Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17C-61-2013.pdf
PDF · 100.6 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-17C/61/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Monikou Géciovou, PhD., v právnej veci navrhovateľa: Ing. C. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom v T., Y. č. 8, zastúpený advokátskou kanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 27, IČO: 36 861 472, proti odporcovi: B. T., nar. X.X.XXXX, bytom v T., X. č. XX, zastúpený JUDr. Mariánom Pállom, advokátom so sídlom v Košiciach, Bauerova č. 14, v konaní o zaplatenie 19.900 eur s prísl. takto
rozhodol:
Návrh z a m i e t a.
Navrhovateľ je p o v i n n ý n a h r a d i ť odporcovi trovy konania vo výške 1.194 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a 1.445,40 eur titulom trov právneho zastúpenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajšom súde dňa 31.12.2012 domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 19.900 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Návrh odôvodnil tým, dňa 4.6.2009 požičal odporcovi finančné prostriedky vo výške 19.900 eur, ktoré sa odporca zaviazal navrhovateľovi vrátiť do 31.8.2009. Prevzatie finančných prostriedkov potvrdil odporca svojim podpisom na výdavkovom doklade zo dňa 4.6.2009. Podpis odporcu je úradne overený. Navrhovateľ od dátumu splatnosti pôžičky viacnásobne telefonicky a osobne vyzýval odporcu na úhradu svojich záväzkov, na čo odporca reagoval tvrdením, že peniaze momentálne nemá a čaká na vrátenie peňazí zo svojich obchodov, najmä stavebného pozemku v Košiciach na sídlisku KVP. Nakoľko účastníci konania mali medzi sebou dobré, priateľské vzťahy a neskôr aj spoločnú obchodnú spoločnosť H-K Invest, s.r.o., považoval navrhovateľ takéto ubezpečenia v tom čase za dostačujúce. Odporca do dnešného dňa však navrhovateľovi pôžičku vo výške 19.900 eur neuhradil.
Súd vydal vo veci dňa 30.1.2013 platobný rozkaz č. k. 37Ro/835/2012-15, proti ktorému podal odporca odpor, v ktorom uviedol, že svoj záväzok navrhovateľovi splatil, avšak nemá na preukázanie svojho tvrdenia písomné doklady. Nárok navrhovateľa považoval v celom rozsahu za neopodstatnený, zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a navrhol návrh z tohto dôvodu zamietnuť.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odporu dňa 27.5.2013 uviedol, že výkon práva námietky premlčania zo strany odporcu považuje za šikanózny a v rozpore s dobrými mravmi, najmä s ohľadom na okolnosti, za ktorých nepodal v premlčacej lehote v predmetnej veci návrh na súd. Odporca opakovane sľuboval a ubezpečoval navrhovateľa, že dlh vráti, čo podmieňoval uskutočnením ich spoločných obchodov, inokedy predajom svojho stavebného pozemku na sídlisku KVP v Košiciach. Odporcu
považoval navrhovateľ za blízku osobu kvôli ich dobrým priateľským a obchodným vzťahom, preto nemal pochybnosť o tom, že peniaze mu naozaj vráti. Účastníci konania sa navštevovali aj na rodinných oslavách, výročiach a pod. a mali zároveň spoločnú účasť v spoločnosti H-K Invest, s.r.o., v ktorej spoločnosti sú obaja jediní spoločníci s rovnakými obchodnými podielmi a jedinými konateľmi a v mene spoločnosti konajú vždy spoločne. Najmä s ohľadom na spôsob konania konateľov a rovnosť obchodných podielov v spoločnosti si uvedomoval, že ujmu spôsobenú odporcovi v súdnom, prípadne exekučnom konaní, by mohol pociťovať ako vlastnú ujmu, pretože odporca by mohol zmariť akékoľvek konanie v mene spoločnosti. Hlavným účelom ich účasti v uvedenej spoločnosti mala byť kúpa obchodného centra Grunt na Tr. KVP 1 v Košiciach. Ak by tento obchod vyšiel, odporca by mal dostatok peňazí na vrátenie pôžičky, ktorú skutočnosť mu odporca viackrát pripomínal, preto navrhovateľ čakal s podaním návrhu v dobrej viere, že odporca pôžičku vráti. Na kúpu obchodného centra Grunt ich spoločnosť plánovala zobrať úver z banky, kedy sa pri posudzovaní bonitnosti žiadateľa o úver posudzujú tiež štatutári, resp. spoločníci (teda i odporca). Mal za to, že ak by podal návrh na súd, mohlo by byť zmarené poskytnutie úveru a tým aj kúpa obchodného centra Grunt. Rozhodnutie navrhovateľa podať návrh na súd ovplyvnilo získanie informácie v decembri 2012 o tom, že odporca poza jeho chrbát založil nové obchodné spoločnosti, ABEO, spol. s r.o. a ELIGO, s.r.o. s Ing. R. G., ktorá je rodinným príslušníkom členov predstavenstva vlastníka Obchodného centra Grunt, a s ktorou odporca vykonáva časť ich (navrhovateľa a odporcu) pôvodného zámeru s obchodným centrom Grunt, čím odporca okrem iného porušil zákaz konkurencie konateľa. Z vyššie uvedených dôvodov, považuje navrhovateľ odporcov výkon práva ako zjavne rozporný s dobrými mravmi, pretože s jasným úmyslom obohatiť sa, zneužiť ich blízky priateľský a obchodný vzťah a dôveru k nemu, zavádzal navrhovateľa a sľuboval vrátenie peňazí po predaji svojho pozemku alebo kúpy obchodného centra Grunt, pričom už poza chrbát navrhovateľa začal realizovať obchod s inou osobou, takže musel vedieť, že tento obchod už s navrhovateľom neplánuje urobiť a peniaze neplánuje vrátiť. Pokiaľ odporca v odpore tvrdí, že peniaze navrhovateľovi vrátil, ale nemá o tom doklad, jeho tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Navrhovateľ ďalej uviedol, že právo na zaplatenie úroku z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, ide o samostatný nárok veriteľa voči dlžníkovi, ktorý je v omeškaní s plnením svojho záväzku. Navrhovateľ mal za to, že návrh týkajúci sa úrokov z omeškania je sčasti dôvodný a to tri roky spätne od podania návrhu, teda od 31.12.2009 najmenej do dňa, kedy malo údajne dôjsť k premlčaniu hlavného záväzku, teda do 1.9.2012.
Vykonaným dokazovaním a oboznámením sa s listinnými dôkazmi súd zistil tento skutkový stav veci:
Navrhovateľ ako veriteľ uzatvoril s odporcom ako dlžníkom dňa 4.6.2009 Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej veriteľ prenechal dlžníkovi sumu 19.900 eur (599.507,40 Sk). Odporca svojim podpisom na Výdavkovom pokladničnom doklade potvrdil prevzatie sumy 19.900 eur a súčasne sa zaviazal predmetnú sumu vrátiť veriteľovi do 31.8.2009.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi pred súdom v podstate zopakoval svoje písomné vyjadrenie zo dňa 23.5.2013 a ďalej uviedol, že medzi účastníkmi konania boli dobré priateľské vzťahy, aj v minulosti požičal odporcovi peniaze na kúpu nehnuteľností, v ktorých v súčasnosti sídli jeho firma, tieto pôžičky mu odporca vrátil, aj keď s omeškaním, iné pôžičky si navrhovateľ vymohol v inom súdnom konaní.
Odporca vo svojej výpovedi uviedol, že s odporcom mali priateľský aj pracovný vzťah. Aj v minulosti mu odporca poskytol pôžičku, vždy s úrokmi. Pôžičku vo výške 19.900 eur navrhovateľovi vrátil, nemá však o tom doklad.
Podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu t.j. veci zastupiteľné, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, možno ju uzavrieť ústne aj konkludentným prejavom.
Vzhľadom na odporcom vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku navrhovateľa, musel sa súd zaoberať i touto námietkou.
Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa ust. § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa ust. § 122 ods. 2 OZ, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.
Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok jej plynutia (od „mohlo“ a nie od „mohol“). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, napr. na tom že oprávnený nevedel o svojom práve.
Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že oprávnená osoba sa nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod.. Neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania, prípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), je v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 OZ, z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú dlžníkom a nemôže veriteľovi priznať premlčané právo. Dobrým mravom neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného proti nemu. Použitím ust. § 3 ods. 1 OZ nemožno ignorovať dlžníkom odôvodnene vznesenú námietku premlčania a premlčané právo veriteľovi priznať, a tak reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho pohľadávky.
Na základe vykonaného dokazovania a s použitím citovanej právnej úpravy súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť z dôvodu márneho uplynutia trojročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. V danom prípade bolo nesporné, že medzi navrhovateľom a odporcom bola dňa 4.6.2009 uzatvorená Zmluva o pôžičke, čo ani nebolo medzi účastníkmi konania sporné. Odporca sa zaviazal na vrátenie pôžičky navrhovateľovi do 31.8.2009. Podpis odporcu na Výdavkovom pokladničnom doklade bol notársky osvedčený dňa 4.6.2009. Splatnosť pôžičky teda nastala dňom 31.8.2009 a navrhovateľ sa mohol prvý krát domáhať jej vrátenia. Navrhovateľ však podal návrh na začatie konania až dňa 31.12.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá márne uplynula dňa 31.8.2012.
Navrhovateľ namietal, že výkon práva námietky premlčania je zo strany odporcu v rozpore s dobrými mravmi, vzhľadom na okolnosti, za ktorých nepodal návrh v premlčacej dobe, pretože odporca mu opakovane dával prísľub, že peniaze mu vráti a keďže odporcu považoval za blízku osobu vzhľadom na ich dlhoročné dobré priateľské a obchodné vzťahy, dôveroval mu.
Pojem dobrých mravov v zmysle ust. § 3 OZ nie je pojmom etickým, ale právnym. Jeho konkrétny obsah je treba posudzovať predovšetkým zo zásad, na ktorých sú postavené predpisy súkromného práva. Súkromnoprávne normy pritom dôsledne prihliadajú na princíp „vigilantibus iura“ (právo patrí bdelým). Preto nie je z pohľadu hmotného práva odporujúce dobrým mravom pokiaľ dlžník v súdnom konaní uplatní námietku premlčania a márne uplynutie premlčacej doby zavinil veriteľ, ktorý o jej plynutí vedel alebo vedieť mal a mohol, a neurobil potrebné kroky k zastaveniu, či prerušeniu plynutia premlčacej doby. Čiastočne možno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že vo výnimočných prípadoch by bola námietka premlčania odporujúca dobrým mravom. Ak však v tejto súvislosti navrhovateľ poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.1.1997, II. ÚS 309/95, toto rozhodnutie absolútnu hodnotu námietky premlčania relativizovalo v reštitučných veciach s odôvodnením, že štát sa nemôže dovolávať premlčania práva na vydanie majetku reštituentom, pokiaľ bolo právo uplatnené neskoro z dôvodu, že zákon slúžil k náprave majetkových krívd spôsobených totalitným režimom a dôsledne pritom neupravoval všetky situácie, ktoré je treba riešiť pri vydávaní majetku oprávneným osobám. O takúto situáciu v predmetnej veci nešlo. Ani Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 6.9.2005, I. ÚS 643/04, nerieši situáciu, o akú sa jedná v prejednávanej veci, pretože toto rozhodnutie sa týka sťažnosti sťažovateľky na postup v konaní pred všeobecnými súdmi, kde bol posudzovaný vzťah medzi príbuznými (matka - syn) vyplývajúci z reštitučného nároku, ktorý bol následne scudzený tretiemu subjektu s tým, že výnos bol deponovaný u vedľajšieho účastníka (syna), pričom návrh bol zamietnutý len a výlučne z dôvodu, že oba konajúce súdy dospeli k záveru, že i depozitum sa premlčuje vo všeobecných premlčacích lehotách (matka - sťažovateľka podala návrh na súd 22.12.1999 žalobu o zaplatenie 1.802.959,30 Kč na základe dohody o platobných podmienkach zo dňa 15.11.1994, titulom vydania bezdôvodného obohatenia). Ústavný súd ČR bol toho názoru, že „..bolo nadmieru žiadúce, aby práve v tomto konkrétnom prípade, kedy ide o posudzovanie prejavu vôle a obsahu záväzkového vzťahu medzi matkou a synom, bolo prihliadnuté na to, že výkon práva nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, tak ako to ustanovuje § 3 OZ. Uzavrel, že právny štát nemôže fungovať bez predpokladu všeobecne vyžadovanej miery poctivého jednania medzi ľuďmi, rodina a vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú prostredím, kde sa dobré mravy, ako poctivosť, čestnosť, vzájomná úcta a predovšetkým úcta k rodičom, musí nielen predpokladať, ale hlavne formovať a dôsledne vyžadovať. Práve v rodine, ako základe spoločnosti, sa musia dobré mravy kultivovať a orgány verejnej moci, súdy zvlášť, k tomu musia svojimi rozhodnutiami prispievať...“ V tejto konkrétnej veci sa teda jednalo o vzťah medzi najbližšími príbuznými, kde je možné predpokladať váhanie rodiča podať žalobu voči dieťaťu, i keď má dieťa povinnosť plniť rodičovi.
V danom prípade veriteľ, navrhovateľ zavinil to, že márne uplynula premlčacia doba. Čas, kedy táto premlčacia doba začala plynúť navrhovateľ nenamietal. V konaní však neuvádzal také skutočnosti, ktoré by umožňovali posúdiť uplatnenú námietku premlčania ako úkon, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na výnimočnú situáciu. Navrhovateľ sám uviedol, že odporcovi aj v minulosti poskytol pôžičky, ktoré mu odporca vrátil s omeškaním, prípadne ich vymohol cestou súdu a práve z tohto dôvodu mal navrhovateľ dbať na to, aby sa jeho nárok nepremlčal. Skutočnosť, že navrhovateľ odporcovi veril, keďže vzťahy medzi nimi boli priateľské i obchodné ani to, že odporca sľuboval vrátenie pôžičky nie sú takými objektívnymi a výnimočnými okolnosťami, pre ktoré by bolo možné neprihliadnuť na vznesenú námietku premlčania.
Pokiaľ ide o úroky z omeškania, podľa názoru navrhovateľa právo na zaplatenie úroku z omeškania je právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne a preto návrh je v časti úrokov z omeškania dôvodný minimálne tri roky spätne od podania návrhu, teda od 31.12.2009 do 1.9.2012. S týmto názorom navrhovateľa, podľa ktorého sa úroky z omeškania premlčujú samostatne a to bez ohľadu na to, či a kedy nastalo premlčanie istiny nemožno súhlasiť. Úroky a úroky z omeškania ako aj poplatok z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ). Záväzkovo právny vzťah, ktorého predmetom je peňažné plnenie môže byť hlavný alebo vedľajší. Vedľajším (akcesorickým) peňažným záväzkovým vzťahom je okrem iného i povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania ako určitú pomernú časť peňažného záväzku hlavného, a tento môže vzniknúť len vtedy, ak medzi účastníkmi vznikol hlavný záväzkovo právny vzťah. Úroky z omeškania, ktoré si uplatnil navrhovateľ v súvislosti s omeškaním odporcu s vrátením pôžičky je právnym dôsledkom omeškania odporcu so splnením peňažného záväzku (§ 517 ods. 2 OZ) a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem plnenia istiny tiež stanovenú sumu z tej časti peňažného dlhu (záväzku), s ktorým je v omeškaní. V dôsledku toho nevznikol medzi účastníkmi nový, ďalší záväzkovo právny vzťah, ale dochádza k zmene v obsahu záväzkovo právneho
vzťahu spočívajúceho v tom, že vedľa povinnosti splniť záväzok hlavný, je dlžník povinný splniť tiež záväzok akcesorický. Povinnosť platiť úroky, úroky z omeškania či poplatok z omeškania nemôže trvať dlhšie než trvá záväzok hlavný. Splnením dlhu alebo jeho zánikom z iného dôvodu, zaniká tiež povinnosť platiť úroky, úroky z omeškania či poplatok z omeškania ako vedľajší záväzkovo právny vzťah. Ak dôjde teda k premlčaniu hlavného záväzkovo právneho vzťahu nemôže sa takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať k záväzku vedľajšiemu (akcesorickému). Aj keď premlčanie úroku z omeškania plynie samostatne je nepochybné, že sa premlčí, ak dôjde k premlčaniu záväzku dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté plnenie, ibaže by bola ohľadne úroku z omeškania premlčacia doba prerušená.
Vzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že odporca vzniesol námietku premlčania, súd nemohol premlčané právo navrhovateľovi priznať, preto návrh v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Preto súd odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 2.639,50 eur, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.194 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 1.445,40 eur, a to podľa ust. § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z. z., za štyri úkony právnej služby á 353,54 eur (príprava a prevzatie zastupovania zo dňa 3.1.2013, odpor proti platobnému rozkazu zo dňa 15.2.2013, účasť na pojednávaní dňa 2.9.2013 a dňa 3.10.2013) a režijný paušál za štyri úkony právnej služby á 7,81 eur.
Súd nepriznal odporcovi náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k návrhu zo dňa 6.5.2013, nakoľko toto podanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti a je v podstate totožné s odporom proti platobnému rozkazu.
Podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia v zmysle § 204 ods. 1 O.s.p. na Okresný súd Košice II v 2 písomných vyhotoveniach. Odvolanie má obsahovať, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť datované a podpísané, musí byť z neho zrejmé, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V zmysle § 251 ods.1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.