nebola chorá, ale všetky ochorenia nevyžadovali ošetrenie druhou osobu, pretože neboli spojené s mobilitou alteráciou vedomia, či neschopnosťou samoobslužných úkonov. Tento záver je bez bližšej špecifikácie a zdôvodnenia, čo tomu nasvedčuje, resp. ktoré hmotnoprávne ustanovenia konkrétneho zákona porušila žalobkyňa ako ošetrujúca lekárka S. Q., keď vystavila tlačivo „žiadosť o ošetrovné“, a tým mala potvrdiť, že zdravotný stav S. Q. nevyhnutne vyžadoval ošetrovanie inou fyzickou osobou v rozpore so skutočným stavom veci, pretože chorá S. bola samoobslužná, a teda vystavenie žiadosti o ošetrovné pre matku S. bolo zo strany žalobkyne medicínsky neopodstatnené. Ust. § 39 ods. zák. 461/2003 Z. z. do 31. 12. 2011 definovalo podmienky nároku na ošetrovne inak („poistenec má nárok na ošetrovné, ak....“) ako od 01. 01. 2012, kedy novelou zákonom č. 521/2011 Z. z. bolo doplnené „....osobne a celodenne..“.
Na základe podaného odvolania žalovaný správny orgán obdobne požiadal riaditeľku odboru lekárskej posudkovej činnosti žalovaného o zaujatie stanoviska za účelom spoľahlivého zistenia skutočného stavu veci, týkajúceho sa objektívnej potreby ošetrovania 20-ročnej dcéry pani Q.. Záver lekára odboru lekárskej posudkovej činnosti zo dňa 08. 03. 2013 žalovaný správny orgán premietol i do svojho rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že posudkový lekár kontroloval správnosť posúdenia potreby ošetrovania fyzickej osoby inou osobou spätne, preto kontrola bola možná výhradne na základe údajov o zdravotnom stave uvedený v zdravotnej dokumentácii a žiadny iný dôkaz nemal k dispozícii. Posudkový lekár kontrolnou činnosťou nezasahuje do kompetencie ošetrujúceho lekára, vykonáva len povinnosti stanovené zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Z obsahu predmetného stanoviska vyplýva a súd zistil, že posudkový lekár rozpísal jednotlivé obdobia, ktoré sa týkali vystavenej žiadosti o ošetrovné a podľa lekárskych záznamov ošetrujúcej lekárky uviedol aj stručný obsah záznamov spolu so záverom odboru lekárskej posudkovej odbornej činnosti. Obdobne takýto rozpis a závery odboru lekárskej posudkovej činnosti žalovaného žalovaný urobil i vo svojom písomnom vyjadrení k podanej žalobe, avšak samotné rozhodnutie takýto rozpis jednotlivých období, zistení a záverov neobsahuje v nadväznosti na hmotnoprávne ustanovenia, ktoré mala porušiť žalobkyňa ako ošetrujúca lekárka S. Q.. Uvedený charakter zistení žalovaného v stanovisku odboru lekárskej posudkovej činnosti tým, že sa nepremietol do rozhodnutia žalovaného, ktoré žalobou napadla žalobkyňa, je nepreskúmateľné pre nedostatok konkrétnych dôvodov, keďže nestačí v rozhodnutí poukázať iba na konkrétne ustanovenie konkrétneho zákona, ktoré žalobkyňa mala porušiť, ale je potrebné urobiť i jeho výklad vo vzťahu k zisteniam a k samotnej žalobkyni najmä, ak sa jej vo výroku rozhodnutia ukladá povinnosť nahradiť sumy ošetrovného, vyplatené neprávom za špecifikované obdobia v celkovej sume 1.234,08 eur. Z obsahu spisu tiež nevyplýva, že žalobkyňa s týmto záverom ešte pred vydaním rozhodnutia bola oboznámená a mala možnosť sa k obsahu tohto stanoviska vyjadriť. Z ust. § 188 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že poisťovňa môže nariadiť i ústne pojednávanie, ak to povaha veci vyžaduje, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu.
Súd preto dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, lebo rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok konkrétnych dôvodov, čo namieta i žalobkyňa. Taktiež žalovaný sa dôsledne nevyporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, uvedenými v podanom odvolaní, ktorá tiež namietala, že sociálna poisťovňa vychádzala výlučne zo záznamom ošetrujúcej lekárky, v ktorých nie je reálne možné zachytiť všetky prejavy konkrétnej osoby pri osobnom kontakte lekára s pacientom. Podľa názoru súdu, ak žalovaný dospel k záveru, že vystavenie žiadosti o ošetrovné žalobkyňou bolo u S. Q. v konkrétne uvedených prípadoch medicínsky neopodstatnené, je potrebné toto presne špecifikovať v rozhodnutí, ku ktorým zdravotným záznamom, z ktorého obdobia sa to vzťahuje a ktorá skutočnosť k tomu viedla z hľadiska medicínskeho.
Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď.
Je potrebné uviesť, že rozhodnutie v správnom konaní predstavuje aplikáciu hmotnoprávnej normy, ale správny orgán musí rozhodovať aj v súlade s predpismi procesného práva, ktoré zabezpečujú uplatnenie zásady zákonnosti a vecnej správnosti v procese rozhodovania. Rozhodnutie správneho orgánu preto musí byť vydané za dodržania procesných práv účastníka konania a tomu korešpondujúcich povinností správneho orgánu, lebo rozhodnutie správneho orgánu musí byť zrozumiteľné nie len pre správny orgán, ktorý ho vydal, ale aj pre účastníka konania, najmä ak sa mu ním ukladá povinnosť.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom zváži ďalší postup podľa § 218 ods. 1, 2, 3 cit. zákona, ktorý mu dáva rozsiahle kompetencie.
Právnym názorom súdu je správny orgán viazaný (§ 250j ods. 6 OSP).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnej žalobkyni nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnila.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd SR
v Bratislave, v lehote 15- tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného
súdu v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).