Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/176/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Blanky Malichovej v právnej veci navrhovateľa: Z. K., I. I., M. XX, zastúpený JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom, Malacky, Malé námestie 5402/1A, proti odporcovi: L. K., I. I., Č. XX, zastúpený opatrovníkom Igorom Verbókom, bytom Bratislava, Mierova 64, zastúpený JUDr. Miroslavom Kučerom, advokátom, AK Krajinská 30, Bratislava, o zaplatenie 27.882,89 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. 12. 2010 č.k. - 126, v pomere hlasov 3 : 0, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie o návrhu navrhovateľa v časti istiny 4.647,15 €, keďže navrhovateľ vzal v tejto časti svoj návrh späť (, , ). Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. V zamietajúcej časti odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie záverom, že v čase, kedy odporca uznal svoje záväzky voči navrhovateľovi, žiaden záväzok odporcu voči navrhovateľovi neexistoval, a teda odporca nebol dlžníkom navrhovateľa. Zo samotného úkonu uznania dlhu vyplýva, že v ňom odporca uznal záväzok za svojho syna. Úkony označené ako uznanie dlhu neobsahujú prejav vôle dlžníka, ale jeho otca (odporcu). Svojím obsahom tak odporujú ustanoveniu Obč.zák., pričom tento rozpor spôsobuje v súlade s Obč. zák. absolútnu neplatnosť týchto úkonov.

Prvostupňový súd tiež skúmal, či neplatný právny úkon uznania dlhu odporcom nemá náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný a možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. V tejto súvislosti poukázal súd prvého stupňa na to, že listiny o uznaní dlhu zo dňa 8. 4. 2004, podpísané odporcom, obsahujú aj prejav vôle odporcu splatiť záväzky svojho syna voči odporcovi do 30. 9. 2005. Uvedený prejav vôle odporcu by mohol byť chápaný ako snaha pristúpiť k záväzku svojho syna voči navrhovateľovi, prípadne ako snaha tento záväzok celkom prevziať. Prvostupňový súd k prevzatiu dlhu uviedol, že k nemu nemôže dôjsť jednostranným vyhlásením nového dlžníka, ale iba na základe dohody nového dlžníka s pôvodným dlžníkom, pričom na prevzatie dlhu sa ďalej vyžaduje aj súhlas veriteľa. Takáto zmluva, s ktorou by prejavil súhlas aj dlžník odporcu U. K. však nikdy uzavretá nebola, a preto vyhlásenie odporcu o tom, že splní dlh za svojho syna nemá náležitosti prevzatia dlhu a teda ani nezakladá účinky s prevzatím dlhu spojené.

Rovnako tak podľa záveru súdu prvého stupňa nemožno predmetné vyhlásenie odporcu považovať za pristúpenie odporcu k záväzku svojho syna, nakoľko k pristúpeniu k záväzku by mohlo dôjsť opäť iba na základe dvojstranného právneho úkonu - dohody medzi navrhovateľom a odporcom, resp. na základe dohody medzi odporcom a dlžníkom veriteľa. Aplikácia ust. § 41a ods. 1 Obč. zák. o tzv. konverzii právnych úkonov preto nie je možná. Odporca sa nikdy nestal dlžníkom navrhovateľa a v predmetnej právnej veci preto nebol vecne pasívne legitimovaný, z ktorého dôvodu prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol.

Súd prvého stupňa si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania na základe ust.

Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, a to v časti, v ktorej prvostupňový súd jeho návrh zamietol. V napadnutej časti navrhoval navrhovateľ rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, prípadne tento rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. Navrhovateľ trval na tom, že peniaze odovzdal odporcovi do ruky, a tento ich následne odovzdal svojmu synovi, ktorý ich odniesol do banky. Z výsluchu svedka U. K. súd zistil, že je synom odporcu. Tento svedok vypovedal, že ho v roku 2001 oslovil navrhovateľ s tým, že chce podnikať spolu so svedkom v kamiónovej doprave. Navrhovateľ sa so svedkom dohodol, že do firmy vloží sumu 700.000,- Sk. Medzi svedkom a navrhovateľom časom začali vznikať nezhody, ktoré vyvrcholili tým, že úplne prestali spolu komunikovať. Svedok bol často v zahraničí, počas takejto jeho cesty sa dozvedel o tom, že medzi odporcom a navrhovateľom došlo k podpísaniu uznania dlhu. Navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že v čase rozhodnutia súdu bol svedok opatrovníkom odporcu, čo spochybňuje vierohodnosť svedeckej výpovede U. K.. Prvostupňový súd pritom práve túto svedeckú výpoveď vzal za najdôležitejšiu skutočnosť. Ak by svedok tvrdil niečo iné, bol by sám proti sebe. Odporca jednoznačne dlh uznal dňa 8. 4. 2004 a podpísal dve listiny nazvané uznanie dlhu, v ktorých uznal záväzky voči navrhovateľovi v sume 740.000,- Sk a 100.000,- Sk. Odporca sa zároveň zaviazal splatiť uvedené záväzky do 30. 9. 2005. Skutočnosť, že dlh v tom čase reálne existoval, je nezvratná. V čase podpísania listín bol odporca spôsobilý na právne úkony, čo dokazuje aj znalecký posudok A.. U. W., Z., z ktorého súd zistil, že odporca síce trpí demenciou Alzheimerovho typu v pokročilom štádiu, ktorá porucha je dlhodobá a má progresívny charakter, znalec však v závere svojho posudku skonštatoval, že dňa 8. 4. 2004 bol odporca schopný vykonávať právne úkony. Navrhovateľ trval na tom, že v danom prípade boli splnené všetky formálne náležitosti uznania dlhu. Poukazoval aj na ust. § 531 ods. 1, 2, 3, § 533, § 534 Obč. zák.

Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca tak, že žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť, keď súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a vec tiež po právnej stránke správne posúdil. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (podľa ), t.j. v zamietajúcom výroku, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa v spojení s , keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že odporca dňa 8. 4. 2004 podpísal 2 listinné doklady, oba označené ako Uznanie dlhu (č.l. 3 a 5 spisu). Odporca v nich uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi, jednak vo výške 740.000,- Sk (č.l. 3 spisu) a jednak vo výške 100.000,- Sk (č.l. 5 spisu), ktoré sa zaviazal splatiť najneskôr do 30. 9. 2005.

Ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je sporné, že navrhovateľ (ako veriteľ) dňa 12. 4. 2002 poskytol dve pôžičky, jednu vo výške najprv 550.000,- Sk a druhú vo výške 190.000,- Sk, avšak nie odporcovi, ale synovi odporcu, U. K. (ako dlžníkovi), ako vyplýva z Čestných prehlásení, vystavených U. K. dňa 12. 4. 2002, ktoré založil do spisového materiálu navrhovateľ (č.l. 116 a 117 spisu). Finančnými prostriedkami sa navrhovateľ chcel spolupodieľať na podnikaní vo firme dlžníkovho otca, L. K.. Spolu predstavovala požičaná suma dňa 12. 4. 2002 čiastku 740.000,- Sk (v prepočte 24.563,50 €). Celkovo mal navrhovateľ poskytnúť titulom pôžičky sumu 840.000,- Sk (v prepočte 27.882,89 €), ktorú aj pôvodne žaloval; v priebehu konania však upravil návrh tak, že trval na zaplatení sumy 23.235,74 € (v prepočte 700.000,- Sk), keď čo do sumy 4.647,15 € svoj návrh vzal späť, a preto v tejto časti bolo konanie zastavené. Z listinného dokladu pod názvom Uznanie dlhu, podpísaného odporcom dňa 8. 4. 2004 (č.l. 3 spisu) vyplýva, že odporca tento dlh uznal „...za...syna U. K....“ Spomínaných 740.000,- Sk predstavuje nepochybne sumu, ktorú U. K. požičal navrhovateľ v apríli 2002 a o ktorých prevzatí vystavil U. K. dve Čestné prehlásenia, datované 12. 4. 2002 (č.l. 116, 117 spisu). Z uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu plynie, že pôžičky boli poskytnuté nie odporcovi, ale jeho synovi U. K.. Keďže nešlo o dlh odporcu, ale v skutočnosti o dlh jeho syna, nemohol odporca v zmysle ust. § 558 Obč. zák. tento dlh uznať ako svoj.

Podľa § 558 Obč. zák. ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Na to, aby uznanie dlhu vyvolalo právom predpokladané účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal dlh čo do dôvodu a výšky. Uznanie dlhu teda pre svoju platnosť vyžaduje o.i. existenciu platného záväzku dlžníka. Ako však už uviedol odvolací súd vyššie, z vykonaného dokazovania má v zhode so záverom prvostupňového súdu za preukázané, že odporca voči navrhovateľovi nemal žiadny dlh; dlžníkom navrhovateľa bol syn odporcu, U. K.. Uznanie dlhu odporcom zo dňa 8. 4. 2004 vo výške 740.000,- Sk a 100.000,- Sk preto nie je platným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zák., nakoľko svojím obsahom odporuje zákonu ( ust. § 558 Obč. zák.), ako správne uzavrel prvostupňový súd.

Súd prvého stupňa následne správne riešil otázku, či odporcovi nevznikla povinnosť vrátiť dlh svojho syna na základe buď prevzatia synovho dlhu alebo pristúpenia k synovmu dlhu, t.j. z hľadiska ust. § 531 Obč. zák. a § 533, § 534 Obč. zák.

Kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi alebo tomu, kto dlh prevzal. Kto bez dohody s dlžníkom prevezme dlh zmluvou s veriteľom, stane sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi. Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou (§ 531 ods. 1, 2, 3 Obč. zák.).

Ust. § 531 Obč. zák. upravuje zmenu v subjektoch záväzku na strane dlžníka. Prevzatie dlhu spočíva v tom, že do existujúceho záväzkového vzťahu vstúpi namiesto pôvodného dlžníka (§ 531 ods. 1 Obč. zák.) alebo vedľa neho (§ 531 ods. 2 Obč. zák.) nový dlžník. Zmena na strane dlžníkov sa ale nemôže uskutočniť bez spoluúčasti veriteľa (výnimku predstavuje pristúpenie k záväzku podľa § 534 Obč. zák.). K prevzatiu dlhu podľa ust. § 531 Obč. zák. teda dochádza dvomi spôsobmi: a) namiesto pôvodného dlžníka vstupuje do existujúceho právneho vzťahu nový dlžník (§ 531 ods. 1 Obč. zák.), b) vedľa pôvodného dlžníka vstúpi do existujúceho právneho vzťahu ďalší dlžník (§ 531 ods. 2 Obč. zák.). V prvom prípade (§ 531 ods. 1 Obč. zák.) dochádza k prevzatiu dlhu na základe písomnej zmluvy medzi dlžníkom a treťou osobou, ktorá sa stane novým dlžníkom (preberateľom dlhu), pričom na prevzatie dlhu je potrebný súhlas veriteľa, pretože veriteľovi nemožno vnútiť, aby sa namiesto pôvodného dlžníka stal dlžníkom niekto iný. V druhom prípade (§ 531 ods. 2 Obč. zák.) zmluvu o prevzatí dlhu uzaviera veriteľ s preberateľom dlhu, ktorý sa tým stáva ďalším dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi; pôvodný dlžník nie je účastníkom tejto zmluvy a jeho súhlas sa na pristúpenie k dlhu nevyžaduje. Rozdiel medzi ods. 1 a ods. 2 ust. § 531 Obč. zák. spočíva v tom, že pri prvom spôsobe prevzatia dlhu je zaviazaný len nový dlžník, pri druhom spôsobe prevzatia dlhu sú zaviazaní ako pôvodný tak aj nový dlžník (t.j. obaja).

Právnym dôvodom dobrovoľného prevzatia dlhu podľa § 531 Obč. zák. je zmluva; zmluvu o prevzatí dlhu uzaviera pôvodný dlžník s preberajúcim dlžníkom, s ktorou zmluvou musí prejaviť súhlas veriteľ. K prevzatiu dlhu nemôže dôjsť na základe jednostranného právneho úkonu preberateľa dlhu (napr. jednostranným vyhlásením tretej osoby). Zámena dlžníka je teda možná len na základe písomnej zmluvy o prevzatí dlhu podľa § 531 Obč. zák. Samotné jednostranné vyhlásenie nového dlžníka, hoci aj urobené písomne, že dlh preberá, nemôže mať za následok zmenu v osobe dlžníka, a to ani keby s tým veriteľ súhlasil (porovnaj Ro VS v Prahe z 26. 10. 1995, sp. zn. ). Zmluva o prevode dlhu podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. musí mať písomnú formu, ako to vyplýva z § 531 ods. 3 Obč. zák. Súhlas veriteľa s prevzatím dlhu musí mať náležitosti platného právneho úkonu, musí byť určitý a zrozumiteľný. Súhlas môže dať veriteľ podľa judikatúry akýmkoľvek spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosť o tom, že veriteľ s prevzatím dlhu súhlasí (R 68/1996), súhlas môže veriteľ udeliť buď vopred alebo i dodatočne a zákon pre jeho prejav neustanovuje žiadne formálne náležitosti - ide o jednostranný úkon veriteľa, ktorý môže byť v písomnej forme, ústny alebo aj konkludentný (R 31/2002).

V prípade spoludlžníckeho vzťahu podľa § 531 ods. 2 Obč. zák. ide o kumulatívne prevzatie dlhu, ku ktorému dochádza na základe zmluvy uzavretej medzi pristupujúcim dlžníkom a veriteľom, takže pristupujúci dlžník sa stáva novým dlžníkom veriteľa popri pôvodnom dlžníkovi. Zmluva podľa § 531 ods. 2 Obč. zák. musí mať písomnú formu; pôvodný dlžník nie je účastníkom tejto zmluvy a jeho súhlas sa nevyžaduje.

Ako vyplýva z textu vyššie, prevzatie dlhu podľa § 531 ods. 1, 2 Obč. zák. si vyžaduje uzavretie písomnej zmluvy, t.j. dvojstranný právny úkon. Uznanie dlhu odporcom datované dňom 8. 4. 2004 však bolo jeho jednostranným právnym úkonom, a ako také nemohlo mať za následok platné prevzatie dlhu U. K. odporcom. Súd prvého stupňa preto vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že odporca nie je povinný uhradiť dlh ani na základe prevzatia dlhu v zmysle ust. § 531 ods. 1, 2 Obč. zák.

Napokon sa súd prvého stupňa zaoberal v napadnutom rozsudku tiež otázkou, či povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalovanú pohľadávku nevyplýva z ust. § 533, resp. § 534 Obč. zák.

Podľa § 533 prvá veta Obč. zák. kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.

V prípade pristúpenia k záväzku (dlhu) podľa § 533 Obč. zák. ide o pristúpenie ďalšieho dlžníka do existujúceho záväzkového právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom - dochádza k zmene počtu dlžníkov, pričom pôvodný i nový dlžník sú zaviazaní spoločne a nerozdielne (ide o prípad pasívnej solidarity). Rozdiel medzi ust. § 533 Obč. zák. a § 531 ods. 2 Obč. zák. spočíva v tom, že kým podľa § 533 Obč. zák. možno prevziať výlučne peňažný záväzok, podľa § 531 ods. 2 Obč. zák. možno prevziať aj nepeňažný dlh. Predpokladom uplatnenia ust. § 533 Obč. zák. je uzavretie dohody medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom, ktorá musí mať písomnú formu. Súhlas pôvodného dlžníka s dohodou sa nevyžaduje. Vo vzťahu k prejednávanej veci vzhľadom na neexistenciu písomnej dohody o pristúpení k dlhu medzi odporcom (ako pristupujúcim dlžníkom) a navrhovateľom (ako veriteľom) potom opäť nevznikla povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalované peňažné plnenie, ako správne uzavrel prvostupňový súd.

Podľa § 534 Obč. zák. kto sa s dlžníkom dohodne, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Veriteľovi z toho však priame právo nevznikne.

Citované ust. § 534 Obč. zák. predpokladá dohodu medzi dlžníkom a treťou osobou, na základe ktorej sa tretia osoba zaviaže, že splní za dlžníka jeho záväzok (dlh). Dohodu o prevzatí plnenia tak uzaviera doterajší dlžník a tretia osoba; takáto dohoda o prevzatí plnenia nemusí mať písomnú formu a ani sa pri nej nevyžaduje súčinnosť veriteľa, pretože veriteľ z takejto dohody nezískava žiadne práva; na základe dohody podľa § 534 Obč. zák. vzniká záväzok tretej osoby (preberateľa dlhu) voči dlžníkovi, nie však voči veriteľovi. Z uvedeného dôvodu môže veriteľ vyžadovať splnenie záväzku (dlhu) naďalej od pôvodného dlžníka, avšak keďže s preberateľom dlhu veriteľ nie je v žiadnom právnom vzťahu, nemôže ho žalovať o plnenie. V dôsledku prevzatia plnenia podľa § 534 Obč. zák. nedochádza k zmene v subjektoch pôvodného záväzkového vzťahu (dlžník - veriteľ) a nemenia sa ani ich práva a povinnosti. Záväzkový vzťah medzi pôvodným dlžníkom a veriteľom sa nemení. Aplikujúc ust. § 534 Obč. zák. na riešený prípad medzi odporcom ako treťou osobou a U. K. ako dlžníkom nedošlo k uzavretiu dohody o prevzatí plnenia (takáto dohoda nebola v konaní preukázaná), navyše ako je uvedené v texte k výkladu § 534 Obč. zák. ani prípadná existencia takejto dohody medzi odporcom a U. K. (ako dlžníkom) by neoprávňovala navrhovateľa (ako veriteľa) uplatňovať splnenie dlhu v konaní od odporcu.

Odvolací súd ešte poznamenáva, že na Čestných prehláseniach datovaných dňom 12. 4. 2002 (č.l. 116, 117 spisu) sa síce nachádza nielen podpis U. K., ale aj podpis L. K., z obsahu spomínaných Čestných prehlásení však jednoznačne plynie, že peniaze boli požičané len U. K.Ó. (rovnako len jeho podpis na uvedených dokumentoch bol overený na notárskom úrade). Predovšetkým však s ohľadom na obsah týchto čestných prehlásení je potrebné uzavrieť, že L. K. nebol v posudzovanom záväzkovom právnom vzťahu dlžníkom, takže jeho podpis na uvedených dokladoch ho k vráteniu peňazí nezaväzoval a podľa názoru súdu len plnil funkciu svedka, že došlo k požičaniu peňazí medzi navrhovateľom a U. K.. Uvedené napokon potvrdzuje aj ďalšie Čestné prehlásenie (č.l. 120 spisu) zo dňa 2. 4. 2004, podpísané L. K. (odporcom), ktorý prehlasuje a potvrdzuje, že syn U. K. si na základe dvoch čestných prehlásení zo dňa 12. 4. 2004 (zjavne ide o chybu v písaní a správne má byť uvedený dátum 12. 4. 2002) vypožičal finančné prostriedky vo výške 550.000,- Sk od Z. K.. Zároveň sa L. K. zaviazal dlžnú sumu za syna U. K.Ó. vo výške 740.000,- Sk vrátiť navrhovateľovi do 31. 12. 2004. Uvedené ostatné čestné prehlásenie odporcu zo dňa 2. 4. 2004 však opäť nespĺňalo zákonom vyžadované náležitosti uznania dlhu (§ 558 Obč. zák.), ani nebolo zmluvou o prevzatí dlhu (§ 531 Obč. zák.), ani dohodou o pristúpení k záväzku (§ 533 Obč. zák.) a napokon ani dohodou o prevzatí plnenia (§ 534 Obč. zák.), takže nemohlo ani toto čestné prehlásenie založiť povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalovaný dlh. Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní.

Prvostupňový súd vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (zamietajúci výrok) ako vecne správny potvrdil ( ).

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.