Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-140-2013.pdf
PDF · 97.13 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/140/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Diany Solčányovej v právnej veci navrhovateľa Bc. C. G., nar. XX. XX. XXXX, bývajúceho v T. na N. XX, zast. JUDr. Helenou Knopovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej 20, proti odporkyni Bc. X. G., nar. XX. XX. XXXX, bývajúcej v T. na N. XX, zast. JUDr. Katarínou Adamovskou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Žižkovej 6, v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletej P. G., nar. XX. XX. XXXX, zast. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach ako kolíznym opatrovníkom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 07. 02. 2013 č. k. 45P/111/2012 - 78 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozviedol manželstvo navrhovateľa a odporkyne. Na čas po rozvode zveril maloletú P. do osobnej starostlivosti odporkyne s tým, že obidvaja rodičia sú oprávnení maloletú zastupovať a spravovať jej majetok. Navrhovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletej 120,- € mesačne vždy do pätnásteho dňa v mesiaci vopred odporkyni, počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva. Upravil styk navrhovateľa s maloletou tak, že je oprávnený stýkať sa s maloletou každý nepárny víkendy, vždy od piatku 17.00 h do nedele 16.00 h, počas letných prázdnin každý rok vždy od 01. 07. od 09.00 h do 15. 07. do 18.00 h a od 01. 08. od 09.00 h do 15. 08. do 18.00 h, počas vianočných sviatkov, každý párny rok od 25. 12. od 14.00 h do 31. 12. 14.00 h a každý nepárny rok od 22. 12. od 09.00 h do 25. 12. do 14.00 h a od 31. 12. od 14.00 h do 04. 01. do 18.00 h, počas veľkonočných sviatkov každý nepárny rok vždy od Veľkého piatku od 09.00 h do Veľkonočného pondelka do 18.00 h, počas jarných prázdnin každý párny rok vždy od pondelka o 09.00 h do nedele do 16.00 h s tým, že navrhovateľ a odporkyňa sú oprávnení a povinní v uvedených termínoch maloletú P. riadne pripravenú odovzdať druhému z rodičov pred bytom odporkyne. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, a to proti výroku o rozvode manželstva, spojenému výroku o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jednému z rodičov, výroku o bežnom výživnom pre maloletú a výroku o úprave styku podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. Uviedla, že už v priebehu konania na súde prvého stupňa vyjadrila svoj nesúhlas s rozvodom manželstva, a tým zmenila svoj pôvodný názor predovšetkým v záujme maloletého dieťaťa, zachovania jeho zdravého psychického rozvoja, školskej dochádzky a preto s rozvodom manželstva nesúhlasí. Vyslovila presvedčenie, že manželstvo s navrhovateľom je možné zachrániť, ak by navrhovateľ namiesto riešenia vzniknutých konfliktov neunikal pred nimi do mimomanželského
vzťahu, o ktorého trvácnosti a funkčnosti má odporkyňa vážne pochybnosti. Vytkla konajúcemu súdu, že súd pri rozhodovaní o rozvode manželstva nedostatočne zohľadnil záujmy maloletej tak, ako to má na mysli ustanovenie § 23 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Odvolanie odporkyne smerovalo aj proti výroku o určení výživného. Nestotožnila sa s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že výživné 120,- € je primerané tak z hľadiska finančných a majetkových pomerov navrhovateľa, ako aj z hľadiska odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa. Poukázala predovšetkým na skutočnosť, že navrhovateľ navrhoval výživné 40,- € mesačne, pričom na svojho plnoletého syna z predchádzajúceho manželstva v tom čase platil výživné 100,- €, napriek tomu, že ukončil prípravu na povolanie, bol schopný sám sa živiť a i keď bol nezamestnaný, v rámci brigád si privyrábal. Uviedla, že konajúci súd bezdôvodne zohľadnil výdavky navrhovateľa spočívajúce v prispievaní do spoločnej domácnosti, ktorú v súčasnosti vedie so svojou priateľkou, pretože navrhovateľ sám a dobrovoľne opustil ich spoločnú domácnosť. Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ od decembra 2012 na základe rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 43P/131/2012 z 15. 11. 2012 mal určené bežné výživné 130,- €, pričom so splátkami dlžného výživného (40,- €) platil mesačne 170,- €. Z uvedených dôvodov vyslovila presvedčenie, že navrhovateľ je schopný aj na čas po rozvode prispievať na výživu maloletej 170,- €, resp. 200,- € v zmysle jej návrhu. V rámci odvolacích námietok týkajúcich sa určenia výšky výživného zdôraznila skutočnosť, že navrhovateľovi bol pridelený služobný byt, v ktorom spoločne žili, a túto skutočnosť navrhovateľ používa ako prostriedok psychického nátlaku nielen voči odporkyni, ale aj voči ich spoločnej maloletej dcére, keďže ich núti z uvedeného bytu po rozvode manželstva sa vysťahovať. V tejto súvislosti by odporkyni vznikli ďalšie finančné náklady spojené so zabezpečením si primeraného bývania. Aj z uvedeného dôvodu vyslovila presvedčenie, že určenie výživného 200,- € mesačne je primerané a dostatočné. Konštatovala, že súd prvého stupňa vôbec neprihliadol a neskúmal existenciu úspor navrhovateľa s odôvodnením, že odporkyňa svoje tvrdenie o existencii dostatočných úspor žiadnym spôsobom nepreukázala. Uviedla, že poštou boli doručované navrhovateľovi zásielky z viacerých bánk, resp. finančných inštitúcií, preto je presvedčená, že navrhovateľ svoje úspory úmyselne zatajil. V prílohe odvolania predložila výpis z evidenčnej karty podielnika ASSET MANAGEMENT Slovenskej sporiteľne, a. s., výpis z účtu v Tatra banke, a. s. a výpis z Prvej stavebnej sporiteľne k sporeniu a šekové poukážky Poštovej banky a. s. V súvislosti s existenciou dostatočných finančných úspor poukázala aj na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva s bývalou manželkou, na základe ktorej mal obdržať sumu 370 000,- Sk. O tom, ako využil navrhovateľ tieto prostriedky ona informácie nemá. V odvolacích námietkach proti výroku o úprave styku s maloletým dieťaťom uviedla, že navrhovateľ aj počas spolužitia sa nikdy aktívne nezaujímal o maloletú, predovšetkým o jej školský prospech, ani s ňou zmysluplne netrávil voľný čas a je presvedčená, že ani v čase vyhradenom na stretávanie s maloletou, tento netrávi s ňou všetok takto určený čas, ale o maloletú sa stará priateľka navrhovateľa, a to predovšetkým v čase, keď tento je v službe. Preto navrhla, aby odvolací súd zohľadnil jej námietku týkajúcu sa úpravy styku spočívajúcu v tom, že navrhovateľ v čase úpravy styku bude tráviť čas s ňou osobne a nebude zabezpečovať starostlivosť o ňu inými osobami, predovšetkým svojou priateľkou.
K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadril navrhovateľ. K odvolaniu odporkyne proti výroku o rozvode manželstva uviedol, že nesúhlas odporkyne s rozvodom manželstva pravdepodobne vyplýva z vypočítavosti, resp. nejakého „trucu“, keďže sama je si dostatočne vedomá, že do právoplatnosti rozvodu manželstva nemôže riešiť iné právne veci súvisiace s rozvodom. Konštatoval, že odporkyňa s návrhom na rozvod manželstva súhlasila. Ich manželstvo je od roku 2007 vážne narušené a za posledné 3 - 4 roky sa ich vzťahy úplne rozpadli a ani jeden z nich nemá reálny a skutočný záujem zotrvať v manželstve. Nie je pravdou, že príčinou rozvodu manželstva je nadviazanie mimomanželského vzťahu, naopak táto skutočnosť je len dôsledok ich dlhodobo rozvrátených vzťahov. Vyslovil presvedčenie, že takéto manželstvo nemôže byť ani v záujme maloletého dieťaťa, ktoré bolo plné hádok a stresových situácií. K určeniu výšky výživného uviedol, že stanovené výživné považuje za správne, dostatočné a primerané tak vzhľadom k jeho majetkovým a finančným pomerom, ako aj k skutočným odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa. Konštatoval, že spoločnú domácnosť s odporkyňou neopustil dobrovoľne, ale bol nútený ju opustiť, pretože nebolo v jeho psychických silách ďalej znášať hádky, fyzické útoky od odporkyne a jej vyhrážky, že si ublíži, obviní z ublíženia jeho, a tým ho pripraví o zamestnanie a v konečnom dôsledku bude z neho bezdomovec. Konštatoval, že aj byt, v ktorom naďalej býva odporkyňa s maloletou dcérou je byt služobný, on býva v podnájme so svojou terajšou priateľkou, kde spoločne uhrádzajú 280,- € mesačne. Zdôraznil, že byt na Golianovej 30 mu bol pridelený ako služobný byt
mestskému policajtovi od Mesta Košice. Považuje preto za samozrejmé, že po rozvode manželstva bude bývať v tomto byte on a odporkyňa sa s maloletou odsťahuje do bytu odporkyne na D. X, ktorý bol jej bytom až do 30. 08. 2012, kedy tento byt prepísala na plnoletú dcéru z prvého manželstva, ktorá sa reálne v tomto byte nezdržiava a pravdepodobne nemá ani úmysel v tomto byte niekedy bývať, keďže žije v zahraničí. Konštatoval, že išlo výslovne o špekulatívne konanie zo strany odporkyne, ktorá v skutočnosti má svoj vlastný byt a má kde bývať. Tvrdenie odporkyne týkajúce sa výroku o úprave styku opätovne považuje za zavádzajúce, nepravdivé a účelové. Uviedol, že s maloletou dcérou mal vždy záujem sa stretávať a nie je pravdou, že sa s ňou stretával iba sporadicky a že sa nezaujímal ani o jej školský prospech. Zdôraznil, že v čase svojho pracovného voľna sa s maloletou dcérou stretával, chodieval pre ňu do školy a o jej prospech sa zaujímal. Konštatoval, že s odporkyňou bol dohodnutý pred podaním návrhu o rozvod manželstva, že styk nebudú žiadať upravovať v rozhodnutí súdu a že sa bude s maloletou stretávať pravidelne v čase svojho pracovného voľna, po dohode s odporkyňou a bude pre ňu chodiť aj do školy. Keďže odporkyňa evidentne túto dohodu nebola ochotná dodržiavať, preto bol nútený žiadať o úpravu styku súdnou cestou. Na záver písomného vyjadrenia k odvolaniu odporkyne vyslovil presvedčenie, že konajúci súd správne vyhodnotil zistený skutkový stav a z toho dôvodu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny a spravodlivý potvrdiť.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu odporkyne nevyjadril.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočnosti vo vzťahu k predmetu konania dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že manželstvo účastníkov konania vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je vážny a trvalý, bez možnosti obnovenia jeho základných funkcií, nemôže plniť svoj účel a vzhľadom na jednoznačný postoj navrhovateľa ani nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia. Z ustanovenia § 23 Zákona o rodine citovaného v napadnutom rozsudku vyplýva zásada objektívneho hľadiska posúdenia podmienok pre rozvod manželstva, a to či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Pri skúmaní vážnosti rozvratu manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne zistiť a následne vyhodnotiť najmä vzájomný vzťah medzi manželmi, ako aj dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahu medzi nimi. Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok a Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť. Rozvod manželstva je dôvodný len ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Objektívny a kvalifikovaný rozvrat vzťahov medzi manželmi je daný intenzitou rozvratu a dĺžkou jeho trvania, ktoré sú zahrnuté do požiadavky vážnosti a trvalosti rozvratu. Rozvod má byť takým opatrením, ktoré má umožniť rozchod manželov len vtedy, ak iné riešenie nezostáva. Účel manželstva vyplýva z jeho základných funkcií, a to funkcie biologickej, spočívajúcej v tom, že manželstvo vytvára najvhodnejšie prostredie na zabezpečenie reprodukcie spoločnosti a na uspokojovanie citových a sexuálnych potrieb, funkcie výchovnej, spočívajúcej v založení rodiny a v riadnej výchove detí, funkcie vzájomnej pomoci, spočívajúcej vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom manželia a ostatní členovia nimi založenej rodiny si všestranne vzájomne pomáhajú a funkcie hospodárskej, t. j., že obaja manželia sa starajú o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom, a to podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že manželstvo účastníkov konania neplní ani jednu z vyššie uvedených funkcií manželstva. Záujem odporkyne o zotrvanie v manželstve nemôže byť sám o sebe dôvodom, aby súd nútil navrhovateľa zotrvávať vo vzťahu, ktorý považuje za neperspektívny, pretože na naplnenie účelu manželstva je potrebná snaha oboch strán, vzájomné pochopenie a citové zblíženie. Odporkyňa však v priebehu celého konania nepreukázala žiadnu faktickú snahu o obnovenie manželského spolužitia s navrhovateľom a jej snaha v tomto smere vyznela len formálne, resp. účelovo, s cieľom udržania si doterajšieho životného štandardu za spolužitia s navrhovateľom a spoločného bývania. Odvolací súd tak, ako konajúci súd nemohol zohľadniť ani námietku odporkyne týkajúcu sa maloletého dieťaťa, ktoré údajne zle psychicky znáša rozvod manželstva, nakoľko tak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, spolužitie manželov bolo výrazne stresového charakter, konfliktné, neusporiadané a navyše manželia v spoločnej domácnosti už dlhodobo nežijú. Preto aj odvolací súd dospel k záveru, že takéto manželské spolužitie nemôže mať dobrý vplyv ani na výchovu maloletého dieťaťa, a preto nie je ani v jeho prospech zachovanie takto fungujúceho manželstva. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa o rozvode manželstva podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, a to v napadnutom výroku o určení výživného spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 vyhodnotil dôkazy a odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti výroku o určení výživného je presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Dodáva, že konajúci súd sa vysporiadal s námietkami odporkyne uplatnenými v odvolaní, ktoré v prevažnej miere tvorili jej obranu už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a ani v odvolaní neuviedla žiadne relevantné a verifikované skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd posúdil pomery účastníkov a dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že výživné 120,- € mesačne pre maloletú P., vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady, je primerané reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam navrhovateľa, ktorý v súčasnej dobe nemá inú vyživovaciu povinnosť a zohľadňuje aj odôvodnené potreby maloletej P. preukázané odporkyňou v priebehu konania na súde prvého stupňa. Odvolací súd vychádzajúc z ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené potreby maloletého dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré podmieňujú mieru uspokojenia, resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa, nemohol inak rozhodnúť ani odvolací súd o rozsahu vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči maloletému dieťaťu. V súvislosti s predloženými listinnými dôkazmi odporkyňou, a to fotokópiami finančných inštitúcií, ktoré majú svedčiť o jeho úsporách, odvolací súd konštatuje, že tieto listinné dôkazy nie sú žiadnym spôsobom verifikované a odporkyňa uvádza nové skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania s tým, že ide nepochybne o skutočnosti, ktoré mohla uplatniť už v konaní na súde prvého stupňa, ktoré napriek riadnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že účastníci všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada, odvolací súd na uvedené dôkazy prihliadnuť nemohol a nemohol zohľadniť ani tvrdenie odporkyne, že navrhovateľ disponuje finančnými prostriedkami, ktoré získal v rámci vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva s bývalou manželkou, nakoľko ide o finančné prostriedky získané v čase pred uzavretím manželstva a v neposlednej miere nemohol zohľadniť ani námietky odporkyne z hľadiska určenia výživného týkajúce sa delenia spoločného majetku a ďalšieho spoločného bývania, nakoľko tieto otázky budú predmetom riešenia vzájomného vysporiadavania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. aj napadnutý výrok o výživnom a potvrdil aj výrok o úprave styku navrhovateľa s maloletým dieťaťom. V tejto súvislosti poznamenáva, že právo rodiča, ktorému nebolo dieťa zverené do výchovy, stretávať sa s týmto dieťaťom je jedným z jeho základných práv. Na rozdiel od iných rodičovských práv a povinností môže súd upraviť styk rodiča s dieťaťom len vtedy, ak sa rodičia v tejto otázke nedohodli. Vzťah dieťaťa a rodiča je prirodzeným biologickým vzťahom a každé dieťa potrebuje pre zdravý vývoj pocit spolupatričnosti nielen so svojou matkou, ale aj so svojim otcom. Len ich vzájomné pozitívne pôsobenie v rámci výchovného procesu dáva záruku riadneho vývoja dieťaťa. Výchovné pôsobenie
len zo strany jedného rodiča má spravidla za následok nedostatky správania a myslenia. Negatívne dôsledky vznikajú v situácii, keď jeden z rodičov bráni druhému stretávať sa s dieťaťom, hoci druhý nedáva k tomu dôvod. Rodič, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti uplatňuje pri styku s ním svoju úlohu pri výchove dieťaťa danú mu v ustanovení § 26 Zákona o rodine. Úlohou druhého rodiča, ktorý maloleté dieťa vychováva je okrem iného, aby so zreteľom na záujem dieťaťa vytváral priaznivé podmienky na styk druhého rodiča s dieťaťom, a to hlavne vedením dieťaťa k tomu, aby malo správny vzťah k tomuto rodičovi. Právu styku rodiča s dieťaťom korešponduje právo dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť, ako aj právo dieťaťa na zachovanie jeho rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov podľa článku 7 a 8 Dohovoru o právach dieťaťa. Súd prvého stupňa rozhodol správne a zákonne o úprave styku navrhovateľa s maloletou P. a ani odvolací súd nezistil žiadne také dôvody, ktoré by dôvodili iné rozhodnutie. Je zrejmé, že otec má pozitívny vzťah k maloletému dieťaťu, prejavuje záujem podieľať sa osobne na výchove maloletého dieťaťa a takto naďalej udržiavať, resp. rozvíjať ich vzájomný citový vzťah. Námietku matky, že otec v čase služby ponecháva dieťa na starostlivosť svojej priateľke, resp. rodičom, nemohol zohľadniť, nakoľko je v práve rodiča, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, zariadiť si čas trávený s dieťaťom podľa svojho rozhodnutia, možností a vlastného uváženia, pokiaľ tým žiadnym spôsobom nenaruší psychickú pohodu a fyzické zdravie dieťaťa. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil aj tento napadnutý výrok o úprave styku navrhovateľa s maloletým dieťaťom ako vecne správny, zákonný a v prospech maloletého dieťaťa.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov si náhradu trov konania neuplatnil (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.