Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2T/15/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin v konaní pred samosudcom Mgr. Miroslavom Mazúchom na hlavnom pojednávaní 02. 10. 2013 v Martine takto

rozhodol:

Podľa

obžalovaného

R. Š.J., nar. XX.XX.XXXX v L., bytom L., E.. Č. J. Č.. XXX/XX,

oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Martin z 31. 01. 2012, sp. zn. , zo skutku, ktorého sa mal dopustiť tak, že

ako zodpovedný vedúci predajne spoločnosti J., s.r.o. v L., M. E.. B. Č.. XX s uzatvorenou zmluvou o hmotnej zodpovednosti, si za mesiace máj - júl 2010 ponechal z tržby sumu 19.277,85 Eur, peniaze ani na výzvy spoločnosti nevrátil, ale ich použil pre svoje účely, čím spoločnosti J., s.r.o. L., v zastúpení B. Š., nar. XX.XX.XXXX spôsobil škodu v sume 19.277,85 Eur,

t e d a m a l

prisvojiť si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobiť tak na cudzom majetku väčšiu škodu,

č í m m a l s p á c h a ť

prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,

lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa poškodeného J. s. r. o. so sídlom B. Č.. XX, XXX XX L., IČO: 36 389 714, s jeho nárokom na náhradu škody odkazuje na občianske súdne konanie.

odôvodnenie:

Prokurátor Okresnej prokuratúry Martin podal 03. 02. 2012 obžalobu na R. Š. pre skutok právne posúdený ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výroku podanej obžaloby.

Vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní a jeho zhodnotením súd dospel k záveru, že vina obžalovaného nebola jednoznačne a bez pochybností preukázaná, pretože v prejednávanom prípade

existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú. Ich vyhodnotením možno dospieť aj k inému záveru, ako uvedenému v skutkovej vete podanej obžaloby.

Prokurátor obžalovanému v podstate kládol za vinu, že od mája do júla 2010 v pozícii vedúceho predajne spoločnosti J., s.r.o. L. si ponechal z predajných tržieb 19.277,85 Eur a použil ich na svoje účely. Verzii prokurátora nasvedčujú výpovede svedkov- konateľa spoločnosti B. Š., majiteľky spoločnosti L. Š.E., nových predavačov C.J. U. a U. B., listinné dôkazy - najmä pokladničná kniha, kontrola pokladne, výpisy z položiek predajov a dohoda o hmotnej zodpovednosti. Svedok Š. v podstate vypovedal, že obžalovaný v období od mája do júla 2010 predal, okrem iného, aj tovar v hodnote 19.277,85,- €, ale finančné prostriedky z tržby neodviedol spoločnosti. Tieto skutočnosti zistil až po odchode obžalovaného z predajne, keď podľa nezaložených denných uzávierok dopísali pokladničnú knihu roka 2010 a porovnali ju s písankou odovzdávania denných tržieb majiteľke spoločnosti, ktorá sa viedla v predajni v Martine. Svedkyňa Š. vypovedala, že po odchode Š. z predajne zistili, že neviedol pokladničnú knihu a nelepil do nej denné i mesačné uzávierky. Nezrovnalosti medzi odovzdanou tržbou a stavom pokladne zistili až začiatkom roku 2011, keď sa robilo zúčtovanie. Š. pri odovzdávaní tržby nepredkladal aj denné uzávierky, preto neprišla na rozdiel medzi odovzdanou tržbou a dennou uzávierkou. Svedok C. U.Š. vypovedal, že od januára 2010 nebola robená žiadna evidencia v pokladničnej knihe a neboli do nej lepené denné uzávierky. Pokladničnú knihu dala do poriadku až pani Š.. Svedkovia B. a Q. vypovedali, že predaj sa nerobil mimo pokladňu. B. však nastúpil až 1.5.2010 a prácu v predajni Martin takmer nevykonával. Obžaloba na podporu svojich tvrdení predložila časť účtovných dokladov - tabuľku agendy predajky, kontrolu pokladne za rok 2010, fotokópiu písanky odovzdávania denných tržieb za roky 2008-2010 z predajne Martin majiteľke spoločnosti, pohyby na účtoch spoločnosti od 30. 08. do 31. 08. 2010, fotokópiu knihy pokladnice za rok 2010, výpisy z registračnej pokladnice za obdobie od 01. 05. do 31. 07. 2010 a fotokópiu dennej uzávierky registračnej pokladnice z 12. 07. 2010.

Vyhodnotením týchto dôkazov jednotlivo ale aj v ich súhrne možno dospieť k záveru, že obžalovaný Š. mohol v období máj až júl 2010 predať tovar a tržby vo výške 19.277,85 € neodviesť spoločnosti, ale si ich ponechať. Tento záver však zoslabujú ďalšie skutočnosti nasvedčujúce skôr verzii obžalovaného, najmä, že o nezrovnalostiach majiteľka spoločnosti podľa vlastnej výpovede nadobudla vedomosť až začiatkom roka 2011, teda asi 5 mesiacov po tom, ako obžalovaný ukončil 31. 08. 2010 pracovný pomer a odovzdal predajňu a výpoveď svedka L., ďalšieho predavača, ktorý vypovedal, že každý predavač mal síce v pokladni svoje heslo, avšak heslá navzájom vedeli, v predajni sa viedla písanka, kde sa na pokyn konateľa spoločnosti zapisoval aj predaj mimo pokladňu a majiteľke spoločnosti boli pri odovzdávaní tržieb odovzdávané aj kópie denných uzávierok.

Možnosť iného skutkového záveru vyplýva z obrany obžalovaného, niektorých výpovedí svedkov a listinných dôkazov. Obžalovaný sa v priebehu celého konania bránil tým, že B. Š. mu pred skončením pracovného pomeru prikázal, aby do pokladne nahodil z jednopercentným rabatom tovar, ktorý sa posledných niekoľko rokov evidoval v osobitnej písanke ako „bočný predaj“. Tento tovar sa predával na pokyn Š. mimo pokladňu, pretože Š. chcel umelo navýšiť skladové zásoby spoločnosti z dôvodu, aby mu banka poskytla vyšší úver. Tržby z predaja mimo pokladňu boli odovzdávané Š.. V období mája až júla 2010 teda nahadzoval do pokladne tovar, ktorý už bol dávno predtým predaný a v skutočnosti nebol na sklade. Z tohto dôvodu potom vznikol účtovný rozdiel medzi stavom pokladne a reálne odovzdanou tržbou pani Š. v tomto období. Obžalovaný ďalej vypovedal, že pred každým odovzdávaním tržby pani Š.E. jej predkladal aj dennú uzávierku. Preto sa podľa neho nemohlo stať, že by Š. neprišla na rozdiel, keď porovnávala dennú uzávierku so skutočne odovzdanou tržbou. Denné tržby navyše v tomto období boli podľa dokladov, keď nahadzoval fiktívny predaj, okolo 1 000 € a tak boli neporovnateľné vyššie, ako v predchádzajúcich obdobiach, keď boli od 100 - 300 €. Mesačné tržby podľa dokladov, keďže nahadzoval fiktívny predaj, v tomto období boli okolo 10 000 €, v predchádzajúcom období iba okolo 3 000-4 000 €. Obžalovaný ďalej tvrdil, že sklad zásob sa viedol v dvoch počítačoch, v jednom z nich bol vedený bočný- fiktívny sklad. Svedok U. L., bývalý predajca spoločnosti tiež vypovedal, že v predajni boli dva počítače, na staršom z nich mal byť vedený druhý, starý sklad. Vedľa pokladne boli, okrem písanky zúčtovania aj ďalšie písanky, do ktorých nikdy nepísal. Bola tam aj písanka, o ktorej mu obžalovaný Š. povedal, že sú v nej „Š. veci.“ Do tejto písanky sa jednoducho zapisovali „bokovky“, ktoré nešli cez pokladňu. Svedok dokonca vypovedal, že raz na telefonickú žiadosť Š. zapísal do uvedenej písanky predaj tovaru mimo pokladňu nejakému kamarátovi Š.. V prípade, že niekedy išiel namiesto obžalovaného odovzdať tržbu do Turčianskych Teplíc pani Š., tak okrem písanky zúčtovania niesol aj kópiu dennej uzávierky. Originál

uzávierky sa vždy lepil do pokladničnej knihy. Podľa zmluvy o úvere zo dňa 11. 08. 2006 a súvisiacej mandátnej zmluvy uzavretej s bankou spoločnosť J., s.r.o. naozaj zabezpečovala poskytnutý úver v banke, okrem iného, aj zásobami tovaru a bola povinná informovať banku o skutočnostiach vedúcich k zániku, alebo k zhoršeniu kvality zálohu. Svedok B. Š. sám pred súdom potvrdil, že spoločnosť v minulosti ručila i skladovými zásobami. Svedok B. potvrdil obranu obžalovaného, že na každej predajni (v Martine i Turčianskych Tepliciach) bola zúčtovacia písanka na vyznačovanie odovzdaných tržieb pani Š.. Svedok Q. vypovedal, že aj na predajni v Turčianskych Tepliciach sa tlačila vždy denná uzávierka.

Vyhodnotením týchto dôkazov jednotlivo, ale aj v ich súhrne možno potom dospieť aj k záveru, že obžalovaný mohol období máj až júl 2010 naozaj do pokladne postupne nahadzovať iba fiktívny predaj tovaru, ktorý bol v skutočnosti predaný a tržba z neho odovzdaná konateľovi spoločnosti dávno predtým. Verzii možného fiktívneho predaja v tomto období nasvedčuje, že podľa listinných dôkazov sa tržby predajne mali v období od mája do júla 2010 naozaj niekoľkonásobne zvýšiť, čo sa s vysokou mierou pravdepodobnosti javí ako nereálne. Opakovane treba podotknúť, že svedok L. potvrdil existenciu predaja mimo pokladňu na priamy pokyn konateľa, tzv. starého skladu i tzv. Š. písanky i odovzdávanie dennej uzávierky majiteľke spoločnosti. Svedok B. potvrdil, že zúčtovacia písanka bola i na predajni v Turčianskych Tepliciach. Objektívnymi listinnými dôkazmi bolo preukázané aj ručenie spoločnosti skladovými zásobami, o čom obžalovaný mohol mať vedomosť iba od majiteľov spoločnosti, pretože pri uzatváraní zmlúv nebol. Sám konateľ spoločnosti pripustil neporiadok v evidenciách spoločnosti, keď na hlavnom pojednávaní vypovedal, že pri odchodoch zamestnancov L. a B. neboli podpísané záznamy z inventúr. Majiteľka spoločnosti Š. potvrdila, že aj na predajni v Turčianskych Tepliciach sa realizoval v tomto období predaj tovaru s 1% maržou, ale tam aspoň sedela tržba. Svedok B. Š. vypovedal, že tzv. zúčtovacia písanka sa na predajni v Turčianskych Tepliciach nenachádzala a preto ju nemôžu predložiť (obžalovaný tým chcel preukázať, že k fiktívnemu predaju tovaru dochádzalo aj v Tepliciach a v zúčtovacej písanke sa viedli iné údaje ako v dennej uzávierke), naopak svedok B. vypovedal, že rovnaká zúčtovacia písanka bola aj na predajni v Tepliciach.

Pokiaľ ide o výrok o vine súd poznamenáva, že tento sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkovo vylučujú pochybnosť, že žalovaný skutok sa stal. Zistenie skutočného stavu veci preto vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Jedna zo základných zásad trestného konania je procesná zásada „in dubio pro reo“, keď pochybnosti musia byť na prospech obžalovanému. Na základe vykonaného dokazovania síce nie je možné konštatovať, že by sa úplne rozplynulo podozrenie zo spáchania trestného činu obžalovaným, významné podozrenie naďalej existuje, nebolo vyvrátené bez akýchkoľvek pochybností, na druhej strane však existujúce dôkazy nie sú dostatočnými na to, aby bolo možné uznať obžalovaného vinným. Nie je možné tvrdiť, že bol vylúčený priebeh skutku tak, ako ho opísal obžalovaný. Dôkazy proti nemu netvoria ucelenú reťaz usvedčujúcu obžalovaného zo spáchania žalovanej trestnej činnosti, zostali určité pochybnosti o tom, či sa žalovaný skutok vôbec stal. Bolo pritom potrebné bez najmenších pochybností preukázať, či sa žalovaný skutok naozaj stal a či sa ho obžalovaný skutočne dopustil. Súhrn priamych a nepriamych dôkazov k preukázaniu viny obžalovaného vždy musí tvoriť logickú a ničím neprerušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti zažalovaného skutku, usvedčujú z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne aj vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru. Dôkazné bremeno pritom nesie obžaloba a nie obžalovaný. Obžaloba musí dokázať vinu obžalovaného a nie obžalovaný svoju nevinu. Nutným dôsledkom tohto pravidla je, že pochybnosť prospieva obžalovanému (vyššie spomínaná zásada “in dubio pro reo”). V zmysle uvedeného nie je možné konštatovať, že by dôkazy vykonané v trestnom konaní v danom prípade tvorili ucelenú reťaz dôkazov, logickým vyhodnotením ktorých by nemohol byť iný záver ako ten, že sa žalovaný skutok stal, tento je trestným činom a spáchal ho práve obžalovaný R. Š.. Za zistenie skutočného stavu veci nemožno preto považovať zistenie o púhej pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky vykonaného dokazovania pripúšťajú možnosť záveru, že existuje avšak na druhej strane nevylučujú možnosť aj iného záveru.

Možnosť iného záveru vyplýva najmä z obrany obžalovaného v trestnom konaní. Obžalovaný sa v celom priebehu trestného konania bránil tým, že finančné prostriedky nespreneveril, pretože na príkaz B. Š. nahadzoval do pokladne fiktívne predaje s jednopercentným rabatom. Obrana obžalovaného je podporená výpoveďami svedkov L. a B., listinnými dôkazmi najmä zmluvou o úvere a mandátnou zmluvou ako aj objemom predaju, ktorý sa mal v tých troch mesiacoch niekoľkonásobne zvýšiť. Navyše

pri skončení pracovného pomeru obžalovaného (31.8.2010) nebola vykonaná a podpísaná inventúra. Preto aj keď je obžalovaný dôvodne podozrivý, že sa dopustil žalovaného trestného činu, avšak výsledky dokazovania vykonaného pred súdom nevyznievajú jednoznačne, a nie je tu úplne ucelená reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých by sa mohol vyvodiť jasný a spoľahlivý záver, že obžalovaný úmyselne spreneveril finančné prostriedky spoločnosti tým, že si ich neoprávnene prisvojil, súd ho musel v súlade so zásadou „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) podľa spod obžaloby oslobodiť. Takýto postup súdu pritom nevyžaduje, aby bolo bez pochybnosti preukázané, že sa skutok nestal, stačí pochybnosť o tom, či sa žalovaný skutok stal.

Súd podľa poškodenú spoločnosť s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie, keďže obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde v Martine do 15 dní od oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný úči- nok ( § 306/2 ). Odvolanie môžu podať:

- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a) a to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308/1,2). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308/2)

- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b) a to len vo svoj prospech (§ 308/2)

- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2)

- zákonný zástupca obž., opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti jeho vôli (§ 308/2)

- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1)

- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68)

- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d), (§ 45/1) Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.