Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_9Co-77-2013.pdf
PDF · 131.85 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/77/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: N.. Y. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XX, XXX XX I., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. René Hudzovič, s.r.o., so sídlom Štefánikova trieda 49, 949 01 Nitra, IČO: 36 860 697, proti odporcovi: Dong Jin Precision Slovakia, s. r. o., so sídlom Galantská 592, 925 63 Dolná Streda, IČO: 35 856 866, zast. ULC Čarnogurský, s. r. o., so sídlom Tvarožkova 5, Bratislava, IČO: 35 975 016, o ochranu osobnosti, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. novembra 2012 č. k. 8C/80/2010-167, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku nemajetkovú ujmu za porušenie jeho práva na zdravie vo výške 20.000 eur a vo zvyšku (do sumy 50.000 eur) návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V poradí štvrtým výrokom rozhodol o žiadosti navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznal, pretože na základe predložených dôkazov dospel k záveru, že na priznanie oslobodenia boli splnené zákonné podmienky. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a zistený skutkový stav. Konštatoval, že v danej veci bol zistený neoprávnený zásah do práva na zdravie, ktoré je chránené ako základná hodnota osobnosti každej fyzickej osoby v zmysle § 11 OZ. Bolo preukázané, že dňa 03. 10. 2007 došlo k pracovnému úrazu a zraneniu navrhovateľa, za vznik ktorého zodpovedá zamestnávateľ, ktorý porušil ustanovenie § 6 ods. 1 písm. d/ a j/ zák. č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď veľkoobjemové vrecia nesprávne skladoval a nedostatočne zabezpečil proti zosunutiu. Výpoveďou navrhovateľa považoval súd za preukázané, že pracovný úraz nespôsobil navrhovateľovi len fyzické zranenia, ale zanechal u neho aj vážne následky v osobnostnej (nemajetkovej ) sfére konkrétne tým, že si vybavuje okolnosti vzniku pracovného úrazu, trpí depresiami, úzkostnými stavmi, ťažkými poruchami sebahodnotenia, pocitmi menejcennosti, podceňovania, neistoty a strachu z budúcnosti a vzhľadom k zraneniu - otvorenej luxácii pravého členka a zlomenine stavca L 4 nemôže žiť životom ako zdravý človek, zaradiť sa do riadneho pracovného procesu, ani riadne spoločensky žiť a športovať, hoci pred poškodením zdravia športoval a rád hrával futbal. Na podklade týchto zistení považoval prvostupňový súd návrh navrhovateľa za opodstatnený majúc za to, že v danej veci boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože k poškodeniu zdravia navrhovateľa došlo porušením právnej povinnosti odporcu, pričom medzi existenciou ujmy a protiprávnym konaním existuje príčinná súvislosť. Poukazujúc na závažnosť dôsledku neoprávneného zásahu, ktorý v značnej miere znížil dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v spoločnosti súd konštatoval, že satisfakcia v zmysle § 13 ods. 1 OZ nie je postačujúca, a preto boli splnené podmienky ustanovenia § 13 ods. 2 OZ pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to za utrpené pocity šoku, stresu, smútku z trvalej straty zdravia a zmeny kvality života. Pri ustálení primeranej výšky nemajetkovej ujmy súd postupoval podľa § 136 OSP poukazujúc na to, že ide o nárok, ktorého výšku nemožno zistiť inak, pričom prihliadol jednak na závažnosť vzniknutej ujmy, vek navrhovateľa v čase utrpenia pracovného úrazu a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu, ako aj k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, zohľadniac aj správy psychiatra a psychológa, z ktorých vyplýva, že následky úrazu značne ovplyvnili duševný stav navrhovateľa, znížili jeho dôstojnosť a výrazne zmenili kvalitu jeho života. Súd pri svojom rozhodovaní tiež zohľadnil, že aj keď navrhovateľ utrpel trvalé poškodenie pohybového aparátu, nestratil tým aj schopnosť pohybovať sa a chodiť a ani schopnosť pracovať, hoci v zníženej miere a po vytvorení osobitných podmienok. S poukazom na zistený skutkový stav a účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval prvostupňový súd za primeranú výšku nemajetkovej ujmy sumu 20.000 eur, a preto vo zvyšku, t. j. v časti 30.000 eur, návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania si prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 OSP vymienil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. O priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov súd rozhodol podľa § 138 ods.1 OSP.
Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal odvolanie odporca, domáhajúc sa ním zmeny tejto časti rozhodnutia tak, že súd návrh zamietne a zaviaže navrhovateľa na náhradu trov konania. Dôvodil tým, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal ním navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne právne posúdil vec a svojím postupom mu odňal možnosť konať pred súdom. Za nesprávny považoval názor súdu, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu škody na zdraví za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ( ďalej len SSU ) podľa § 444 Občianskeho zákonníka sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, pričom je vecou navrhovateľa, či si ich uplatnil a v akom rozsahu, a preto nemôže ísť o totožný alebo duplicitne uplatnený nárok. S poukazom na rozsudok NS ČR z 05. 05. 2010, sp.zn. 1Co/2/2010 zastal názor, že posúdenie súbehu nárokov z titulu ochrany osobnosti a náhrady škody na zdraví za bolesť a sťaženie SSU je v súdnej praxi jednoznačne riešený. Týmto rozhodnutím boli prijaté právne závery, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ vo vzťahu k náhrade za bolesť a SSU sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, ktoré nemožno uplatniť na základe totožných skutkových okolností. Nárok na náhradu za bolesť a SSU je špeciálnym právnym prostriedkom ochrany vo vzťahu k všeobecným nárokom vzniknutým v režime ochrany osobnosti. Tvrdil, že navrhovateľ bol odškodnený na základe rovnakých skutkových tvrdení, nakoľko jeho návrh na zvýšenie náhrady za SSU o 50%, ako aj návrh vo veci ochrany osobnosti sú založené na základe rovnakých skutkových tvrdeniach. Podotkol, že ani v rámci konania na prvostupňovom súde navrhovateľ iné právne významné skutočnosti neuviedol. Mal za to, že navrhovateľ uzatvorením dohody o zvýšení náhrady za SSU o 30%, navýšením poskytnutej náhrady potvrdil, že je to pre neho dostatočná satisfakcia, pričom je zrejmé, že nevyužil ani tie spôsoby navýšenia, ktoré mu zákon umožňoval. Mal za to, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil súbeh nárokov z titulu ochrany osobnosti a náhrady škody na zdraví za bolesť a SSU, v dôsledku ktorého nesprávneho právneho posúdenia bol navrhovateľ odškodnený duplicitne, na základe totožných skutkových tvrdení a priznaním nároku v prospech navrhovateľa došlo k porušeniu ústavného princípu proporcionality a zásady ne bis in idem. Uviedol, že navrhovateľovi v rámci ochrany osobnosti prvostupňový súd priznal nárok, ktorým sa tento snažil nahradzovať, resp. navyšovať svoje nároky z titulu náhrady škody, pričom je zrejmé, že navrhovateľ ani nevyužil možnosti na navýšenie dané špeciálnymi predpismi a uzatvorením dohody potvrdil, že 30%-né navýšenie je pre neho dostatočné a primerané odškodnenie. Vyslovil názor, že nie je prípustné, aby sa osoba dotknutá na zdraví pokúšala žalobou na ochranu osobnosti nahradzovať, či navyšovať svoje nároky z titulu náhrady škody, čo je aj prípad navrhovateľa, ktorý ani neuniesol dôkazné bremeno pre priznanie nároku podľa § 13 OZ a ktorému prvostupňový súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia a v rozpore so zákonom priznal nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur. Tvrdil, že, že ujma za porušenie navrhovateľovho práva na zdravie už bola odškodnená v rámci náhrady za bolesť a táto bola primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia a odstraňovania jeho následkov. Okrem toho bol navrhovateľ ďalej odškodňovaný aj prostredníctvom úrazových dávok ustanovených zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a v neposlednom rade aj prostredníctvom o 30% zvýšenej náhrady za sťaženie SSU. Uzavretím dohody o zvýšení náhrady za SSU vlastne deklaroval, že náhrada je primeraná povahe následkov a predpokladanému vývoju týchto následkov. Tieto odškodnenia za pracovný úraz prvostupňový súd pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy do úvahy nevzal. Pri priznávaní a odôvodňovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy mal podľa názoru odporcu konajúci súd aj zohľadniť, že pracovný úraz bol nepredvídateľná a náhodilá udalosť a tiež aj konanie zamestnávateľa odporcu po úraze, t.j. že navrhovateľovi poskytol VIP izbu, zmenil mu pracovnú dobu z doby určitej na neurčitú, stále ho zamestnáva a snaží sa mu vytvoriť vhodné pracovné miesto, k čomu však na druhej strane navrhovateľ nepristupuje práve aktívne. S poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2625/2007 odporca vyslovil nesúhlas s právnym záverom prvostupňového súdu o tom, že určenie výšky nároku pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je len na úvahe súdu tvrdiac, že základom úvahy podľa uvedeného ustanovenia je zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu, čo však prvostupňový súd opomenul. Podľa názoru odporcu odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza najmä z navrhovateľových subjektívnych tvrdení, teda nedostatočne a nespoľahlivo zisteného skutkového stavu, a to aj s poukazom na to, že súd odmietol vykonanie dôkazov navrhnutých ním výsluchom svedka - konateľa detektívnej služby a kontrolným psychologickým a psychiatrickým vyšetrením navrhovateľa. Uvedenými dôkaznými prostriedkami by sa dala objektívnym spôsobom posúdiť subjektívnosť navrhovateľových tvrdení. Z odmietnutých dôkazných prostriedkov by bolo zrejmé, že navrhovateľov zdravotný stav sa zlepšil a je dôvodná pochybnosť, že iba predstiera niektoré prejavy zhoršenia zdravotného stavu. Za nepreskúmateľné považoval napadnuté rozhodnutie tvrdiac, že prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal základnou právnou otázkou podľa § 13 ods. 1 OZ. S poukazom na kritérium, ktoré Európsky súd pre ľudské práva aplikuje pri skúmaní primeranosti uloženej sankcie (napr. rozsudok Karhuvaara a Iitahelechti proti Fínsku v roku 2004 - príloha č. 2/2005 Justičnej revue) konštatoval, že odškodnenie navrhovateľa prvostupňovým súdom prevyšuje maximálne odškodnenie v prípade usmrtenia osoby. Za inú vadu konania označil porušenie zásady koncentrácie konania, keď prvostupňový súd v rozpore s § 118a OSP prihliadal na výsluch svedkov, ktorí boli právnym zástupcom konkrétne označení až po prvom pojednávaní. Za neúplné zistenie skutkového stavu považoval odmietnutie vykonania ďalších ním navrhovaných dôkazov, a to výsluchom svedka T.. P. P., konateľa obchodnej spoločnosti Agentúra právno-bezpečnostných služieb a vykonanie dokazovania kontrolným psychologickým a psychiatrickým vyšetrením navrhovateľa, ktoré dôkazy sú zákonnými prostriedkami obrany a zisťovania rozhodných skutočností v rámci civilného súdneho konania. Dodal, že detektívna činnosť T.. P. P. ako osoby odborne spôsobilej, bola vykonaná na základe zák. č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Za jeden z hlavných dôvodov odňatia možnosti konať pred súdom považuje nevysporiadanie sa náležitým spôsobom s obsahom jeho prednesov, podaní a argumentáciou, ako aj s jeho námietkami, bližšie špecifikovanými v časti I. odvolania. Záverom zdôraznil, že nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia spočíva najmä v tom, že: 1. prvostupňový súd sa v odôvodnení nezaoberal základnými právnymi predpokladmi pre vyhovenie uplatneného nároku, 2. nevysporiadal sa s jeho námietkami a odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá zákonné náležitosti § 157 ods. 2 OSP, pretože absentuje stručné, jasné a výstižné vysvetlenie, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie a z akých dôkazov, okrem lekárskych správ, vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a to predovšetkým, čo sa týka rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy. Poukázal na právny záver ÚS SR č. I ÚS 350/2008, na základe ktorého: „Zásah do základného práva na súdnu ochranu, či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní“ a uviedol, že mu bolo zasiahnuté do práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie, nakoľko je zrejmé, že zamietnutím vykonania dôkazov navrhnutým odporcom sa okrem iného odporca dostal do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. K svojmu odvolaniu pripojil fotokópiu rozhodnutí NS ČR sp. zn.1Co 2/2010, 30Cdo 2625/2007, 25Cdo/4215/2007 a 30Cdo/5188/2007.
K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a odporcu zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania. Mal za to, že prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav, z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové zistenia a vec správne právne posúdil. Vyslovil nesúhlas s tvrdením odporcu, že svoj nárok na náhradu SSU, resp. nárok na zvýšenie náhrady za SSU a svoj návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatnil na základe totožných skutkových okolností a zdôraznil, že tak náhrada za bolesť, ako aj náhrada za SSU mu nebola poskytnutá za poruchy na jeho psychickom zdraví, za diagnostikovanú posttraumatickú stresovú poruchu so závažným depresívnym prežívaním. Tieto náhrady sa týkali úplne iných diagnóz. K poukazu odporcu na rozsudok NS ČR sp.zn. 1Co/2/2010 uviedol, že odporca závery tohto rozhodnutia nesprávne interpretuje a vyvodzuje z neho nesprávne právne závery. V žiadnom prípade nesúhlasil s tvrdením odporcu, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil súbeh nárokov z titulu ochrany osobnosti a náhrady škody na zdraví za bolesť a SSU a rovnako tak nesúhlasil s tvrdením, že by bol napadnutým rozsudkom odškodnený duplicitne. K tvrdeniam o neprimeranosti a nedôvodnosti nemajetkovej ujmy uviedol, že odvolávky odporcu na ustanovenia zák. č. 437/2004 Z. z. neobstoja, pretože prvostupňový súd jednoznačne ustálil, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch mu patrí za utrpené pocity šoku, stresu, smútku z trvalej strany zdravia a zmeny kvality života. Za nepravdivé označil tvrdenie odporcu, že by v rámci dokazovania bolo preukázané, že niektoré jeho tvrdenia sú nepravdivé, napr. že nemôže chodiť bez barlí a pod., ale práve naopak, v predmetnom konaní nebolo žiadnym relevantným dôkazom preukázané, že by čo i len jedno z jeho tvrdení bolo nepravdivé. Rovnako za nepravdivé označil tvrdenie odporcu, že súd pri určení výšky jeho nároku nezistil a nezisťoval také skutočnosti, ktoré by mu umožnili úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Uviedol, že prvostupňový súd výšku priznanej náhrady vyvodil zo skutočností, ktoré vyplynuli z dokazovania, pričom výšku priznanej náhrady aj náležite odôvodnil. K nevykonaniu navrhovaných dôkazov, konkrétne výsluchom konateľa detektívnej služby, ktorú si na monitorovanie jeho osoby bez jeho vedomia a súhlasu najal odporca uviedol, že takýto dôkaz by nepriniesol žiadnu zmenu v súdom zistenom skutkovom stave veci, pretože konateľ detektívnej služby nemá žiadnu vedomosť o jeho pocitoch a vnútorných myšlienkových pochodoch a nevie sa vyjadriť k tomu, aký šok a stres v súvislosti s poškodením svojho zdravia zažíval a zažíva a už vôbec nemôže mať vedomosť o tom, akými pocitmi smútku z trvalej straty zdravia a zmeny kvality života trpí. Aj keby boli pravdivé tvrdenia o tom, že sa niekde pohyboval bez barlí, tak v konaní uviedol, že lekár mu doporučoval v určitých časových intervaloch pohyb na kratších úsekoch bez barlí, čo sa snaží realizovať. Rovnako tak, aj keby mal pri chôdzi obutú bežnú obuv, alebo že v určitej situácii priateľsky a veselo komunikoval, príp. požil alkoholický nápoj, nič to nemení na tom, že zažil pocity šoku, stresu, že trpí pocitmi smútku z trvalej straty zdravia a s tým súvisiacej kvalitatívnej zmeny jeho života. Tieto okolnosti by nijakým spôsobom nehovorili o tom, že následky uvedeného úrazu značne ovplyvnili jeho duševný stav a okrem iného znížili aj jeho dôstojnosť. V konečnom dôsledku mal za to, že monitorovanie pohybu jeho osoby bez jeho súhlasu je nezákonné a ani zák. č. 473/2005 Z. z. nedáva bez ďalšieho oprávnenie monitorovať pohyb osôb bez ich vedomia a súhlasu, a preto by išlo o dôkaz získaný nezákonným spôsobom, na ktorý nemožno prihliadať. K vykonaniu ďalšieho odporcom navrhnutého dôkazu - kontrolnému psychologickému a psychiatrickému vyšetreniu uviedol, že takéto dokazovanie nie je namieste vykonať, pretože odporca neuviedol žiadne dôvody ani relevantné zistenia, ktoré by spochybňovali správu Psychiatrickej ambulancie T.. W. W. a správu ambulancie Klinickej psychológie L.. Q. L.. Nesúhlasil ani s názorom odporcu, že by bol primerane odškodnený v rámci poskytnutia náhrady za bolesť a zvýšenej náhrady za SSU a ani s jeho tvrdením, že by sa jeho zdravotný stav zlepšil a že iba predstiera niektoré prejavy zhoršenia zdravotného stavu. Za nesprávne označil aj tvrdenie odporcu o neúplnom a nesprávnom právnom posúdení veci a nie na mieste považoval vyvodzovanie právnych záverov odporcom zo zákonov upravujúcich odškodňovanie obetí násilných trestných činov. Na margo veci uviedol, že tvrdenie odporcu o tom, že dôsledky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie sú absolútne porovnateľné s intenzitou dôsledkov spôsobených násilnými trestnými činmi, je nesprávne, pretože napríklad aj osoby, ktoré boli znásilnené, nemusia pociťovať ujmu, ktorá im tým vznikla v rovnakej intenzite a tento protiprávny čin môže mať u každej z takýchto osôb dopad na rôzne oblasti, dokonca v niektorých prípadoch niektoré osoby nemusia utrpieť ujmu v zmysle § 11 OZ v takom rozsahu, že jej reparácia by vyžadovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K ďalším námietkam odporcu v časti II. uviedol, že odporca opomenul existenciu ust. § 118a ods. 3, v zmysle ktorého o povinnostiach podľa odseku 1 citovaného ustanovenia a o následkoch ich nesplnenia musia byť účastníci poučení najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci. K tomuto v jeho prípade nedošlo, pretože v predvolaní na prvé pojednávanie v predmetnej veci takéto poučenie absentovalo a okrem toho dôkaz výsluchom svedkov označil už v návrhu na začatie konania a tiež na prvom pojednávaní vo veci jeho právny zástupca, čo konštatoval aj prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. V závere vyjadrenia ešte uviedol, že odporcom uvádzané skutočnosti v odvolaní nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom, ani za zásah do práva na súdnu ochranu, ani do práva na spravodlivé súdne konanie a konaním súdu sa v žiadnom prípade odporca nedostal do nevýhodnejšej pozície, v akej sa nachádza on (navrhovateľ).
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je treba v jeho napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h) OSP zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie (ods.2).
Predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha svojím návrhom, doručeným súdu prvého stupňa dňa 01. 10. 2010 voči odporcovi vo výške 50.000 eur. V návrhu navrhovateľ uviedol, že počas výkonu práce u odporcu dňa 03. 10. 2007 utrpel závažný pracovný úraz, v dôsledku ktorého bol od 03. 10. 2007 nepretržite do 27. 10. 2008 práceneschopný, ktorá práceneschopnosť pokračovala od 11. 11. 2008 aj následne s minimálnymi prestávkami, táto trvá aj v súčasnej dobe, pričom od 12. 09. 2008 je invalidný. Príčinou úrazu podľa protokolu inšpektorátu práce Trnava č.: ITA - 234 - 36 - 2. 2/P - J43- 07 zo dňa 17. 01. 2008 bolo chýbajúce ochranné zariadenie a zabezpečenie zo strany zamestnávateľa, ktoré spočívalo v tom, že nastohované vrecia s granulátom neboli žiadnym ochranným zariadením zabezpečené proti zosunutiu. V dôsledku tohto neoprávneného zásahu odporcu do jeho práv na ochranu osobnosti (najmä do práva na ochranu zdravia a súkromia), ktorý spôsobil poškodenie jeho zdravia, mu vznikli závažné následky, a to duševné útrapy vytrpené jednak bezprostredne pri vzniku úrazu - úzkosť, či vôbec prežije, pretože po celý čas bol pri plnom vedomí a uvedomoval si že stráca silu, život, že jeho telo je postupne dlávené a doslova vtláčame do betónovej podlahy, ktoré neskončili ani bezprostredne po úraze a ani po prvotných liečeniach, tieto pretrvávajú neustále, počas celej doby liečenia až dodnes pociťuje stavy úzkosti, a to i v súvislosti s očakávaním, ako jeho liečenie dopadne, aké ďalšie poškodenia jeho zdravia a následky budú zistené pri ďalšom vyšetrení, či sa vôbec niekedy uzdraví, či bude schopný uhrádzať nevyhnutné náklady spojené s jeho ďalším liečením, rehabilitáciami a podobne. Uviedol, že neoprávneným zásahom zo strany odporcu došlo k závažnému zásahu do jeho zdravia, ako to vyplýva aj z lekárskych správ a posudkov, došlo v podstate k nenapraviteľnému následku na jeho zdraví a neoprávnený zásah odporcu smeroval i do jeho súkromia, keď v podstate stratil možnosť viesť plnohodnotný rodinný a súkromný život. Rovnako bol zasiahnutý aj jeho vnútorný myšlienkový a citový život, pričom poškodenie jeho zdravia a s tým súvisiace dôsledky mu spôsobili značnú traumu. Od utrpenia úrazu prežíval a prežíva pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a v čase vzniku samotného úrazu utrpel nezanedbateľný šok. Uvedené depresívne a úzkostné stavy prežíva dodnes, tieto napriek liečeniu nepominuli a pretrvávajú, pričom vzniknutá trauma je z jeho života prakticky neodstrániteľná. Zdôraznil, že závažnosť zásahu odporcu do jeho práva na ochranu osobnosti je o to väčšia, že právo na ochranu zdravia a právo na súkromie, do ktorých odporca neoprávnene zasiahol, sú základnými osobnostnými právami fyzickej osoby, ktorým každý právny štát poskytuje vysokú ochranu. Intenzita nepriaznivého následku konania odporcu je v danom prípade veľmi vysoká, pretože uvedený následok a to najmä pokiaľ ide o zásah do práva na ochranu jeho zdravia, je nereparovateľný (poškodenie jeho zdravia nie je možné súčasnými medicínskymi poznatkami a úrovňou medicínskej vedy trvalo odstrániť ). Intenzitu zásahu do jeho práv podľa názoru navrhovateľa zvyšuje najmä skutočnosť, že k poškodeniu zdravia došlo v jeho relatívne nízkom veku, keď bol na začiatku svojho profesionálneho a rodinného života. V závere ešte dodal, že jeho právo na ochranu osobnosti bolo porušené protiprávnym zásahom, ktorého následky nie je možné úplne odstrániť len morálnou satisfakciou, pretože žiadna forma morálneho zadosťučinenia by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na jeho osobnosti.
Z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že navrhovateľ pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 02. 07. 2007 vo funkcii scrapman s miestom výkonu práce v J. U., R. XXX a pracovný pomer doposiaľ trvá. Rovnako z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ dňa 03. 10. 2007 utrpel pracovný úraz, v dôsledku ktorého došlo k poškodeniu jeho zdravia - otvorenej luxácii pravého členka III. st., ktorá bola riešená operačne, porušeniu funkcie pohybu v končatine, flexia plantárna a dorzálna 10st., k strate citlivosti pravého chodidla s parestéziami a k zlomenine tela stavca L 4 s účinkom na statiku, s príznakmi nervového dráždenia, slabosťou svalového korzetu, ktoré zranenia spôsobili pokles jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 5. novembra 2009 na 45 % (viď č.l.31 spisu). Z protokolu Inšpektorátu práce Trnava o vyšetrení príčin pracovného úrazu zo dňa 17. 01. 2008 vyplýva, že na strane zamestnávateľa došlo k porušeniu bezpečnostných predpisov, keď používaný spôsob skladovania veľkoobjemových vriec s granulátom nebol v súlade s bezpečnostnými predpismi, pretože vrecia na paletách boli posunuté mimo pôdorys palety, palety boli mechanicky poškodené a vrecia neboli zaistené proti zosunutiu, čím nebola zaručená stabilita stohu a tým ohrozená bezpečnosť a zdravie zamestnancov. Zamestnávateľom vypracovaný a vydaný skladový poriadok neobsahoval v plnom rozsahu požiadavky na skladovanie veľkoobjemových vriec ustanovené platnými právnymi predpismi a technickými predpismi. Zamestnávateľ nepredložil žiaden doklad, ktorým by preukázal nosnosť drevených paliet, ktoré používal pri stohovaní veľkoobjemových vriec s granulátom. Vykonaným dokazovaním treba považovať za nesporné, že následkom tohto pracovného úrazu sa navrhovateľ stal od 12. 09. 2008 invalidným, pričom rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 10. 10. 2008 mu bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 2.568,- Sk / 85,30 eur/ a od 01. 01. 2010 vo výške 94,10 eur. Sociálnou poisťovňou Galanta bola navrhovateľovi vyplatená náhrada za bolesť vo výške 2.541,33 eur, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 8.519,96 eur, náhrada nákladov spojených s liečením vo výške 966,70 eur (viď č.l.108 spisu), úrazový príplatok za obdobie od 03. 10. 2007 do septembra 2008 spolu vo výške 51.063,- Sk / 1.693,07 eur/ a v nasledujúcom období mu bola vyplácaná mesačná úrazová renta vo výške 212,55 eur v mesiaci september 2008, v mesiaci október 2008 až december 2009 vo výške 359 eur mesačne, v roku 2010 vo výške 370 eur mesačne a v roku 2011 vo výške 376,70 eura (č.l.109 a 110 spisu).
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti záverov súdu prvého stupňa v odporcom napadnutej vyhovujúcej časti rozhodnutia zo dňa 14. novembra 2012 č. k. 8C/80/2010-167, ktorým prvostupňový súd z dôvodov vyššie podrobne uvedených priznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu za porušenie jeho práva na zdravie vo výške 20.000 eur.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej slobody.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do jej osobnosti, najmä jej života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby zákonník nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, ďalej objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom.
S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že zákon poskytuje ochranu predovšetkým životu a zdraviu fyzickej osoby, pretože ide o základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby, označované ako práva na telesnú integritu a jej nedotknuteľnosť. Nikto teda nemôže zasiahnuť do telesnej či psychickej integrity fyzickej osoby a každý sa musí zdržať konania, ktorým by mohol ohroziť jej život alebo zdravie. Telo človeka tvorí integrálnu súčasť jeho osobnosti ako právneho subjektu. Osobnosť každej fyzickej osoby je jednotou zložky morálnej a telesnej, a preto, ak má občianske právo v rámci všeobecného osobnostného práva chrániť osobnosť fyzickej osoby v plnom rozsahu, musí sa táto právna ochrana nutne vzťahovať nielen na sféru morálnu, ale aj na sféru telesnú. Preto je právo na telesnú integritu uznávané za jednu z najvýznamnejších čiastkových práv, ktoré tvoria súčasť občiansko-právnej ochrany osobnosti ako celku. To platí aj na právnu úpravu, ktorá podľa ust. § 11 OZ právo na život a zdravie výslovne prehlasuje za súčasť širšieho práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Z toho potom vyplýva i právo na telesnú integritu (život a zdravie) ako súčasť jednotného všeobecného osobnostného práva (§ 11 OZ), ktoré je svojou povahou subjektívnym občianskym právom so všetkými uvedenými pojmovými znakmi.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka ( ďalej len OZ ) a nároky na náhradu škody za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 444 OZ sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby. Občiansky zákonník v ust. § 420 ods. 1, 2 a § 444 OZ upravuje podmienky pre priznanie a odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia a v ust. § 13 a nasl. OZ sú vymedzené zákonné podmienky na priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy, či už vo forme morálneho zadosťučinenia alebo vo forme finančného zadosťučinenia. Podľa ustálenej judikatúry (uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 31. 03. 1993, sp. zn. 5Co/18/93) súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ a to najmä z hľadiska intenzity trvania rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých na postavení navrhovateľa v rodine a v spoločnosti, resp. okolnosti, ktoré majú nepriaznivé následky na zdraví navrhovateľa. Finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je možné priznať, ak nebude postačujúce morálne zadosťučinenie a ak došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide vtedy, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba, vzhľadom k povahe, intenzite, trvaniu, rozsahu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, pociťuje a prežíva ako závažnú. Základnými predpokladmi pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ je teda protiprávny zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v značnej miere a príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnostnej sféry a znížením najmä dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti. Súd pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie musí predovšetkým vychádzať z celkovej povahy, ale i z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (musí prihliadnuť k intenzite, povahe, spôsobu neoprávneného zásahu, charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, trvaniu nemajetkovej ujmy a pod.). Platná právna úprava neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd, pričom výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy súdu. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy musí súd vychádzať z dvoch kritérií - a to závažnosti vzniknutej ujmy, pričom sa predpokladá, že čím je závažnejšia táto ujma, čo do svojho rozsahu trvania dôsledkov a pod., tým vyššia bude aj jej náhrada v peniazoch a z okolností, ku ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. V každom prípade však súd musí vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu, pretože len tak je možné docieliť satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch, ktorou sa sleduje primerané a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Treba ešte dodať, že aj keď stanovenie výšky náhrady je zo zákona na voľnej úvahe súdu, táto musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom predvídateľných kritérií, to znamená, ohľadne závažnosti vzniknutej ujmy a s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť zadosťučinenie“ (satisfakciu). V neposlednom rade i rozhodovacia činnosť súdov by o otázkach nemajetkovej ujmy mala pôsobiť preventívno-sankčne a mala sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by vyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je možné zhrnúť, že pokiaľ je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv zodpovednosťou objektívneho charakteru (zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), je práve otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ zásadným spôsobom spoluurčujúca, to znamená, že potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená.
S poukazom na vyššie uvedené, ak prvostupňový súd na podklade doposiaľ vykonaného dokazovania návrhu navrhovateľa ako dôvodne podanému čiastočne vyhovel a navrhovateľovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ vo výške 20.000 eur, jeho rozhodnutie vecne správne nie je, resp. je predčasné. Súd prvého stupňa svoj právny záver oprel vlastne o dva listinné dôkazy, a to správu T.. W. W., psychiatra, zo dňa 02. 10. 2012 (č.l.140 spisu) a psychologické vyšetrenie L.. Q. L. zo dňa 03. 10. 2012 (č.l.141 spisu). Aj keď odvolací súd správnosť týchto listinných dôkazov nespochybňuje, na základe nich však bez ďalšieho potrebného skutkového zistenia a následného vyhodnotenia dôkazov postupom podľa § 132 OSP nemožno dospieť k tomu právnemu záveru, že v danej veci boli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Predčasnosť tohto záveru a nepreskúmateľnosť napadnutej časti rozhodnutia je predovšetkým v tom, že prvostupňový súd vôbec nevykonal žiadne dokazovanie na zistenie, či v listinných dôkazoch uvedené psychické a psychologické nálezy neboli zohľadnené už pri stanovení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré bolo navrhovateľovi vyplatené Sociálnou poisťovňou vo výške 8.519,96 eura, ako to vyplýva z písomnej správy zo dňa 06. marca 2012 na č.l. 108 spisu, keď naviac z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania nie je sporné, že navrhovateľ sa so sociálnou poisťovňou dohodol na 30%-tnom zvýšení, čo je o 20% menej, ako umožňuje § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Aj keď nie je sporné, že k poškodeniu zdravia navrhovateľa došlo následkom pracovného úrazu a ani to, že v príčinnej súvislosti s touto udalosťou bolo porušenie predpisov zo strany odporcu ako zamestnávateľa (viď Protokol Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 17. 01. 2008 na č.l. 20 až 26 spisu), rovnako je nesporné, že tento pracovný úraz bol odškodnený v zmysle predpisov - zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z odôvodnenia rozhodnutia v napadnutej časti nevyplýva, ako sa súd prvého stupňa s uvedenými zisteniami vyporiadal, a preto tvrdenia súdu o preukázaní nároku navrhovateľa sú len úvahami, pretože postrádajú potrebné skutkové zistenia, z ktorého dôvodu nie sú vôbec presvedčivé a zatiaľ ani správne. Rozhodnutie prvostupňového súdu v odporcom napadnutej vyhovujúcej časti jednak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a jednak je aj z nedostatku dôvodov nepreskúmateľné, keď ani nie je náležite v odôvodnení rozhodnutia uvedené, v čom spočíva neoprávnenosť a (objektívna) spôsobilosť konania odporcu negatívne dopadnúť na osobnosť navrhovateľa a príčinná súvislosť medzi konaním odporcu a porušením práv navrhovateľa. Až po riadnom odôvodnení záveru o existencii neoprávneného zásahu odporcu objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych zložiek osobnosti navrhovateľa a riadnom ustálení príčinnej súvislosti medzi takým zásahom a porušením osobnostných práv navrhovateľa bude možné pristúpiť ku skúmaniu, či navrhovateľovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bez povšimnutia nemožno ponechať ani tú skutočnosť, že odporca nezostal pasívny po vzniku pracovného úrazu, o čom svedčia výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania (napr. zabezpečenie VIP izby počas hospitalizácie, rokovanie o novom pracovnom mieste dňa 31. 05. 2011).
V ďalšom konaní súd prvého stupňa doplní dokazovanie vyššie naznačeným smerom, predovšetkým opätovne vypočuje oboch účastníkov konania, zo Sociálnej poisťovne si vyžiada kompletný spisový materiál, ktorý bol podkladom pre vyplatenie úrazových dávok navrhovateľovi uvedených na č.l. 108 spisu za účelom zistenia, či sa navrhovateľ nároku v súdenej veci nedomáha na podklade tých istých skutočností, čo je vylúčené, pretože ako je už vyššie podrobne uvedené, podľa ustálenej judikatúry nároky z titulu náhrady škody na zdraví sú špeciálnymi nárokmi vo vzťahu k všeobecným nárokom vzniknutým v režime ochrany osobnosti. Len pokiaľ by nároky za škodu dané ust. § 444 OZ neboli dostatočnou satisfakciou za škodu na zdraví, za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, len potom nie je vylúčené, aby sa dotknuté osoby domáhali ďalšej satisfakcie podľa všeobecných ustanovení na ochranu osobnosti. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21. 12. 2009 sp. zn. 30Cdo 5188/2007, ako aj Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. PLÚS 16/04, zo záverov ktorých nesporne vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ a nárok na náhradu škody na zdraví za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 444 OZ sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby, a preto ich nie je možné uplatniť na základe totožných skutkových tvrdení (napr. rozsudok Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 05. 05. 2010 č.k. 1Co/2/2010). Prvostupňový súd prípadne vykoná aj ďalšie s vecou súvisiace dokazovanie, napr. znalcom a ak bude mať preukázané, že nárok navrhovateľa je daný, až potom sa bude zaoberať jeho formou, vychádzajúc z kritérií uvedených odvolacím súdom v dôvodoch tohto rozhodnutia. Odvolací súd však zdôrazňuje, že finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je možné priznať, len ak nebude postačujúce morálne zadosťučinenie. Vykonané dôkazy postupom podľa § 132 OSP vyhodnotí, vrátane navrhnutého dôkazu - záverečnej správy vyhotovenej Agentúrou právno-bezpečnostných služieb (zák. č. 473/2005 Z.z.), vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní tak, ako mu to vyplýva z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa prvostupňový súd vyporiada so všetkými námietkami odporcu, uvádzanými v odvolaní.
Pretože súd prvého stupňa vo veci rozhodol, hoci pre svoje rozhodnutie nemal dostatok dôkazov a svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, aby bolo presvedčivé, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (ods.2), v ktorom je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP).
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov celého konania, vrátane tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP).
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.