Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-111-2013.pdf
PDF · 91.52 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/111/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu ORVIS družstvo Košice, so sídlom v Košiciach, Opatovská cesta č. 10, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 2/ B, o zaplatenie 18.304,59 eura s prísl, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26.10.2012 č.k. 39C/281/2007-154 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku ohľadom sumy 6.638, 78 eura a úroku z omeškania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 14.144,09 eura s 13% ročným úrokom z omeškania, konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania nad sumu 13% ročne zo sumy 18.304,59 eura od 5.6.2003 do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobcu titulom náhrady škody z nesprávneho úradného postupu.
Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že Okresný úrad Košice I rozhodnutím zo dňa 2.9.1999 vydal právnemu predchodcovi žalobcu (pôvodnému stavebníkovi Košickým pozemným stavbám, a.s.) rozhodnutie o umiestnení stavby - obytného domu so 14 bytovými jednotkami ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.11.1999. Následne stavebný úrad - Okresný úrad Košice I zamietol stavebníkovi žiadosť o vydanie stavebného povolenia s odôvodnením, že parc. č. XXXX/X A. XXXX/ XX, R.. Ú.. R.-P. nie sú vhodné na stavbu 14-bytovej jednotky vo výške objektu 15,5 m vychádzajúc z predložených posúdení vplyvu navrhovanej výstavby na oslnenie pod prípustnú mieru, čím by boli neprimerane obmedzené práva a oprávnené záujmy účastníkov konania, najmä spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Teda rozhodnutím stavebného úradu bolo vyhovené návrhu právneho predchodcu žalobcu na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení stavby, pričom sa ten s námietkou iných účastníkov územného konania o zatienení ich nehnuteľnosti vysporiadal tak, že ju považoval za neopodstatnenú a následne ten istý stavebný úrad o žiadosti o vydanie stavebného povolenia rozhodol tak, že ju zamietol, a to z dôvodu, že rovnakú námietku zatienenia riešil inak ako v územnom konaní, považujúc ju za opodstatnenú. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že predmetom Zmluvy o dielo zo dňa XX.X.XXXX a Dodatku č. 1 k zmluve bolo vypracovanie projektovej dokumentácie k územnému konaniu, vypracovanie projektu pre realizáciu stavby, dopracovanie projektu pre realizáciu stavby, vykonávanie autorského dozoru, vyjadrenia k projektu, pričom cena diela bola stanovená ako pevná cena dohodou
v celkovej výške 24.141,94 eura bez DPH. V zmluve o dielo sa zmluvné strany dohodli, že objednávateľ poskytne zhotoviteľovi zálohy a to vo výške 6.638,78 eura do 3 dní od podpísania zmluvy, vo výške 9.958,18 eura do 3 dní odo dňa odovzdania dokumentácie na územné konanie a vo výške 5.626,37 eura do 3 dní odo dňa odovzdania realizačnej dokumentácie zálohu, pričom konečné odúčtovanie do 3 dní po ukončení stavby Cena štúdie zatienenia bola dohodnutá na sumu 398,33 eura, projekt bez prípojky IS 21.546,90 eura, prípojky IS 4.282,02 eura. Žalobca uhradil zhotoviteľovi dňa 28.4.1999 sumu 6.638,78 eura, dňa 15.03.2000 sumu 6.638,78 eura, dňa 19.4.2001 uhradil sumu 1.659,70 eura a dňa 30.05.2001 sumu 3.367,32 eura.
Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní mal súd prvého stupňa za preukázané, že po právoplatnosti rozhodnutia o umiestnení stavby žalobca, spoliehajúci sa na toto rozhodnutie, vynaložil v dobrej viere a v bezprostrednej súvislosti s jeho podnikateľským zámerom náklady vo výške vyčíslenej ako rozdiel dohodnutej ceny diela a ceny za vypracovanie projektu pre územné konanie a ceny štúdie zatienenia, po zohľadnení dobropisu vystaveného zhotoviteľom v sume 171.160,- Sk. Súd vychádzajúc z úvahy, že žalobcu ako podnikateľa nemožno sankcionovať za to, že nastali okolnosti, ktoré zmenili pohľad na výhodnosť projektu a spôsobili, že podnikateľský zámer nebol uskutočnený, pri posúdení medzi účastníkmi konania spornej otázky, či vynaloženým nákladom žalobcu v intenciách záväzného právneho názoru najvyššieho súdu je i záloha vo výške 6.638,78 eura, ktorú žalobca uhradil dňa 28.4.1999, v zmysle ustanovenia § 546 ods. 2 Obchodného zákonníka predstavujúca dohodnutý a poskytnutý preddavok na cenu za dielo, dospel súd k záveru, že je potrebné prisvedčiť žalobcovi pokiaľ tvrdil, že zálohou treba rozumieť stav, kedy objednávateľ požičiava zhotoviteľovi svoje peniaze, a že majetkom zhotoviteľa sa tak nestáva. Záloha vo výške 6.638,78 eura, ktorú žalobca uhradil dňa 28.4.1999, bola započítaná proti nároku zhotoviteľa na zaplatenie ceny diela až faktúrou č. XXXX zo dňa X.XX.XXXX, kedy sa stala nákladom, ktorý žalobca vynaložil. Súd preto neprisvedčil argumentácii žalovaného uplatnenej na pojednávaní a jeho námietke výšky uplatnenej škody poukazom na ust. § 417 Občianskeho zákonníka. Súd teda po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o umiestnení stavby, pričom v priamej príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím vznikla žalobcovi škoda vo výške 14.144,09 eura spočívajúca v nákladoch na zhotovenie projektovej dokumentácie pre účely stavebného konania, vynaložených žalobcom spoliehajúcim sa na vydané rozhodnutie o umiestnení stavby, vyčíslených ako rozdiel dohodnutej ceny diela a ceny za vypracovanie projektu pre územné konanie a ceny štúdie zatienenia, po zohľadnení dobropisu vystaveného zhotoviteľom v sume 171.160,- Sk. Za čiastočne dôvodný považoval aj nárok žalobcu na úrok z omeškania vzhľadom na to, že ten listom zo dňa 10.3.2003 požiadal Ministerstvo životného prostredia SR predbežne prejednať nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.. Návrh na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody bol doručený Ministerstvu životného prostredia SR dňa 14.3.2003, pričom Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, ako príslušné na vybavenie návrhu listom zo dňa 5.6.2003, oznámilo žalobcovi, že nevyhovuje jeho návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pre nesplnenie základných podmienok pre jeho uplatnenie. Súd mal za to, že žalobca požiadal ústredný orgán o odškodnenie vo výške uplatnenej v žalobe dňa 14.3.2003, preto patrí poškodenému právo na úrok z omeškania z nezaplatenej sumy náhrady škody, na ktorú má nárok, po uplynutí lehoty 6 mesiacov, stanovenej na uspokojenie nárokov poškodeného v zmysle § 10 zák. č. 58/1969 Zb.. Splatnosť peňažnej pohľadávky žalobcu nastala XX.X.XXXX, dňom nasledujúcim sa žalovaná podľa názoru súdu dostala do omeškania s plnením. Žalobca je preto oprávnený požadovať popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania od XX.X.XXXX v uplatnenej výške. Vzhľadom na uvedené súd návrhu žalobcu v tejto časti vyhovel. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu konanie v časti príslušenstva zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala v časti vyhovujúceho výroku včas odvolanie žalovaná. V odvolaní uviedla, že odvolanie podáva v časti sporného nákladu vynaloženého žalobcom vo výške 6.638,78 eura a v časti úrokov z omeškania, pretože podľa jej názoru rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí s názorom súdu prvého stupňa, pretože podľa § 417 Občianskeho zákonníka mal žalobca povinnosť odvrátiť možnú hroziacu škodu, čo však svojím konaním nespravil a preto by mal znášať podnikateľské riziko vyplývajúce z podnikania, nakoľko podľa jej názoru, zmyslom zákona č. 58/1969 Zb. by nemala byť refundácia podnikateľského rizika, lebo žalobca mal situáciu riešiť iným spôsobom ako zálohovými platbami. Nesúhlasila ani s názorom súdu prvého stupňa v časti, v ktorej priznal žalobcovi úroky z omeškania po uplynutí šesťmesačnej lehoty odo dňa predbežného uplatnenia
nároku. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uvádza, že jej povinnosť nahradiť žalobcovi škodu vzniká až právoplatným rozhodnutí súdu o tom, že škoda vznikla a v akom rozsahu je povinná ju nahradiť, jej záväzok nahradiť žalobcovi škodu nadobudne splatnosť tak, ako vo výroku určí súd. Je teda jasné, že sa nemohla dostať do omeškania so splnením svojho záväzku nahradiť žalobcovi škodu, keďže tento záväzok žalovaného doposiaľ nevznikol. Podľa jej názoru pri náhrade škody sa zodpovedná osoba dostáva do omeškania až po uplynutí lehoty na zaplatenie náhrady škody, priznanej právoplatným súdnym rozhodnutím.
Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutej časti a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru, že žalovaná zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o umiestnení stavby, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak ju zaviazal zaplatiť žalobcovi škodu vzniknutú v súvislosti s vypracovaním projektovej dokumentácie. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa a na právne normy, ktoré súd použil poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
K odvolaniu žalovanej je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že žalobca mal povinnosť odvrátiť možnú hroziacu škodu a preto by mal znášať podnikateľské riziko vyplývajúce z podnikania, nakoľko zmyslom zákona č. 58/1969 Zb. by nemala byť refundácia podnikateľského rizika.
Predpokladom vzniku objektívnej zodpovednosti štátu podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, je súčasné splnenie troch predpokladov a to zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Pojem „nezákonné rozhodnutie“, od ktorého je odvodzovaný vznik škody, je legislatívnou skratkou pre právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo príslušným orgánom ako nezákonné zrušené. Za nezákonné rozhodnutie v prejednávanej veci treba považovať rozhodnutie Okresného úradu Košice I zo dňa 2.9.1999, ktorým bolo rozhodnuté o umiestnení stavby, lebo ako vyplýva z rozhodnutia dovolacieho súdu podmienka zrušenia rozhodnutia o umiestnení stavby pre nezákonnosť príslušným orgánom má byť považovaná za splnenú už právoplatným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o stavebné povolenie, ak dôvodom zamietnutia tejto žiadosti bola opodstatnenosť námietky, ktorá v územnom konaní bola posúdená ako neopodstatnená.
Rozhodnutie štátneho orgánu bolo teda nezákonné, lebo štátny orgán porušil právnu povinnosť. Škoda, ktorú žalobca uplatnil v tomto konaní pozostávala z vynaložených nákladov na zhotovenie projektovej dokumentácie pre účely stavebného konania, ktoré zahŕňa jednak konanie o umiestnenie stavby, ale aj konanie o vydanie stavebného povolenia. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi vznikla škoda nielen v súvislosti s konaním ohľadom stavebného povolenia, ale aj v súvislosti s konaním o umiestnení stavby. V konaní nebolo sporné, že žalobca na základe Zmluvy o dielo č. XX zo dňa XX.X.XXXX vynaložil v konaní uplatnené náklady na vypracovanie projektovej dokumentácie.
Rozhodnutie štátneho orgánu o umiestnení stavby bolo nezákonné, preto je daná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti na strane štátneho orgánu - Okresného úradu Košice I a škodou vzniknutou žalobcovi ako poškodenému v rámci vynaloženia nákladov na zhotovenie projektovej dokumentácie pre účely stavebného konania. Možno súhlasiť s názorom žalovanej v tom, že zmyslom
zákona č. 58/1969 Zb. nie je refundácia podnikateľského rizika, avšak za podnikateľské riziko nemožno považovať porušenie právnej povinnosti štátneho orgánu spočívajúce v nezákonnom rozhodnutí. Nemožno súhlasiť ani s názorom žalovanej v tom, že žalobca mal podľa ust. § 417 Občianskeho zákonníka povinnosť odvrátiť mu možnú hroziacu škodu, pretože ak žalobca konal v dobrej viere spoliehajúc sa na rozhodnutie štátneho orgánu, neboli splnené podmienky pre postup podľa § 417 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca nemal vedomosť o tom, že mu škoda hrozí. Napokon ani samotná žalovaná neuvádza ako žalobca mal postupovať, aby odvrátil hroziacu mu škodu.
Za dôvodné nemožno považovať odvolanie žalovanej ani v časti príslušenstva pohľadávky, ak vychádza z názoru, že jej záväzok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia doposiaľ nevznikol, pretože pri náhrade škody sa zodpovedná osoba dostáva do omeškania až po uplynutí lehoty na zaplatenie náhrady škody priznanej právoplatným súdnym rozhodnutím. Uvedený názor nemožno považovať za správny.
Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
Podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplnil, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania, poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 10 zák. č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 20 zák. č. 50/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. je vzťahom občianskoprávnym. Aj keď nie je upravený priamo v Občianskom zákonníku, ale v samotnom zákone, ide o jeden z prípadov zvláštnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Je preto nesporné, že medzi účastníkmi vznikol záväzkový vzťah zo spôsobenej škody (§ 489), preto žalobcovi vznikol aj nárok na prípadný úrok z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka vzhľadom na to, že na tento vzťah účastníkov treba podporne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Z citovaného ustanovenia § 10 je zrejmé, že štát je povinný nahradiť škodu najneskoršie do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti poškodeným na ústrednom orgáne. Márnym uplynutím tejto lehoty sa ocitá štát ako dlžník zo zodpovednostného záväzkového právneho vzťahu (§ 489) v omeškaní a odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty ho stíha povinnosť zaplatiť poškodenému tiež úrok z omeškania.
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca ako poškodený uplatnil nárok na náhradu škody na ústrednom orgáne - Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý však nebol v lehote šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti uspokojený, pretože listom zo dňa 5.6.2003 bolo žalobcovi oznámené, že nevyhovuje jeho návrhu na náhradu škody. Správne preto rozhodol súd prvého stupňa, ak priznal žalobcom požadovaný úrok z omeškania dňom XX.X.XXXX, teda po uplynutí šesťmesačnej lehoty odo dňa podania žiadosti poškodeným. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej v odvolaní, že povinnosť nahradiť žalobcovi škodu jej vznikne až právoplatným rozhodnutím súdu o tom, že škoda vznikla.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalovanou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
O trovách konania nebolo súdom prvého stupňa rozhodnuté, preto o trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.