Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Co-133-2012.pdf
PDF · 79.45 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/133/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa J. E., nar. X.X.XXXX, bytom G. XX, J., proti odporcom 1. Ing. H. D., nar. XX.X.XXXX, bytom V. Y. X, R., 2. V. F., nar. X.X.XXXX, bytom J. R. XX, J., 3. F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. R. XX, J., 4. MUDr. G. P., nar. X.X.XXXX, bytom F. XX, J., 5. Ing. H. F., nar. XX.X.XXXX, bytom J. R. XX, J., 6. Ing. H. P., nar. X.X.XXXX, bytom Z. XXXX/X, J., o náhradu za užívanie nehnuteľnosti , o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 21.5.2012 č.k. 28 C 51/2009 - 264 takto jednohlasne
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a v e c vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely KN C 1508 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza bytový dom, súpisné č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, ktorého spoluvlastníkmi sú odporcovia v 1. až 5. rade, odporca v 6. rade odpredal byt odporcovi v 1. rade. Vklad bol povolený 22.8.2007. Odporcovia v 2. až 6. rade nadobudli vlastníctvo k bytom a k spoločným častiam na zariadení bytového domu na základe zmlúv o prevode vlastníctva družstevného bytu s Bytovým družstvom v J.. Podľa tvrdenia navrhovateľa tento nadobudol nehnuteľnosť, ktorú užívajú odporcovia v súlade so zákonom bez primeranej náhrady. Poukazoval jednak na článok 1 dodatku a protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, Listinu základných práv, Ústavu Slovenskej republiky, a že zriadením vecného bremena nedošlo podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/93 Z.z. k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - odporcami a vlastníkom pozemku - navrhovateľom. Poukazoval na to, že funkcia vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla súčasne aj trvalá, garantovaná právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol, súhlasí s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu. Poukazoval na to, že navrhovateľ je neoprávnenou stavbou bytového domu obmedzený proti svojej vôli. Navrhovateľ nemôže užívať jemu patriaci pozemok, pretože ten slúži výlučne odporcom, keďže na ňom stojí bytový dom.
Odporcovia poukazovali na to, že nedochádza k bezdôvodnému obohateniu na úkor navrhovateľa. Pozemok o výmere 215 m2, na ktorom je postavený bytový dom užívajú odporcovia v súlade so zákonom a nie bez právneho dôvodu.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na to, že navrhovateľ predložil súdu znalecké posudky. Zo znaleckého posudku Ing. H. Y. č. 053/2007 vyplýva všeobecná hodnota nehnuteľnosti a následne vypočítané nájomné za rok 2007 vo výške 12,08 Eur za m2. Navrhovateľ
predložil aj znalecký posudok č. 167/2008 Ing. E. O. zo dňa 2.10.2008, v ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti a vypočítal výšku nájomného za rok 2008 14,77 Eur na m2.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia § 23 ods. 1, ods. 5 Zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, § 151o ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, § 221 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 a § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a dospel k nasledovným záverom.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že predmetná parcela KN C 1508 o výmere 215 m2 je vo vlastníctve navrhovateľa na základe kúpnej zmluvy z roku 2007. Súd mal preukázané, že na tejto parcele je postavený bytový dom, ktorý bol v 70-tych rokoch postavený Bytovým družstvom J. a v tomto prípade sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 221 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného do 31.12.1991 nemohlo jednať o neoprávnenú stavbu, keďže tú mohol pred rokom 1992 zriadiť len občan. Keďže v tomto prípade stavbu organizovala organizácia Bytové družstvo J., nejde o neoprávnenú stavbu, preto nie je možné vyporiadať vzťahy medzi vlastníkom stavby a pozemku ako pri neoprávnenej stavbe podľa aktuálneho znenia Občianskeho zákonníka § 135c.
Odporcovia na základe kúpnych zmlúv s bytovým družstvom nadobudli do svojho vlastníctva byty, spoločné priestory nachádzajúce sa v bytovom dome súpisné č. XXXX tak, ako sú uvedené v súčasnosti na LV č. XXXX kat. úz. J.. Súd chce poukázať na ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/93 Z.z., že pokiaľ vlastník bytového domu nebol aj vlastníkom pozemku, vzniklo k pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Toto právo vzniklo zo zákona a je zapísané v katastri nehnuteľnosti. V tomto prípade sa teda nemôže jednať podľa názoru súdu o neoprávnené užívanie nehnuteľnosti zo strany odporcov. Na užívanie ich oprávňuje vecné bremeno, ktoré vzniklo zo zákona. Nie je teda možné pokladať užívanie tejto nehnuteľnosti ako bezdôvodné obohatenie, keďže sa nejedná o neoprávnené užívanie. S poukazom na citované zákonné ustanovenia a vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu zamietol.
Na záver odôvodnenia svojho rozhodnutia vyslovil názor, že konanie navrhovateľa sa môže javiť ako špekulatívne. V roku 2007 kúpil túto nehnuteľnosť s vedomím, že je na nej zo zákona zriadené vecné bremeno a takéto konanie sa môže verejnosti ale aj súdu javiť v rozpore so zásadou dobrých mravov podľa § 3 Občianskeho zákonníka.
Ak si navrhovateľ uplatňoval tento nárok ako bezdôvodné obohatenie, ako bolo už vyššie uvedené, toto podľa názoru súdu neobstojí, pretože hlavným znakom bezdôvodného obohatenia je to, že odporcovia by museli užívať pozemok navrhovateľa bez právneho dôvodu, avšak odporcovia tento právny dôvod majú a to práve už vyššie uvedené zákonné vecné bremeno s poukazom na § 151 n) ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Ak navrhovateľ poukazuje vo svojich podaniach na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vrátane dodatkového protokolu č. 1, treba poukázať na to, že je nesporné, že vyvlastnenie, alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Je nesporné, že k vzniku zákonného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti došlo, avšak nie v čase vlastníctva navrhovateľa, ale v čase jeho právnej predchodkyne, keďže navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo v roku 2007 a zákon, ktorý zriadil toto vecné bremeno je z roku 1993. Nie je preto v rukách navrhovateľa domáhať sa takejto ochrany, pretože podľa názoru súdu vyvlastnenie, alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva na základe Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, alebo Ústavy Slovenskej republiky, je aktuálne ak by bol vlastníkom navrhovateľ v čase daného zriadenia vecného bremena a teda obmedzenia vlastníckeho práva, čo ale v tomto prípade nie je. Je však potrebné zdôrazniť s poukazom práve na Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd a Ústavu Slovenskej republiky, že nie len navrhovateľ má právo domáhať sa ochrany na súde, ale je tu dôležitosť rovnováhy Ústavou garantovaných práv ochrany vlastníckeho práva, ktoré majú aj odporcovia ako fyzické osoby, preto súd nepovažoval za relevantné poukazovať na tieto citované ústavné zákony.
Navrhovateľ v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
V odvolaní ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa bol povinný vyporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo, aplikovať ústavne súladne interpretované právne normy platného práva.
Právo na spravodlivý proces okrem iného vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Súd svojím konaním založil nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a jeho protiústavnosť. Pokiaľ nie sú zrejmé dôvody rozhodnutia, ide o svojvôľu, pričom zásada právneho štátu svojvôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje.
Podľa názoru navrhovateľa súd prvého stupňa nedal odpoveď na kľúčové námietky a tvrdenia navrhovateľa.
Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha vydania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva - bezdôvodného obohatenia vo výške primeraného nájomného za obdobie od 23.2.2007 do 20.2.2009 vrátane z dôvodu, že na pozemku v jeho vlastníctve parcela KN - C č. 1508 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2, nachádzajúcej sa v kat. úz. J. stojí bytový dom súp. č. XXXX vo vlastníctve odporcov, ktorou stavbou bolo zasiahnuté do práv navrhovateľa - vlastníka pozemku, ako aj jeho právneho predchodcu.
Keďže zákonodarca pri obmedzení vlastníka pozemku ( tzn. zriadením vecného bremena - § 23 ods. 5 BytZ) neurčil aj formu poskytnutia náhrady, navrhovateľ sa domáha poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv titl. Ústavy SR, Listiny a Dohovoru, čo však súd prvého stupňa zrejme opomenul.
Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhli napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. a zistil, že nie sú podmienky ani na potvrdenie ani na zmenu napadnutého rozsudku.
Z obsahu žaloby ako aj vyjadrení navrhovateľa v priebehu konania (č.l. 231 súdneho spisu) nepochybne vyplýva, že sa navrhovateľ domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na závere, že nárok navrhovateľa nie je bezdôvodným obohatením a preto mu ho nemožno priznať.
Odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí poukázal na to, že odôvodnenie zamietnutia žaloby obsahujúcej vecnú argumentáciu navrhovateľa je nedostatočne vysvetlené len s poukazom na ustanovenie § 23 Zákona o vlastníctve bytov bez náležitého objasnenia nároku navrhovateľa na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku, zriadeným zákonným vecným bremenom, ktorá má nepochybne aj ústavnú relevanciu (čl. 20 ods. 4 Ústavy, porovnaj IV ÚS 70/2011 - 46).
Treba prisvedčiť odvolateľovi, že súd prvého stupňa sa opätovne žiadnym spôsobom nevyporiadal s jeho argumentáciou, že sa domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva a to za vymedzené časové obdobie.
Keďže súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal s podstatnými tvrdeniami navrhovateľa uplatnenými v návrhu, ako aj v priebehu konania (právo na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie, s tým súvisiacou argumentáciou a poukazom na rozhodovaciu prax NS SR a ÚS SR) je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 157 O.s.p.. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery so skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon je len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych opravných prostriedkov.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
V ňom bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby vo vzťahu k všetkým tvrdeniam navrhovateľa, vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby štruktúra odôvodnenia rozhodnutia zodpovedala zásadám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p..
V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.