Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17C/64/2022

Potvrdené rozhodnutím 15Co/137/2023
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom K. C. XXX/XX, A. B., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice – mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 17C/64/2022-147 zo dňa 21. júna 2023, takto rozhodol: I. Rozsudok okresného súdu v prvom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.000,- Eur a v treťom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rimavská Sobota sudkyňou JUDr. Margitou Žilkovou v spore žalobcu A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom trvale v Rimavskej Sobote, K. Mikszátha 280/23, zast. Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s. r. o. so sídlom v Košiciach, Ku Potoku 4, IČO 54 725 542 proti žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR so sídlom v Bratislave, Pribinova.2, IČO 00 151 866 o zaplatenie 5.000,- eur s prísl. takto

rozhodol:

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2 000,- eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti sa žaloba z a m i e t a.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy 2.000,- eur do 30 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1/ Žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 24. 04. 2022 domáhal na žalovanom zaplatenia 5.000,- eur ako nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobu odôvodnil tým, že nárok na náhradu škody si uplatňuje voči žalovanému v dôsledku porušenia práva Európskej únie (ďalej len "EU") k jeho ujme. Jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru SR sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Pritom úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva EU, ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ktorá zjednocuje ustanovenia smernice 93/104/ ES), pričom jej porušenie členským štátom EU vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EU a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u neho. Poukázal na niektoré rozhodnutia súdneho dvora EU, z ktorých je zrejmé, že rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku je skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. Členské štáty EU nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Napriek tomu, že príloha č. 4 k zákonu o hasičskom a záchrannom zbore uvádza, že do jeho znenia bola prebratá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2002, znenie príslušných ustanovení toto nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť

hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Zákon neprebral zo smernice ustanovenia čl. 6 písm. b/ stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Uvedené pochybenia sú na ujmu príslušníkom hasičského zboru, pretože im spôsobujú škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Pracovník má právo na to, aby v členskom štáte EU jeho priemerný týždenný čas neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín V danom prípade nezapočítavanie pracovnej (služobnej) pohotovosti má za následok, že pracuje týždenne dlhšie ako 48 hodín, čím dochádza k porušovaniu jeho práva podľa čl. 6 písm. b/ smernica 2003/88/ES. V jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti žalovaného za porušenie jeho práva garantovaného čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Poukázal na judikát ESD vo veci C-429/09, v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov a rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky t. j. 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočné závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. V jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia zodpovednosti žalovaného a teda k legitímnemu uplatneniu nároku na náhradu takto vzniknutej škody. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby pod škodou treba rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES rešpektovaný. Dlhodobé nerešpektovanie určeného úniového týždenného pracovného času podľa smernice sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a tiež na ich celkovú fyzickú a morálnu integritu. Vzhľadom na procesnú absenciu tak úniovej tak aj špeciálnej vnútroštátnej právnej úpravy by sa mal postup súdu v konaní o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva spravovať existujúcimi vnútroštátnymi pravidlami, t. j. priznať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Do úvahy je potrebné brať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy.

2/ Žalovaný sa na výzvu súdu k žalobe vyjadril tak, že navrhuje konanie zastaviť resp. žalobu zamietnuť, pretože aby mohol súd skonštatovať, že uplatnený nárok je dôvodný, musel by byť v pozícii orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských predpisov so smernicou EÚ, čo však nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie. Charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Je toho názoru, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods.. 2. Rovnako úlohy príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem "osobitné činnosti služieb civilnej ochrany" v zmysle článku 2 ods. /EHS. Má za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany, a z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právne úpravy, teda príslušné ustanovenia smernice sa na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi nemohla v zmysle žaloby vzniknúť žiadna škoda. Ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Pritom žalobca mal za každú hodinu služobnej pohotovosti vrátane hodín, o ktorých tvrdí, že boli nad limit určený Smernicou, riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu resp. poskytnuté náhradné voľno. Žalobca však nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát. Preto ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Poukázal na článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, v zmysle ktorého je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa, ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme

pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. Ustanovenia , -3 a definujú služobný čas príslušníka hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z týchto ustanovení vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe, vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby. Ustanovenia a nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. V oboch prípadoch však ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Má za to, že ustanovenia , , ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. V zmysle ust. zákona č, môže byť služobný čas hasiča rozvrhnutý aj nerovnomerne, avšak v takom prípade nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a celková dĺžka štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa zákona č, 315/20001 Z. z. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov podľa Napriek tomu, že vnútroštátnej právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok, z čoho vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne. Je toho názoru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, teda ani sa mu nepodarilo preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Žalobca ani neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom a tiež veľmi nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol mimochodom v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Počas celej služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, teda nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Žalobca dostáva za takto stanovený pracovný čas odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Ak by aj súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a teda sa má zarátavať do pracovného fondu, samo osebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súd by mal preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac dostáva odmenu) považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Takto nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Predložil aj výpočet, podľa ktorého priemerný počet hodín za týždeň činí 47,84. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena je povinný vypočítať skutočný týždenný priemerný služobný čas v rámci referenčných období, za ktoré mu údajne mal vzniknúť nárok vyplývajúci z nemajetkovej ujmy. Rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch, ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonávaním štátnej služby priemerne za týždeň v rámci konkrétneho referenčného obdobia). Vzniesol aj námietku premlčania na všetky nároky predchádzajúce lehote troch rokov pred podaním žaloby. Zastáva názor, že žalobcovi nepatrí kompenzácia za nemajetkovú ujmu, ktorú pociťuje ako dôsledok porušenia svojho práva, pretože v sledovaných referenčných obdobiach vôbec nedošlo k porušeniu práv žalobcu. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-742/19 (bod 50-59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá uvedené v smernici,

nakoľko v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkon rešpektovania ustanovení smernice. Má za to, že svetová pandémia je práva takou okolnosťou osobitnej závažnosti, ktorú mal na mysli Súdny dvor EÚ a ktorá odôvodňuje odklon od práv priznaných predmetnou smernicou. V referenčných obdobiach január 2020 - december 2021 sa smernica na štátu službu žalobcu nevzťahovala, resp. sa od nej bolo možné odchýliť.

3/ Žalobca vo svojom vyjadrení (replike) uviedol, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory, a teda tieto spory majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR. Námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného považuje za nedôvodnú, lebo za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu Smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ust. v znení neskorších predpisov. Naďalej tvrdil, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Poukázal na niektoré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ s tým, že je z nich zrejmé, že podľa nich rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V nadväznosti na túto rozhodovaciu činnosť sa pracovná pohotovosť na pracovisku považuje za pracovný čas, pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť na pracovisku nemožno považovať za čas odpočinku. Podľa je nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesťmesačného referenčného obdobia. Kľúčovým je problém, či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ ES treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b/ Smernice rešpektovaný. Keďže v slovenskom právnom poriadku nie je osobitná právna úprava konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov , možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva (najmä ust. ). Z výpisu z dochádzkového systému SAP vyplývajú skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti Nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k nemu došlo. Námietka premlčania je bez právneho významu, lebo nejde o nárok na jednotlivé mesiace, ale o paušálnu výšku. Ani uplatnenú výšku 5.000,- eur nepovažuje za neprimeranú vzhľadom aj na rozhodnutia súdov v obdobných veciach.

4/ Žalobca predložil aj prehľad odpracovaných hodín s tým, že uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t. j. od 24. 04. 2019 do 23. 04. 2022.

5/ Na pojednávaní zástupca žalobcu sa v plnom rozsahu pridržiaval písomných podaní a žiadal žalobe vyhovieť. Tak isto zástupca žalovaného sa v plnom rozsahu pridržiaval písomných podaní a tento žiadal žalobu zamietnuť.

6/ Na pojednávaní bol vypočutý žalobca, ktorý pri svojom výsluchu uviedol, že v robote majú 3 smeny a to A, B a C, pričom on je v C a je vo funkcii veliteľa čaty, čo je strop v ich hierarchii. Pracuje ako hasič od roku 2002 a vo funkcii veliteľa je od r. 2007, pričom jeho funkcia obnáša organizovanie výkonu služby podriadených, rozhodovanie pri zásahu, taktiku a spôsob zásahu a celý manažment smeny. Má odbornosť lezec, potápač, pilčík, vodca malého plavidla, pričom plány výcviku a školení sa odvíjajú aj od odborností, teda čím viac odborností má hasič, tým viac má týchto činností. Na pracovisku je 24 hodín, z čoho 16 hodín je pracovný čas a 8 hodín pohotovosti na pracovisku a potom je 48 hodín voľne, ak sa niečo nedeje, napr. školenie výcviky a pod. Tiež keď sú nejaké mimoriadne udalosti, ako napr. teraz boli povodne, tak nebol len v pohotovosti, ale rovno išiel na zásah. Tým, že je veliteľom čaty, reaguje ešte aj v noci na určité zvuky, či sa niečo deje a čím je starší, viac pociťuje potrebu dostatočného

odpočinku. Čas odpočinku 48 hodín je niekedy dostačujúci, niekedy nie, všetko závisí od okolností. Od vyhlásenia poplachu by mali mať výjazd do jednej minúty. Čo sa týka zdravotných problémov, má narušený spánok a je rozvedený, pričom si myslí, že jedným z dôvodov bolo aj to, že mal málo času na rodinu. Počas voľne sa venuje športu, lebo sa musí udržiavať vo forme a vždy závisí od toho, aká náročná bola predchádzajúca služby a podľa toho venuje čas regenerácii, prípadne športu. Pri nočnej pohotovosti je poskytnutý priestor aj s posteľou na spanie. V poslednej dobe musel ísť na viacej výjazdov kvôli povodniam, keďže tí, čo mali službu, už zasahovali.

7/ Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením rozpisu služieb a prehľadu odpracovaných hodín SAP s rozpisom mesačne odpracovaného služobného času, služobnej pohotovosti, štátnej služby nadčas, čerpania dovolenky aj s PN vrátane vypočítaného priemerného týždenného pracovného času.

8/ V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z článku 144 ods. l , na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho ods. l o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nadväzuje aj ust. , ktorý zbavuje povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.

9/ Podľa čl. 7 ods. 2 druhej a tretej vety právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

10/ Podľa čl. 144 ods. l sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

11/ Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. 12/ Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

13/ Podľa čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku /EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

14/ Podľa čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

15/ Podľa čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

16/ Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

17/ Podľa č. 17 ods. 3 písm. ii) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES v súlade s odsekom 2) tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16.

18/ Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len "").

19/ Podľa ods. l a 2 služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

20/ Podľa a služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

21/ Podľa. a štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

22/ Podľa a služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

23/ Podľa ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

24/ Podľa Z z. príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

25/ Podľa ods. l a 2 ak je príslušníkovi podľa ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

26/ Keďže slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady súd ako vnútroštátnu právnu úpravu použil ustanovenia a , keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody vo forme nemajetkovej ujmy žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.

27/ Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

28/ Podľa fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

29/ Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

30/ Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

31/ Súd rozhodoval vo veci na základe vyššie citovaných ustanovení. Dospel k záveru, že má právomoc vec prejednať a rozhodnúť pretože vychádzajúc z prednosti úniového práva pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplýva povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ a tým je nepochybne daná aj právomoc súdu posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ a aj právomoc v prípade zistenia nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, ktorá odporuje právu EÚ. V danom prípade ide o súkromnoprávny spor fyzickej osoby - hasiča so Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom vnútra o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva (tvrdeným) nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES do zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý spor s poukazom na a judikatúru SD EÚ (poškodený má právo domáhať sa zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ na vnútroštátnom súde), patrí do právomoci súdu.

32/ Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného posúdil súd ako nedôvodnú. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ. V súdenej veci je to Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci C - 429/09, Fuß, bod. 1 výrokovej vety vyplýva, že v prípade porušenia práva na dodržiavania 48 hodinového týždenného pracovného času sa poškodený hasič môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Žalovaný - Slovenská republika ako členský štát EÚ disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca si dôvodne uplatnil nárok a náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor a týmto orgánom je Ministerstvo vnútra SR. Preto potom súd považoval žalovaného, tak ako je označený v žalobe, za pasívne vecne legitimovanú stranu sporu.

33/ Ďalej sa súd vysporiadal so vznesenou námietku premlčania zo strany žalovaného, že žalobca si nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty podľa .

34/ Podľa pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

35/ Súd dospel k záveru, že námietka premlčania je nedôvodná, pretože náhrada je uplatnená v paušálnej výške 5.000,- eur za obdobie za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby, t. j. od 24. 04. 2019 do 23. 04. 2022, ako to vyplýva z podania žalobcu zo dňa 11. 02. 2023.

36/ Ďalej sa súd vysporiadal aj s námietkou, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na výklad pôsobnosti tejto Smernice daný SD EÚ v jeho rozhodnutí vo veci C-397/01 Pfeiffer (body 53 a 55), v ktorom SD EÚ ustálil že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v obvyklých podmienkach. Výnimka uvedená v čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom

zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu ako napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Teda žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. /EHS sa podľa názoru SD EÚ vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká katastrofa, atentát, veľká havária, nie na výkon služby hasičov v obvyklých podmienkach ako je tomu v súdenej veci.

37/ Žalovaný ďalej argumentuje tým, že posúdenie referenčných období január - jún 2020, júl - december 2020, január - jún 2021, júl - december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19, pričom z rozsudku SD EÚ vo veci C-742/19 bodov 50 až 59 vyplýva, že za okolnosti osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá Smernice 2003/88/ES, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice a svetová pandémia je práve takou okolnosťou, akú má na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice 2003/88/ES, teda v uvedených referenčných obdobiach bolo možné sa v danej veci odchýliť od Smernice 2003/88/ES.

38/ Súd sa s touto argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej COVID -19 predstavuje akúsi výnimku z dodržiavania úniových pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, nestotožňuje. Z judikatúry SD EÚ totiž nevyplýva, že by COVID-19 bolo možné považovať za okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu ako sú napr. prírodné a technologické katastrofy, atentáty alebo veľké havárie, ktoré si okamžite a bezprostredne potom čo k nim dôjde vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti a ktorých riadny výkon by bol ohrozený, ak by sa museli dodržať všetky pravidla uvedené v Smernici 2003/88/ES, a preto je v takýchto prípadoch možné pravidlá Smernice, teda aj čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o stanovení maximálneho limitu týždenného pracovného času 48 hodín, nedodržať. Podľa názoru súdu ide síce o závažnú okolnosť, ale nie nezvládnuteľnú pri výkone služieb hasičov za obvyklých podmienok pri rozvrhnutí pracovného času rešpektujúcom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na fakt, že nejde o profesiu nasadenú v tzv. prvej línii na ochranu životov obyvateľstva pred šírením nákazlivej ľudskej choroby ako je tomu napr. pri odvracaní už spomenutých katastrof, či havárií veľkého rozsahu.

39/ Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5 000,- eur titulom náhrady škody za porušenie úniového práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ ES do slovenského právneho poriadku, keďže do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietlo ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 týždennom pracovnom čase, v dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva a vzniku nároku žalobcu ako hasiča na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný (bod. 59 rozsudku vo veci C-429/09, Fuß).

40/ Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je hasič s výkonom štátnej služby v meste Rimavská Sobota a jeho okolí.

41/ Sporné medzi stranami sporu bolo to, či u žalobcu došlo k porušeniu úniového práva Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne či sa do o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov.

42/ Z preložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa žalobcu za žalované obdobie 3 rokov pred podaním žaloby (resp. aj z prehľadu odpracovaných hodín za obdobie 04/2019 - 03/2022, ktorý vypracoval žalobca a voči správnosti ktorého žalovaný nenamietal) mal súd za preukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované obdobie vo viacerých týždňoch resp. referenčných obdobiach odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, keďže do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol zarátaný len čas reálne odpracovaných hodín. Z týchto výpisov a prehľadu vyplýva, kedy žalobca pracoval v rámci pracovného času, kedy pracoval v rámci

pracovnej pohotovosti a kedy čerpal dovolenku. Súd teda na základe predložených dôkazov dospel k záveru, že u žalobcu dochádzalo v žalovanom období (3 roky pred podaním žaloby) k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času reálne odpracovanými hodinami, ktorá skutočnosť znamená porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES.

43/ Žalovaný nenamietal správnosť predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúce sa žalobcu, namietal len závery aké z nich vyvodil žalobca.

44/ Z obsahu týchto výpisov SAP vyplýva nielen evidencia plánovaných hodín pracovného času žalobcu ("skratka PH"), ale aj evidencia skutočne odpracovaných hodín žalobcom (skratka "OH"), pričom aj údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka "RO"), ktorý je uvedený za každý mesiac odpracovaný žalobcom potvrdzuje reálne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac. Podľa výpisov 24 hodinová pracovná zmena žalobcu sa v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia skladala z riadneho pracovného času od 07.00 hod. do 22.30 hod., čo je riadne odpracovaný pracovný čas a od 22.30 hod. do 05.30 hod., čo je riadne odpracovaná pracovná pohotovosť a od 05.30 hod. do 07.00 hod. ďalšieho dňa, čo je opäť riadne odpracovaný pracovný čas, kedy o 07.00 hod. ďalšieho dňa žalobca opúšťal pracovisko. Z výpisov SAP je zrejmé, že zamestnávateľ žalobcu nerátal do fondu pracovného času žalobcu všetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti strávenej žalobcom na pracovisku. Z odpracovanej 24 hodinovej zmeny zamestnávateľ žalobcu rátal žalobcovi do fondu jeho pracovného času len 16 hodín, zvyšných 8 hodín mu do fondu pracovného času nerátal. Uvedené vyplýva z predložených výpisov SAP v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia z kolónky (PH) plánované hodiny a kolónky (OH) odpracované hodiny a z kolónky (RO) rozdiel medzi plánovanými a odpracovanými hodinami.

45/ Z predložených dôkazov teda vyplýva, že vo viacerých prípadoch priemerný týždenný pracovný čas žalovaného je aj vyše 50 hodín, čo je evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým právom stanového 48 hodinového týždenného pracovného času.

46/ K výpočtovej argumentácii žalovaného, z ktorej vyplýva, že priemerný počet hodín týždennej pracovnej doby hasiča je menej ako 48 a to konkrétne 47,84 hodín (výpočet za 3 roky: 365 služieb, dovolenka 33 zmien, dodatková dovolenka 6 zmien, voľno za štátnu službu vo sviatok 15 zmien, maximum odslúžených zmien 311, počet referenčných období 6, priemerný počet zmien za referenčné obdobie 51,83, priemerný počet hodín za referenčné obdobie 1243,99, počet týždňov v referenčnom období v priemere 26, čím vychádza priemerný počet hodín za týždeň 47,84) súd uvádza, že takýto výpočet nepovažuje za správny a súladný s judikatúrou SD EÚ, pokiaľ ide o výklad pojmov pracovný čas, resp. služobná doba, či pracovná pohotovosť, resp. služobná pohotovosť, ktorý výklad žalovaný urobil výlučne v intenciách Zákona o hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej pojmy: "pracovný čas" a "čas odpočinku" sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva , ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej Smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je vlastný právu Únie a tento termín z čl. 2 Smernice "patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko definuje jej základné pojmy" (C- 518/15). Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby považovať nielen výkon štátnej služby, ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES.

47/ Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii úniového práva vychádza z prednosti úniového práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Na základe prednosti úniového práva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť úniového práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií EÚ, ale vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady úniovej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa "akýchkoľvek

opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok úniového práva. Priama aplikovateľnosť úniového práva podľa Súdneho dvora znamená, že "normy úniového práva musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod 14 rozsudku SD EÚ vo veci 106/77, Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca úniovej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu "v medziach svojich právomocí povinný aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s úniovým právom" (body 16 a 21 rozsudku vo veci 106/77 Simmethal). Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

48/ V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z článku 144 ods. l .

49/ Ako zásadnú otázku je potrebné , aby si súd vyriešil, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov - hasičov. Túto otázku riešil SD EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej Smernice (bod 55 rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09, Fuß).

50/ Vo veci C-437/05, Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku SD EÚ rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti.

51/ Vo veci C - 397/01, Pfeiffer, týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov SD EÚ uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa SD EÚ je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (rozsudok SD EÚ vo veci C-14/04, Dellas., bod 48, 58).

52/ Súd mal na základe uvedenej judikatúry SD EÚ zato, že odpracované hodiny pracovnej pohotovosti zo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku, treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované hodiny pracovného času žalobcu vrátane odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu prekročiť Smernicou 2003/88/ ES stanovený limit maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.

53/ SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, bod 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky SD EÚ vo veciach C-397/01 až C-403/01) . V bode 35 citovaného rozsudku SD EÚ konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,

budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok SD EÚ vo veci C-429/09, bod 1 výrokovej vety).

54/ Ďalej súd ako zásadnú otázku musel riešiť, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku. Zo znenia ust. Z .z., podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne a zo znenia ust. citovaného zákona, podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa citovaného zákona v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže "bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase". Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s právnym názorom zástupcu žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o hasičskom a záchrannom zbore nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s úniovým právom. Ustanovenie upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" a ust. ods. l citovaného zákona tiež uvádza, že "štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa ". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie Zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. Podľa ods. l , ak je príslušníkovi podľa ust. ods. l citovaného zákona určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá do Z. z, pričom v tomto smere súd súhlasí s názorom právneho zástupcu žalobcu, že transpozícia smerníc nemôže byť formálna a samoúčelná a transpozíciu smernice možno považovať za súladnú s požiadavkami práva EÚ len vtedy, ak sa ňou dosahuje požadovaný výsledok úniového práva, t .j. v danom prípade 48 hodinový týždenný pracovný čas.

55/ Z rozsudkov SD EÚ vyplýva formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß, body 50, 58 a 59 stanovil tri podmienky, za splnenia ktorých má poškodený hasič Fuß právo na náhradu škody a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva Únie je dostatočne závažné a 3. existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla p. C. v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný.

56/ Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v danej veci sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody je vo veci samej splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora pritom jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom

období pracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide teda o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora a musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie a takto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením u neho dodržaný. 57/ Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody je čo do základu dôvodný.

58/ Žalobca si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva. Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodne, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Zástupca žalobcu uviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetkovej povahy (strata času odpočinku) a najbližšie je v slovenskom právom poriadku upravená v ust. a 13 . S týmto názorom žalobcu sa súd stotožňuje.

59/ Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, patrí vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vnútroštátnymi predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity.

60/ K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, keď neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky vo veciach C-104/89, C-37/90, C-46/93), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok SD EÚ vo veci C-445/06 ). SD EÚ v rozsudku vo veci C-429/09, Fuß prihliadajúc na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (rozsudok SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, body 76 až 87). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o dodržiavanie noriem úniového práva, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (rozsudok SD EÚ vo veci C- 429/09 Fuß, bod 83). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

61/ Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do voľného času, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj Smernica 2003/88/ ES, z ktorej textu vyplýva, že v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo jej cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

62/ Žalobca v dôsledku takého rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES), bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu tak došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká.

63/ Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur súd považoval za primeranú len čo do výšky 2.000,- eur pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň (konkrétne žalované obdobie 3 roky) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Zároveň súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že ani samotný žalobca netvrdil, že tento zásah sa do času rozhodnutia súdu prejavil aj vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo na jeho zdravotnom stave, prípadne v iných oblastiach jeho života (hlavne argumentoval narušeným spánkom), avšak na druhej strane počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, priateľom, oddychovať, regenerovať svoje sily, t. j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Preto súd po zohľadnení všetkých okolností v danom prípade priznanú výšku nemajetkovej ujmy 2.000,- eur považoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy a v časti o zaplatenie ďalších 3 000,- eur žalobu ako nedôvodnú zamietol.

64/ Pre úplnosť súd poznamenáva, že vychádzal aj zo záverov, ku ktorým dospeli všeobecné súdy aj v iných obdobných veciach, v ktorých sa prejednávali v podstate totožné skutkové okolnosti a keďže podstatné námietky žalovaného už boli zodpovedané viacerými rozhodnutiami prvoinštančných, ale aj odvolacích súdov, konajúci súd sa v predmetnej veci pridržal tejto (už) v podstate ustálenej rozhodovacej praxe súdov.

65/ Súd na záver dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez tohto, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu (uznesenie NS SR zo dňa 16. 11. 2011 sp. zn. ).

66/ O trovách konania rozhodol súd podľa , t. j. vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci v plnom rozsahu úspešného v rozsahu prisúdenej sumy, t .j. 2 000,- eur. Preto súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 % z priznanej sumy. Uvedený záver má oporu aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. -12 zo dá 08. 02. 2017.

67/ Na odôvodnenú žiadosť žalovaného (požiadal o lehotu na plnenie 30 dní z dôvodu, aby ju mohol dodržať, lebo má veľký nápor veci a ide o náročnejšiu administratívu v rámci týchto konaní) súd podľa vety druhej určil žalovanému dlhšiu lehotu na plnenie (30 dní od právoplatnosti rozsudku), a to aj pokiaľ ide o zaplatenie náhrady trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Rimavská Sobota písomne, a to v listinnej podobe v 2 vyhotoveniach alebo v elektronickej podobe. Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

V odvolaní je potrebné popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje a musí byť podpísané) uviesť spisovú značku tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť ( ) len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 , ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Ak žalovaný nesplní v stanovenej lehote uloženú mu povinnosť, možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.