Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Er-160-2010.pdf
PDF · 90.33 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
VK-3Er/160/2010
Uznesenie
Okresný súd Veľký Krtíš v exekučnej veci oprávneného CETELEM SLOVENSKO a. s., IČO: 35787783, so sídlom Panenská 7, 812 36 Bratislava, zast.: JUDr. Helena Strachotová, advokátka so sídlom Hviezdoslavova 7, 036 01 Martin, proti povinnému: V. vedenej súdnym exekútorom JUDr. Markom Rusom, so sídlom Exekútorského úradu Železničná 257/19, 050 01 Revúca, pod sp. zn. EX 2662/2013, o vymoženie 1 160,04 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e .
Oprávnený j e p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške
54,01 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
V predmetnom exekučnom konaní súd preskúmaval, či exekučný titul, na základe ktorého sa uskutočňuje exekúcia vydal orgán, ktorý je na to oprávnený. V konaní sa vykonávala exekúcia na základe Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s., sp. zn. KRS 898/2009 zo dňa 17. 02. 2010 (ďalej len "Rozhodcovský rozsudok"). Súd skúmal, či bol Rozhodcovský rozsudok vydaný subjektom na to oprávneným a teda či je spôsobilým exekučným titulom na vykonávanie exekúcie. Zo Všeobecných podmienok oprávneného pre poskytnutie spotrebiteľského úveru k Zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzavretej dňa 02. 11. 2008 medzi oprávneným ako veriteľom a povinnými ako dlžníkmi (ďalej len "zmluva o úvere" a "všeobecné podmienky poskytnutia úveru") súd zistil, že obsahujú v bode V.-13 rozhodcovskú doložku, na základe ktorej všetky spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú riešené pred niektorým z rozhodcovských súdov vymenovaných oprávneným, prípadne pred príslušným všeobecným súdom. Právo výberu súdu bude však na navrhovateľovi.
Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. V zmysle tohto ustanovenia sú zmluvnými stranami na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Špeciálna úprava spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorým bol zrušený predtým platný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zákon č.258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy v § 2 definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa § 3 ods. 1 uvedeného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce, akou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale dôležitá je kauza, t.j. že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľov za odplatu. Ňou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a teda o vzťah medzi spotrebiteľmi na jednej strane a dodávateľom na strane druhej v zmysle § 52 a nasl. OZ.
V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.
Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len "smernica") stanovil, aby nekalé podmienky uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom "neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane".
V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) "povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to, že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941). Ochrana, ktorú smernica
priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875)".
Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je priamo vykonateľným prameňom komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky (viď ustanovenia Občianskeho zákonníka v § 52 a nasl. v čase uzatvorenia úverovej zmluvy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na súčasný stav upravený v zmysle judikatúry ESD). Exekučný súd je preto povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, resp. zákone o spotrebiteľských úveroch.
Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že "podmienka, ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu. Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici. Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí mu to menej obtiažnym.
Rozhodcovská doložka v zmluve o úver nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q) bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníkov, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníkov. Vychádzajúc z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľov. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľov. Spotrebitelia v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemajú právo relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľom nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nim na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcov), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste ich bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebitelia sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdávajú práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný o dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Vloženie neprijateľnej podmienky do spotrebiteľskej zmluvy a teda porušenie ustanovenia zákona o tom, že spotrebiteľská zmluva nesmie takéto neprijateľné podmienky obsahovať, spôsobuje v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy právne následky. Takýmto právnym následkom je neplatnosť ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré takúto neprijateľnú podmienku obsahuje. Jedná sa tu o absolútnu neplatnosť neprijateľnej podmienky, keďže tento dôvod neplatnosti nie je zaradený medzi taxatívne vymedzené prípady relatívnej neplatnosti právneho úkonu uvedené v §40a Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd z úradnej povinnosti aj bez toho, že by niekto neplatnosť právneho úkonu namietal. Absolútna neplatnosť neprijateľnej podmienky, v tomto prípade uzavretej rozhodcovskej doložky nastáva priamo zo zákona. Rozhodcovská doložka je v tomto prípade absolútne neplatná a to o od ex tunc, od okamihu od ktorého vznikla. Na takúto rozhodcovskú doložku sa hľadí, akoby vôbec nebola uzavretá a preto v danom prípade neexistuje dohoda medzi stranami zmluvy o úvere, ktorá by zakladala právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vzniknutých z tejto zmluvy.
Vzhľadom na to, že neexistuje v zmysle § 3 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní dohoda strán Zmluvy o úvere o tom, že na riešenie sporov z nej vzniknutých bude príslušný rozhodcovský súd, rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci sporu vychádzajúceho zo zmluvy o úvere konať a ani vydať rozhodnutie, ktoré je v predmetnom konaní exekučným titulom. Na rozhodovanie o spore zo zmluvy o úvere je príslušný výlučne súd v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Keďže rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého sa uskutočňuje exekúcia, nebol vydaný subjektom na to oprávneným, nie je formálne ani materiálne vykonateľný.
Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti súd rozhodol tak, že exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil z dôvodu, že sa rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul dosiaľ nestal vykonateľným.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Súd pri svojom rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z vyššie uvedených ustanovení Exekučného poriadku. Keďže oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nespôsobilý exekučný titul, mal súd za to, že oprávnený zavinil, že sa exekúcia musela zastaviť a preto mu uložil povinnosť uhradiť exekútorovi trovy exekúcie.
Súd preskúmal správnosť výpočtu trov exekúcie súdneho exekútora podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len "vyhláška").
Súdny exekútor si uplatnil odmenu na základe § 14 ods. 1 vyhlášky. Súdny exekútor si vyčíslil trovy exekúcie nasledovne: Celková výška odmeny súdneho exekútora je podľa jeho vyčíslenia v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky minimálna odmena vo výške 33,19 Eur. Náhradu hotových výdavkov si exekútor vyčíslil vo výške11,82 Eur, pričom sa tu jednalo o poštovné. K uvedenej sume pripočítal ešte DPH vo výške 9,- Eur. Celková výška trov konania uplatňovaných exekútorom je 54,01 Eur.
Po preskúmaní vyčíslenia trov exekúcie súdneho exekútora súd zistil, že tieto boli vyčíslené v zmysle ustanovení vyhlášky a preto priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 54,01 Eur.
Poučenie:
Proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd do Banskej Bystrici a to písomne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.