Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Cpr/4/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Annou Majerikovou v právnej veci navrhovateľa: T.. Z. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. XXXX/XX, J., občan SR, právne zastúpený M.. Dr. Q. C., advokát, so sídlom B. P. XX, J., proti odporcovi: B.-stavebno-obchodná spoločnosť, s.r.o., so sídlom K. 7, T.: XXXXXXXX, o zaplatenie doplatku mzdy, náhrady stravného a škody, takto

rozhodol:

Súd konanie v časti o zaplatenie 27,97 eur z a s t a v u j e .

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a .

Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 22.8.2012 voči odporcovi ako zamestnávateľovi domáhal za mesiac jún 2010 až december 2011 zaplatenia doplatku mzdy ako rozdiel minimálneho mzdového nároku upravený o koeficient 2 a reálne vyplatenou mzdou spolu vo výške 10.445,24 eur, ďalej náhrady stravného od vzniku pracovného pomeru tj. za rok 2009, 2010 a 2011 spolu vo výške 1.277,32 eur a zaplatenia sumy 906,08 eur titulom náhrady škody a to trov právneho zastúpenia predsúdneho konania. Svoj návrh odôvodňoval tým, že dňa 1.7.2009 navrhovateľ uzavrel s odporcom pracovnú zmluvu na druh práce stavebný dozor s miestom výkonu práce podľa požiadaviek zamestnávateľa a s nástupom do zamestnania 1.7.2009 na dobu neurčitú. Za vykonanú prácu bola dohodnutá mzda vo výške 295,50 eur brutto, splatná 30-teho dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca v hotovosti a pracovný čas bol stanovený na 40 hodín týždenne. Podľa výpisu zo živnostenského registra odporcu od 3.5.2007 až do dňa podania návrhu navrhovateľ bol vedený ako zodpovedný zástupca pre predmety podnikania, a to vypracovanie dokumentácie a projektu jednoduchých stavieb, drobných stavieb a zmien týchto stavieb, výkonu činnosti vedenia uskutočňovania stavieb na individuálnu rekreáciu, prízemných stavieb a stavieb z riadenia staveniska, ako aj výkonu stavebného dozoru a odo dňa 3.5.2007 do 1.7.2007 a od 1.1.2011 odporca za činnosť zodpovedného zástupcu neuhrádzal navrhovateľovi odmenu vôbec. Z dôvodu nevyplácania mzdy od 17.2.2011 navrhovateľ ukončil pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru listinou zo dňa 2.1.2012 (čl. 11) a dňa 31.1.2012 podal na štatutárneho zástupcu odporcu trestné oznámenie (čl.13). Uznesením OR PZ Žilina zo dňa 22.5.2012 ČVS: ORP-155/3-OEK- ZA-2012 trestné stíhanie začaté za prečin nevyplatenia mzdy za obdobie január 2011 do decembra 2011 a odstupného bolo zastavené pre zánik trestnosti činu. Navrhovateľ má za to, že pracovná zmluva v časti dohodnutej mzdy v bode 6. je dojednaním v rozpore s a nasl. , nakoľko pracovná zmluva neobsahuje stupeň náročnosti, ktorý je povinný zamestnávateľ povinný prideliť každému pracovnému miestu a odo dňa vzniku pracovného pomeru odporca za prácu poskytoval navrhovateľovi menej ako je mzdový nárok určený zákonom o minimálnej mzde. Navrhovateľovi v postavení zodpovedného pracovníka u odporcu s vysokoškolským

vzdelaním a dlhoročnou praxou pre stavebnú činnosť s vysokým stupňom odbornosti a zodpovednosti mal byť priznaný stupeň náročnosti „6“, minimálny mzdový nárok upravený koeficientom 2,0. Výpočet jeho mzdových nárokov spolu s úrokom z omeškania za obdobie júl 2009 až december 2011 pripojil v tabuľke a vyčíslil spolu sumou 10.445,24 eur. Táto suma predstavuje rozdiel minimálneho mzdového nároku, ktorý bol odporca povinný vyplatiť navrhovateľovi a mzdy, ktorú mu reálne vyplatil 7.015,28 eur a ktorú sumu započítal na najstaršiu pohľadávku navrhovateľa a príslušný úrok z omeškania. Výpočet doplatku špecifikoval za rok 2009 minimálna mzda 295,50 brutto, upravená o koeficient 2 predstavuje 512,16 eur, za rok 2010 minimálna mzda 307,70 eur brutto, upravená o koeficient 2 predstavuje 533,20 eur za rok 2011 minimálna mzda 317 eur brutto, upravená o koeficient 2 predstavuje 549,06 eur. Ďalej návrhom sa domáhal zaplatenia sumy 1.277,32 eur ako náhrady stravného za obdobie od vzniku pracovného pomeru 1.7.2009 do jeho skončenia 31.12.2011 v sume najmenej 55% ceny jedla a podľa počtu odpracovaných dní uvedených štatistikou fondu pracovného času za rok 2009-2011. Výpočet navrhovateľ špecifikoval pre rok 2009 hodnota stravovacej poukážky 3,30 eur za odpracovaný deň vo výške 232,32 eur, pre rok 2010 hodnota 3,80 za odpracovaný deň vo výške 522,50 eur, pre rok 2011 vo výške 3,80 za 250 odpracovaných dní v sume 522,50 eur. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia vo výške 906,08 eur, ktorá vznikla navrhovateľovi nesplnením zákonnej povinnosti vyplatiť mzdu a predstavuje vynaložené náklady na zákonné uplatnenie a ochranu jeho práv právnym zastúpením v predsúdnom konaní a špecifikované za osem úkonov právnej služby od 27.12.2011 do 31.5.2012.

Odporca sa k návrhu i napriek jeho doručeniu nevyjadril, v konaní zostal nečinný. Na termín pojednávania bol riadne predvolaný, nedostavil sa na pojednávanie, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, preto súd vec prejednal v jeho neprítomnosti; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy ( ).

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, oboznámením sa s navrhovateľom predloženými listinnými dôkazmi a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.

Navrhovateľ v priebehu konania zotrval na podanom návrhu a jeho skutkovom odôvodnení. Právny nárok doplatku mzdy odôvodňoval s poukazom na stupeň náročnosti jeho zaradenia s minimálnym mzdovým koeficientom 2. Uviedol, že odporca neposkytoval a nezabezpečoval stravu a preto doplatok je vypočítaný na základe štatistických údajov, ktorého náhradu upravil pre rok 2009 v hodnote stravovacej poukážky 3,30 eur (55%-1,81) pri 127 odpracovaných pracovných dní v sume 232,32 eur, pre rok 2010 hodnota 3,80 (55% - 1,98) za 251 odpracovaných pracovných dní v sume 496,98 eur, pre rok 2011 vo výške 3,80 (55% -2,09) za 250 odpracovaných dní v sume 522,50 eur teda spolu v sume 1.249,35 eur a v časti 27,97 eur zobral návrh späť (čl. 68). Či fakticky i vykonával prácu pre odporcu a aké bolo jeho miesto výkonu práce navrhovateľ uviedol, že vykonával práce na stavbách a v kancelárii u odporcu, kde bol konzultantom pre špecialistov a dokumentáciu, evidenciu dochádzky nevykonával a ani objednávateľ to od neho nepožadoval. Podstata jeho práce bola v tom, že ručil za realizáciu, stav práce objednávateľa v plnom rozsahu a na stavbách kontroloval stavebný denník a to priamo na stavbách alebo z kancelárie alebo doma, pracoval minimálne 6 hodín denne. Právne zastúpenie v predsúdnom konaní zaplatil advokátovi, doklad nemá.

Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania zo dňa 1.7.2009 súd zistil, že pracovná zmluva bola dohodnutá na druh práce stavebný dozor, s miestom výkonu práce podľa požiadaviek zamestnávateľa na dobu neurčitú a za vykonanú prácu bola dohodnutá mzda 295,50 eur, brutto, mesačne.

Z výpisu zo živnostenského registra odporcu súd zistil, že k činnosti stavebného dozoru od 3.5.2007 bol zapísaný zodpovedný zástupca navrhovateľ.

V konaní bolo nesporné, že pracovný pomer skončil zo strany navrhovateľa okamžite listinou zo dňa 2.1.2012 z dôvodu, že zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu od 17.2.2011 a zároveň sa domáhal vyplatenia doplatku náhrady mzdy upravenej o koeficient 2 spolu v sume 13.322,09 eur ako rozdiel minimálneho mzdového nároku a mzdy, ktorú mu zamestnávateľ reálne vyplatil.

Z obsahu odôvodnenia Uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Žilina ČVS: ORP-155/3-OEK-ZA-2012 zo dňa 22.5.2012 súd zistil, že trestné stíhanie, ktoré bolo začaté za prečin nevyplatenia mzdy a

odstupného za obdobie od januára 2011 do decembra 2011 navrhovateľovi vo výške 4.277,29 eur bolo zastavené, lebo zanikla trestnosť činu. Konateľ spoločnosti uviedol, že spoločnosť má piatich stálych zamestnancov a k osobe navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ robil garanta za firmu s tým, že jeho pracovnou náplňou bolo sem tam ísť na stavbu a skontrolovať stavebné denníky; na základe pracovnej zmluvy navrhovateľovi vyplácali minimálnu mzdu na základe dohody, za celý rok odpracoval reálne asi jeden mesiac, preto bola dohodnutá tak nízka mzda.

Zo skutkového vymedzenia nároku navrhovateľa vyplýva, že sa domáha doplatku mzdy vo výške 10.445,24 eur z dôvodu porušenia povinnosti odporcu, ktorý mu mzdu za obdobie od 1.7.2009 do 31.12.2011 vyplatil menej ako je mzdový nárok určený zákonom o minimálnej mzde. Navrhovateľ si uplatňoval tento doplatok pričom tvrdil, že pre odporcu v tomto období riadne pracoval a jeho pracovnému miestu mal byť pridelený stupeň náročnosti „6“ a na skutočnosť, že prácu skutočne vykonával nenavrhol okrem svojho tvrdenia žiaden relevantný dôkaz. Odporca v rámci vedeného trestného stíhania udával, že navrhovateľ u neho pracoval, minimálna mzda bola dohodnutá a za celý rok (2011) odpracoval reálne asi jeden mesiac.

Podľa zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „“) príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.

V konaní bolo teda sporné, či navrhovateľ v uplatňovanom rozhodnom období jún 2010 až december 2011 vykonával pre odporcu prácu v zmysle pracovnej zmluvy a v akom časovom rozsahu. Ustanovenie (zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancom za vykonanú prácu mzdu) upravuje základné nároky zamestnanca na mzdu a povinnosť zamestnávateľa poskytovať za vykonanú prácu mzdu a rozhodujúca je vždy väzba na výkon práce a za čas práce. Za rozhodujúce v tejto veci bolo potrebné zo strany súdu považovať to, že poskytovať mzdu za vykonanú prácu je synalagmatickou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá korešponduje so základnou povinnosťou zamestnanca vykonávať prácu, ako i to, že bolo zo strany navrhovateľa dané okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 2.1.2012 ako prísne formálny jednostranný právny úkon a to až po roku nevyplatenia mzdy za február 2011. V danej prejednávanej veci pracovný pomer bol dohodnutý na prácu určenú druhovo stavebný dozor bez stručnej charakteristiky práce a viazaný na miesto výkonu práce podľa požiadaviek zamestnávateľa, pričom miesto výkonu práce ako podstatná obsahová náležitosť pracovnej zmluvy bolo dohodnuté neurčito, bez vymedzenia presnej adresy, či už sídla zamestnávateľa alebo miesta, v ktorom bude zamestnanec pravidelne vykonávať prácu. Je teda zrejmé, že už pri uzatváraní tohto pracovného pomeru (2009) účastníci výkon práce viazali na skutočnosť, že navrhovateľ bol jedným z ustanovených zodpovedných zástupcov vedených v živnostenskom registri odporcu na výkon činnosti stavebného dozoru u odporcu, pričom prostredníctvom zodpovedného zástupca zabezpečoval odporca odborné vykonávanie činnosti počas prevádzkovania živnosti. Zodpovedný zástupca musí byť pri prevádzkovaní živnosti v pracovnom pomeru k podnikateľovi ( ). Zo skutkových zistení a to vyjadrenia samotného navrhovateľa vyplynulo, že pracovný pomer s odporcom uzatváral na prilepšenie si k starobnému dôchodku a prácu vykonával na stavbách objednávateľa, pričom evidenciu dochádzky nevykonával, na stavbe objednávateľa kontroloval stavebný denník a to v rôznom pracovnom mieste (stavba resp. doma). V danom prípade zaťažovalo dôkazné bremeno navrhovateľa tj. k jeho tvrdeniam nadväzovala povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, nielen preukázanie písomne uzavretej pracovnej zmluvy ale tiež, že dohodnutú prácu (stavebný dozor) aj fakticky vykonával. V prejednávanej veci nebolo sporné, v čom spočívali dohodnuté pracovné a mzdové podmienky, kedy došlo k uzatvoreniu pracovného pomeru, avšak bol sporný faktický výkon práce navrhovateľa podľa požiadaviek a pokynov zamestnávateľa (nebol vylúčený obmedzený výkon prác len na požiadavku zamestnávateľa), keďže zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne a v určenom pracovnom čase. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že prácu stavebný dozor podľa pracovnej zmluvy navrhovateľ vykonával pravidelne počas celého časového úseku pracovného času 40 hodín týždenne v kalendárnom roku a aký bol konkrétny reálne dosiahnutý fond odpracovaných pracovných dní (nie hypoteticky) zaťažovalo navrhovateľa, ktorý je nepochybne povinný preukázať splnenie všetkých podmienok vyplývajúcich z

pracovného pomeru. Navrhovateľom tvrdené skutočnosti o výkone práce počas celého obdobie trvania pracovného pomeru neboli jednoznačne a nepochybne preukázané. Jeho tvrdenia boli podložené len štatistickým prehľadom pracovného času a pracovných dní v príslušnom kalendárnom roku 2009-2011 a tieto tvrdenia o faktickom výkone práce nevedel preukázať žiadnym iným relevantným spôsobom (dôkazom napr. svedkov, konkrétnych stavieb objednávateľov) a preto zostala jeho argumentácia len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení. Je potrebné zo strany súdu zdôrazniť, že základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu a preto pre posúdenie dôvodnosti uplatňovaného nároku navrhovateľa bola rozhodujúca zásadne práca, ktorú fakticky vykonal (nie hypoteticky) a toto právo na mzdu bolo viazané na výkon práce, ktorý však v konaní preukázaný nebol. Súd je toho názoru, že bez toho, aby mal navrhovateľ akýkoľvek dôkaz o tvrdených skutočnostiach sám nepostupoval predvídavo aj čo do možnosti ochrany svojich práv zamestnanca bezprostredne po vzniku problémov.

Okrem povinnosti tvrdenia ( a . ) majú účastníci dôkaznú povinnosť, tj. povinnosť označiť dôkazy na dokázanie svojich vlastných tvrdení. Sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania a dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha toho účastníka, v koho záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní i preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú.

Dôkazné bremeno v danom prípade bolo na navrhovateľovi pri preukázané, že prácu fakticky pre odporcu, ako i časový rozsah vykonával, musí vychádzať z podmienok uvedených v . Medzi účastníkmi konania bola dohodnutá mzda 295, eur (brutto) mesačne a stavebný dozor mal navrhovateľ vykonávať podľa požiadaviek zamestnávateľa, ktorý udával, že navrhovateľ robil garanta za firmu s tým, že jeho pracovnou náplňou bolo sem tam ísť na stavbu a skontrolovať stavebné denníky. Navrhovateľ uplatňovaný nárok na doplatok odvodzuje výpočtom v zaradení stupňa náročnosti „6“ podľa a zápisom v živnostenskom registri. Súd je toho názoru, že charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest slúžia ako všeobecný nástroj na rozlíšenie náročnosti prác a z hľadiska zaradenia pracovného miesta do stupňa náročnosti práce nie je podstatné, kto práce na tomto mieste vykonáva a úplne irelevantná je napr. aj úroveň vzdelania zamestnanca, ktorý práce vykonáva alebo by mal vykonávať. Povinnosť priradiť každému pracovnému miestu stupeň náročnosti práce neznamená nutnosť takýto stupeň uvádzať v napr. pracovnej zmluve so zamestnancom aj naďalej môže zamestnávateľ v pracovnej zmluve okrem povinných náležitostí vrátane mzdových podmienok dohodnúť tarifnú triedu podľa vlastného tarifného systému. Súd uplatňovanú výšku náhrady považoval za hypotetickú, nakoľko zo žiadneho dôkazu súd nevedel posúdiť, či je táto v celom rozsahu dôvodná a či zodpovedá ustanoveniu , avšak bez „dokladovej“ špecifikácie nevedel posúdiť skutočnosti tvrdené navrhovateľom. Až náležitým spôsobom preukázaný skutočne reálny výkon práce, t.j. konkrétny rozsah vykonaných prác s evidenciou dochádzky by zakladala dôvodnosť návrhu. V priebehu konania nebol predložený k dispozícii záznam, ktorým by sa v tomto konaní jednoznačne preukázal skutočný rozsah navrhovateľom odpracovaného času a druhu vykonávanej práce u odporcu, keďže zo skutkových zistení samotného navrhovateľa vyplynulo, že evidencia sa neviedla. Oprávnenosť ochrany záujmu zamestnanca na stabilizácii pracovného vzťahu je vyjadrená aj oprávnením miesta výkonu práce, ktoré sa spravidla označujú uvedením miesta, v ktorom má byť zamestnanec podľa pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa pracovne činný a už v tomto kontexte uzatvorenej pracovnej zmluvy bolo miesto výkonu práce dohodnuté podľa požiadaviek zamestnávateľa, a teda pokiaľ išlo o minimálny mzdový nárok, ktorý podľa navrhovateľa nezohľadňoval stupeň náročnosti práce a bol nižší ako zákonný minimálny mzdový nárok, presný počet odpracovaných dní v uplatňovanom období od júna 2010 do decembra 2011 nebolo možné zistiť.

Pokiaľ ide o ďalší nárok a tvrdenia, že odporca nerešpektoval dôsledne zákonné ustanovenia § 152 a vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu stravného spolu vo výške 1.249,35 eur ako 55% hodnoty stravovacej poukážky r. 2009 - 2011 podľa štatistky fondu pracovných dní aj tento návrh súd ako nepreukázaný zamietol. V konaní nebol zo strany navrhovateľa preukázaný skutočne (reálne) odpracovaný počet pracovných dní a reálne odpracovaný pracovný čas u odporcu. Súd udáva, že podľa § 152 ods. 1 zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie a nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny. Všetky výpočty navrhovateľa v danom pracovnom právnom vzťahu vychádzajú z hypotetického nároku a nie z jeho reálneho stavu, ktorý vylučoval samotný charakter výkonu práce

dohodnutého v pracovnej zmluve len na požiadavku zamestnávateľa. Pokiaľ navrhovateľ nevyplácanie mzdy, stravného toleroval niekoľko rokov musel si byť vedomý dôkaznej povinnosti preukázania faktického výkonu práce, na ktorý je viazaný jeho nárok na vyplatenie mzdy a stravného. Tvrdenia navrhovateľa o mzdovom zaradení a stupeň náročnosti zostali počas celého konania v rovine žiadnym dôkazom nepreukázaných tvrdení. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno, neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané.

V prejednávanej veci je predmetom konania nielen zaplatenie doplatku minimálneho mzdového nároku a náhrady stravného, ale aj zaplatenie náhrady škody vo výške 906,08 eur. Zo skutkového vymedzenia nároku navrhovateľa na náhradu škody vyplýva, že sa tejto škody domáha z dôvodu porušenia povinnosti vyplatiť mzdu, ktorá škoda nie je krytá uplatneným úrokom z omeškania a navrhovateľ si ju uplatňuje vo výške účelne vynaložených nákladov za poskytnutú právnu pomoc nim zvoleného advokáta v predsúdnom konaní a to úkony skončenia pracovného pomeru, trestného oznámenia, ktoré špecifikoval právny zástupca za jednotlivé úkony v období od 27.12.2011 do 31.5.2012 (čl.69). Takto skutkovo vymedzený nárok na náhradu škody je potrebné posudzovať podľa , podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Základnými predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodu, zavinenie. Pre vznik zodpovednosti za škodu je nevyhnuté kumulatívne splnenie všetkých vyššie uvedených predpokladov a pri neexistencii čo len jedného z nich zodpovednosť za škodu nie je daná. V prejednávanej veci aj v prípade preukázania porušenia povinnosti zamestnávateľa vyplatiť mzdu, dôvodom tvrdeného zmenšenia majetku navrhovateľa (ako uplatnenej škody) by nebol tento protiprávny úkon ale dobrovoľné zastúpenie na základe plnomocenstva ( a nasl. ) a advokát má nárok na odmenu za zastupovanie klienta v konaní pred súdmi a inými orgánmi bez ohľadu na to, či túto odmenu príslušný orgán klientovi prizná alebo neprizná. Uzavretím zmluvy o právnej pomoci sa zakladá nielen povinnosť advokáta poskytnúť klientovi právne služby, ale aj jeho právo na poskytnutie odmeny od klienta za vykonanú právnu pomoc. Pokiaľ ide o samotný vznik škody (predpoklad č.2), k tomu súd uvádza - podľa uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda ako kategória občianskeho práva je ujma, ktorá nastala zmenšením majetkového stavu poškodeného a v konaní nemal súd vznik škody za preukázaný, keďže navrhovateľ i napriek výzve súdu žiaden dôkaz o vzniku škody nepredložil a len samotná špecifikácia jednotlivých úkonov právnej služby advokátom podľa názoru súdu nie je dôkazom, že došlo k zmenšeniu majetku navrhovateľa. Treba zdôrazniť, že subjekt môže byť zodpovedným za škodu len za predpokladu, že určitá skutočnosť, s ktorou je podľa spojená zodpovednosť za škodu, t.j. protiprávny úkon, škodu skutočne spôsobil.

Všetky skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov vyhodnotil súd vo vzájomných súvislostiach a rozhodol tak, že nie je dôvodné priznať navrhovateľovi uplatňované peňažné plnenie len na nim tvrdenom skutkovom základe, kedy rozsah jeho nárokov (mzdových) vždy závisí od objektívne preukázaných skutočností a preto súd návrh navrhovateľa pre neunesenie dôkazného bremena v celom rozsahu zamietol.

V časti o zaplatenie sumy 27,97 eur navrhovateľ zobral návrh späť a preto súd na základe dispozitívneho úkonu navrhovateľa v priebehu konania, ktorým je súd viazaný, konanie v tejto časti zastavil. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenie , navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa , v zmysle ktorého zákonného ustanovenia účastníkovi, ktorý mal vo vecí plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s ustanovením veta prvá , o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Odporca ako úspešný účastník konania si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, a preto súd rozhodol tak, že odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia , súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.

Podľa ustanovenia , skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ustanovenia , ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa .

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).