Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_2CoCsp-1-2023.pdf
PDF · 97.92 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoCsp/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: U. M., nar. X.X.XXXX, I. XXX, XXX XX I., o zaplatenie 4.734,49 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 25.10.2022, č. k. 16Csp/79/2022 - 102, jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) žalobu o zaplatenie istiny 4.734,49 eur s príslušenstvom zamietol. Vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.
2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca žalobcu (Všeobecná úverová banka, a.s.) a žalovaná uzatvorili dňa 10.5.2016 Zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 96 pravidelných mesačných splátkach vo výške 79,86 eura. RPMN bola vo výške 10,87 %, ročná úroková sadzba 9,70 % a priemerná hodnota RPMN 15,37 %. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť predstavovala sumu 7.301,95 eura. Konečná splatnosť bola 20.4.2024. Listom zo dňa 20.11.2019 právny predchodca žalobcu vyhlásil úver za predčasne splatný a žiadal uhradiť celkovú sumu 3.681,77 eur v lehote 7 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. Listom zo dňa 20.9.2021 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky na aktuálneho žalobcu. Na výzvu súdu vo vzťahu k skúmaniu bonity žalovaného žalobca v písomnom podaní z 14.6.2022 uviedol, že žalovaný deklaroval mesačný príjem vo výške 540 eur a celkový čistý príjem domácnosti 830 eur. Vzhľadom na uvedené mal za to, že žalovaný mal dostatočnú rezervu na splácanie poskytnutého úveru. Navrhol žalobe vyhovieť.
3. Svoje rozhodnutie právne posúdil podľa ust. § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len ako „OZ“), § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky, (ďalej aj ako „zákon o bankách“), § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky.
4. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd sa v prvom rade zaoberal aktívnom vecnou legitimáciou žalobcu. Konštatoval, že posudzovaný právny vzťah strán je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, keďže Všeobecná úverová banka, a. s. bola od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný v postavení spotrebiteľa. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi Všeobecnou úverovou bankou, a. s. a žalovaným bola dňa 10.5.2016 Zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 96 pravidelných mesačných splátkach vo výške 79,86 eura. RPMN bola vo výške 10,87 %, ročná úroková sadzba 9,70 % a priemerná hodnota RPMN 15,37 %. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť predstavovala sumu 7.301,95 eura. Konečná splatnosť bola 20.4.2024. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na žalobcu. Žalobca si uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že jeho právny predchodca bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
5. Keďže sa jedná o spor s ochranou slabšej strany (žalovaného), bol žalobca súdom vyzvaný na predloženie dôkazov o skúmaní bonity žalovaného. Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom, tak aj z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Podľa predloženého vyjadrenia mal žalovaný deklarovať príjem vo výške 540 eur, ktorý mal byť dokladovaný rozhodnutím úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Pokiaľ ide o výdavky tak žalobca neuviedol, aké náklady na domácnosť mal v tom čase žalovaný. Opäť k uvedenému nepredložil žalobca žiaden doklad. Nie je zrejmé z čoho mali tieto výdavky pozostávať a ani či by ich prípadná výška zodpovedala skutočnosti. Ak sa má jednať o sumu životného minima, tak súd zastáva názor, že nepostačuje ak žalobca (právny predchodca) pri výdavkoch vychádzal iba zo sumy životného minima. Rovnako nezohľadnil náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, len zobral do úvahy sumu 540 eur, resp. 830 eur ako príjem domácnosti. Súd dospel k záveru, že žalobca súdu nepreukázal, aby právny predchodca skúmal príjmy a hlavne výdavky žalovaného. Z predložených listinných dôkazov takéto zisťovanie nevyplýva. Je povinnosť subjektu, ktorý poskytuje finančné plnenie vo forme úverov, tieto okolnosti objektívne zistiť. Za týchto okolnosti právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z .z., ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t. j., že nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 7 Cdo/26/2017, v ktorom uviedol: „Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).“ Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách oprávňuje banku postúpiť na iný subjekt len peňažný záväzok, s ktorým je dlžník v omeškaní (z dôvodovej správy uvedenému zákonu týkajúcej sa predmetného ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie upravuje možnosť využitia inštitútu postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácaného dlhu) a nemôže postúpiť pohľadávku, ktorá ešte
nebola splatná. Z uvedeného teda vyplýva, že pôvodný žalobca nemohol postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“. Súd mal preto za tom, že v konaní neboli splnené zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky. Podľa zmluvy bola konečná splatnosť úveru dňa 20.4.2024. K vyhláseniu predčasnej splatnosti nedošlo, preto Všeobecná úverová banka, a. s. nemohla postúpiť žalobcovi dňa 13.11.2020 tzv. „živý úver“, čo je v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ale aj s § 17 ods. 1 ZoSÚ, a preto je zmluva o postúpení pohľadávky neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ (pre rozpor tohto právneho úkonu so zákonom - ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách a § 17 ods. 1 ZoSÚ). Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu zamietol.
6. O trovách konania bolo rozhodol podľa 255 ods. 1 CSP.
7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že ak veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným zo spôsobov podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Ak posudzoval bonitu aspoň jedným zo spôsobov uvedených v § 7 ods. 1 ZoSÚ, tak potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinností, nakoľko v čase poskytnutia úveru neexistovali žiadne záväzné postupy, ktoré bol poskytovateľ úveru povinný v rámci skúmania schopnosti splácať úver dodržiavať. Žalovaná v zmluve deklarovala, že je vydatá, mesačný príjem bol vo výške 540 eur a celkový príjem domácnosti vo výške 830 eur. Výšku príjmu deklaroval rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý žalobca predložil v konaní. Žalovaná začiarknutím políčka, ktoré mohlo ostať aj nevyplnené, potvrdil, že všetky informácie týkajúce sa žiadateľa, sú pravdivé a úplné. Na základe uvedeného mal za to, že v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou preskúmal bonitu žalovanej nahliadnutím do registra aj zistením finančnej situácie žalovanej, pričom žiadna z týchto skutočností nebolo v konaní sporná. Poukázal na rozhodnutia krajských súdov, ktoré vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že žalobca splnil povinnosť uvedenú v § 7 ods. 1 ZoSÚ. Preto mal za to, že aktívne vecne legitimovaným. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 378 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a zistil, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.
9. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že právny predchodca žalobcu pri poskytnutí spotrebiteľského úveru nekonal s odbornou starostlivosťou, pričom hrubo porušil svoje povinnosti, keď si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 7 ods. 27 ZoSÚ. Nakoľko právny predchodca žalobcu hrubo porušil svoje povinnosti, keďže nekonal s odbornou starostlivosťou, súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že hrubé porušenie posúdenia schopnosti splácať úver v sebe subsumuje aj následok spojený s nekonaním s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ, ktorého následkom je nemožnosť veriteľa t. j. v danom prípade postupcu úver predčasne vyhlásiť za mimoriadne splatný v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ. Keďže úver nemohol byť zo strany postupcu zosplatnený ako následok porušenia povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ a termín konečnej splatnosti úveru na základe zmluvy bol 20.04.2024, tak predmetná pohľadávka nemohla byť v zmysle § 17 ods. 1 ZoSÚ platne postúpená na žalobcu, a preto tento sa nestal nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia z pohľadávky postupcu voči žalovanej, a teda nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom spore.
10. V zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ má veriteľ povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa pred poskytnutím úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje, čo sa považuje za hrubé porušenie povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ. Za hrubé porušenie a považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 ZoSÚ. Porušenie čo i len jedenej z týchto zákonných podmienok má za následok hrubé porušenie povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 ZoSÚ.
11. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
12. Podľa čl. 26 preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
13. Dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48 preveriť pred uzatvorením zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa posudzoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12) z 27. marca 2014 a vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka vyslovil, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri body 52. a 53. tohto rozsudku a body 64. a 65. rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej).
14. Zatiaľ čo ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zakotvuje povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe relevantných a aktuálnych informácií, § 11 ods. 2 ZoSÚ ustanovuje, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti.
15. Berúc do úvahy uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver aj napriek tomu, že nemal hodnovernými dokladmi preukázaný príjem žalovanej a jeho výdavky na živobytie a tým zodpovedanú otázku, či žalovanej zostáva dostatok peňažných prostriedkov na splácanie úveru. V dôsledku takéhoto formálneho a odbornej starostlivosti nezodpovedajúceho postupu právneho predchodcu žalobcu nedošlo k dostatočnému overeniu bonity žalovanej. Z uvedených listín a registra nemohol veriteľ zistiť celkovú finančnú situáciu žalovanej, teda takýto postup nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie považoval za skúmanie bonity žalovanej, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby veriteľ skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovanej, ako napr. jeho celkovú zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., právny predchodca žalobcu si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom o preukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovanej splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 ZoSÚnie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
16. Za týchto okolností právny predchodca žalobcu zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., ale naopak, tieto svoje povinnosti porušil, keď riadne neskúmal príjem a výdavky žalovanej, čím sú naplnené predpoklady hmotnoprávnej fikcie podľa § 11 ods. 2 zákona prvá veta, t.j., že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
17. Keďže právny predchodca žalobcu nemohol pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 17 ZoSÚ a v ňom uvedených podmienok je rovnako neplatným úkonom.
18. Právny predchodca žalobcu nemohol postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“, preto je zmluva o postúpení pohľadávky predložená žalobcom neplatným právnym úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a žalobca nie je v prejednávanej veci aktívne vecne legitimovaný.
19. Vzhľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť.
20. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd nárok na ich náhradu sporovým stranám nepriznal.
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).