Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-8Sa-103-2022.pdf
PDF · 151.22 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-8Sa/103/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave, v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobkyne: A. B., narodenej XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D., trvale bytom D. X, E. B. XXX F., C.. G. H., C. D., zastúpená: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA BEDNÁŘOVÁ HODOŇOVÁ SENKOVÁ, Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 812 72 Banská Bystrica, v konaní o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia zo dňa 08.12.2022 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ HCP-BB2-117-009/2022-SK zo dňa 25. októbra 2022, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie žalovaného č. PPZ HCP-BB2-117-009/2022-SK zo dňa 25.10.2022, ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín PPZ-HCP-BB8-5-013/2022-AV zo dňa 07.07.2022 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Súd priznáva žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím vyšší súdny úradník.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a rozhodnutie žalovaného
1. Dňa 01.02.2022 vykonali pracovníci prvostupňového správneho orgánu v súčinnosti file_0.jpg
file_1.wmf
s pracovníkmi Inšpektorátu práce Trenčín a Daňového úradu Prievidza kontrolu zameranú na dodržiavanie povinnosti štátnymi príslušníkmi tretích krajín, v zmysle zákona o pobyte cudzincov a taktiež so zameraním na oprávnenosť a legálnosť práce v intenciách udelených povolení na file_2.jpg
file_3.wmf
zamestnanie pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Miesto výkonu uvedenej kontroly bolo file_4.jpg
file_5.wmf
v prevádzke reštauračného zariadenia „I. B.” na adrese J. XXX/X, K. (ďalej len „ I. B.”). Počas kontroly bola kontrolovaná žalobkyňa, ktorá sa nachádzala v tejto prevádzke, pričom následnou lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh file_6.jpg
file_7.wmf
file_8.jpg
file_9.wmf
pobytu.
2. V Informácii o výsledku inšpekcie práce Inšpektorát práce Trenčín uviedol, že na základe zistených skutočností charakterizujúcich pracovnú činnosť, situácie a odpovedí žalobkyne, ktorá bola kontrolovaná v I. B. bolo možné konštatovať, file_10.jpg
file_11.wmf
že výkon činnosti žalobkyne napĺňal znaky závislej práce na file_12.jpg
file_13.wmf
kontrolovanej prevádzke minimálne dňa 01.02.2022 v čase o 11:05 hod., t. j. v čase začatia výkonu inšpekcie práce bez pobytu na území Slovenskej republiky.
3. Inšpektorát práce Trenčín v ďalšej časti Informácie o výsledku inšpekcie práce uviedol, že file_14.jpg
file_15.wmf
v kontrolovanom subjekte - C. E., XXX XX L. M. XX, IČO: XX XXX XXX, prevádzka: I. B., J. N. X, XXX XX K., je podnikateľom fyzická osoba: C. E., ktorý porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že minimálne dňa 01.02.2022 v čase o 11:05 hod., t. j. v čase začatia výkonu inšpekcie práce využíval závislú prácu fyzických osôb; štátnych príslušníčok C. D.: O. P., nar. XX.XX.XXXX a žalobkyne, teda nesplnil podmienky na ich zamestnávanie podľa osobitného predpisu § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, čo je file_16.jpg
file_17.wmf
v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní.file_18.jpg
file_19.wmf
4. Na základe vyššie uvedených skutočností, ktoré zakladali dôvod k začatiu konania file_20.jpg
file_21.wmf
o administratívnom vyhostení, bola žalobkyňa dňa 07.07.2022 predvedená na pracovisko prvostupňového správneho orgánu, podľa ustanovenia § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, file_22.jpg
file_23.wmf
v zmysle ktorého je policajt oprávnený predviesť na policajný útvar cudzinca v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu. 5. Prvostupňový správny orgán oznámil žalobkyni po vykonaní predvedenia na policajný útvar, písomnosťou č. PPZ-HCP-BB8-5-002/2022-AV v zmysle ustanovenia 18 ods. 3 zákona o správnom konaní začatie konania o administratívnom vyhostení. V oznámení poučil prvostupňový správny orgán žalobkyňu o práve podľa § 33 zákona o správnom konaní vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Žalobkyňa bola pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu následne poučenáfile_24.jpg
file_25.wmf
o svojich právach aj písomnosťami č. PPZ-HCP-BB8-5-008/2022-AV, PPZ-HCP-BB8file_26.jpg
file_27.wmf
-5-009/2022-AV a PPZ-HCP-BB8-5-010/2022-AV, čo potvrdila svojím vlastnoručným podpisom. Na celé konanie o administratívnom vyhostení žalobkyne bol ustanovený tlmočník z jazyka C. do jazyka slovenského a naopak, pani Q. R., ktorá tlmočila každý úkon prvostupňového správneho orgánu od počiatku konania. 6. Žalobkyňa za prítomnosti ustanovenej tlmočníčky a po riadnom poučení v zápisnici na základe kladených otázok uviedla, že súhlasí s prítomnou tlmočníčkou a plne rozumie jej prekladu do C. S., je schopná vypovedať, poučeniu porozumela, nežiada o prítomnosť právneho file_28.jpg
file_29.wmf
zástupcu. Uviedla, že na územie Slovenskej republiky pricestovala dňa 02.09.2020 za účelom podnikania v oblasti výroby syrov, avšak momentálne nie je zamestnaná, toho času je vo fáze investovania do budúceho podnikania. Tvrdila, že v rámci Európskej únie nemá, ani v minulosti nemala udelený žiadny druh pobytu, avšak vie predložiť potvrdenie o prijatí žiadosti na udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedla, že v čase kontroly vykonávanej dňa 01.02.2022 Inšpektorátom práce bola prítomná v I. B. spolu so svojou dcérou O. P. a s pánom C. E., kde pripravovala pohostenie pre návštevu. file_30.jpg
file_31.wmf
K otázke ohľadom ubytovania uviedla, že býva na adrese L. M. XX, na území Slovenskej file_32.jpg
file_33.wmf
republiky nemá žiadnych príbuzných s udeleným pobytom, nevlastní tu žiadny hnuteľný ani file_34.jpg
file_35.wmf
nehnuteľný majetok, nemá dostatok financií na vycestovanie z územia Slovenskej republiky, požiadať o dobrovoľný návrat do svojej krajiny prostredníctvom medzinárodnej organizácie IOM file_36.jpg
file_37.wmf
nechce. Konštatovala, že v domovskom štáte, t. j. v C. D. jej nič nehrozí, nechce sa vrátiť do domovskej file_38.jpg
file_39.wmf
krajiny, ani o tom neuvažuje, chce zostať žiť na území Slovenskej republiky spolu so svojou dcérou. V závere svojej výpovede žalobkyňa vyslovila ľútosť nad svojim konaním zapríčineným na základe file_40.jpg
file_41.wmf
nedostatočných informácií, rada by svoju chybu napravila, má záujem zostať na území Slovenskej file_42.jpg
file_43.wmf
republiky spolu so svojou dcérou O. P. a rozvíjať podnikateľský zámer, s druhom C. E., v oblasti gastronómie na základe získaného pobytu na účel podnikania. K zápisnici už žalobkyňa nechcela nič viac dodať, na znak súhlasu s obsahom zápisnice, za prítomnosti svedkov a tlmočníčky, ju dobrovoľne vlastnoručne podpísala.
7. Prvostupňový správny orgán v konaní o administratívnom vyhostení žalobkyne uviedol, že file_44.jpg
file_45.wmf
preskúmal existenciu prekážok jej administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1, 2 zákona o file_46.jpg
file_47.wmf
pobyte cudzincov a konštatoval, že nezistil žiadne prekážky administratívneho vyhostenia, čo bolo podľa jeho názoru file_48.jpg
file_49.wmf
potvrdené aj samotným vyjadrením žalobkyne v zápisnici o podaní vysvetlenia. Prvostupňový správny orgán taktiež dospel k záveru, že neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali v danom prípade rešpektovať súkromný alebo rodinný život žalobkyne v zmysle čl. 3, 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko sama žalobkyňa doznala, že je rozvedená, má troch synov a dcéru, s ktorou je na území Slovenskej republiky, pričom žiadnych rodinných príslušníkov ani rodinné väzby tu nemá, nevlastní tu ani žiadny hnuteľný, nehnuteľný majetok, takže jej administratívne vyhostenie považoval za primerané, s ohľadom na jej súkromný a rodinný život.
8. Prvostupňový správny orgán teda dospel k záveru, že boli naplnené zákonné predpoklady k administratívnemu vyhosteniu žalobkyne, čo vyústilo dňa 07.07.2022 do vydania rozhodnutia č. PPZ- HCP-BB8-5-013/2022-AV, ktorým žalobkyňu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky na územie C. D. z dôvodov podľa § 82 ods. 2 písm. p) zákona o pobyte cudzincov a zároveň jej v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. c) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na dobu 1 roka.
9. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote dňa 21.07.2022 odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 25.10.2022 č. PPZ-HCP- BB2-117-009/2022-SK tak, že odvolanie žalobkyne v plnom rozsahu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
10. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že kontrolou vykonanou prvostupňovým správnym organom file_50.jpg
file_51.wmf
file_52.jpg
file_53.wmf
v súčinnosti s Inšpektorátom práce Trenčín, Daňovým úradom Prievidza dňa 01.02.2022 v I. B. bolo jednoznačne a nespochybniteľne preukázané, že žalobkyňa sa dopustila vykonávania file_54.jpg
file_55.wmf
nelegálnej práce na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona file_56.jpg
file_57.wmf
o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, čo zakladalo dôvod administratívneho vyhostenia podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. p) zákona o pobyte cudzincov, pretože výkonom nelegálnejfile_58.jpg
file_59.wmf
práce na území Slovenskej republiky porušila iným spôsobom závažne všeobecne záväzné právne predpisy, predovšetkým zákon o pobyte cudzincov. Zdôraznil, že inšpektorát práce vo všeobecnosti je jediný príslušný kompetentný štátny orgán na vyvodenie záverov k existencii/neexistencii nelegálnej práce, čo bol aj prípad žalobkyne. Uviedol, že v danom prípade predstavuje závažnosť porušenia všeobecne záväzného právneho predpisu file_60.jpg
file_61.wmf
výkon nelegálnej práce v zmysle zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, pretože nelegálna práca predstavuje závažný celospoločenský problém, ktorý má nepriaznivý vplyv na príjmovú a výdavkovú časť štátneho rozpočtu a iných verejných zdrojov, pričom nemožno opomenúť ani skutočnosť, že výkonom nelegálnej práce dochádza k skresľovaniu údajov o počte nezamestnaných osôb.
11. Mal taktiež za to, že skutkový stav v konaní bol riadne file_62.jpg
file_63.wmf
a spoľahlivo zistený a zadokumentovaný, na základe čoho považoval námietky žalobkyne file_64.jpg
file_65.wmf
za irelevantné. Čo sa týka námietky žalobkyne, že v jej prípade došlo k hrubému porušeniu file_66.jpg
file_67.wmf
jej práv vzhľadom na neznalosť slovenského jazyka a kladenie sugestívnych otázok zo strany file_68.jpg
file_69.wmf
inšpektorov Inšpektorátu práce Trenčín a tvrdenie, že so svojim druhom C. E. file_70.jpg
file_71.wmf
podniká a nevykonávala závislú prácu uviedol, že nie je v jeho kompetencii file_72.jpg
file_73.wmf
posudzovať postupy iného štátneho orgánu, v tomto prípade Inšpektorátu práce Trenčín, ani posudzovať akým spôsobom viedol výsluch žalobkyne a spisoval s ňou zápis.
12. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobkyňa žiadosť o legalizovanie pobytu na území Slovenskej republiky podala až dňa 18.05.2022 po výkone kontroly file_74.jpg
file_75.wmf
v I. B., uskutočnenej dňa 01.02.2022, kedy vzniklo podozrenie z nelegálnej práce file_76.jpg
file_77.wmf
vykonávania závislej činnosti, na ktorú nemala udelené povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, hoci sa podľa zistenia správneho orgánu, ako aj jej samotného vyjadrenia zdržiava na území Slovenskej republiky už od roku 2020, využívajúcfile_78.jpg
file_79.wmf
ustanovenie § 131i zákona o pobyte cudzincov. Mal za to, že v súčasnosti, dva roky po pandémii možno konštatovať, že žalobkyňa mohla z územia Slovenskej republiky, bez rizika ochorenia na akútne respiračné ochorenie, na ktoré sa platné prechodné ustanovenie súvisiace s krízovou situáciou spôsobenou ochorením COVID- 19 vzťahuje, vycestovať do domovskej krajiny. Z uvedeného usúdil, že podanie žiadosti žalobkyne v danom čase bolo účelové z dôvodu zvrátiť konanie vo veci jej administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a členských štátov.
13. file_80.jpg
file_81.wmf
Žalovaný sa taktiež stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu, že žalobkyňa v čase kontroly nemala udelený prechodný pobyt na účel zamestnania ani iný druh pobytu, ktorý by ju oprávňoval pracovať. Tvrdil, že žalobkyňa je oprávnená podnikať v predmete podnikania Kúpa tovaru na účel jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod), predmete podnikania Poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu, avšak až po udelení prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, čo nebol prípad žalobkyne. Tvrdil, že aj napriek udelenému živnostenskému oprávneniu, žalobkyňa nemala legitímne oprávnenie ako štátny príslušník tretej krajiny podnikať, nakoľko nepožiadala na území Slovenskej republiky o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, takže konala v hrubom rozpore so zákonom o pobyte cudzincov.
14. Ďalej žalovaný poukázal na rozhodnutie vydané Národným inšpektorátom práce Košice č. k.: NIP/ NIP_PO/BEZ/file_82.jpg
file_83.wmf
2022/3790, 0-260/2022 zo dňa 09.09.2022, právoplatné dňa 12.09.2022, ktorým Národný inšpektorát práce Košice odvolanie pána C. E. (voči rozhodnutiu Inšpektorátu práce Trenčín č. 047/2022/2.0/B zo dňa 27.06.2022, ktorým bolo konštatované konanie menovaného zamestnávateľa file_84.jpg
file_85.wmf
v rozpore s ustanovením § 21 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, čo je file_86.jpg
file_87.wmf
v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 v nadväznosti na §2 ods. 2 písm. e) zákona o nelegálnej práci a o nelegálnom zamestnávaní) zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín potvrdil v celom jeho rozsahu – takýto podporný dôkaz považoval za postačujúci.
15. Žalovaný taktiež nezistil žiadny dôvod, ktorý by tvoril prekážku administratívneho vyhostenia žalobkyne do domovskej krajiny, nakoľko sama žalobkyňa dobrovoľne vyhlásila, že jej na území C. D. nič nehrozí, nemá žiadne problémy file_88.jpg
file_89.wmf
s políciou, súdmi alebo s inými orgánmi, ani žiadne problémy súvisiace s príslušnosťou k rase, s vierovyznaním a politickým presvedčením. Konštatoval, že ani súkromný a rodinný život žalobkyne nezakladá žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali v danom prípade rešpektovať jej súkromný a file_90.jpg
file_91.wmf
rodinný život v zmysle čl. 3, 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko file_92.jpg
file_93.wmf
sama žalobkyňa doznala, že je rozvedená, má troch synov, na území Slovenskej republikyfile_94.jpg
file_95.wmf
žije s dcérou, ktorá však taktiež nemá udelený žiadny druh pobytu na území Slovenskej republiky a zdržiava sa tu len na základe medzinárodnej zmluvy a Kódexu schengenských hraníc, s využitím file_96.jpg
file_97.wmf
file_98.jpg
file_99.wmf
§ 131i zákona o pobyte cudzincov, ktorý bol do zákona o pobyte cudzincov doplnený len pod file_100.jpg
file_101.wmf
vplyvom mimoriadnej situácie v súvislosti s ochorením COVID-19, inak by totiž dávno musela file_102.jpg
file_103.wmf
z územia spolu so svojou matkou vycestovať. Poukázal taktiež na to, že žalobkyňa nemá podľa jeho vedomosti, na území Slovenskej republiky žiadnych iných príbuzných ani rodinné väzby, takže jej file_104.jpg
file_105.wmf
administratívne vyhostenie bolo primerané.
16. Žalovaný sa plne stotožnil s postupom a rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, file_106.jpg
file_107.wmf
file_108.jpg
file_109.wmf
ktorý podľa jeho názoru rozhodol v rámci svojich oprávnenífile_110.jpg
file_111.wmf
administratívne vyhostiť žalobkyňu z územia Slovenskej republiky, pričom zohľadnil file_112.jpg
file_113.wmf
závažnosť porušenia právnych predpisov, dĺžku trvania protiprávneho konania, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu zákona došlo.
II.
Žaloba
17. Správnou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 08.12.2022, sa žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu, že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a taktiež z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Zároveň žiadala priznať odkladný účinok správnej žalobe a priznať nárok na náhradu trov konania.
18. Poukázala na to, že žalovaný vo veci nesprávne interpretoval § 82 ods. 2 písm. p) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko sa nezaoberal možnosťou použitia tohto zákonného ustanovenia. Tvrdila, že ak žalovaný dospel k presvedčeniu a rozhodnutiu, že ho v konkrétnej veci použije, hoci to podľa zákona o pobyte cudzincov nie je ani potrebné, ani nevyhnutné, musí svoj postup odôvodniť, pričom v napadnutom rozhodnutí nie je žiadna zmienka ani úvaha vedúca k využitiu možnosti použiť § 82 ods. 2 písm. p) zákona o pobyte cudzincov. Pokiaľ sa teda žalovaný obmedzil na skúmanie záveru, či zo strany žalobkyne došlo k vykonávaniu nelegálnej práce, bez toho, aby sa prednostne zaoberal možnosťou jeho použitia, nesprávne právne interpretoval dotknuté zákonné ustanovenie v celom jeho znení, v dôsledku čoho nesprávne právne posúdil vec. Uviedla, že žalovaný mal správne právne posúdiť vec tak, že pred pristúpením k použitiu § 82 ods. 2 písm. p) zákona o pobyte cudzincov mal skúmať dôvody využitia svojej možnosti toto ustanovenie použiť a súčasne správnu úvahu vedúcu k jeho použitiu riadne odôvodniť. Konštatovala, že absencia tejto úvahy následne činí rozhodnutie aj nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Ďalej uviedla, že žalovaný súčasne nesprávne právne posúdil vec, nakoľko na vec neaplikoval čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý jej a jej dcére garantuje právo na súkromný a rodinný život na území Slovenskej republiky. Zdôraznila, že žalovaný nemal povinnosť vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, pričom takáto povinnosť je ustanovená v § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Poukázala ďalej na to, že o to viac je potrebné takéto odôvodnenie, nakoľko dcéra žalobkyne nebola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky, má tu vytvorené priateľské vzťahy a chcela by začať študovať na strednej umeleckej škole v Prievidzi. Konštatovala, že ona aj jej dcéra majú vybudované vzťahy na území Slovenskej republiky a aj určité zázemie, pričom chce začať podnikať, má vydané živnostenské oprávnenie a čaká len na udelenie prechodného pobytu. Mala za to, že žalovaný nesprávne právne posúdil vec, nakoľko iba formálne aplikoval článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nevyhodnotil potrebu rešpektovania jej súkromného a rodinného života a jej dcéry na území Slovenskej republiky ako dominantnú pred možnosťou jej administratívneho vyhostenia.
19. Ďalej tvrdila, že rozhodnutie Národného inšpektorátu práce Košice č. k.: NIP/NIP_PO/ BEZ/2022/3790, O-260/2022 zo dňa 09.09.2022, ktoré sa stalo podkladom rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení, je vydané voči tretej osobe p. C. E., pričom ona nikdy nebola, a ani nie je účastníčkou konania v konaní pred Národným inšpektorátom práce Košice. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že Inšpektorát práce Trenčín jednoznačne potvrdil vo svojom úradnom zázname zo dňa 28.02.2022, že došlo k výkonu nelegálnej práce žalobkyne, pričom podkladom pre daný úradný záznam sa stala zápisnica o podaní informácie zo dňa 01.02 2022 spísaná s ňou, jej dcérou O. P. a jej druhom C. E. v slovenskom jazyku. Poukázala na to, že ona a jej dcéra O. P. nie sú občanmi Slovenskej republiky a slovenský jazyk neovládajú slovom a písmom na takej úrovni, aby s nimi v neprítomnosti tlmočníka bola spísaná zápisnica. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Asan/7/2021 zo dňa 22.06.2022. Uviedla, že ona a jej dcéra si neboli vedomé a nerozumeli tomu, že činia výpoveď, ktorá môže byť podkladom rozhodnutia v správnom trestaní, ktoré sa na podklade vyhodnotenia zápisníc začalo. Tvrdila, že s ohľadom na neznalosť slovenského jazyka je následne potrebné hodnotiť aj odpovede na položené otázky, pretože otázky sú formulované použitím slov automaticky predpokladajúcich výkon závislej práce
- používajú pojem „práca“ a „pracovisko“, „pracovná zmluva“, „zadeľovanie práce“ alebo „odmena za prácu“, pričom aj slovenský občan slovenskej národnosti, by na otázku „S kým ste sa dohodli, že budete vykonávať prácu na tomto pracovisku?“ odpovedal bez úvahy o tom, že v skutočnosti vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a jeho dohoda o vykonaní tejto činnosti nie je pracovnou zmluvou, ale zmluvou o dielo, či mandátnou zmluvou. Bola toho názoru, že žalovaný teda nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko nekriticky prevzal závery inšpektorátu práce založené na zápisnici, kde bolo evidentne
porušené jej právo a jej dcéry na tlmočníka a zároveň ako podklad rozhodnutia prevzal rozhodnutie Národného inšpektorátu práce Košice, ktoré je vydané voči tretej osobe.
20. Poukázala aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kamasinski v. Rakúsko z 19. 12.1989, séria A č. 168, § 74), ako aj na ustálenú rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorou trestnoprávne princípy sa analogicky a primerane aplikujú i v správnom trestní, a že trestanie za správne delikty podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestný čin (sp. zn. 3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008).
21. Poukázala taktiež na to, že výkonom napadnutého rozhodnutia, o ktorom sa domnieva, že existuje dôvodný predpoklad, že bude súdom zrušené ako nezákonné, bude fatálnym spôsobom zasiahnuté do jej základných práv, predovšetkým do práva na jej osobnú slobodu a práva na ochranu súkromného a rodinného života, ako aj jej dcéry, ktorá vyhostená nebola.
III.
Odkladný účinok správnej žaloby
22. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 8Sa/103/2022 – 40 zo dňa 20.12.2022 priznal správnej žalobe žalobkyne zo dňa 08.12.2022 odkladný účinok do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
IV.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
23. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 04.01.2023 zopakoval priebeh administratívneho konania. K námietkam žalobkyne na ktoré poukázala v správnej žalobe uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Mal za to, že jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky, pričom vychádzalo z jednoznačných dôkazov zhromaždených v konaní pred prvostupňovým správnym tak aj odvolacím orgánom. Ďalej uviedol, že v konaní bol zabezpečený jednoznačne nespochybniteľný dôkaz, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky vykonávala činnosť, na ktorú jej ako štátnej príslušníčke tretej krajiny nebol udelený pobyt, čo potvrdila sama vlastným vyjadrením v zápisnici podľa § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní, na základe čoho je jednoznačné, že žalobkyňa konala v hrubom rozpore so zákonom o pobyte cudzincov. Tvrdil, že aj napriek udelenému živnostenskému oprávneniu, žalobkyňa nemala legitímne oprávnenie ako štátna príslušníčka tretej krajiny pracovať na území Slovenskej republiky, nakoľko nemala udelený prechodný pobytu na účel podnikania (ani zamestnania) na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1, písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Bol taktiež toho názoru, že žalobkyňa neutrpí žiadnu majetkovú či finančnú ujmu, pretože hoci má žalobkyňa udelené živnostenské oprávnenie, toto ju samo o sebe neoprávňuje vykonávať podnikateľskú činnosť, nakoľko žalobkyňa musí mať udelený aj prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 22 zákona o pobyte cudzincov. Konštatoval, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky nemôže a ani nikdy nemohla podnikať resp. pracovať, bez udeleného povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, tak ako jej to bolo zo strany Inšpektorátu práce Trenčín jednoznačne preukázané a následne v plnom rozsahu potvrdené v odvolacom konaní Národným inšpektorátom práce, vedeného vo veci odvolania pána C. E., na ktoré nadväzovalo aj konanie žalobkyne. Ďalej vyjadril pochybnosť, do akej doby žalobkyňa plánovala fázu financovania a kedy plánovala legalizovať svoj podnikateľsky zámer, s poukázaním na fakt pricestovania žalobkyne na územie Slovenskej republiky dňa 02.09.2020 a dňa 18.05.2022, kedy bola prijatá žiadosť žalobkyne na pracovisku prvostupňového správneho orgánu o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania, čo bolo takmer po viac ako troch mesiacoch od vykonanej kontroly – predmetné konanie považoval za účelové.
24. Nesúhlasil ani s námietkami žalobkyne ohľadom jej rodinného a súkromného života. Konštatoval, že na území Slovenskej republiky nemá žalobkyňa okrem dcéry, ktorá taktiež nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny platný pobyt, nemá tu ani žiadnych iných príbuzných s udeleným pobytom, a teda, že k pretrhnutiu rodinných väzieb v žiadnom prípade nedôjde. Zdôraznil, že žalobkyňa sa na území
Slovenskej republiky zdržiava relatívne krátke obdobie od 02.09.2020, a je jasne preukázané, že nemá a ani nikdy nemala udelený žiaden druh pobytu, pričom obdobne to platí aj pre jej dcéru, ktorá si podľa vedomosti správneho orgánu doposiaľ ani nepodala žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Mal za to, že nie je žiadnym problémom, aby sa žalobkyňa spolu s dcérou navrátila do domovskej krajiny, kde žijú aj jej traja synovia a rodičia, takže návratom do C. súkromný a rodinný život žalobkyne bude zachovaný, dokonca rodinné väzby jej návratom budú upevnené. K poukazu žalobkyne na údajný partnerský vzťah s pánom C. E., štátnym príslušníkom Severného Macedónska žalovaný uviedol, že nevzhliadol žiadnu objektívnu skutočnosť brániacu tomu, aby sa žalobkyňa spolu s dcérou a so svojim údajným partnerom spolu navrátili do domovských štátov a viedli plnohodnotný život v jednej z rodných krajín, ktorú si prípadne obaja zvolia, alebo sa navrátia každý do svojej domovskej krajiny, v ktorej majú obaja svoje rodinné väzby a korene. Zdôraznil, že pán E. priznal, že v domovskej krajine má manželku a 7 detí, ktorých finančne podporuje, takže podľa jeho názoru je ich údajný vzťah otázny. V tomto kontexte poukázal na nález Ústavného súdu č. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého: „Právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký.“
25. Bol toho názoru, že v prípade žalobkyne ide prakticky o závažné a niekoľkonásobné zneužívanie zákonov Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva prospech iba samotnej žalobkyni. Z uvedených dôvodov považoval za potrebné v teste proporcionality jednoznačne uprednostniť verejný záujem pred záujmom súkromným. V tejto súvislosti poukázal na článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na skutkový stav považoval uložené opatrenie za adekvátne. Žalovaný k poukazu žalobkyne na jednotlivé nálezy vnútroštátneho súdnictva, rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že tieto nespochybňuje, avšak nebude sa k nim vyjadrovať, nakoľko každý z uvedených prípadov je sám o sebe špecifický. Konštatoval, že v konaní o administratívnom vyhostení žalobkyne nepostupoval v zmysle Trestného poriadku a Trestného zákona, na ktoré žalobkyňa poukazuje, ale postupuje v zmysle zákona o správnom konaní, nejedná sa o trestné konanie, ale o správne konanie, a administratívne vyhostenie nie je trestom ale opatrením. Žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť.
IV.
Replika a duplika
26. Žalobkyňa v replike zo dňa 09.03.2023 zotrvala na svojich vyjadreniach uvedených v žalobe. Mala za to, že žalovaný sa k jednotlivým žalobným bodom vyjadril teoreticky s využitým všeobecných konštatovaní o zákonnosti postupu, o splnení formálnych náležitostí rozhodnutia, o riadnom zistení skutočného stavu veci a o správnosti právneho posúdenia veci. Opätovne poukázala na to, že nikdy nebola, a ani nie je účastníčkou konania v konaní pred Národným inšpektorátom práce Košice (vedené proti pánovi Lufi), a teda nikdy žiaden orgán nerozhodol o tom, že by sa dopustila nelegálnej práce, z čoho vyplýva, že žalovaný nemá podklad pre svoj záver. Tvrdila, že podnikať na území Slovenskej republiky možno aj bez povolenia na pobyt, pričom povolenie na pobyt za účelom podnikania by ju oprávňovalo k tomu, aby sa za účelom výkonu svojej podnikateľskej činnosti mohla zdržiavať na území Slovenskej republiky. Konštatovala, že v súčasnosti je oprávnená sa zdržiavať na území Slovenskej republiky v zmysle § 131i zákona o pobyte cudzincov, a teda nebyť tohto ustanovenia, nebola by oprávnená sa na území Slovenskej republiky vôbec zdržiavať. Konštatovala, že zákon nerieši, či je porušením zákona vykonávanie podnikateľského oprávnenia za fyzickej prítomnosti na území Slovenskej republiky v období podľa § 131i zákona o pobyte cudzincov. Opätovne poukázala aj na to, že žalovaný sa vôbec nezaoberal možnosťou použitia § 82 ods. 2 písm. p) zákona o pobyte cudzincov s ohľadom k tomu, že ide o ustanovenie, ktorého aplikácia nie je nevyhnutná. V tomto smere považovala za potrebné zodpovedať otázku, prečo k využitiu tejto možnosti policajný útvar pristúpil, no žalovaný na túto otázku žiadnym spôsobom neodpovedal. Ďalej uviedla, že pokiaľ ide o rešpektovanie jej rodinného a súkromného života, nie je zrejmé, na podklade čoho žalovaný dospel k záveru, že oddelenie matky od dcéry nebude zásahom do práv oboch na rešpektovanie ich rodinného a súkromného života. Žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
27. Žalovaný v duplike zo dňa 02.06.2022 uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich doterajších tvrdení. Poukázal na to, že sama žalobkyňa vo svojom odvolaní spísanom dňa 21.07.2022 uviedla, že so svojim druhom C. E. podniká a nevykonáva uňho závislú prácu, teda sama pomenovala a špecifikovala ich vzájomný pracovno-podnikateľský vzťah a potvrdila porušenie povinnosti vyplývajúcej s ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, tak ako i zákona o službách zamestnanosti. Zdôraznil, že v prípade namietanej činnosti žalobkyne, nemala a ani nemohla žalobkyňa vykonávať žiadnu činnosť, či už podnikanie, legálnu prácu alebo akýkoľvek iný vzťah sledujúci účel dosiahnutia zisku, pokiaľ jej cudzineckou políciou nebol udelený prechodný pobyt na účel podnikania, prípadne zamestnania, a teda nemohla v žiadnom prípade vykonávať akúkoľvek prácu. Konštatoval, že v žiadnom prípade nemožno vykladať ustanovenie § 22 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v tom rozsahu aký uvádza žalobkyňa, nakoľko na území Slovenskej republiky nemala udelený žiadny druh pobytu na akýkoľvek účel a v intenciách spomínaného zákonného ustanovenia nepodnikala legitímne. Mal za to, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky vykonávala nelegálnu činnosť, t. j. pracovnú činnosť, pretože nedisponovala príslušným oprávnením (udeleným pobytom), ktorý by ju oprávňoval vykonávať predmetnú činnosť. Tvrdil, že napriek tomu, že mala vydané osvedčenie o živnostenskom podnikaní, podnikať mohla až po udelení prechodného pobytu, o ktorý účelovo požiadala dňa 18.05.2022 až po zisteniach, na základe ktorých bola administratívne vyhostená. Záverom navrhol správnu žalobu zamietnuť.
V.
Relevantné právne predpisy
28. Podľa § 231 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu.
29. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
30. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).
31. Podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP, predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania.
32. Podľa § 82 ods. 2 písm. p) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonával nelegálnu prácu v predchádzajúcich dvoch rokoch.
33. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej len „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“) právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.
34. Podľa § 2 ods. 2 písm. c) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu štátneho príslušníka tretej krajiny a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu.
35. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a je štátnym príslušníkom krajiny, ktorá nie je členským štátom Európskej únie, iným zmluvným štátom Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo Švajčiarskou konfederáciou, alebo osobou bez štátnej príslušnosti a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu.
36. Podľa článku 8 bodu 1. a 2. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
VI.
Posúdenie veci správnym súdom
37. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, §13 ods. 3, § 17 písm.a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol s nariadením pojednávania.
38. Podľa rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré sú predmetom konania, žalobkyňa bola administratívne vyhostená z územia SR z dôvodu vykonávania nelegálnej práce v predchádzajúcich dvoch rokoch, konkrétne išlo o vykonávanie závislej činnosti zo strany žalobkyne, zatiaľ čo nemala povolenie na prechodný pobyt na účely zamestnania, respektíve povolenie na zamestnanie.
39. Vo vzťahu k skutkovým a právnym dôvodom napadnutého rozhodnutia žalobkyňa v správnej žalobe namietala nedostatočne zistený skutkový stav veci vo vzťahu k charakteru ňou vykonávanej práce, ktorá bola dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení, neskúmanie možnosti udelenia miernejšej sankcie ako vyhostenie, a neprimeranosťou uloženej sankcie a neskúmaním narušenia rodinných väzieb žalobkyne.
40. Súd vyhodnotil námietku žalobkyne, smerujúcu voči administratívnemu rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa o nedostatočne zistenom skutkovom stave vo vzťahu ku charakteru ňou vykonávanej práce ako dôvodnú. Správny súd zároveň konštatuje, že dotknuté rozhodnutie je v tejto časti úplne nepreskúmateľné. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa na strane dva prvý odsek odôvodnenia uvádza, že vo vzťahu k žalobkyni vzniklo podozrenie, že naplnila dôvody administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. p) zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu že je preukázané, že vykonávala závislú činnosť, na ktorú nemala udelené povolenie na prechodný pobyt za účelom zamestnania a povolenie na zamestnanie na území Slovenskej republiky. Preukázanie vykonávania závislej činnosti žalobkyňou podľa tohto rozhodnutia má vyplývať zo záverov kontroly (prvý a tretí odsek odôvodnenia dotknutého rozhodnutia). Následne orgán verejnej správy prvého stupňa po citácii zákonných ustanovení a krátkom zhrnutí vyjadrenia žalobkyne za prítomnosti tlmočníka z jazyka C. do jazyka slovenského a opačne, iba dospel k záveru, že sú naplnené dôvody administratívneho vyhostenia, a to bez toho, aby tomuto záveru predchádzala akákoľvek úvaha orgánu verejnej správy prvého stupňa alebo podrobné zhodnotenie skutkového stavu.
41. Správny súd poukazuje na to, že v čase vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa neexistovalo a ani v súčasnosti neexistuje žiadne právoplatné rozhodnutie vo vzťahu k žalobkyni, z ktorého by vyplývala skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala závislú prácu. Ak preto orgán verejnej správy chcel prevziať do svojho rozhodnutia záver iného orgánu o závislej práci žalobkyne, mal podať podnet na začatie takého administratívneho konania voči žalobkyni a vyčkať do času, kým o tom príslušný orgán právoplatne rozhodne, alebo svoj záver o vykonávaní závislej práce žalobkyňou náležite odôvodniť, čo sa však nestalo. Uvedená skutočnosť robí závery orgánu verejnej správy prvého stupňa o tejto otázke absolútne nepreskúmateľnými.
42. Rovnako je potrebné dať za pravdu žalobkyni, že ustanovenie § 82 ods. 2 písm. p) zákona o pobyte cudzincov (Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak vykonával nelegálnu prácu v predchádzajúcich dvoch rokoch) orgánom verejnej správy umožňuje uložiť
sankciu administratívneho vyhostenia, nie je to však jediná možná sankcia, ktorú môžu orgány verejnej správy použiť, preto výber ukladanej sankcie musí byť riadne odôvodnený, čo sa v prejednávanej veci v rozhodnutí orgánu verejnej správy nestalo. Orgán verejnej správy prvého stupňa síce vo svojom rozhodnutí uviedol, že pri ukladaní sankcie zohľadnil závažnosť porušenia dotknutých právnych predpisov, dĺžku protiprávneho konania ako aj okolnosti za ktorých k porušeniu došlo, avšak v jeho rozhodnutí absentuje akákoľvek správna úvaha, ktorá by tieto skutočnosti vyhodnocovala.
43. Uvedené nedostatky neodstránilo ani napadnuté rozhodnutie. Žalovaný nedoplnil dokazovanie listinou/rozhodnutím, ktoré by jednoznačne konštatovali vykonávanie závislej činnosti žalobkyne (jediné rozhodnutie, ktoré si žalovaný zaobstaral sa týkalo porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania pánom C. E., pričom žalobkyňa nebola účastníčkou tohto administratívneho konania), napriek tomu bez riadneho odôvodnenia dospel k záveru o tom, že žalobkyňa vykonávala nelegálnu prácu. Správny súd taktiež konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bolo v istej miere aj zmätočné, nakoľko žalovaný v určitej časti tvrdil, že sa žalobkyňa dopustila nelegálnej práce a v inej časti argumentácia smerovala skôr k neoprávnenému podnikaniu. Rovnako sa žalovaný nijakým spôsobom nevysporiadal v napadnutom rozhodnutí s tým, že sankcia administratívneho vyhostenia nie je obligatórnou, jedinou možnou sankciou za prípadné porušenie právnych predpisov, ktorých sa mala žalobkyňa dopustiť. Žalovaný sa nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, prečo je uloženie tejto sankcie, ako najprísnejšej sankcie v prípade žalobkyne potrebné.
44. Správny súd záverom poukazuje na to, že orgány verejnej správy oboch stupňov sa vo svojich rozhodnutiach nedostatočne zaoberali zisťovaním zákonných prekážok administratívneho vyhostenia, osobitne otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobkyne podľa článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z., keď riadne a podrobne nevysvetlili ako dospeli k záveru, že oddelenie matky od dcéry nebude zásahom do práv oboch na rešpektovanie ich rodinného a súkromného života. Žalovaný k tejto otázke uviedol, že podľa neho „nie je žiadnym problémom, aby sa žalobkyňa spolu s dcérou navrátila do domovskej krajiny, kde žijú aj jej traja synovia a rodičia, takže návratom do C. súkromný a rodinný život žalobkyne bude zachovaný, dokonca rodinné väzby jej návratom budú upevnené“ – táto hypotéza žalovaného uvedená až vo vyjadrení k žalobe založená pravdepodobne na domnienke dobrých vzťahov v rodine súdu nepostačuje. V tejto súvislosti súd poukazuje najmä na to, že dcéra žalobkyne administratívne vyhostená nebola, a teda nie je možné v súčasnosti prijať jednoznačný záver, že rozhodnutím nebude zasiahnuté do práva žalobkyne na súkromný a rodinný život. Orgány verejnej správy mali o tejto otázke vykonať riadne dokazovanie a zistiť, či a ako prípadné administratívne vyhostenie zasiahne do rodinného a súkromného života žalobkyne a jej dcéry. Tvrdenia týkajúce sa údajného vzťahu žalobkyne a pána C. E. sú z hľadiska posúdenia prejednávanej veci z pohľadu správneho súdu irelevantné.
45. Námietku žalobkyne vznesenú na pojednávaní týkajúcu sa tlmočníčky pani Q. R. správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keď táto bola riadne pribratá do administratívneho konania opatrením, bola v tom čase k dispozícii, pričom žalobkyňa nevyjadrila nesúhlas s jej ustanovením. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že orgány verejnej správy, ako aj súdy majú možnosť pribrať do konania na účely tlmočenia prakticky hocikoho kto ovláda danú reč (zobrať ho do sľubu), aby sa zabezpečil riadny priebeh konania.
46. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené nedostatky správny súd nemal inú možnosť ako napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v celom rozsahu podľa § 241 SSP zrušiť z dôvodu, že preskúmavané rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a závery ku ktorým orgány verejnej správy dospeli sú nepreskúmateľné.
47. V novom rozhodnutí sa žalovaný dôsledne vysporiada s nedostatkami, na ktoré správny súd poukázal v tomto rozhodnutí, prípadne vykoná aj ďalšie dokazovanie, potrebné na náležité posúdenie veci.
48. O vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie súd rozhodol podľa § 191 ods. 4 SSP.
49. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
50. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 SSP, a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).