Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-114-2013.pdf
PDF · 75.47 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/114/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o mal. W. K. nar. XX.X.XXXX bývajúcu s matkou zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice II dieťaťa rodičov P. K. nar. 14.X.XXXX bývajúcej v W. na ul. U. č. XX a L. K. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v W. na ul. U. č. X v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej do rozvodu manželstva o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 11.1.2013 č. k. 27P/231/2010-209 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o určení výživného pre mal. W. K. nar. XX.X.XXXX od 23.6.2010 do 16.5.2012 a vo výroku o dlžnom výživnom.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zastavil konanie o zverenie maloletej do osobnej starostlivosti matky, zaviazal otca prispievať matke na výživu maloletej 150 Eur mesačne od 23.6.2010 do 16.5.2012 a zaviazal ho zaplatiť celkový dlh na výživnom v rozsahu 2.575,61 Eur matke maloletej do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zaviazal otca uhradiť trovy štátu v rozsahu 282,80 Eur na účet Okresného súdu Košice II a nepriznal štátu náhradu trov konania voči matke.
Proti výrokom o určení výživného a o dlhu na výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie otec s návrhom, aby ich odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože nedostatočne zistil skutkový stav, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že nie je v jeho možnostiach a schopnostiach prispievať na výživu maloletej 150 Eur mesačne. Namietal, že sa súd prvého stupňa pri určovaní výživného odvolával na rozsudok, ktorý sa týka iného obdobia, aké je predmetom tohto konania. Prezentoval názor, že súd prvého stupňa dostatočne neodôvodnil, ako vypočítal dlh na výživnom, prečo mu ho nepovolil splácať, a z akých dôvodov nebral do úvahy ním navrhované dôkazy, ktoré preukazujú, ako si voči maloletej plnil svoju vyživovaciu povinnosť.
Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla potvrdiť rozsudok v napadnutých výrokoch, pretože sú vecne správne. Poukázala na to, že otec bol súdom aj znalcom opakovane vyzývaný k tomu, aby preukázal svoj príjem, pričom si túto povinnosť nesplnil. Dodala, že mu z dlžného výživného boli odpočítané aj ním predložené bločky napriek tomu, že veci kúpil a daroval dobrovoľne.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril.
Výroky rozsudku o zastavení konania o zverenie maloletej do osobnej starostlivosti matky a o trovách štátu neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré im predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, a správne rozhodol o určení výživného od otca pre mal. W. 150 Eur mesačne od 23.6.2010 do 16.5.2012, kedy nadobudol právoplatnosť výrok o rozvode manželstva a o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode manželstva. Odvolací súd je toho presvedčenia, že takto určené výživné, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady je primerané potencionálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam otca, ktorý nemá inú vyživovaciu povinnosť, zodpovedá odôvodneným potrebám maloletej, ktorá je vo veku intenzívneho fyzického rastu a nadväzuje na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností po rozvode manželstva, v rámci ktorej bol otec tiež zaviazaný prispievať na výživu maloletej 150 Eur mesačne. Odvolací súd dodáva, že pomery účastníkov konania existujúce v rozhodnom období od 23.6.2010 do 16.5.2012 sú takmer totožné s pomermi, ktoré boli dôvodom na určenie výživného na 150 Eur mesačne v porozvodovej úprave. Matka maloletej bola aj väčšinu rozhodného obdobia evidovaná ako nezamestnaná tak, ako aj v porozvodovej úprave, otec v oboch prípadoch podnikal v rovnakej spoločnosti, vykazoval minimálny základ dane, resp. stratu a tvrdil, že v čase najväčšieho objemu prác mal príjem len 500 Eur mesačne. V oboch prípadoch žil so svojou priateľkou a boli voči nemu vedené exekučné konania. Odvolací súd je toho presvedčenia, že ak otec za takmer rovnakých skutkových okolností súhlasil s určením výživného na 150 Eur od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, nič mu nebráni prispievať na výživu maloletej v takom istom rozsahu aj do rozvodu manželstva. Odvolací súd neuveril tvrdeniam otca o jeho zlej finančnej situácii, pretože ak by bol skutočne jeho najvyšší príjem 500 Eur mesačne, nemohol by si dovoliť kupovať maloletej značkové oblečenie a športovú výstroj, chodiť nakupovať do zahraničia a zároveň uspokojovať všetky svoje potreby. Konajúci súd pri posudzovaní pomerov otca správne vychádzal z domnienky, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje 20 násobok sumy životného minima, pretože si nesplnil svoju edičnú povinnosť a povinnosť sprístupniť údaje súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou vyplývajúce mu z § 63 ods. 1 Zák. o rodine, ak napriek opakovaným výzvam nepredložil relevantné podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov. Ani odvolací súd neuveril výhovorkám otca, že si túto povinnosť nemohol splniť, pretože mu účtovníčka nechcela vydať doklady, nakoľko v priebehu konania neurobil dostatok kvalifikovaných a preukázateľných krokov k tomu, aby túto situáciu napravil, resp. sa ju aspoň snažil s účtovníčkou vyriešiť. Odvolací súd dodáva, že ak otec nedosahuje zamýšľaný príjem, je povinný modifikovať si svoje výdavky tak, aby diferencoval skutočne nevyhnutné výdavky od výdavkov, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Nie všetky výdavky, ktoré si otec uplatňuje v daňovom priznaní za účelom zníženia základu dane možno pri rozhodovaní o výživnom zohľadniť ako nevyhnutné, majúce prednosť pred výživným. Zákon o rodine je totiž špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k daňovým predpisom, ktoré sú všeobecné a preto východiskom a usmerňovateľom pre posudzovanie potencionality príjmov povinného, t.j. aj jeho výdavkov je výlučne Zákon o rodine. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že je bežnou praxou, že živnostníci, resp. podnikatelia si na účely zníženia vymeriavacieho základu do nákladov zahŕňajú výdavky, ktoré majú zmiešaný charakter (napr. mobilný telefón, leasingy motorových vozidiel, pohonné hmoty, servis a pod.), kedy striktne nerozlišujú ich súkromné a služobné využitie. Odvolací súd neakceptoval ani odvolacie námietky otca týkajúce sa nepreskúmateľnosti výroku a odôvodnenia dlhu na výživnom a uvádza, že z odôvodnenia tohto výroku nepochybne vyplýva, akým výpočtom súd prvého stupňa dospel ku konečnej čiastke dlhu na výživnom, ktoré z jeho plnení v rozhodnom období odpočítal, resp. neodpočítal z dlhu a akými právnymi úvahami sa pritom riadil. Odvolací súd nepovažoval za potrebné zrušovať tento výrok rozsudku a vracať ho súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania v zmysle odvolacieho návrhu otca, pretože zo zápisnice o pojednávaní z 11.1.2013 na č.l. 206-208, kde bolo vykonané dokazovanie týkajúce sa toho, ako si otec
v rozhodnom období plnil svoju vyživovaciu povinnosť, vyplýva, že otec nemal návrhy na doplnenie dokazovania. Otec pritom v odvolaní nepoukazoval na žiadne nové dôkazy, ktoré by preukazovali, že by jeho dlh na výživnom mal byť nižší, ako vypočítal súd prvého stupňa. Pretože odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené úvahy týkajúce sa potencionálnych príjmov otca stotožnil aj so súdom stanovenou 90 dňovou lehotou splatnosti dlhu na výživnom, potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa § 219 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.