Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_23CoE-258-2013.pdf
PDF · 93.26 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/258/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného : J., so sídlom Bratislava, H., práv. zast. ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA GUNIŠ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Klincová 37/B proti povinnej : G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXXX/XX, L. nad L., o vymoženie 441,10 eur s prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 3. júla 2013, č.k. 3Er/36/2013-19, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 17.05.2013 s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 15.05.2013 domáha vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. 56/11/12, ktorý vydal dňa 13.12.2012 rozhodca Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Slovak arbitration court, s.r.o., ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 02.02.2013. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému ( povinnému ) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 441,10 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu dňa 22.05.2013 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený na výzvu súdu predložil fotokópiu zmluvy o poskytnutí pôžičky medzi povinným a pôvodným vlastníkom pohľadávky, Dohodu o uznaní dlho č. 5658736077 zo dňa 13.05.2012 a Rozhodcovskú zmluvu č. 5658736077 zo dňa 13.05.2012 uzatvorenú medzi oprávneným a povinným. V predmetnej exekučnej veci súd zistil, že sa vymáha plnenie zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.06.2007, uzavretej medzi so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., ktorá neskôr postúpila svoju pohľadávku a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa časti 15. Všeobecné ustanovenia bod 15.23 zmluvy o poskytnutí pôžičky sa zmluvné strany dohodli, že akýkoľvek spor, nárok alebo rozpor vzniknutý zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou, rozhodne Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie alebo Rozhodcovský súd pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o. alebo Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. Tým nie je dotknuté právo strán žiadať o vydanie predbežného opatrenia alebo vydania platobného rozkazu na všeobecnom súde. Poukazujúc na § 53 ods. 3 Obč. zákonníka okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Súd ďalej poukazuje na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Nakoľko rozhodcovská doložka je neprijateľná, keďže nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, v ktorom má vzniknúť už judikovaný záväzok arbitra, ktorého si vybral vopred dodávateľ. Takýto judikovaný záväzok sa stáva základom pre nútený výkon rozhodnutia a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Nepochybne ide o závažnú záležitosť, a preto je treba zdôrazniť, že viac ako iné si rozhodcovská klauzula vyžaduje pozorné vyhodnotenie v rámci súdnej kontroly. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou (V. ÚS 174/02 ČR), ale viac-menej je založená na takých aspektoch, akými je zisk a podnikanie rozhodcu. Isteže arbitráž vznikla ako legitímny prostriedok vymožiteľnosti práva, ale vo svojej podstate je predovšetkým inštitútom určeným pre podnikateľské prostredie typické vyššou mierou vyváženosti vzájomných pozícií (B2B-bussines to bussines). Z hľadiska dôsledkov je jedno, či rozhodcovské konanie vyvolá rozhodcovská doložka alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred obidvoma (Kristián Csach ,,Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami." CSACH, K., "Štandardné zmluvy", Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, str. 214). Priemerný spotrebiteľ má problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky vyplývajúce z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Súd má zároveň dôvodné obavy, že priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu nečíta, príp. sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy nepracuje. Ten je pritom dôležitý na zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Ak by za takéhoto stavu oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, nie je zanedbateľné (Oceáno). Podľa rozsudku Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02, podľa ktorého má vnútroštátny súd vykonať súdnu kontrolu zmluvného dojednania podľa okolností konkrétnej veci a taktiež rozsudok vo veci Pannon túto zásadnú ochranu spotrebiteľa nemení, akurát si možno predstaviť, že by spotrebiteľ na ochrane netrval. To však predpokladá poučenie spotrebiteľa, ktorý nedokáže poukázať na nekalosť zmluvnej podmienky, a to sa častokrát podceňuje v teórii aj v aplikačnej praxi. Neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická. Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke by bolo v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený. Uviedol, že pre podanie odvolania sú dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2) písm. b), písm. d) a písm. i) O.s.p. V odvolaní uviedol, že z ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní ani v širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmať právny dôvod, na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Konštatoval, že ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je ust. § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z., teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. V čase vydania rozhodcovského rozsudku a po ňom tento dôvod bol v zákone výslovne vymedzený. Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods. 1) uvedeného zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ust. zákona o rozhodcovskom konaní a ani ust. Ex. poriadku ho neoprávňujú iniciovať konanie a posudzovanie o dôvodoch v spomenutom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Pre konanie o výkon rozhodnutia však ust. právneho poriadku, či sekundárnych aktov- nemá žiadne ustanovenia o práve súdu posudzovať otázky, ktoré mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania. Oprávnený sa nestotožnil s tvrdenia okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Uviedol, že návrh zmluvy (vrátane rozhodcovskej doložky) predkladá jedna strana, druhá ho buď akceptuje alebo nie. Povinný sa rozhodol zmluvu uzavrieť, čím prijal návrh rozhodcovskej zmluvy. Veriteľ ako právny predchodca oprávneného dal povinnému dlžníkovi možnosť prijať alebo odmietnuť rozhodcovskú doložku, pričom dlžník mal možnosť vyjadriť svoj súhlas, resp. nesúhlas s riešením sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú zmluvu (vo forme rozhodcovskej doložky), ktorá bola uzavretá plne v súlade s cit. ustanovením o bankách a so súhlasom povinného, nie je preto možné posúdiť ako neprijateľnú podmienku zmluvy a z toho dôvodu neplatnú podľa § 53 ods. 4 Obč. zákonníka. Odôvodňovanie rozhodnutia bez relevantného uvedenia „ právneho posúdenia veci „ - § 157 ods. 2) v spojení s § 167 ods.2) O.s.p. je tak rovnaké porušenie zákona, ako neuvedenie žiadneho zdôvodnenia. Konštatoval, že nedostatočné a nezrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia predstavuje porušenie práva žalovaného podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Oprávnený poukazuje, že exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Zdôraznil, že podľa súčasnej platnej právnej úpravy je rozsudok vydaný rozhodcovským súdom rovnocenný rozsudkom vydaným všeobecnými súdmi v občianskom súdnom konaní. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli priznané trovy odvolacieho konania.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Krajský súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.
Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.
Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, čo akceptuje aj odvolateľ. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/ EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoluje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o pôžičke vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka v časti 15. Všeobecné ustanovenia, bod 15.23 sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Aj súd prvého stupňa v súlade so všeobecnými poznatkami poukazuje na to, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny právny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
V postupe súdu prvého stupňa, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a nevzhliadol ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.
Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že za individuálne dohodnutú v tomto prípade nemožno považovať ani rozhodcovskú zmluvu zo dňa 09.05.2012, uzavretú medzi oprávneným a povinným, pretože bola vopred dodávateľom naformulovaná v rámci typovej zmluvy a je obvyklé, že spotrebiteľ jej obsah nemení. Dokonca aj výber rozhodcovského súdu podľa tejto rozhodcovskej zmluvy, ktorý bol oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh, čo bol v tomto prípade oprávnený a rovnako je to aj v ostatných prípadoch.
Odvolací súd záverom dodáva, že v danom prípade je potrebné ešte posúdiť rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, a preto okresný súd správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Krajský súd preto uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .