Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/265/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Ivety Jankovičovej v právnej veci žalobkyne: J. Q., nar. XX. T. XXXX, bytom D., N. X, zast. advokátkou: JUDr. Eva Bellová, Šamorín, Mliečno 511, proti žalovanému: N. G., nar. XX. S. XXXX, bytom D., D. XX, zast. advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 22. júla 2011 č. k. -156 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokátky náhradu trov odvolacieho konania v sume 194,50 eur a to do 3 dní.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľností parc. č. 3301/22 o výmere 30.454 m2 a parc. č. 3301/24 o výmere 7.645 m2, oboch s kultúrou orná pôda a evidovaných príslušnou správou katastra na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely registra „C“ v katastrálnom území D. (ďalej tiež len „sporné nehnuteľnosti“), je žalobkyňa v podiele 1/1. Žalobkyni potom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak inak potom, čo sa žalobkyňa pôvodnou žalobou (z 27. apríla 2010) domáhala popri určení zhora tiež negatívneho určenia vo vzťahu k žalovanému (rozumej určenia, že žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností) a na takejto (kumulovanej) požiadavke zotrvala aj ďalším podaním z 28. februára 2011, avšak následne podaním zo 17. júna 2011 negatívnu určovaciu požiadavku opustila a ešte pred rozhodnutím napadnutým rozsudkom došlo (uznesením z 8. júla 2011) k vysloveniu súhlasu (súdu prvého stupňa) so zmenou petitu žaloby (?). Rozhodnutie rozsudkom vo veci bolo odôvodnené právne ust. , a o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „“); O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) a a o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) i s odkazmi na a o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách (taktiež v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že žaloba bola opodstatnenou. Žalobkyňa si totiž 9. júna 2004 v súlade s (ako oprávnená osoba po pôvodnom vlastníkovi, jej nebohom otcovi I. U.) na Obvodnom pozemkovom

úrade v Dunajskej Strede uplatnila reštitučný nárok, avšak Slovenský pozemkový fond (ďalej tiež len „SPF“) napriek zákonnej úprave, ukladajúcej mu povinnosť s pozemkami až do navrátenia ich vlastníctva oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a to bez možnosti pozemky previesť odo dňa účinnosti takéhoto zákona do vlastníctva iného (s následkom neplatnosti právneho úkonu toto nerešpektujúceho) najskôr požiadal listom z 26. apríla 2004 Správu katastra Dunajská Streda o zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (vrátane tých sporných), ktoré boli odňaté ich pôvodnej vlastníčke Z. G., s uvedením, že pozemky neboli predmetom prídelového konania a následne ako prevodca 8. júna 2004 uzavrel zmluvu o prevode vlastníctva k pozemkom s nadobúdateľmi K. D., rod. B. a C. B. (ďalej len „predchodcovia“), ktorí neskôr sporné nehnuteľnosti previedli na žalovaného. Už prvotné tvrdenie vedúce k zápisu SPF v katastri bolo však v rozpore so skutočnosťou, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti boli pridelené výmerom osídľovacieho úradu pre Slovensko v Bratislave č. 29/344-680/1949 z 20. januára 1950 otcovi žalobkyne I. U. (potom, čo tieto boli odňaté pôvodnej vlastníčke Z. G. na základe dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom), o tom sa však SPF pred podaním svojej žiadosti nepresvedčil a nevyžiadal si ani predchádzajúce stanovisko príslušného pozemkového úradu (či na sporné nehnuteľnosti nebol uplatnený reštitučný nárok). Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám, ani SPF nemohol platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré nevlastnil, pričom tu súčasne od 1. januára 2004 do 31. decembra 2004 platil zákaz s nehnuteľnosťami disponovať. Všetky prevody vlastníctva sporných nehnuteľností preto boli podľa súdu prvého stupňa absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Žalovaným požadované vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi jeho predchodcami a ním, ako aj zmluvy o prevode vlastníctva, uzavretej medzi SPF a takýmito predchodcami pritom potrebné nebolo, nakoľko posúdenie otázky platnosti týchto právnych úkonov má povahu prejudiciálnych (predbežných) otázok (majúcich význam pre konečné rozhodnutie o tom, kto je /právne/ vlastníkom sporných nehnuteľností). Argumentácia žalovaného, že on sa naďalej považuje za dobromyseľného vlastníka sporných nehnuteľností pre existenciu dobrej viery v čase uzavretia zmluvy, podľa súdu prvého stupňa taktiež neobstojí, nakoľko okamihom získania poznatku o existencii duplicitného zápisu vlastníctva aj v prospech žalobkyne muselo dôjsť k strate dobromyseľnosti, keď tu (opätovne) platí, že vlastníctvo ani on nemohol nadobudnúť od nevlastníkov. Naliehavý právny záujem (na požadovanom určení) bol potom daný tým, že bez určenia vlastníckeho práva by žalobkyňa nemala možnosť nikdy nakladať so svojim vlastníctvom a užívať ho, nakoľko by vo výkone svojho práva bola obmedzená samotnou existenciou druhého vlastníka. V časti trov konania napokon súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne tým, že žalobkyňa náhradu trov konania nežiadala.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní vytýkajúcom súdu prvého stupňa predovšetkým vyvodenie z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení, nesprávnosť právneho posúdenia veci i zaťaženie konania inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie (odvolacie dôvody podľa , a ), namietal najmä dobromyseľnosťou jeho predchodcov pri nadobúdaní vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, pričom títo dosiaľ neboli účastníkmi žiadneho konania, hoci nepriamo sa všetky predchádzajúce rozhodnutia (vydané v súdnom či správnom konaní) týkali ich práv a právom chránených záujmov, a aj preto ich mal súd prvého stupňa do konania pribrať (?). Podľa jeho názoru on (odvolateľ) a pred ním i jeho predchodcovia sporné nehnuteľnosti nadobudli na základe platných právnych úkonov, on konkrétne na základe platnej kúpnej zmluvy vloženej do katastra pod č. V 2870/2004. Podieľal sa (odvolateľ) aj na značnom zveľadení pozemkov, ktoré jeho pričinením stratili na doterajšom charaktere a nadobudli vyššiu predajnú hodnotu, čo mali pri svojom rozhodovaní zohľadniť správne orgány a následne aj súd, keď mali zvoliť iný postup a poskytnúť mu ako dobromyseľnému nadobúdateľovi pozemkov napr. náhradu finančného ekvivalentu i pozemky rovnakého druhu (???). Prejudiciálne riešenie neplatnosti predchádzajúcich prevodov vlastníctva považuje za nedostačujúce, nakoľko jeho ani jeho predchodcov dostatočne nechráni a preto podľa jeho názoru nebol úplný ani okruh účastníkov na žalovanej strane sporu. Zároveň je (na rozdiel od súdu prvého stupňa) toho názoru, že žiadosť z 26. apríla 2004 o zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam adresovanú Správe katastra v Dunajskej Strede nie je možné považovať za právny úkon majúci za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Zo strany Správy katastra Dunajská Streda došlo k pochybeniu jednak pri vykonaní zápisu vlastníctva v prospech SR (Slovenskej republiky), ako aj pri vyznačení duplicitného vlastníctva nehnuteľností na LV č. XXXX pre k. ú. D., keďže sa tak stalo bez právneho titulu (svedčiaceho v prospech výlučného vlastníctva žalobkyne). Súd prvého stupňa

tak na podporu svojho rozhodnutia použil výlučne argumenty v prospech žalobkyne, pričom ochrane jeho práv (žalovaného) sa vôbec nevenoval.

Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Námietky odvolateľa považuje za účelové, zavádzajúce, nekvalifikované, právne nevyargumentované a ako také nedôvodné a spôsobujúce iba predlžovanie konania. Za nedôvodné považuje najmä neustále spochybňovanie žalovaným samotného reštitučného konania, ktoré je už ale právoplatne skončené. Aj požadovanie žalovaným náhrady „finančného ekvivalentu, i pozemku rovnakého druhu“ len dokazuje to, že vlastne nárok žalobkyne uznáva. Ani spochybňovanie okruhu osôb v konaní pasívne legitimovaných či neustále poukazovanie na dobromyseľnosť žalovaného podľa jej názoru neobstojí, pretože aj s týmito otázkami sa súd prvého stupňa správne vyporiadal a ani z príslušnej judikatúry súdov SR a ČR (spomenutej vyjadrením) nemožno vyvodiť opak. V prejednávanej veci je totiž podstatným najmä to, že ak zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto (skutočnosť) prevahu nad katastrom. Na základe neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a preto nemožno uvažovať ani o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania žalovaného celú vec (keďže odvolateľovi pri výslovnom zdôrazňovaní úmyslu napadnúť iba rozhodnutie vo veci samej zjavne uniklo, že rozhodnutie o trovách konania má vždy povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí vo veci samej a preto jeho vylúčenie z odvolacieho prieskumu v prípadoch druhovo totožných s tým z prejednávanej veci neprichádza do úvahy) a to podľa bez pojednávania (pretože tu síce šlo o vec samu, na druhej strane však nie aj o niektorý zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania tejto veci odvolacím súdom na pojednávaní, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal aj rozhodol túto vec na pojednávaní, pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem a nešlo tu ani o konanie vo veci porušenia zákazu rovnakého zaobchádzania - v zmysle ust. v znení ); keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej treba považovať za správny.

Takýto záver bol namieste pre nutnosť stotožnenia sa so žalobkyňou v tom, že všetky námietky uplatnené odvolaním boli neopodstatnenými a právne mylnými.

Námietka údajným nedostatkom vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie, čiže neúplného okruhu účastníkov konania (v prípade pasívnej legitimácie inak na tej strane sporu, voči ktorej požiadavka uplatnená žalobou smeruje) pritom nemohla obstáť najmä preto, že pramenila z nedostatku rozlišovania medzi požiadavkami na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (o akú šlo aj v tejto konkrétnej veci) a prípadnými, za istých okolností taktiež do úvahy prichádzajúcimi požiadavkami na určenie neplatnosti právnych úkonov, smerujúcich k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na iné osoby (o akú požiadavku by šlo vtedy, ak by sa žalobou - rozumej priamo v návrhu na výrok rozsudku súdu, čiže v žalobnom návrhu alebo tiež petite - požadovalo určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva; takúto požiadavku však žalobkyňa predmetom konania v prejednávanej veci neurobila a procesne akceptovateľným spôsobom tak neurobil ani žalovaný). Len v prípade požiadavky na určenie neplatnosti zmluvy (urobenej práve priblíženým spôsobom, teda nielen pri zaoberaní sa takouto otázkou iba ako otázkou predbežnou) totiž treba trvať na tom, aby príslušná žaloba bola nasmerovaná voči všetkým účastníkom zmluvy (v intenciách prípadu z prejednávanej veci so zapojením do konania o neplatnosť zmluvy uzavretej žalovaným a jeho predchodcami všetkých takýchto osôb a prípadne aj ďalšej osoby, stojacej mimo okruh účastníkov zmluvy, pokiaľ táto preukáže naliehavý právny záujem na požadovanom určení, resp. do konania o neplatnosť skoršej zmluvy medzi SPF a predchodcami žalovaného účastníkov takejto zmluvy a prípadne i tu ďalšej osoby s preukázaným naliehavým právnym záujmom na určení neplatnosti takejto zmluvy), kým u žalôb o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam relevantné závery ustálenej rozhodovacej praxe súdov (na ktorých ani v prejednávanej veci nevznikol dôvod nič meniť) považujú za potrebné nasmerovanie žaloby toho, kto tvrdí svoje vlastnícke právo a usiluje o post v katastri zapísaného vlastníka, len proti aktuálnemu evidenčnému vlastníkovi (teda tomu, komu v čase

uplatnenia práva a tiež rozhodovania súdu svedčí zápis v katastri, nakoľko sa tu vychádza z princípu potreby obrazného „vyhodenia zo sedla“ len toho, kto v ňom sedí).

Pominúc to, že záujem žalovaného na „pribratí“ do konania aj jeho predchodcov bol evidentným pokusom zaviesť súdy a primäť ich k úvahám o využití inštitútu vlastného výlučne tzv. nesporovému konaniu aj v konaní z prejednávanej veci, majúcom mimo akúkoľvek pochybnosť charakter konania sporového a zároveň osobovaním si práva patriaceho v tejto veci žalobkyni (pribratie ďalšieho účastníka do konania podľa je totiž možným len v konaniach záhajiteľných aj bez návrhu, v ktorých platí tretia teoretická definícia účastníka konania podľa odseku 1 rovnakého paragrafu, kým v sporových konaniach je možným nanajvýš pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania podľa , pokiaľ to navrhne iniciátor konania, teda žalobca), návrh žalovaného na rozšírenie okruhu účastníkov by nemohol viesť k úspechu týmto účastníkom prezentovanej snahy ani vtedy, ak by bol súdu predostretý procesne akceptovateľným spôsobom. Žalovaný by totiž ani v prípade podania ním vzájomnej žaloby, vyžadujúcej si jej nasmerovanie aj proti jeho predchodcom, či dokonca proti SPF a vytvorení takto situácie, v ktorej by i na neho (žalovaného) bolo možno nazerať ako na žalobcu (hoc aj len vzájomného), nebol schopný presvedčiť o existencii takej právu zodpovedajúcej (obhájiteľnej) požiadavky, ktorá by odôvodňovala nutnosť vedenia jedného konania proti žalobkyni aj osobám, na ktorých účasti v konaní žalovaný trval. Vzťahy žalovaného k žalobkyni na jednej a k jeho predchodcom na druhej strane mali povahu na sebe nezávislých vzťahov, v ktorých naopak medzi žalobkyňou a osobami majúcimi byť „pribratými“ do konania neexistoval žiaden preukázateľný vzťah a postačujúcou tu nemohla byť očakávateľnosť nárokov žalovaného voči svojim predchodcom (ak tento v spore so žalobkyňou podľahne). Na uspokojenie takýchto nárokov v súlade s platným procesným právom môže poslúžiť len samostatné uplatnenie práva na plnenie, založené na neplatnosti právneho úkonu a nie určenie neplatnosti zmluvy či aj viacerých zmlúv, na ktorom by žiaden z účastníkov konania v prejednávanej veci nemohol mať zákonom požadovaný naliehavý právny záujem (žalobkyňa preto, že tu namieste bolo iné a to práve žalobou požadované určenie a žalovaný preto, že nápravu ním pociťovaného protiprávneho stavu by šlo docieliť len požiadavkou na plnenie, v oboch prípadoch s možnosťou riešenia otázky platnosti zmlúv uzavretých žalovaným s jeho predchodcami, ako aj takýmito predchodcami s SPF len ako otázky predbežnej - čo si z oboch účastníkov zjavne uvedomila len žalobkyňa).

Akceptovať pritom podľa odvolacieho súdu nejde ani názor, podľa ktorého len predbežné posudzovanie otázok platnosti zmlúv vedúcich aj k vzniku sporu v prejednávanej veci žalovaného ani jeho predchodcov dostatočne nechráni. Je to totiž práve určenie vlastníctva založené na (čo aj len predbežnom) vyriešení otázky neplatnosti oboch zmlúv, majúcich za iného behu vecí viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam najskôr predchodcami žalovaného a neskôr i samotným žalovaným, ktoré otvorí cestu k uplatňovaniu takýmito osobami ich nárokov, vyplývajúcich z toho, že žiadna z nich platne vlastnícke právo nenadobudla (pričom tu z logiky veci musí byť zrejmou i postupnosť požiadaviek, teda primárne uplatnenie požiadavky dnešným žalovaným voči jeho predchodcom s následnosťou požiadavky takých osôb voči tomu, kto len domnelo previedol vlastnícke právo na nich, teda voči SPF).

I záver súdu prvého stupňa o existencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne na ňou požadovanom určení bolo treba považovať za správny, nakoľko tento je rovnako v súlade so stále použiteľnými závermi ustálenej rozhodovacej praxe súdov vo veciach určenia vlastníctva - v tejto súv. por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR v jeho veci sp. zn. (R 24/2009), podľa ktorého o. i. okolnosť, že je ako vlastník určitej nehnuteľnosti, ktorá nie je predmetom spoluvlastníctva, v katastri nehnuteľností popri žalobcovi zapísaný aj žalovaný (duplicitný zápis), odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že je vlastníkom takej nehnuteľnosti.

Hoci potom formálne možno súhlasiť s tou výhradou žalovaného, že žiadosť z 26. apríla 2004 adresovaná dunajskostredskej správe katastra, predurčujúca neskoršie nakladanie so spornými nehnuteľnosťami, nebola právnym úkonom spôsobujúcim vznik, zmenu alebo zánik práv či povinností k nehnuteľnostiam; toto nemohlo nič zmeniť na tom, že už prvotný prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam (Slovenským pozemkovým fondom na predchodcov žalovaného na základe zmluvy datovanej 8. júna 2004) bol porušením celkom jednoznačného zákazu disponovania s majetkom podliehajúcim reštitúcii.

Z už súdom prvého stupňa citovaného i korektne vyloženého ustanovenia čl. I vety prvej (inak ešte v pôvodnom znení, čiže pred jeho dotknutím nateraz siedmimi zmenami) totiž skutočne plynie nielen povinnosť povinnej osoby s pozemkami (tvoriacimi predmet reštitúcie) až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a zákaz pozemok previesť odo dňa účinnosti zákona, o ktorý tu ide, do vlastníctva iného, ale i výslovne zákonom predpokladaný následok v podobe neplatnosti právneho úkonu porušujúceho tam uvedený zákaz. Ide tu inak o obdobu zákazov, resp. i následkov vlastných všetkým doteraz známym predpisom, usilujúcim o nápravu majetkových krívd z doby neslobody (tu por. i ), ktorých účelom bolo zabezpečiť predbežnú konzerváciu vlastníckych vzťahov k veciam, u ktorých existovala pravdepodobnosť požiadavky na ich prinavrátenie buď priamo tým, ktorí o ne v dobe neslobody prišli, alebo právnym nástupcom takýchto osôb (v uvedenej súv. por. i o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, o mimosúdnych rehabilitáciach alebo o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku).

Ak potom na uplatnenie reštitučných nárokov v prípade z prejednávanej veci zákon (č. ) ustanovil (obdobne ako v prípade skorších reštitúcií) aj lehotu s následkom zániku práva v prípade jeho neuplatnenia (tzv. prekluzívna, prepadná či zániková lehota), plynúcu do 31. decembra 2004 (čl. I ), celkom nepochybne tým bola vymedzená aj dĺžka moratória, počas ktorého mali povinné osoby zákaz s majetkom potenciálne tvoriacim predmet reštitúcie nakladať tak, žeby tým mohol byť zmarený účel reštitúcie (ktorým je podľa čl. I vety prvej zákona navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa v znení neskorších zmien a doplnení).

Pretože práve takéto moratórium SPF v pozícii povinnej osoby porušil (ešte v čase, v ktorom nemohlo byť zrejmé, či vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam nedôjde k uplatneniu reštitučného nároku a inak zhodou okolností deň pred uplatnením takéhoto nároku, avšak zároveň v období trvania príslušného zákonného zákazu), neskôr sa žalobkyňa spôsobom predpokladaným (v konaní pred pozemkovým úradom, tu por. i čl. I a ) úspešne domohla prinavrátenia jej vlastníctva a takýto výsledok konania pred správnym orgánom tu bol aj v čase rozhodovania súdov oboch stupňov v prejednávanej veci (bez možnosti na takýto výsledok konania neprihliadať), muselo byť rovnako celkom zrejmé i to, že už na prvotný prevod vlastníctva sporných nehnuteľností (na predchodcov žalovaného) nebolo možné hľadieť inak ako na absolútne neplatný právny úkon (odporujúci zákonu) s povinnosťou prihliadania na neplatnosť ex offo (z tzv. úradnej povinnosti súdu), pričom takáto neplatnosť musela spôsobiť aj neplatnosť následného úkonu sledujúceho prevod vlastníckeho práva na žalovaného (v duchu zásady známej už z rímskeho práva a vyjadrenej slovami „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipso habet“, čiže „nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám“).

Na dôvodnosť požiadavky žalobkyne pritom nemala žiaden vplyv ani obrana žalovaného jeho dobromyseľnosťou v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva sporných nehnuteľností na tohto účastníka. V prípade neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k prevodu vlastníctva síce právny poriadok nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva inak, teda vydržaním, nevyhnutnou zákonnou podmienkou takéhoto nadobudnutia je však dostatočne dlhý čas trvajúca oprávnená držba veci, čo je u nehnuteľností najmenej desať rokov (§ 134 ods. 1 O. z.), pričom status oprávneného držiteľa zákonodarca zadefinoval tak, že tento (držiteľ) je ním vtedy, ak je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí (§ 130 ods. 1 veta prvá O. z.). Dobromyseľnosť súčasná úprava vyžaduje (na rozdiel od niekdajšieho uhorského obyčajového práva) v priebehu celej vydržacej doby a v prejednávanej veci po uplatnení práva žalobou nešlo len o stav pochybností o oprávnenosti držby spojený so zákonnou domnienkou, že držba je oprávnenou (podľa § 130 ods. 1 vety druhej O. z.), ale o stav straty dobromyseľnosti najneskôr získaním žalovaným vedomosti o vedení proti nemu konania (do ktorého času i pre rozhodovanie odvolacieho súdu v tejto veci ešte pred uplynutím desiatich rokov od uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva sporných nehnuteľností na žalovaného zákonná vydržacia doba neuplynula a ani uplynúť nemohla).

Už priblížené nazeranie na posudzovaný problém potom nemohli zvrátiť ani inak dôvodne vytýkané pochybenia štátnych orgánov, resp. osoby reprezentujúcej štát, pretože náprave takýchto pochybení i nimi spôsobeného pre žalovaného neželaného stavu nemôže slúžiť odopretie žalobkyni ňou požadovanej ochrany (ale na toto sú určené celkom iné právne inštitúty).

Odvolací súd riadiaci sa všetkými už uvedenými úvahami a stotožňujúci sa i s podstatnou časťou záverov súdu prvého stupňa preto napadnutý rozsudok vo veci samej podľa ako vecne správny potvrdil.

To naopak nebolo možným v prípade rozhodnutia (rozsudkom) o trovách konania, pri ktorom najmä súd prvého stupňa nielen uspokojivo, ale v skutočnosti vôbec nevysvetlil, prečo tu malo byť namieste považovanie žalobkyne za plne úspešnú účastníčku konania (praktická nepreskúmateľnosť tu spomínanej časti rozsudku). I ak by sa o to okresný súd pokúsil, nemohol by byť pritom úspešný, pretože tým, že v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu napadnutým rozsudkom reagoval na ústup žalobkyne od jednej z dvoch pôvodnou žalobou nastolených požiadaviek (čiže na obmedzenie pôvodne požadovaného a významovo čiastočné späťvzatie žaloby, tu por. i ) procesne nenáležite (uznesením pripúšťajúcim zmenu žaloby, o akú tu ale podľa obsahu nešlo), muselo mu logicky uniknúť, že výsledkom konania v prvom stupni sa takto stala obrazná remíza (keďže popri úspechu požiadavky žalobkyne na určenie vlastníctva tu bolo aj faktické zastavenie konania o druhej z pôvodných požiadaviek rovnakej účastníčky bez možnosti toto považovať za výsledok správania žalovaného počas konania, teda s nutnosťou pripísania zavinenia na takomto čiastočnom výsledku konania práve žalobkyni).

Ak ale otázka možnosti odstránenia uznesenia takto len formálne pripúšťajúceho zmenu žaloby (proti ktorému samozrejme bolo možné podať odvolanie, nakoľko aj tu sa muselo vychádzať z obsahu rozhodnutia a nie jeho nesprávneho výroku či odôvodnenia) sa po uplynutí trojmesačnej odvolacej lehoty (založenej nesprávnym poučením o neprípustnosti odvolania, tu por. i ust. vety druhej ) stala akademickou, o trovách konania bolo potrebné rozhodnúť podľa skutočného výsledku konania a tým bola kombinácia úspechu žalobkyne (vo vzťahu k jednej z dvoch pôvodne uplatnených požiadaviek) a touto účastníčkou zavineného zastavenia konania (vo vzťahu k požiadavke druhej).

Úspech žalobkyne sa s časťou pôvodného predmetu konania, dotknutou zastavením konania z viny rovnakej účastníčky vyrovnal a podľa v spojení s ust. vety prvej takéhoto zákona preto malo byť rozhodnuté, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Ak tak súd prvého stupňa nerozhodol, výrok jeho rozsudku o trovách konania logicky nemohol byť správnym a pre nedostatok dôvodov (zakladajúci jednu z variácií na postup súdu, ktorým sa účastníkom reálne odníma možnosť konať pred súdom) by si zasluhoval (z tzv. výchovných dôvodov) zrušenie a vrátenie veci v príslušnej časti na ďalšie konanie (podľa aj h/ a ). V prejednávanej veci by však takýto postup vykazoval znaky samoúčelnosti, keďže so zreteľom k špecifickej procesnej situácii iné rozhodnutie než to o nedostatku práva žiadneho z účastníkov konania na náhradu jeho trov neprichádzalo do úvahy a preto odvolací súd podľa i s využitím ostatných už vyššie zmienených ustanovení rovnakého zákona napadnutý rozsudok v časti trov konania (prvostupňového) zmenil spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku.

V odvolacom konaní naopak plný úspech zaznamenala žalobkyňa, keďže jeho predmetom bola urobená už len požiadavka na určenie vlastníctva (tá pozitívna v prospech žalobkyne) a s pokusom o spochybnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa o tejto žalovaný neuspel. Právo na náhradu preto vzniklo žalobkyni podľa a Úspešnej účastníčke vznikli v odvolacom konaní len trovy na právnej službe advokátky v podobe odmeny za tri úkony v sume 87,02 eur (57 + 2x 15,01), z toho za prvý (písomné vyjadrenie k odvolaniu zo 7. októbra 2011) v plnej výške podľa a vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „“) až na ostatnú novelizáciu vyhláškou č. , za druhý a tretí (zúčastnenie sa verejného vyhlásenia rozhodnutia, ku ktorému však bez viny účastníkov nedošlo už pri prvom určení termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia 11. septembra 2013, ale až dnes) potom podľa a už novelizovanej

v rozsahu polovice základnej sadzby tarifnej odmeny (kde však advokátka požadovala za každú z oboch účastí len štvrtinu, teda iba polovicu z toho, na čo ňou zastupovanej účastníčke vzniklo právo, v súhrne však práve odmenu v zmysle v znení platnom a účinnom od 1. júla 2013). K tomu sa požadovali paušálne náhrady podľa a (7, eur k prvému úkonu z roku 2011 a po 7, eur k druhému i tretiemu z roku 2013), náhrada za stratu času dvoma cestami zo Šamorína do Trnavy a späť v rozsahu štyroch hodín podľa , požadovaná v sume 52, eur (4x 13, eur) a DPH z výslednej sumy 162, eur (57 + 2x 15, + 7, + 2x 7, + 52,04) sadzbou 20% ( ), teda v sume 32, eur.

Výsledný súčet tak činil 194,50 eur a povinnosť na zaplatenie takejto sumy preto bola uložená v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému a to tak, že túto je potrebné zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokátky (platobné miesto podľa ) v zákonnej lehote 3 dní ( a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.