Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-49-2022.pdf
PDF · 109.09 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/49/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v spore žalobcu: R.. H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. Q. T., T. ul. XX, právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Y., Y. F. XXX/XX, proti žalovanej: Slovenská republika - zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie 19 511,45 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7C/75/2017-914 zo 07.12.2021, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým v zbytku žalobu zamietol
- v časti o zaplatenie 1 016,19 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% z tejto sumy od 19.10.2011 do zaplatenia, p o t v r d z u j e ,
- vo zvyšnej časti m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 6 719,81 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% z tejto sumy od 19.10.2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým konanie o zaplatenie sumy 2 563,40 eur s príslušenstvom zastavil, z o s t á v a n e d o t k n u t ý .
Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,12%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie o zaplatenie sumy 2 563,40 eur s príslušenstvom zastavil, v zbytku žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobou uplatnenú istinu žalobca vymedzil ako nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím o trestnom stíhaní jeho osoby a nezákonným výkonom väzby. Pôvodne žalovaná suma pozostávala z nevyplatenej hrubej mzdy vo výške 17 083,87 eur, ušlej odmeny vo výške 604,38 eur, ušlej dovolenky vo výške 1 594,84 eur a ušlého odevného vo výške 228,36 eur s príslušenstvom.
2. O takto špecifikovanom nároku okresný súd prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 7C/75/2017-611 z 19.06.2019 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 299,40 eur spolu s 9,25%- ným úrokom z omeškania ročne od 19.10.2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie o zaplatenie 9 212,05 eur s príslušenstvom zastavil a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania žalovanej proti predmetnému rozsudku, Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením č.k. 8Co/152/2019-663 z 28.02.2020 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobe vyhovel (t.j. vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 10 299,40 eur spolu s úrokmi z omeškania) a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ostatné výroky rozsudku okresného súdu ostali
nedotknuté. Odvolací súd považoval za správny názor okresného súdu, ktorý spochybňovala žalovaná odvolaním, že žalobca si väzbu sám nezavinil, preto uňho nie sú naplnené zákonné predpoklady § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb., vylučujúce vznik jeho práva na náhradu škody. Odvolaciu námietku žalovanej, že okresný súd v rozopre s jej vyjadreniami konštatoval, že nenamietala výšku žalobcom uplatnenej sumy, považoval za dôvodnú. Odvolací súd, preto uložil okresnému súdu, aby sa v ďalšom konaní námietkami žalovanej zaoberal, aby vo vzťahu ku každému čiastkovému nároku tvoriacemu žalovanú istinu posudzoval naplnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a dôslednejšie sa zaoberal vyhodnotením nárokom žalobcu na úroky z omeškania. Na záver považoval odvolací súd za potrebné osobitne zdôrazniť, že majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný výkon nezákonnej väzby, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s ňou a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak. V tejto súvislosti upriamil pozornosť okresného súdu na posúdenie nárokov žalobcu z hľadiska zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý upravuje osobitné nároky príslušníkov Policajného zboru v prípade nezákonnej väzby.
3. Po vrátení veci odvolacím súdom, okresný súd na základe dispozitívnych úkonov žalobcu, ktorými upravil petit žaloby a nárok na zaplatenie sumy 2 563,40 eur s príslušenstvom zobral späť, konanie v časti späťvzatia zastavil a ďalej sa zaoberal nárokom žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy 7 736,- eur spolu s 9,25%-ným úrokom z omeškania od 19.10.2011 do zaplatenia, tak ako bol vyčíslený Ministerstvom vnútra SR zo dňa 02.11.2020 (č.l. 775 spisu). Pri právnom posúdení zvyšnej časti nároku vychádzal z ustanovení § 1 ods. 1 až 3, § 2, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 až 3, § 9 ods. 1 a 2 a § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ustanovení § 46 ods. 1 až 6 zákona č. 73/1998 Z.z.. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že trestné stíhanie žalobcu, počas ktorého bol žalobca v období od 04.12.2003 do 25.08.2004 vo väzbe, bolo skončené oslobodením žalobcu, a preto je žalobca aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, ako osoba, ktorá sa podrobila začatiu a vedeniu nezákonného trestného stíhania a nezákonného obmedzenia osobnej slobody vo forme výkonu väzby z titulu nezákonného rozhodnutia. Pri posudzovaní nároku na zaplatenie škody titulom náhrady mzdy vyčíslenej vo výške 7 736,- eur s príslušenstvom okresný súd vychádzal z obsahu personálneho rozkazu riaditeľa úradu organizovanej trestnej činnosti Správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave z 12.12.2003 pod č. 194, ktorým bolo oznámené/rozhodnuté, že dňom 05.12.2003 žalobca nemá nárok na služobný príjem z dôvodu, že bol vzatý do väzby. Konštatoval, že dôvodom, pre ktorý žalobcovi nebola vyplácaná mzda za ním žiadané obdobie výkonu väzby, bol práve tento personálny rozkaz. S poukazom na tvrdenia žalovanej (ktorá nepriamo odkazovala na tento rozkaz), názor Krajského súdu v Žiline vyslovený v zrušujúcom uznesení a logický záver z týchto tvrdení, okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nebol dôvodom, ktorý zastavil výplatu mzdy žalobcu, potom žalovaná nenesie zodpovednosť za nevyplatenie mzdy žalobcovi, žalobu žalobcu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku ( ďalej „CSP“), s poukazom na neúspech žalobcu priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.
4. Proti rozsudku okresného súdu do výroku, ktorým súd žalobu zamietol, podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmenil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 7 736,- eur spolu s 9,25%-ným úrokom z omeškania ročne od 19.10.2011 do zaplatenia a stranám náhradu trov konania nepriznal. Nesúhlasil s názorom okresného súdu, že právny dôvod uplatneného nároku na náhradu škody nevyplýva zo zákona č. 58/1969 Zb., ale je v príčinnej súvislosti s personálnym rozkazom označeným okresným súdom. Personálny rozkaz, podľa ktorého nemá dňom 05.12.2003 nárok na služobný príjem, obsahuje len jeden dôvod a to, že bol uvedeným dňom vzatý do väzby. Ak bolo nepochybné, že jeho väzba bola nezákonná, tak nemôže byť dôvodom zamietnutia žaloby personálny rozkaz odôvodnený len touto nezákonnou väzbou. Pokiaľ by väzba neexistovala, neexistoval by ani personálny rozkaz, potom ak je nezákonná väzba, musí byť aj personálny rozkaz nadväzujúci na túto nezákonnú väzby nezákonný. V tejto súvislosti zdôraznil, že nejde o personálny rozkaz, ktorým by došlo k jeho prepusteniu zo služobného pomeru pre porušenie služobnej prísahy alebo služobných povinností, nezávisle na skutku trestného stíhania a na výsledku trestného stíhania, ale o personálny rozkaz, ktorý len oznamuje, že nemá nárok na služobný príjem, nakoľko bol vzatý do väzby. Okresný súd prehliadol, že zákon č. 73/1998 Z. z. , ani žiadna iná právna norma neobsahuje explicitnú úpravu platových náležitostí policajta. Podľa § 84 tohto zákona policajtovi patrí služobný príjem za výkon štátnej služby, potom výkladom a contrario, ak policajt štátnu službu nevykonáva, služobný príjem mu nepatrí. Počas výkonu väzby by mu tak služobný príjem nepatril bez
ohľadu na to, či by o tom bol alebo nebol vydaný personálny rozkaz. Personálny rozkaz oznamujúci, že dňom vzatia do väzby mu nepatrí služobný príjem, nemá konštitutívny účinok, jeho praktický význam je len v administratívnej povahe dôležitej pre mzdovú učtáreň. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/1156/2020 z 13.09.2021, ktorý aplikuje vo veci zákon č. 82/1998 Sb. vychádzajúci z obdobných právnych princípov ako právna úprava zodpovednosti štátu v Slovenskej republike.
5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila písomným podaním zo dňa 04.02.2022. Uviedla, že žalobca síce formálne v úvode svojho odvolania namieta nesprávne skutkové zistenia , avšak v obsahu odvolania žiadne takéto nesprávne skutkové zistenia, z ktorých mal okresný súd vychádzať, neidentifikuje a nepomenúva. Predmetný odvolací dôvod je tak nedostatočne vymedzený a nemožno naň prihliadnuť. Žalovaná nepovažovala za dôvodnú ani námietku, že existoval vzťah kauzality medzi rozhodnutím o väzbe žalobcu a nevyplatením mu služobného príjmu. Žalovaná sa ďalej zamerala na posudzovanie príčinnej súvislosti v rozhodovacej praxi súdov. Uviedla, že žalobca mal možnosť zvrátiť nevyplácanie služobného príjmu mimo režimu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to preskúmaním zákonnosti personálneho rozkazu, alebo iniciovaním sporového konania o náhradu neoprávnene nevyplateného služobného príjmu. Právne posúdenie veci okresným súdom považovala za správne aj s poukazom na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/152/2019-663, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok okresného súdu vydaný v súdenej veci a navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
6. Ďalšie písomné podania strán sporu neboli odvolaciemu súdu predložené.
7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a po nariadení odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a zopakovaní dokazovania rozsudok okresného súdu v časti podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a v časti podľa § 388 CSP zmenil, a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
8. Odvolací súd, posudzujúc podané odvolanie z hľadiska jeho obsahu (§ 124 CSP), dospel k záveru, že podstatou odvolacích námietok nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akými skutkovými okolnosťami má byť jej existencia zisťovaná. Žalobca tvrdil, že otázka príčinnej súvislosti mala byť zo strany okresného súdu posudzovaná tak, že príčinou, pre ktorú mu nebola vyplácaná mzda bol výkon väzby, nie personálny rozkaz.
9. K žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nezákonným rozhodnutím o väzbe zo dňa 05.12.2003. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Pri právnom posúdení nároku žalobcu bolo potrebné vychádzať zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu podľa tohto zákona za nezákonný alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci majúci za následok škodu, má charakter občianskoprávnej zodpovednosti. Zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (viď § 20 zákona č. 58/1969 Zb.).
10. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.
11. V zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Právo na náhradu škody má ten, na kom bola nezákonná väzba vykonaná. Zodpovednosť štátu za škodu je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a/ nezákonné rozhodnutie, b/ vznik škody a c/ príčinná súvislosť medzi a/ a b/.
12. Preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia je jednou z podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon bližšie nedefinuje pojem škody, ani rozsah jeho náhrady, preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá za a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ani vzťah v príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a škodou zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvolá druhý jav (následok). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčinou, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita), alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.
13. Zo skutkového stavu ustáleného okresným súdom vyplýva, že žalobca bol v služobnom pomere ako príslušník Policajného zboru v čase, keď bol na základe rozhodnutia súdu vzatý do väzby, ktorá trvala od 05.12.2003 do 25.08.2004. Žalobca bol spod trestných činov, v súvislosti s ktorými bolo vedené trestné stíhanie, v rámci ktorého bol vo väzbe, oslobodený. V rámci opakovania dokazovania sa odvolací súd oboznámil s „Personálnym rozkazom riaditeľa Úradu organizovanej trestnej činnosti Správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia Policajného zboru z 12. decembra 2003 č. 194“. Z obsahu tohto personálneho rozkazu vyplýva, že ním riaditeľ oznamuje, že žalobca nemá nárok na služobný príjem od 5. decembra 2003 z dôvodu, že bol vzatý do väzby. Pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu bolo potrebné odpovedať na otázku, či skutočnosť, že bol vo väzbe bola príčinou, pre ktorú mu nebola vyplatená mzda. Možno tak prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu, že vydanie personálneho rozkazu bolo následkom toho, že bol vzatý do väzby. Námietku žalovaného vo vzťahu k nevyužitiu opravných prostriedkov voči personálnemu rozkazu, t.j. nepodanie správnej žaloby, považuje odvolací súd za irelevantnú. Treba totiž zdôrazniť, že žalobcovi prestala byť vyplácaná mzda na základe skutkových okolností týkajúcich sa výkonu väzby. Príčinou, pre ktorú bolo žalobcovi odmietnuté poskytovanie mzdy, bola práve väzba. V tomto smere je preto príčinná súvislosť medzi výkonom väzby žalobcu a škodou, ktorú si uplatňuje titulom nevyplatenia mzdy v období výkonu väzby daná. Nenáležite okresný súd, ako aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukazovali na právne závery odvolacieho súdu v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Odvolací súd v tomto uznesení poukazoval na úpravu nárokov príslušníka Policajného zboru v prípade, ak bol tento vo väzbe a následne bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené, alebo bol spod žaloby oslobodený v prípade, ak by si mohol nárok na doplatenie ušlej mzdy za obdobie väzby uplatniť v zmysle ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z.. Podľa tohto zákona, by si v prípade, ak by bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby a následne by jeho dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby bolo ukončené (§ 46 ods. 2, 3 zákona č. 73/1998 Zb.) takýto nárok uplatniť. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení, vzhľadom na námietky žalovanej, upriamil pozornosť okresného súdu práve na uvedenú skutočnosť. Táto okolnosť sa týkala posúdenia, či žalobcom uplatnené nároky sú osobitnými nárokmi, ktoré mu vyplývajú z tohto statusového zákona a či sú v zmysle jeho ustanovení vymožiteľné. Zo skutkového stavu, z ktorého vychádzal okresný súd a na základe oboznámenia sa s vyššie uvedeným personálnym rozkazom, odvolací súd dospel k záveru, že nebolo preukázané , že by žalobca bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby a že toto dočasné pozbavenie bolo ukončené, z titulu ktorého by mu vznikol nárok na náhradu mzdy v zmysle tohto statusového zákona. Potom bez pochybností, vzhľadom na ustálený skutkový stav, je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o väzbe žalobcu a ním uplatneným nárokom na náhradu škody titulom nevyplatenej mzdy. Tu možno prisvedčiť žalobcovi, že právo na služobný príjem mu vzniká za výkon štátnej služby (§ 84 zákona č. 73/1998 Z.z.), teda pokiaľ túto štátnu službu nevykonával, nemal nárok na príjem, ktorému záveru zodpovedá aj postup jeho zamestnávateľa, ktorý mu pozastavil výplatu tohto služobného príjmu. Tak, ako už bolo konštatované, odvolací súd opakuje, že k pozastaveniu tohto príjmu došlo z dôvodu výkonu väzby žalobcom, ktorá v konečnom dôsledku bola posúdená ako nezákonná. Podľa názoru odvolacieho súdu preto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie o neexistencii príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím žalovanej a nárokom žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zárobku v období, keď bol vo výkone väzby, nie je správny.
14. Po ustálení otázky existencie príčinnej súvislosti sa odvolací súd ďalej zaoberal posúdením dôvodnosti výšky uplatneného nároku žalobcom, aj keď sa touto otázkou, vzhľadom na svoje právne závery, okresný súd nezaoberal, a to vzhľadom na § 390 CSP, ktorý ukladá odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd sa opätovne oboznámil so špecifikáciou nároku uplatneného žalobcom, ktorý ho upravil v zmysle vyjadrenia Ministerstva vnútra SR z 02.11.2020. Z tohto vyjadrenia mal odvolací súd preukázané, že nárok na zaplatenie 7 736,- eur, uplatnený žalobcom, pozostáva zo sumy špecifikovanej v tomto vyjadrení ako náhrada za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1 016,19 eur, a to za obdobie od 05.12.2003 do 25.08.2004 a z čistého príjmu žalobcu, ktorý by dosahoval v tomto období ako príslušník Policajného zboru vo výške 6 719,81 eur. Potom ustálil, že žalobca neuviedol dostatočné tvrdenia a neoznačil ani dôkazy na preukázanie časti nároku uplatneného titulom nevyčerpanej dovolenky. Tento nárok bol v rámci konania pred súdom prvej inštancie namietaný aj zo strany žalovanej, ktorá poukazovala na skutočnosť, že žalobca netvrdil a nepreukázal nemožnosť vyčerpania dovolenky v čase po jeho prepustení z väzby. Odvolací súd sa s touto námietkou žalovanej stotožnil. Pre vznik nároku na náhradu škody titulom náhrady za nevyčerpanú dovolenku bolo potrebné, aby žalobca tvrdil a preukázal tieto skutočnosti. Preto odvolací súd v časti nároku žalobcu na úhradu sumy za nevyčerpanú dovolenku nepovažoval nárok žalobcu za preukázaný. Žalobca netvrdil a nepreukázal, že po prepustení z väzby bol s ním ukončený služobný pomer, z ktorého titulu nemohol dovolenku čerpať, na základe ktorej skutočnosti by bolo možné uvažovať o dôvodnosti tejto časti uplatneného nároku. Potom, pokiaľ okresný súd žalobu zamietol v časti nároku na náhradu za nevyčerpanú dovolenku je jeho rozhodnutie vecne správne a odvolací súd v tejto časti rozsudok okresného súdu potvrdil. Keďže odvolací súd nemal preukázanú dôvodnosť istiny, nepriznal žalobcovi voči žalovanej ani nárok na úroky z omeškania, nakoľko tieto sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a pokiaľ nedošlo k vzniku samotnej pohľadávky, nemohol vzniknúť ani nárok na zaplatenie príslušenstva z nej.
15. Čo sa týka zvyšnej časti uplatneného nároku titulom nevyplatenej mzdy za obdobie trvania väzby žalobcu vzhľadom na vyššie prezentované závery, odvolací súd, považoval v tejto časti nárok žalobcu za preukázaný, preto v tejto časti žalobe vyhovel. Zároveň žalobcovi priznal aj nárok na úroky z omeškania.
16. Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
17. Štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa, keď poškodený svoj nárok uplatnil riadne postupom podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., márnym uplynutím tam stanovenej lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného vzťahu dostáva do omeškania a najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania. V danej veci na základe opakovania dokazovania mal odvolací súd preukázané, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatnil v tomto konaní zo dňa 07.04.2011 (č.l. 145 rub a nasledujúce), bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená 18.04.2011 (č.l. 155 spisu). Po uplynutí 6 mesiacov, t.j. 18. októbra 2011, mal žalobca v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka nárok domáhať sa voči žalovanej aj úrokov z omeškania. Odvolací súd preto žalobcovi priznal zo sumy 6 719,81 eur aj úroky z omeškania od 19.10.2011 do zaplatenia, a to vo výške určenej v zmysle § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z..
18. Keďže odvolací súd čiastočne rozsudok okresného súdu zmenil v zmysle § 396 ods. 2 CSP, rozhodoval samostatne o nárokoch celého, t.j. prvoinštančného ako aj odvolacieho konania. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP, považoval žalobcu za neúspešného v časti, v ktorej bol jeho nárok zamietnutý, ako aj v časti, v ktorej bolo konanie na základe dispozitívneho úkonu žalobcu zastavené, vychádzajúc z toho, že z procesného hľadiska zastavenie konania týmto dispozitívnym úkonom spôsobil žalobca. Pri percentuálnom vyjadrení úspechu žalobcu tak jeho úspech predstavoval 34,44 % (6.719,81 : 19.511,45), jeho neúspech 65,56% (100 - 34,44) . Z uvedeného je zrejmé, že vo väčšom rozsahu bola úspešná žalovaná, ktorej čistý úspech predstavoval 31,12%
(65,56-34,44) , v rozsahu ktorého jej odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov (celého) konania.
19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)