Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-54-2023.pdf
PDF · 90.62 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/54/2023
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka (sudca spravodajca) a sudcov JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: Z. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. E., XXX XX E., štátny občan SR, právne zastúpený JUDr. Jana Šepeľová, advokátka so sídlom J. N. XX/XX, XXX XX E., proti žalovanému: M. T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX L., štátny občan SR, zastúpený splnomocneným zástupcom: S.., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX L., o zaplatenie 565,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 22. novembra 2022, č.k. 4C/21/2022-119, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 565,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 565,00 Eur od 28.10.2020 do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V rozhodnutí uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 565,00 Eur je podaná dôvodne. Mal za to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia uvedenej sumy z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, keďže žalovanému hradil výživné aj v období, kedy bola jeho vyživovacia povinnosť rozhodnutím súdu spätne ku dňu 23.02.2020 zrušená. Posúdil ako nesporné, že žalobca mal súdnym rozhodnutím určenú vyživovaciu povinnosť od 01.09.2016 na sumu 180,00 Eur mesačne. Žalobca výživné zaplatil v plnej výške za mesiace február, marec, apríl a máj 2020, o čom predložil doklady a uvedenú skutočnosť žalovaný nijakým spôsobom v priebehu konania nepoprel, naopak vo svojich vyjadreniach potvrdil prijatie predmetných súm, preto súd prvej inštancie považoval túto skutočnosť za nespornú. Súd prvej inštancie mal preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 25C/25/2019-132 zo dňa 03.06.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 31.07.2020, bola vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanému zrušená a to odo dňa 23.02.2020, a to z dôvodu, že žalovaný bol od tohto dátumu schopný samostatne sa živiť. Pokiaľ bola vyživovacia povinnosť žalobcu zrušená rozhodnutím súdu spätne a za obdobie, kedy už vyživovaciu povinnosť nemal, výživné skutočne uhradil, potom žalovaný ako plnoletý je povinný vrátiť výživné, ktoré presahuje priznanú mieru. Súd prvej inštancie mal za to, že ak je zo strany povinnej osoby plnená jej vyživovacia povinnosť, ktorá je následne súdnym rozhodnutím zrušená spätne, tak na strane oprávnenej osoby vzniká bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí vydať. V prejednávanom prípade posúdil, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keďže žalobca si na základe predchádzajúceho rozhodnutia plnil vyživovaciu povinnosť, ktorá bola neskorším rozhodnutím spätne zrušená, čím došlo k odpadnutiu dôvodu na plnenie vyživovacej povinnosti, a tým aj k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Bezdôvodné obohatenie v danom prípade predstavuje sekundárny nárok, ktorý má základ v zrušení vyživovacej povinnosti. K námietke žalovaného, že v čase, keď bola zrušená vyživovacia povinnosť, nebol schopný sám sa živiť, keďže bol naďalej študentom denného štúdia na Trnavskej
univerzite a súčasne bol zamestnaný, uviedol, že pre rozhodnutie v tomto konaní irelevantné. Tieto skutočnosti boli predmetom posudzovania a dokazovania v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti, kedy súd posudzoval schopnosť žalovaného samostatne sa živiť. Ak súd právoplatným a vykonateľným rozhodnutím konštatoval zrušenie vyživovacej povinnosti k 23.02.2020, mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že práve od tohto dátumu žalovaný nadobudol schopnosť samostatne sa živiť. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný mohol tieto svoje argumenty uplatniť v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti, avšak v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia sa súd týmito námietkami zaoberať nemôže. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je oprávnený preskúmavať právoplatný a vykonateľný rozsudok o zrušení vyživovacej povinnosti. Ohľadom exekúcie na vymoženie pohľadávky na zameškanom výživnom súd prvej inštancie uviedol, že exekučné konanie je samostatnou fázou civilného procesu, pričom podľa názoru súdu rozhodnutie v prejednávanom konaní nemá žiadny vplyv na priebeh exekučného konania. Pri námietke vzájomného započítania súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 76 ods. 2 zákona o rodine, ktorý predpokladá osobitný režim započítania vzájomných pohľadávok. Podľa uvedeného ustanovenia je proti pohľadávkam na výživné možné započítanie vzájomných pohľadávok len na základe dohody, pričom žalovaný nepreukázal uzavretie takej dohody, na základe ktorej by došlo k započítaniu. Právne vec odôvodnil podľa § 78 ods. 1 a 2 a § 76 ods. 2 zákona o rodine a § 451 ods. 1 a 2 a § 456 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že ich náhradu úspešným žalobcom nepriznal, nakoľko si trovy konania neuplatnili.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že výživné, ktoré mu žalobca za rozhodné obdobie zaslal, prebral dobromyseľne, v domnienke, že splátky sa môžu započítať i za dlžné výživné, ak by súd rozhodol, že aj ako v tom čase pracujúci študent nemá nárok na zaslané výživné. Účelu platby uvedenom na zloženke nevenoval pozornosť. Domnieval sa, že tento tzv. preplatok na výživnom je možné započítať na dlžné výživné s tým, že o sumu 565,- Eur sa zníži dlh vedený u exekútora. S výrokom I. st. súdu sa nestotožnil a ani jeho exekútor, ktorý mu odporučil sa odvolať. Rozhodnutie žiadal zmeniť tak, že žalobca na vrátenie tzv. bezdôvodného obohatenia nemá zákonné ani morálne právo. Žalovaný poukázal na to, že zaviazanie jeho osoby na zaplatenie sumy 565,- Eur pri dlhu žalobcu na výživnom voči nemu vo výške 6.254,34 Eur by bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách žiadal rozhodnúť podľa § 257 CSP a žalobcovi ich nepriznať.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné a rozhodnutie prvoinštančného súdu za vecne správne. Navrhol ho v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu náhradu trov aj tohto odvolacieho konania. Ďalej uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní len zopakoval tvrdenia prezentované počas konania, pričom s týmito námietkami sa prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku dostatočne a vyčerpávajúco vysporiadal. K zákonnému a morálnemu právu na vrátenie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného dodal, že sa stotožňuje sa s právnym posúdením veci súdu prvej inštancie.
4. V písomnej replike k vyjadreniu žalobcov žalovaný uviedol, že všetko okolo výživného je pre neho nepochopiteľné, ako i takzvané bezdôvodné obohatenie, kde finančné prostriedky predsa poukázal dobrovoľne a môžu byt' odčítané z dlžného výživného. Žiadne iné už nikto nikdy neuvidí a nezíska. Tu má súd jasne preukázané, že dlh na výživnom, keby Z. S. chcel, vie a môže splácať. Podľa žalovaného rozhodnutia zo súdu, exekúcia a policajti sú pre žalobcu ničím, čo by ho donútilo plniť svoje záväzky a jediné platby, aké sa od žalobcu získali, si žiada vrátiť.
5. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c), CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom a právnom závere, že žalobca má právo na vrátenie bezdôvodného obohatenia v podobe zaplateného výživného za mesiace marec, apríl, máj 2020 a pomernú časť februára 2020 v celkovej sume 565,- Eur, nakoľko dôvod na platenie výživného odpadol v dôsledku rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 25C/25/2019-132 zo dňa 03.06.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 31.07.2020, ktorým bola vyživovacia povinnosť žalobcu
voči žalovanému zrušená a to odo dňa 23.02.2020. Ďalej mal za to, že žalobca si vyživovaciu povinnosť plnil, pričom k otázke započítania zaujal ten právny názor, že toto je možné vykonať len dohodou (podľa § 76 ods. 2 zákona o rodine), nakoľko ide o pohľadávky na výživné a dohoda nie je možná. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhované žalobcom k zisteniu výšky nezaplateného výživného, nakoľko mal za to, že uvedené nie je potrebné.
7. Odvolací súd konštatuje, že právny záver súdu prvej inštancie o tom, že u žalobcu ide o pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, je vecne správny. Rovnako tak záver, že nemôže preskúmavať právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Žilina č.k. 25C/25/2019-132 zo dňa 03.06.2020, ktorým bol stanovený zánik vyživovacej povinnosti žalobcu na 23.02.2020 a týmto rozhodnutím v uvedenej otázke je viazaný.
8. Odvolací súd sa však nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nemožnosti započítania existujúcej pohľadávky žalovaného titulom nezaplateného výživného a žalobcovej pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom na podklade skutkového stavu zisteného v konaní, potom možno konštatovať, že záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti žalobného nároku s ohľadom na tvrdenia žalovaného (existujúce nezaplatené výživné viď č.l.43) a predložené dôkazy o platení výživného žalobcom (č.l.44-47) je predčasný z nasledovných dôvodov:
9. Žalovaný v odvolaní (aj v konaní pred súdom prvej inštancie) opakovane namietal, že žalobca mu nezaplatil dlžné výživné, a preto započítal zaplatené výživné za obdobie od 23.02.2020 do 31.05.2020 na uvedené neuhradené výživné. Súd prvej inštancie však dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k uvedeným námietkam o započítaní. Súčasne však v konaní nebol náležite zistený skutkový stav ohľadne sumy nedoplatku na výživnom vo vzťahu k realizovaným platbám žalobcu a teda, či je možné započítať sumu 565,- Eur na dlžné výživné alebo nie.
10. Podľa § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“), dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
11. Podľa § 78 ods. 2 zákona o rodine, ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia.
12. Podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
13. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
14. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
15. Podľa § 580 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
16. Podľa § 581 ods. 1 OZ, započítanie proti pohľadávkam na výživné upravuje Zákon o rodine.
17. Podľa § 76 ods. 2 zákona o rodine, proti pohľadávkam na výživné je započítanie vzájomných pohľadávok prípustné len dohodou. Ak ide o výživné pre maloleté deti, započítanie nie je možné.
18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou možného započítania pohľadávky žalovaného na dlžnom výživnom k pohľadávke žalobcu (otca) na vydanie bezdôvodného obohatenia. Je potrebné si uvedomiť, že peňažné plnenie žalobcu titulom výživného sa zmenilo momentom odpadnutia dôvodu na pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda od daného momentu už nejde o pohľadávku na výživné, ktoré bolo splnené. § 76 ods. 2 zákona o
rodine je zákonným ustanovením, ktoré chráni osobu, ktorej je platené výživné, pričom výklad tohto ustanovenia, ktorý aplikoval súd prvej inštancie aj na pohľadávku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, nebol správny, nakoľko žalobca nemá pohľadávku na výživné, ale pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd má za to, že započítanie pohľadávky žalovaného na výživné voči pohľadávke žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné, pričom opačným výkladom súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Je potrebné si uvedomiť, že pohľadávku z výživného možno započítať vždy voči pohľadávke iného druhu s výnimkou ustanovení § 581 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
19. Odvolací súd uvádza, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. O takýto prípad sa jedná aj v danej veci, keď súd prvej inštancie na vec aplikoval správne právne predpisy, ale nesprávne ich vyložil pri posúdení možnosti započítania pohľadávky na nezaplatené výživné a pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia.
20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie, vychádzajúc z nesprávneho právneho posúdenia, nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko z obsahu spisového materiálu nemožno spoľahlivo vyvodiť aktuálnu výšku pohľadávky žalovaného na nezaplatenom výživnom, vzhľadom na úhrady žalobcu a nejednoznačné skutkové tvrdenia žalovaného o výške jeho pohľadávky, ktoré sa priebežne menili, pričom návrh žalobcu na zistenie aktuálnej výšky nezaplateného výživného zamietol.
21. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c), CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
22. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou bude v súčinnosti so sporovými stranami zistiť aktuálnu výšku pohľadávky žalovaného na výživnom, a teda či je v takej výške, že započítanie zo strany žalovaného skonzumovalo pohľadávku žalobcu. Súd prvej inštancie sa vysporiada aj s otázkou použitia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania s ohľadom na prípadne zistenú výšku pohľadávky žalovaného na nezaplatenom výživnom a túto vyhodnotí vo vzťahu k zákonnej povinnosti žalobcu plniť si vyživovaciu povinnosť voči žalovanému pred dovŕšením plnoletosti a možnú šikanóznu povahu žaloby.
23. Súd prvej inštancie zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.
24. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).