Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-126-2012.pdf
PDF · 119.95 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
CA-10C/126/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Čadca v konaní pred samosudcom Mgr. Richardom Golisom, v právnej veci navrhovateľov: 1/ A. T., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX H. a 2/ A. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, XXX XX H., oboch štátnych príslušníkov Slovenskej republiky, oboch právne zastúpených splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1 A, 022 01 Čadca, proti odporcovi: Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vo výške 1.845,13- eur, takto
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v rade 1/ a v rade 2/ spoločne sumu 1.845,13- eur, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania, podaným na Okresnom súde Čadca dňa 21.8.2012, sa navrhovatelia v rade 1/ a 2/ proti odporcovi domáhajú zaplatenia sumy spolu vo výške 1.845,13- eur, titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím - a to začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia navrhovateľom uznesením príslušníka OO PZ Turzovka zo dňa 25.3.2009 ČVS: ORP-515/TU-CA-2009, proti ktorému podanú sťažnosť navrhovateľov ako obvinených zamietla Okresná prokuratúra Čadca uznesením sp. zn. Pv 354/09-8 zo dňa 25.3.2009 a dňa 24.6.2010 podala obžalobu na navrhovateľov, pričom Okresný súd Čadca v konaní sp. zn. 2T/74/2010 navrhovateľov spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil - za podmienok ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Takto uplatnený nárok vo svojom písomnom návrhu navrhovatelia ďalej odôvodnili nasledujúcimi skutkovými a právnymi tvrdeniami:
Vyššie citovaným uznesením ČVS: ORP-515/TU-CA-2009 zo dňa 25.3.2009 policajný orgán na základe trestného oznámenia začal voči navrhovateľom v rade 1/ a 2/ trestné stíhanie a zároveň im vzniesol obvinenie pre prečiny výtržníctva a ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods.1 písm. a) a § 156 ods.1 Trestného zákona.
Navrhovatelia proti uzneseniu o vznesení obvinenia podali v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú však prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca cit. uznesením sp. zn. Pv 354/09-8 zo dňa 25.3.2009 zamietol ako nedôvodnú a dňa 24.6.2010 proti nim podal obžalobu pre skutky, ktoré boli predmetom obvinenia.
Po tom, ako Okresný súd Čadca najskôr trestným rozkazom sp. zn. 2T/74/2010 navrhovateľov v rade 1/ a 2/ uznal za vinných a odsúdil ich na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jeden rok, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu jeden rok, navrhovatelia proti trestnému rozkazu podali odpor a súd na prejednanie veci nariadil hlavné pojednávanie. Po vykonanom dokazovaní ich Okresný súd Čadca rozsudkom sp. zn. 2T/74/2010 zo dňa 24.5.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline oboch spod obžaloby oslobodil, oboch z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa voči navrhovateľom viedlo trestné konanie, nie je trestným činom.
Navrhovatelia sa na podklade citovaného rozsudku Krajského súdu v Žiline obrátili listom zo dňa 18.4.2012 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako príslušný orgán, ktorý koná v mene štátu podľa § 4 ods.1 písm. b) cit. zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré však v písomnej odpovedi zo dňa 13.8.2012 k ich žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody oznámilo, že postup povereného policajta OO PZ Turzovka bol v súlade so zákonom.
Navrhovateľom vznikla vedením trestného konania voči nim škoda z titulu vynaložených trov právneho zastúpenia v celkovej výške 1.845,13- eur, vyúčtovaných navrhovateľom a následne zaplatených v kancelárii ich právneho zástupcu, ktorej náhradu preto uplatňujú proti štátu, odvodzujúc jeho zodpovednosť za takto spôsobenú škodu z ust. § 3 ods.1 písm. a), § 5 ods.1 a § 6 ods.1 a 2 v spojení s § 18 cit. zákona č. 514/2003 Z.z., ako zodpovednosť za škodu, ktorá bola navrhovateľom spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, vo vzťahu k predmetu škody dávajúc do pozornosti súdu okrem iných i právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 01.7.2003 č.j. I. ÚS 513/2002.
Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 10.01.2013, doručenom súdu dňa 16.01.2013, navrhol návrh navrhovateľov zamietnuť. V prvom rade namietol nedostatok právomoci civilného súdu konať vo veci návrhu navrhovateľov s poukazom na ust. § 7 Občianskeho súdneho poriadku, dôvodiac s odkazom na ust. § 6 ods.1 cit. zák. č. 514/2003 Z.z., že súd je v konaní rozhodnutím príslušného orgánu, ktorým konštatuje nezákonnosť, viazaný a nemôže prípadnú nezákonnosť rozhodnutia riešiť ako predbežnú otázku a teda že civilný súd nemá právomoc určovať, či rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktorých postup upravujú na to príslušné právne normy, sú alebo nie sú zákonné. Orgánom príslušným určovať, či bolo uznesenie o vznesení obvinenia zákonné alebo nie, je dozorujúca prokuratúra, prípadne jej nadriadená súčasť, nie však civilný súd. Prokuratúra ako na to príslušný orgán zamietla sťažnosť proti vzneseniu obvinenia ako nedôvodnú a týmto rozhodnutím prokurátora je preto v tomto civilnom konaní súd viazaný.
Ďalej odporca namietal nedostatok procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky v tejto veci, s poukazom na ust. § 4 ods.1 písm. b) a písm. f) cit. zák. č. 514/2003 Z.z. s odôvodnením, že navrhovatelia podali proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 25.3.2009 sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora zo dňa 07.5.2009 zamietnutá ako nedôvodná a dňa 24.6.2010 bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Čadca podaná na navrhovateľov v rade 1/, 2/ podaná obžaloba. Okrem toho vyšetrovateľ Policajného zboru v predmetnej trestnej veci nikdy nekonal v rozpore so záväzným pokynom dozorujúceho prokurátora. Orgánom procesne spôsobilým konať v mene Slovenskej republiky v tejto veci je preto podľa odporcu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.
Nakoniec odporca namietal neopodstatnenosťou návrhu vo veci, dôvodiac nedostatkom splnenia jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa § 3 v spojení s § 6 ods.1 a 2 cit. zák. č. 514/2003 Z.z., ktorou je zrušenie alebo zmena takéhoto rozhodnutia na to príslušným orgánom. Táto podmienka však podľa odporcu v predmetnej veci splnená nebola, pretože rozhodnutie o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť po tom, ako sťažnosť navrhovateľov ako obvinených proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá ako neopodstatnená. Dal ďalej do pozornosti súdu úpravu postupu a právomocí policajného orgánu alebo vyšetrovateľa a prokurátora podľa § 206 ods.1 a § 230 ods.1,2 Trestného poriadku, zdôrazňujúc, že policajný orgán alebo vyšetrovateľ pri rozhodovaní o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia konkrétnej osobe vychádza z úrovne poznatkov, ktoré má v tom čase k dispozícii a až v priebehu konania, po vykonaní vyšetrovacích úkonov je možné dospieť k záveru, či existuje dôvodné podozrenie, že obvinený skutok spáchal. O dôvodnosti záveru policajného orgánu (vyšetrovateľa) je oprávnený rozhodnúť na základe podanej sťažnosti, alebo po doručení uznesenia o začatí trestného stíhania prokurátor, ktorý je tiež oprávnený zrušiť ktorékoľvek
nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie a opatrenie vyšetrovateľa a môže ho nahradiť vlastným rozhodnutím a opatrením, pričom v predmetnej veci prokurátor uznesenie o vznesení obvinenia nezrušil ako nezákonné a sťažnosť navrhovateľov proti nemu smerujúcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Na podporu svojej argumentácie odporca citoval z právnych záverov uvedených v odôvodnení rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.4.2010 vo veci sp. zn. 10Co/320/2009 a Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.6.2008 vo veci sp. zn. 12Co/104/08.
Okrem toho nakoniec odporca namietal i proti výške uplatneného nároku tvrdiac, že v zmysle § 25 cit. zák. č. 514/2003 Z.z. a všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníku navrhovatelia nepreukázali vznik skutočnej škody. Podľa jeho názoru náklady trestného konania sami osebe nie sú škodou, keďže za vynaložené náklady bol navrhovateľom poskytnutý ekvivalent v podobe právnych služieb obhajcu. Namietal tiež nedostatok preukázania navrhovateľmi, že faktúru, ktorými im bola vyúčtovaná cena právnych služieb, skutočne i uhradili a preukázania ich zaúčtovania advokátom, ktorý ich v trestnom konaní zastupoval, vrátane preukázania osvedčenia o jeho registrácii ako platiteľa dane z pridanej hodnoty.
Súd po vypočutí zástupcov oboch strán sporu a navrhovateľa v rade 1/ na pojednávaní dňa 18.9.2013 vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými obomi stranami a oboznámením podstatného obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/74/2010 vo veci sporného trestného konania vedeného proti navrhovateľom v rade 1/ a 2/.
Obe strany prostredníctvom svojich právnych zástupcov na pojednávaní zotrvali na svojej argumentácii v zmysle vyššie citovaných písomných podaní. Odporca okrem toho doplnil svoju námietku nepríslušnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na zastupovanie štátu v konaní v tejto veci, s poukazom na novelizáciu zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z.z., osobitne novelizácie ustanovení upravujúcich príslušnosť orgánu konajúceho v mene štátu, tvrdiac naďalej, že takýmto orgánom je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, keďže sťažnosť navrhovateľov ako obvinených proti spornému uzneseniu policajného orgánu o vznesení obvinenia prokurátor zamietol ako nedôvodnú a následne podal proti navrhovateľom obžalobu na súde (odporca po pojednávaní na podporu svojej námietky súdu dodatočne doručil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 23.9.2013 vo veci sp. zn. 14C/351/2012, ktorým súd pripustil „zmenu označenia odporkyne zo Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, 812 72 Bratislava, Pribinova 2, na Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, 812 85 Bratislava“, postupom podľa § 92 ods.2,3 Občianskeho súdneho poriadku a s odkazom na ust. § 4 ods.1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z.z. v novelizovanom znení, účinnom od 01.01.2013).
Medzi účastníkmi neboli sporné (§ 120 ods.3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov - „OSP“) jednotlivé skutkové tvrdenia navrhovateľov, týkajúce sa vlastného priebehu sporného trestného konania a v ňom vydaných rozhodnutí príslušných orgánov činných v trestnom konaní, objektivizované nakoniec obsahom pripojeného spisu, z ktorého súd zistil najmä:
- na základe skutočností oznámených A. B. do zápisnice o podaní oznámenia podľa § 59 ods.3 zákona SNR č. 372/1990 Zb. zo dňa 04.3.2009 a po podaní vysvetlenia N. B. v zápisnici zo dňa 11.3.2009, poverený príslušník OO PZ v Turzovke uznesením ČVS: ORP-515/TU-CA-2009 zo dňa 25.3.2009 podľa § 199 ods.1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie a súčasne podľa § 206 ods.1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie navrhovateľom v rade 1/ a 2/ A. T. a A. P. pre prečin výtržníctva a ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods.1 písm. a) a § 156 ods.1 Trestného zákona, ktorý mali spáchať dňa 02.3.2009;
- obaja navrhovatelia ako obvinení podali proti cit. uzneseniu policajného orgánu riadne a včas sťažnosť, navrhujúc vypočuť svedkov incidentu, tvrdiac, že tvrdenia N. B. sa nezakladajú na pravde, pretože on bol útočník a A. P. konal v krajnej núdzi, keď poškodeného stiahol z obv. T., ktorý bol zranený a dezorientovaný;
- prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca uznesením č.k. Pv 354/09-8 zo dňa 07.5.2009 sťažnosť oboch obvinených ako nedôvodnú zamietol, nezistiac v postupe policajného orgánu pochybenie a považujúc napadnuté rozhodnutie za zákonné a dôvodné, konštatujúc ďalej, že o vine alebo nevine obvinených bude možné rozhodnúť až po náležitom zistení skutkového stavu veci, aj na základe okolností uvádzaných obvinenými na svoju obhajobu;
- po vykonanom vyšetrovaní dňa 24.6.2010 prokurátorka Okresnej prokuratúry Čadca podala pod č. k. Pv 354/09-33 na Okresnom súde Čadca proti obom navrhovateľom ako obvineným (a tiež proti N.
B.) obžalobu zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods.1 písm. a) Trestného zákona, v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, pre skutok opísaný v bode 1/ vo výrokovej časti obžaloby;
- Okresný súd Čadca najskôr trestným rozkazom č.k. 2T 74/2010-158 zo dňa 09.7.2010 uznal všetkých troch obvinených za vinných podľa podanej obžaloby prokurátora, oboch navrhovateľov ako obvinených za to odsúdil na úhrnné tresty odňatia slobody vo výmere jeden rok, s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu v trvaní jeden rok;
- obaja navrhovatelia ako obvinení podali prostredníctvom svojho obhajcu proti cit. trestnému rozkazu odpor, namietajúc, že skutok sa nestal tak, ako bol opísaný v obžalobe prokurátora;
- Okresný súd Čadca, ktorý na základe podaného odporu nariadil vo veci hlavné pojednávanie, po vykonanom dokazovaní vo veci rozsudkom č. k. 2T/74/2010-212 zo dňa 24.5.2011 oboch navrhovateľov ako obžalovaných oslobodil spod obžaloby a to navrhovateľa v rade 1/ A. T. podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom a navrhovateľa v rade 2/ A. P. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný;
- prokurátorka Okresnej prokuratúry Čadca podala proti cit. rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré písomne odôvodnila dňa 25.7.2011, navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie;
- k cit. odvolaniu sa vyjadrili obaja navrhovatelia ako obžalovaní prostredníctvom svojho obhajcu vo vyjadrení zo dňa 22.12.2011, navrhujúc, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol;
- odvolací Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 3To/99/2011-248 zo dňa 12.01.2012 podľa § 321 ods.1 písm. b), ods.3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol obžalovaný A. P. oslobodený spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku a súčasne menovaného postupom podľa § 322 ods.3 Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby prokurátora podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom; cit. rozhodnutie odvolacieho súdu (a súčasne i cit. napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu) nadobudlo právoplatnosť dňa 12.01.2012.
Navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 18.4.2012, adresovaným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, požiadali o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v celkovej výške 1.845,13 eur z titulu trov obhajoby v trestnom konaní - s odôvodnením zhodným s vyššie citovaným odôvodnením návrhu na začatie konania v tejto občianskoprávnej veci.
O predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody navrhovateľov prostredníctvom ich právneho zástupcu informovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom č. SLV-PS-486/2012 zo dňa 13.8.2012, ktorým po upovedomení, že tomuto orgánu bola žiadosť navrhovateľov postúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 27.4.2012 a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky následne ich žiadosť prerokovalo v súlade s ust. § 4 ods.1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., navrhovateľom oznámilo, že ich žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nie je možné vyhovieť pre nesplnenie základných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu - argumentujúc zhodne s odôvodnením svojho cit. vyjadrenia v tejto občianskoprávnej veci zo dňa 10.01.2013, v jeho časti námietok proti opodstatnenosti návrhu vo veci samej.
Navrhovatelia ďalej predložili v prílohe svojho návrhu v tejto veci faktúru odmeny a výdavkov za advokátske úkony č. 129 09 zo dňa 08.3.2012, vystavenú obom navrhovateľom ich obhajcom JUDr. Miroslavom Stopkom, advokátom so sídlom v Čadci, za obhajobu v predmetnej trestnej veci v celkovej sume 1.845,13 eur, ktorú v priebehu konania na pojednávaní doplnili predložením príjmového pokladničného dokladu o úhrade tejto faktúry v plnej výške dňa 05.4.2012.
Obe strany sporu okrem toho na podporu svojej právnej argumentácie označili a v prílohe svojich písomných podaní a potom v priebehu konania predložili súdu kópie viacerých rozhodnutí súdov v obdobných veciach, ako je už skôr uvedené.
Po takto vykonanom dokazovaní, v rozsahu potrebnom pre riadne zistenie skutkového stavu veci na rozhodnutie vo veci samej (§ 153 ods.1 OSP), pričom ani jedna zo strán občianskeho súdneho sporového konania ani po procesnom poučení súdom podľa ust. § 120 ods.4 OSP žiadne ďalšie dôkazy
nepredložila, neoznačila a nenavrhla vykonať, hodnotiac jednotlivé vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 OSP), súd dospel k nasledujúcim skutkovým a právnym záverom, na základe ktorých vo veci rozhodol.
Súd v konaní o návrhu navrhovateľov proti odporcovi o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci aplikoval ustanovenia cit. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako osobitného predpisu, v spojení so všeobecnými spoločnými ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov („Obč. zák.“) o náhrade škody na ktoré ďalej v jednotlivostiach odkazuje.
V prvom rade sa musel súd vysporiadať s námietkou odporcu vo vzťahu k jeho pasívnej legitimácii v konaní - dôvodiaceho (i v cit. písomnej odpovedi na žiadosť navrhovateľov o predbežné prerokovanie nároku), že na trestnom stíhaní sa zúčastňujú tri rezorty a v danom prípade, osobitne po novelizácii cit. zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z.z., účinným od 01.01.2013, pasívna legitimácia nemôže byť definovaná právnou skutočnosťou, ktorému štátnemu orgánu bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaná, resp. ktorému bola postúpená, keďže táto je v súčasnej cit. právnej úprave definovaná jednoznačne v ustanovení § 4. Podľa odporcu návrh navrhovateľov stojí na tvrdení o nezákonnosti rozhodnutia, pričom v konkrétnom prípade navrhovatelia za takéto rozhodnutie uvádza uznesenie policajného orgánu o vznesení obvinenia navrhovateľom, dávajúc však do pozornosti súdu uznesenie prokuratúry o zamietnutí sťažnosti proti tomuto uzneseniu, následné podanie obžaloby prokurátorom na súd i prípadný nesprávny postup súdu, ktorý najskôr vo veci rozhodol trestným rozkazom. Podľa odporcu by mala štát v predmetnom spore so zreteľom na konkrétne okolnosti zastupovať v zmysle ust. § 4 cit. zákona Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.
Tak ako súd stranám naznačil procesným postupom podľa ust. § 100 ods.1 OSP v spojení s ust. § 103 a súvisiacich ust. OSP svoje právne posúdenie tejto - svojim charakterom procesnej - otázky už v priebehu konania (na pojednávaní dňa 18.9.2013), opätovne zdôrazňuje, že vyššie uvedené námietky odporcu v skutočnosti svojim obsahom nie sú námietkami tzv. pasívnej legitimácie (tzn. existencie právneho vzťahu účastníkov sporu vo vzťahu k predmetu sporu, vyplývajúceho z hmotného práva) v pravom slova zmysle. Nárok navrhovateľov v tejto veci smeruje od začiatku a jednoznačne voči konkrétne označenému subjektu práva, ktorým je Slovenská republika, teda štát, za ktorý v občianskom súdnom konaní v zmysle ust. § 21 ods.4 OSP koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu.
Vo vzťahu k predmetu sporu v tejto veci osobitným predpisom, určujúcim príslušný štátny orgán vystupujúci v tomto občianskoprávnom konaní za štát, je cit. zákon č. 514/2003 Z.z., menovite jeho ustanovenia § 4 ods.1 a 2. Ak ide o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci v trestnom konaní, prichádzajú do úvahy ako príslušné orgány konajúce v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (podľa ust. § 4 ods.1 písm. a/ bod 1 - alebo podľa § 4 ods.2 vtedy, ak by nebolo možné príslušný orgán určiť podľa ods.1), Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (podľa ust. § 4 ods.1 písm. b/), alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (podľa ust. § 4 ods.1 písm. f/).
Ustanovenie § 4 ods.3 cit. zákona ukladá povinnosť štátnemu orgánu, u ktorého bol nárok na náhradu škody uplatnený a ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa § 4 ods.1 a 2, bezodkladne postúpiť žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 cit. zákona) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Ustanovenie § 4 ods.1 písm. m) cit. zákona v prípadoch, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, určuje ako príslušný štátny orgán ten, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), resp. ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
Po tom, ako navrhovatelia žiadosť na predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 cit. zákona podali na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré postupom podľa ust. § 4 ods.3 v spojení s ust. § 15 ods.2 cit. zákona žiadosť postúpilo Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktoré potom obdobne nepostupovalo, neoznámilo prípadným iným štátnym orgánom ani navrhovateľom ako žiadateľom svoju nepríslušnosť konať vo veci, ale o ich žiadosti meritórne konala a o výsledku žiadateľov písomne upovedomila cit. listom zo dňa 13.8.2012 spolu s poučením o ich možnosti uplatnenia si nároku v občianskom súdnom konaní.
Zákon č. 514/2003 Z.z. v novelizovanom znení, účinnom do 01.01.2013 skutočne novo formuluje podmienky konania Ministerstva vnútra v mene štátu vo veciach náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci v ust. § 4 ods.1 písm. b), podmieňujúc jeho pôsobnosť v prípadoch, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru tým, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo povereného policajta a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu (bod 1), alebo že vyšetrovateľ alebo poverený policajt nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Súčasne zostalo pôvodné (v porovnaní s cit. pôsobnosťou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky všeobecné) vymedzenie pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ako aj zákonom stanovená domnienka príslušnosti v ust. § 4 ods.1 písm. m) cit. zákona, tzn. toho štátneho orgánu príslušného podľa písm. a) až l), vrátane všetkých troch vymenovaných ústredných orgánov štátu, do rezortnej pôsobnosti ktorých patria orgány činné v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci (tvoriaceho jeden celok, počnúc prípravným konaním vedeným policajným orgánom pod dozorom prokurátora a po podaní obžaloby na súde končiac právoplatným rozhodnutím súdu), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku a ktorý žiadosť nepostúpil z dôvodu svojej prípadnej nepríslušnosti inému príslušnému orgánu, ale ju meritórne vybavil.
Podľa názoru súdu je preto Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré vecne konalo o žiadosti navrhovateľov o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 cit. zákona, ako podmienke uplatnenia neuspokojeného nároku navrhovateľmi na súde (§ 16 ods.1 cit. zákona), tým príslušným štátnym orgánom, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, za podmienok ust. § 4 ods.1 písm. m) cit. zákona. Každý iný výklad cit. zákonných ustanovení vo vzťahu k postupu dotknutých štátnych orgánov v predmetnej veci by bol voči navrhovateľom ako poškodeným, ktorí nijako nemohli ovplyvniť postup dotknutých štátnych orgánov, „posúvajúcich si“ medzi sebou vec na vybavenie, vrátane následných námietok svojej nepríslušnosti uplatňovaných i tým štátnym orgánom, ktorý nakoniec vec vybavil, šikanózny, v rozpore s vymedzením pôsobnosti občanov a štátnych orgánov vo vzťahu k štátnej moci v čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky a odporujúcim i duchu a účelu citovanej právnej úpravy.
Navrhovatelia - uplatňujúc nárok v tejto veci ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím podľa ust. § 3 ods.1 písm. a) v spojení s ust. §§ 5 a 6 cit. zákona - vo svojom návrhu v tejto veci jednoznačne označili konkrétne rozhodnutia v spornej trestnej veci, vydané orgánmi činnými v trestnom prípravnom konaní, pre navrhovateľov nepriaznivé, ktoré viedli k začatiu ich trestného stíhania a následnému podaniu obžaloby zo spáchania trestného činu na súde - a to cit. uznesenie policajného orgánu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia navrhovateľom v rade 1/ a 2/ zo dňa 25.3.2009 v spojení s cit. uznesením prokurátora zo dňa 07.5.2009, ktorým zamietol sťažnosť oboch navrhovateľov proti uzneseniu policajného orgánu; pričom v rozpore s rozhodnutiami orgánov činných v prípravnom trestnom konaní výsledkom trestného konania po podaní obžaloby na súde bolo právoplatné oslobodenie oboch navrhovateľov spod obžaloby, teda skončenie ich trestného stíhania a úplné zbavenie od vzneseného obvinenia.
Zodpovednosť štátu v zmysle citovanej právnej úpravy v zákone č. 514/2003 Z.z. je zodpovednosťou objektívnou, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa po preukázaní zákonom stanovených predpokladov (v konkrétnej veci po preukázaní existencie nezákonného rozhodnutia) nemožno zbaviť (§ 4 ods.1 písm. a/, ods.2 cit. zákona). V ustanoveniach §§ 5 a 6 cit. zákona č. 514/2003 Z.z., definujúcej nezákonné rozhodnutie a vychádzajúc z judikatúry súdov (vo vzťahu k predmetu sporu v tejto veci si súd osvojuje menovite právne závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, na ktoré v podrobnostiach súd tiež odkazuje, tak ako i vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach, menovite napr. vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 14C/3/2010) právoplatné oslobodenie navrhovateľov ako obvinených spod obžaloby (podľa ust. § 285 písm. b/ Trestného poriadku, pretože skutok, pre ktorý boli v trestnom konaní stíhaní, nie je trestným činom) má obdobne ako zastavenie trestného stíhania z takých istých dôvodov nevyhnutne tie isté dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (v danom prípade v spojení s uznesením prokurátora o zamietnutí sťažností obvinených proti tomuto uzneseniu), účinky ktorých takýmto právoplatným skončením trestného konania zanikajú.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd konštatuje splnenie zákonných podmienok podľa ust. § 6 ods.1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (citované rozhodnutia policajného orgánu a prokurátora o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia navrhovateľom v rade 1/ a 2/ zo spáchania trestného činu je so zreteľom
na výsledok trestného konania z hľadiska relevantnej právnej úpravy objektívne potrebné považovať za nezákonné) a ust. § 5 ods.1 cit. zákona v spojení so všeobecnými ustanoveniami Obč. zák. o náhrade škody (pretože obom navrhovateľom, núteným v dôsledku nezákonného rozhodnutia čeliť trestnému stíhaniu v trestnom konaní vznikla v príčinnej súvislosti s ním škoda - predstavujúca preukázane vynaložené finančné prostriedky na ich obhajobu v trestnom konaní prostredníctvom splnomocneného advokáta, tak ako to v takýchto prípadoch výslovne predpokladá ust. § 18 ods.1, ods.3 cit. zákona č. 514/2003 Z.z.).
Konštatujúc tak právnu dôvodnosť základu uplatneného nároku oboch navrhovateľov proti odporcovi na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, za podmienok citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., súdu zostalo preskúmať výšku uplatneného nároku.
Navrhovatelia preukázali predloženými listinnými dôkazmi, že svojmu splnomocnenému zástupcovi za obhajobu v spornom trestnom konaní zaplatili finančné prostriedky v plnej ním vyúčtovanej výške, zodpovedajúcej výške uplatnenej istiny v tejto veci. Súd, posudzujúc, či možno takto, hoci preukázane, vyplatené finančné prostriedky v plnej výške považovať za skutočnú škodu v zmysle ust. § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 442 ods.1 Obč. zák., preskúmal preto ďalej správnosť vyúčtovania právnych služieb, poskytnutých navrhovateľom v predmetnej trestnej veci ich obhajcom z hľadiska rozsahu skutočne poskytnutých právnych služieb podľa obsahu trestného spisu a potom, vychádzajúc z ust. § 18 ods.3 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. podľa príslušných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Súd takto zistil, že obhajca oboch navrhovateľov v priebehu trestného konania sám, alebo prostredníctvom svojich advokátskych koncipientov (pri jednotlivých úkonoch prípravného konania) poskytol obom právne služby v rozsahu všetkých úkonov právnej služby (§ 14 cit. vyhl.) vymenovaných v predloženom vyúčtovaní (faktúre č. 129 09 zo dňa 08.3.2012), ako odmenu vo výške tarifnej sadzby podľa ust. § 12 ods.3 písm. a) cit. vyhl., tzn. vo výške 1/12 príslušného zverejneného výpočtového základu podľa § 1 ods.3 cit. vyhl. v r. 2009 až 2012 (podľa hornej hranice trestnej sadzby pre trest odňatia slobody za trestné činy, pre ktoré boli obaja obvinení stíhaní), zníženej vzhľadom na zastupovanie dvoch osôb o 20 % podľa ust. § 13 ods.3 cit. vyhl. a naopak s pripočítaním 20 % dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 18 ods.3 cit. vyhl. v spojení s ust. s ust. § 22 ods.1,2 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ktorej, ako je súdu známe z úradnej činnosti a rozhodovania o trovách konania v iných veciach, bol právny zástupca navrhovateľ v čase poskytovania právnych služieb v predmetnej trestnej veci registrovaným platiteľom) a spolu s paušálnou náhradou režijných výdavkov podľa § 16 ods.3 cit. vyhl. - vyúčtoval teda navrhovateľom ako svojim klientom správne, podľa citovaných ustanovení cit. vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. a na základe takéhoto vyúčtovania mu navrhovatelia v plnej výške plnili. Majúc tak za preukázanú skutočnú výšku škody spôsobenej navrhovateľom v rade 1/ a 2/, za ktorú, ako je skôr uvedené, zodpovedá odporca z titulu svojej objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorej zodpovednosti sa v zmysle ust. § 3 ods.2 cit. zákona štát nemôže zbaviť, súd návrhu navrhovateľov v rade 1/ a 2/ proti odporcovi ako dôvodnému čo do základu i výšky uplatnených nárokov v celom rozsahu vyhovel.
Pretože po tom, ako súd pojednávanie vo veci samej dňa 18.9.2013 postupom podľa § 156 ods.2 OSP odročil na ďalší termín na účel vyhlásenia rozsudku v prejednávanej veci, pričom navrhovatelia v rade 1/ a 2/, ktorí mali v konaní plný úspech a za podmienok podľa ust. § 142 ods.1 OSP by im proti neúspešnému odporcovi podľa zásady úspechu v konaní patril nárok na náhradu trov konania v plnej výške preukázaných účelne vynaložených trov konania, ktorý procesný nárok prostredníctvom svojho právneho zástupcu i riadne a včas uplatnili (§ 151 ods.1 OSP), až do vyhlásenia tohto rozsudku však trovy vzniknuté z titulu ich právneho zastúpenia v tejto občianskoprávnej veci nevyčíslili a nejedná sa o prípad predpokladaný v ust. § 151 ods.2 v spojení s § 151 ods.1 OSP, súd - nepoznajúc konkrétnu výšku inak uplatneného nároku na náhradu trov a súčasne s vyhlásením rozsudku na pojednávaní odročenom podľa § 156 ods.2 OSP doručujúcim účastníkom jeho písomné vyhotovenie (tzn. s vylúčením možnosti vyhradenia si určenia výšky trov v písomnom rozhodnutí podľa § 151 ods.5 OSP) - si prostredníctvom procesného postupu podľa § 151 ods.3 OSP vyhradil , že o trovách rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, za podmienok cit. ustanovenia v zákonom ustanovenej lehote do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, za predpokladu dodatočného vyčíslenia trov právneho zastúpenia navrhovateľov v lehote troch pracovných dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto jeho písomného vyhotovenia, prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline (§ 201, § 204 ods. 1 OSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 OSP - z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods.1 OSP). Odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods.2 OSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods.3 OSP).
Podľa § 205 ods.2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods.1 OSP). Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého (§ 159 ods.2 OSP). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na plnenie (§ 161 ods.1 OSP). Ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný, len čo nadobudol právoplatnosť (§ 161 ods.2 OSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z.z.) ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods.1 OSP).