Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoPr-3-2012.pdf
PDF · 93.61 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/3/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Angely Čechovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobcu Z. M., nar. XX.X.XXXX, bytom V., Q. XX, prechodne V., Z. pod Q. 38, zast. R.. R. V., advokátom, V., Y. XX, proti žalovanému KI - Y. s.r.o., so sídlom Q., H. XXX/XX, IČO: 46 185 992, zast. R.. K. Q., advokátom, L. W. U., K.. V. 8, o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 6CPr 3/2012-47 z 8.10.2012 Okresného súdu Spišská Nová Ves
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 877,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 12.6.2012 dané žalovaným žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je neplatné. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 877,50 € po odpočítaní zákonných odvodov dane, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie o určení, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi z 12.6.2012 je neplatné, súd odôvodnil poukazom na ust. § 68 ods. 1 písm. b), § 70 a § 77 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) a zistením, že okamžité skončenie pracovného pomeru obsahuje len oznámenie, že sa ním končí pracovný pomer so žalobcom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a žiadne iné dôvody v ňom nie sú uvedené a skutkovo vymedzené, čo je v rozpore s ust. § 70 ZP. Nárok o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru posúdil podľa § 79 ods. 3 písm. b/ vzhľadom na to, že žalobca nepožadoval, aby ho žalovaný ďalej zamestnával, a uzavrel, že žalobca má nárok na náhradu mzdy za dobu dvoch mesiacov vo výške svojho priemerného mesačného zárobku, ktorý zistil za rozhodné obdobie (I. štvrťrok 2012) zo mzdy zúčtovanej žalobcovi na výplatu a z odpracovaného obdobia 45 pracovných dní, t.j. 360 hodín, podľa § 134 ods. 1, 2 ZP vo výške 438,75 €. Vzhľadom na uvedené, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 877,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, po odpočítaní zákonných odvodov a dane zo mzdy a súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok napadol včas podaním odvolaním žalovaný, a to vo výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi 877,50 €, lebo nesúhlasil s právnym posúdením priznanej náhrady mzdy súdom prvého stupňa. Citoval ust. § 79 ods. 1, 2, 3 a 4 ZP a uviedol, že žalobca písomne neoznámil, že trvá na svojom zamestnávaní a o svojom záujme zotrvať u zamestnávateľa sa zmieňuje až v samotnej žalobe z 10.8.2012, ktorú mu súd neskôr doručil. Mal za to, že išlo o predstieraný záujem o prácu zo strany žalobcu, nakoľko už v tom čase pracoval pre spoločnosť LUGASTAV s.r.o. na základe dohody o vykonaní práce a túto
skutočnosť potvrdila aj reakcia žalobcu na jeho výzvu z 12.9.2012 k nástupu do práce. Uviedol, že žalobcu písomne vyzval na nástup do práce s presne určeným časom a dňom (14.9.2012), na ktorú výzvu žalobca nereagoval a do práce, o ktorú mal záujem nenastúpil, preto s ním okamžite skončil pracovný pomer dňa 17.9.2012 z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktoré doručil žalobcovi dňa 20.9.2012, a týmto dňom nastali účinky skončenia pracovného pomeru. Opätovné alebo druhé skončenie pracovného pomeru spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti a považuje sa za platné až do času rozhodnutia súdu o jeho neplatností. Poukazujúc na časový sled udalostí, nesúhlasil s priznaním náhrady mzdy žalobcovi a vytýkal súdu prvého stupňa, že prijal oznámenie žalobcu s odvolaním sa na ust. § 79 ods. 3 písm. b) ZP napriek tomu, že okamžité skončenie pracovného pomeru (druhé), doručené žalobcovi dňa 20.9.2012, sa považuje za platné. Ak teda berieme do úvahy rozhodnutie súdu, že pracovný pomer nebol platne ukončený dňa 12.6.2012, mal za to, že dňa 20.9.2012 mohol a mal na to plné právo ukončiť pracovný pomer so žalobcom buď výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru, a do toho istého dňa mal žalobca možnosť zmeniť svoj nárok uplatnený v žalobe a oznámiť, že netrvá na ďalšom zamestnávaní žalovaným a žiada náhradu mzdy za dva mesiace. Skončením pracovného pomeru dňa 20.9.2012 toto právo žalobcu vyplývajúce s hmotnoprávnych predpisov zaniklo. Podľa jeho názoru oznámenie o trvaní alebo netrvaní na zamestnávaní zo strany zamestnanca sa viaže na skončenie pracovného pomeru, ktoré zamestnanec považuje za neplatné a je predmetom súdneho konania. Nakoľko z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny žalobcom bol nútený v priebehu konania skončiť pracovný pomer dňa 20.9.2012, žalobca nemal jednoducho komu dňa 27.9.2012 oznámiť, že netrvá na ďalšom zamestnávaní, lebo v tom čase už nebol u žalovaného platne zamestnaný (7 dní), a oznámenie žalobcu, či trvá alebo netrvá na zamestnávaní (ide o úkon hmotného práva adresovaný zamestnávateľovi, a nie súdu), bolo preto bezpredmetné. Nesúhlasil ani s výškou priznanej náhrady mzdy podľa § 79 ods. 3 a 4 ZP a tvrdil, že žalobca v rozhodnom období (prvý štvrťrok 2012) nemal priemernú mzdu vo výške 908,17 €, avšak vo výške 817,48 € (393 + 299,43 + 125,05), čo je zrejmé z výplatných pások a evidencie miezd ním predloženej, a pravdepodobne omylom súd prvého stupňa do hrubej mzdy za mesiac február 2012 započítal aj náhradu za dovolenku (5 dní vo výške 90,69 €). Podľa názoru žalovaného hrubá mzda mala byť o túto náhradu znížená, a žalobcovi tak prislúcha náhrada mzdy za dva mesiace vo výške 790,04 €, po odpočítaní odvodov a daní je čistá mzda žalobcu za dva mesiace 554,27 €. Napriek uvedenej počtárskej nesprávnosti však trval na tom, že žalobcovi neprináleží žiadna náhrada mzdy, keďže zmenu svojho postoja oznámil žalovanému až po platnom skončení pracovného pomeru 20.9.2012 na súdnom pojednávaní dňa 27.9.2012 a využil svoje právo až po jeho zániku, preto mu nemôže byť priznaná náhrada mzdy v zmysle § 79 ods. 4 ZP. Vzhľadom na uvedené bol toho názoru, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f ) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne vo veci sám rozhodol.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 75,72 € pozostávajúcich z odmeny a náhrady hotových výdavkov za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu (68,09 € + 7,63 € paušálna náhrada hotových výdavkov). Dôrazne odmietol tvrdenie žalovaného o tom, že jeho záujem o prácu bol „samozrejme predstieraný“ a uviedol, že pre spoločnosť LUGASTAV s.r.o. vykonával prácu iba na základe dohody o vykonaní práce, a to iba z dôvodu, aby riešil svoju nepriaznivú finančnú situáciu. Poukázal na právny názor vyslovený v Zborníku stanovísk, záverov, rozborov a zhodnotení súdnej praxe Najvyššieho súdu ČR (Z III, s 145) a právny názor žalovaného odôvodnený tou skutočnosťou, že dňa 27.9.2012 nemal komu oznámiť netrvanie na zamestnaní, považoval za nesprávny. Žalovaný sa mylne domnieva, že jeho právo vyhlásiť, či trvá alebo netrvá na ďalšom zamestnávaní, zaniklo 20.9.2012. Vyhlásenie o tom, či zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní alebo nie, je procesný úkon účastníka konania (zmena návrhu), ktorý žaluje neplatnosť výpovede, resp. okamžitého skončenia pracovného pomeru a domáha sa tiež náhrady mzdy, a zmenu uvedeného procesného úkonu je účastník konania oprávnený urobiť kedykoľvek v priebehu súdneho konania, a to až do rozhodnutia súdu. Vzhľadom na to, že jeho pracovný pomer skončil v zmysle § 79 ods. 3 písm. b) ZP nevyvrátiteľnou domnienkou dňa 15.6.2012 (deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru z 12.6.2012), je bez právneho významu, či okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 17.9.2012 žalovaná s ním následne platne skončila pracovný pomer alebo nie. Súd prvého stupňa mu preto správne priznal náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v zmysle § 79 ods. 4 ZP a bol toho názoru, že súd by sa mal zaoberať skutočnosťou, či po neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru nedošlo medzi účastníkmi k platnému skončeniu pracovného pomeru, iba v tom prípade, ak by zamestnanec trval na ďalšom
zamestnávaní a žiadal by náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP. K výške priznanej náhrady mzdy uviedol, že súd pri vyčíslení jeho priemerného zárobku dôsledne postupoval podľa § 134 ZP a správne stanovil výšku jeho priemerného zárobku.
Rozsudok vo výroku o určení, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 12.6.2012 dané žalovaným žalobcovi je neplatné, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.), a preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
Odvolací súd prejednal vec v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 25.9.2013 v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 877,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný podané odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. tým, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav veci. Dochádza k nej vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil (interpretoval), príp. vtedy, ak zo správnych skutkových záverov (z preukázaných skutočností) vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a v rozsahu odvolacích námietok žalovaného a dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa nedopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav vo veci uplatneného nároku o zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, ktorý posúdil podľa relevantných zákonných ustanovení (§ 79 ods. 1, 3 a 4, § 134 ods. 1 až 4 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov), použité zák. ustanovenia aj správne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov a povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 908,17 € brutto, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie, a vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolanie žalovaného z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu preto nemožno považovať za opodstatnené.
Žalovaný v odvolaní nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa nesprávne posúdenie otázky vzniku a trvania nároku žalobcu na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZP“) ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak: a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 4 ZP v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ZP je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Zamestnanec, ktorý oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a ktorému zamestnávateľ neumožnil pokračovať v práci, má pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nárok na náhradu mzdy, ktorá je dôsledkom neplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, kedy kvalifikovane oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď zamestnávateľ umožní zamestnancovi pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom, príp. až do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Priemerný zárobok, vo výške ktorého patrí zamestnancovi náhrada mzdy poskytovaná podľa § 79 ods. 1, 4 ZP, sa zisťuje podľa § 134 ZP, tzn. zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, ktorým je predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak zákon neustanovuje inak (§ 134 ods. 2 ZP).
Oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní - ak má mať význam z hľadiska ust. § 79 ZP, môže zamestnanec urobiť najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Toto oznámenie môže zamestnanec kedykoľvek počas súdneho konania (najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru) zmeniť tak, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru už netrvá na ďalšom zamestnávaní. V takom prípade platí, pokiaľ sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodol písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou v dôsledku zákonom stanovenej nevyvrátiteľnej domnienky (§ 79 ods. 3 ZP) a zamestnanec podľa § 79 ods. 4 ZP má nárok na náhradu mzdy vo výške svojho priemerného zárobku zisteného podľa § 134 ZP za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
V prejednávanej veci je nesporné, že súd určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi listom z 12.6.2012 (žalovaný odvolanie proti rozsudku v tomto výroku nepodal, a preto rozsudok vo výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nadobudol právoplatnosť 27.10.2012). Žalobca podanou žalobou uplatnil súčasne aj nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, pričom po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru kvalifikovane oznámil žalovanému svoje rozhodnutie, že trvá na ďalšom zamestnávaní (v posudzovanom prípade je oznámenie žalobcu voči žalovanému ako zamestnávateľovi nahradené dňom doručenia žaloby žalovanému). Žalobca počas konania na pojednávaní 27.9.2012, ktoré sa uskutočnilo v prítomnosti právneho zást. žalovaného R.. K. Q. a konateľa žalovanej spoločnosti Igora Kurtu, prehlásil, že netrvá už na ďalšom zamestnávaní u žalovaného (zápisnica o pojednávaní z 27.9.2012 na č.l. 44 - 45). So zreteľom na uvedené, súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79, ods. 3 písm. b/ a § 79 ods. 4 ZP.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k námietkam žalovaného uvedeným v odvolaní treba uviesť, že z hľadiska vzniku a trvania nároku žalobcu na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v prejednávanej veci nie je relevantné zistenie, že žalovaný počas súdneho sporu (konania) o platnosť skončenia pracovného pomeru jeho okamžitým zrušením (pred rozhodnutím súdu o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi listom z 12.6.2012 a bez odvolania svojho zrušovacieho prejavu z 12.6.2012), opätovne skončil so žalobcom pracovný pomer okamžite listom zo 17.9.2012, doručeným žalobcovi 20.9.2012. Vzhľadom na to, že žalobca pri neplatnom skončení pracovného pomeru z 12.6.2012 už netrval na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, v danom prípade nastala fikcia (domnienka) skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného dohodou dňom, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť podľa neplatného zrušovacieho prejavu z 12.6.2012, t.j. k 15.6.2012, a nemohol preto pracovný pomer platne skončiť k 20.9.2012, ako sa nesprávne domnieva žalovaný, podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru zo 17.9.2012, ktoré v zaniknutom pracovno-právnom vzťahu medzi účastníkmi už nemalo žiadne právne účinky.
Nedôvodná je i námietka žalovaného týkajúca sa nesprávnej výšky náhrady mzdy a súdom zisteného priemerného zárobku žalobcu. Žalovaný námietky týkajúce sa výšky náhrady mzdy v konaní pred súdom prvého stupňa neuplatnil a k vykonaným dôkazom nemal žiadne pripomienky, po poučení súdu nemal žiadne návrhy na ďalšie dokazovanie, a preto k tvrdeným novým skutočnostiam a dôkazom, ktoré žalovaný uplatnil v odvolaní, už nebolo možné prihliadnuť (§ 205a O.s.p.). Súd prvého stupňa pri výpočte náhrady mzdy správne vzal za základ priemerný mesačný zárobok žalobcu 438,75 €, vypočítaný z hrubého hodinového zárobku žalobcu zisteného postupom podľa § 134 ods. 1, 2 a 4 ZP z hrubej mzdy zúčtovanej žalobcovi na výplatu a z odpracovaného času v rozhodujúcom období (1. štvťrok 2012), a náhradu mzdy tak priznal v správnej výške 877,50 €, určenej v hrubej (brutto) sume v súlade s § 134 ZP.
Z uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 877,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako vecne správny potvrdený.
O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo o nich rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasom 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.